III. ÚS 313/2024 — III. ÚS 313/2024 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 313/2024-9

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca

spravodajca) a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy

Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

, zastúpeného Advokátska kancelária

SLAMKA Partners s.r.o., Radlinského 1735/29, Dolný Kubín, proti uzneseniu Najvyššieho

správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Ssk/155/2023 z 28. februára 2024 takto

rozh od ol :

Ústavnú sťažnosť odmi e ta.

O d ôvod n eni e:

I.

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 27. mája 2024 domáha

vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 18 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 4 ods. 2 Dohovoru

o ochrane práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho správneho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „NSS“), ktorým zamietol jeho kasačnú sťažnosť proti uzneseniu

krajského súdu o zamietnutí jeho žaloby o obnovu správneho súdneho konania.

II.

2. Sťažovateľ sa žalobou domáhal obnovy správneho súdneho konania z dôvodov podľa § 397

písm. a) a b) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktoré sa podľa neho na základe § 25

Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) mali použiť analogicky. Žaloba bola uznesením

krajského súdu odmietnutá s tým, že z dôvodu nezlučiteľnosti správneho súdneho konania nemožno

použiť dôvody obnovy podľa CSP. Proti tomu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť. Navrhol, aby

NSS podľa čl. 4 CSP použil dôvody obnovy podľa CSP, keďže zásada rovnosti vylučuje, aby ich

nemal.

3. Ústavnou sťažnosťou namietaným uznesením NSS kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Odkázal na taxatívne vymenované dôvody obnovy správneho súdneho konania podľa § 472 SSP,

z čoho vyvodil, že použitie dôvodov podľa CSP neprichádza do úvahy, keďže ustanovenie o obnove

konania je vo štvrtej časti CSP a podľa § 25 SSP sa na konanie pred správnym súdom môžu 2

primerane použiť len ustanovenia prvej a druhej časti CSP. Použitie § 397 CSP nemožno vyvodiť

ani z princípu podľa čl. 4 CSP, keďže dôvody obnovy správneho súdneho konania sú upravené

v § 472 SSP. NSS bol toho názoru, že už krajský súd sťažovateľovi vysvetlil, prečo netreba, aby sa

na obnovu správneho súdneho konania vzťahovali dôvody obnovy konania podľa CSP. Stotožnil sa

s tým, že to vyplýva z odlišného charakteru civilného sporového a správneho súdnictva.

III.

4. Podľa sťažovateľa z čl. 12 ods. 1 ústavy, teda z toho, že ľudia sú si rovní v dôstojnosti a právach,

treba vyvodiť, že dôvody obnovy konania podľa CSP treba použiť aj v správnom súdnom konaní.

Zo zákazu rozdielneho prístupu preto vyplýva, že aj v správnom súdnom konaní na základe čl. 4

CSP treba použiť dôvody obnovy podľa CSP. Podľa sťažovateľa k porušeniu práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že NSS odmietol spravodlivosť, keď mu

nedovolil uplatniť práva na nezávislom a nestrannom súde. V súvislosti s porušením práv podľa

čl. 18 ods. 1 ústavy a čl. 4 ods. 2 dohovoru sťažovateľ odkazuje na skutočnosti, ktoré boli

predmetom správneho súdneho konania, ktoré žiadal obnoviť (predstieraný právny úkon jeho

žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru policajta).

IV.

5. V rozpore s § 123 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažovateľ napriek zastúpeniu advokátom k ústavnej sťažnosti nepripojil kópiu

ústavnou sťažnosťou namietaného rozhodnutia NSS. Hoci nesplnenie tejto náležitosti nedôsledným

advokátom zastúpeného sťažovateľa zakladá dôvod odmietnutia ústavnej sťažnosti pre nesplnenie

zákonom ustanovených náležitostí podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde, je toto

ústavnou sťažnosťou namietané uznesenie zverejnené na webovom sídle NSS a nemožno z neho

dospieť k porušeniu uplatnených ústavných práv sťažovateľa.

6. V rozsahu porušenia práv podľa čl. 18 ods. 1 ústavy (zákaz nútených prác a služieb) a čl. 4 ods. 2

dohovoru (zákaz vykonávania nútených a povinných prác) ústavná sťažnosť v rozpore s § 123

ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde neobsahuje žiadne právne dôvody, pre ktoré malo dôjsť

k porušeniu týchto ústavných práv. Sťažovateľ ich dokonca nenamietal ani v ústavnej sťažnosti,

ktorá bola odmietnutá uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 412/2021, v ktorej žiadal vysloviť

porušenie svojich ústavných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím

v správnom súdnom konaní, ktorého obnovy sa domáhal a ktorého obnova bola zamietnutá touto

ústavnou sťažnosťou namietaným uznesením NSS.

7. Vylúčené je porušenie práv sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý sa vzťahuje len

na také fázy konania, ktoré sa bezprostredne týkajú rozhodnutia o občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti trestného obvinenia. Rozhodnutie o obnove správneho súdneho

konania takýmto rozhodnutím nie je. Článok 12 ústavy nemožno považovať za základné právo

podliehajúce ochrane prostredníctvom ústavnej sťažnosti (II. ÚS 269/2019). Ústavná sťažnosť je

z dôvodu porušenia týchto ustanovení dohovoru a ústavy zjavne neopodstatnená a ako taká bola

podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietnutá. 3

8. Nemožno dospieť k záveru o porušení základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O tom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa všeobecný súd natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Úlohou

správneho súdnictva nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať

zákonnosť ich rozhodnutí a postupov, teda preskúmať, či pri riešení konkrétnych otázok

rešpektovali právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým,

ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov

verejnej správy (IV. ÚS 127/2012). Napadnuté rozhodnutia NSS, ktorý konal a rozhodoval ako súd

kasačný, nemožno hodnotiť izolovane, ale iba v kontexte s rozhodnutím krajského súdu. Úvaha

krajského súdu a na to nadväzujúci záver NSS, podľa ktorého na obnovu správneho súdneho

konania nemožno vztiahnuť dôvody obnovy civilného sporu podľa § 397 písm. a) a b) CSP, nie je

zjavne mylná. SSP a CSP upravujú postupy všeobecných súdov v rozdielnych procesoch. Zatiaľ čo

CSP upravuje postup súdov pri prejednávaní a rozhodovaní súkromnoprávnych sporov, SSP

upravuje postup správnych súdov pri poskytovaní ochrany právam alebo právom chráneným

záujmom v oblasti verejnej správy. Ide o celkom odlišné vzťahy, čo vylučuje analogické použitie

CSP na obnovu už právoplatne skončeného správneho súdneho konania.

Pou čen i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2024

Robert Šorl

predseda senátu