I. ÚS 341/09 — I. ÚS 341/09 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 341/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť F., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Cbs 51/2005-761

z 8. novembra 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

3 Obo 52/2008 z 22. apríla 2009 a namietaného porušenia základného práva na verejné

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

7 Cbs 51/2005 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. 3 Obo 52/2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. odmieta.

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta

2009 doručená sťažnosť F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Cbs 51/2005-761

z 8. novembra 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 52/2008 z 22. apríla 2009 a porušenie základného práva na

verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cbs 51/2005 a postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 52/2008.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol (ako žalovaný) účastníkom konania

vedeného krajským súdom, ktorý rozsudkom č. k. 7 Cbs 51/5005-761 z 8. novembra 2007

rozhodol tak, že ho zaviazal zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu s príslušenstvom.

V odvolacom konaní najvyšší súd (ako súd odvolací) uznesením sp. zn. 3 Obo 52/2008

z 22. apríla 2009 zrušil tento rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľ namieta nesprávne aplikovanie právneho predpisu krajským súdom

a najvyšším súdom a taktiež namieta prieťahy v konaní pred krajským súdom a najvyšším

súdom na tomto skutkovom základe:

«... sťažovateľ... v súlade s uznesením Vlády Slovenskej republiky č. 412 z 19. 5. 1992

uzavrel dňa 26. júna 1992 ako predávajúci s... kupujúcimi Zmluvu č. 51/1992 o predaji

majetku štátu (ďalej len „privatizačná zmluva“), predmetom ktorej bol prevod vlastníckych

práv k veciam, iných práv a iných majetkových hodnôt, ktoré slúžili k prevádzkovaniu

štátneho podniku G., R. (ďalej len „privatizovaný majetok“).

Kupujúci sa zaviazali prevziať privatizovaný majetok... a zaplatiť kúpnu cenu vo

výške 107.700.000,- Kčs, a to postupne v splátkach.

Kupujúci založili obchodnú spoločnosť G., spol. s r. o. Sťažovateľ od tejto

spoločnosti prijal sumu spolu vo výške 41.000.000,- Sk, ktorá mala byť plnením kúpnej ceny

z privatizačnej zmluvy.

Dňa 10. 4. 1995 došlo k odstúpeniu od privatizačnej zmluvy.

Žalobou doručenou na Mestský súd v Bratislave dňa 4. 10. 1995 sa žalobcovia...

domáhali voči sťažovateľovi ako žalovanému vydania veci (privatizovaného majetku) alebo

2 vrátenia plnenia zaplateného ako časť kúpnej ceny zvýšeného o zhodnotenie

privatizovaného majetku s 19 % úrokom odo dňa odstúpenia od privatizačnej zmluvy.

Mestský súd v Bratislave (neskôr Krajský súd...) viedol uvedenú vec pod sp. zn.

36 Cb 228/1995 a pod sp. zn. 7 Cbs 51/05.

Rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 7 Cbs 51/05-558 zo dňa 13. 9. 2005 bolo

sťažovateľovi uložené zaplatiť spoločnosti G. spol. s r. o. sumu vo výške 41.000.000,- Sk

s 19 % p. a. úrokom z omeškania titulom odstúpenia od privatizačnej zmluvy. Vo zvyšku súd

žalobu zamietol.

Návrh žalobcov v 2. a v 3. rade (Ing. S. a Ing. H.) súd zamietol.

Uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Obo 6/2006 zo dňa 28. 03. 2007 bol na

odvolanie sťažovateľa rozsudok Krajského súdu... č. k. 7 Cbs 51/05-558 zo dňa 13. 09. 2005

v napadnutej časti zrušený a vec bola prvostupňovému súdu vrátená na ďalšie konanie (a to

vzhľadom na skutočnosť, že žalobca sa domáhal náhrady škody a ušlého zisku, pričom súd

prvého stupňa rozhodol o nárokoch z odstúpenia od zmluvy, a to medzi subjektami, ktoré

neboli jej účastníkmi).

Novým rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 7 Cbs 51/2005-761 zo dňa 08. 11. 2007

bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť spoločnosti G., spol. s r. o. sumu vo výške 41.000.000.- Sk

s 19 % úrokom z omeškania od 11. 04. 1995 do zaplatenia (čo ku dňu vydania rozhodnutia

predstavovalo spolu sumu 139.068.630,- Sk) titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ku

ktorému malo dôjsť tým, že spoločnosť G. spol. s r. o. zaplatila sťažovateľovi sumu

41.000.000,- Sk. bez toho, aby bola účastníkom privatizačnej zmluvy, ktorú so sťažovateľom

uzavreli iné osoby, pričom sťažovateľ túto sumu prijal a do dnešného dňa nevrátil.

Uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Obo 52/2008 zo dňa 22. 04. 2009 bol na

odvolanie sťažovateľa rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 7 Cbs 51/2005-761 zo dňa 08. 11.

2007 zrušený a vec bola prvostupňovému súdu opätovne vrátená na ďalšie konanie.

Z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu... vyplýva, že odvolací súd zrušil

prvostupňové rozhodnutie, nakoľko z jeho odôvodnenia nie sú dostatočne jasné dôvody, pre

ktoré súd tak rozhodol, a preto je nepreskúmateľné...

Krajsky súd... a Najvyšší súd... tak rozhodli nielen nesprávne, ale aj v rozpore

s princípom predvídateľnosti práva a so zásadou právnej istoty, a navyše neuviedli ani

3 prečo tak rozhodli, čo má nepochybne za následok porušenie práva sťažovateľa na

spravodlivé konanie...»

4. Sťažovateľ k namietanému porušeniu základného práva na verejné prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v podstatnom uviedol:

„Z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu... zo dňa 22. 04. 2009... vyplýva, že

odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa, nakoľko nie je dostatočne odôvodnené,

je nepreskúmateľné a bolo ním obmedzené právo sťažovateľa na spravodlivé konanie...

Dotknutým rozsudkom Krajského súdu... sa tak konanie predĺžilo o ďalších najmenej

17 mesiacov, a teda viedol k zbytočným prieťahom v konaní, ktorých dôsledkom je to, že

doteraz v tejto veci nebolo právoplatne rozhodnuté a nebola odstránená neistota účastníkov

sporu.

Predmetné konanie na Krajskom súde..., resp. na Najvyššom súde... pritom trvá už

takmer 14 rokov.

V danom prípade nie je aplikovateľná sťažnosť na nečinnosť súdu podľa § 62 ods. 1

a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Súd prvého stupňa totiž konal, avšak z dôvodu jeho nesprávneho-nepreskúmateľného

rozhodnutia sa konanie predĺžilo o ďalších minimálne 17 mesiacov. Sťažovateľ v tejto

súvislosti nemal možnosť urobiť si záver, že rozhodnutie je nepreskúmateľné, takýmto

orgánom je jedine odvolací súd. Z uvedeného tiež vyplýva, že sťažovateľ sa dozvedel

o porušení jeho práva až doručením - právoplatnosťou rozhodnutia Najvyššieho súdu ...“

5. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...

rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 7 Cbs 51/2005-761 zo dňa 08. 11. 2007 a uznesením

Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Obo 52/2008 zo dňa 22. 04. 2009 porušené bolo.

Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Obo 52/2008 zo dňa 22. 04. 2009

a vec vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

Základné právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... postupom Krajského súdu... a Najvyššieho súdu... vo veci

7 Cbs 51/2005, resp. 3 Obo 52/2006 porušené bolo.

4 Krajský súd... a Najvyšší súd... sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť

sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia (ktorých výška ku dňu podania sťažnosti

predstavuje 289,74 €).“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa

a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej

odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov...

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

5 8. Sťažovateľ predovšetkým namietal, že krajský súd a najvyšší súd namietanými

rozhodnutiami porušili jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,

v dôsledku čoho sa domáhal zrušenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 52/2008

z 22. apríla 2009.

9. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04,

II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Zmyslom a účelom uvedeného

princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné

vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné

aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva

dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada

subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do

6 právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

(IV. ÚS 303/04).

10. Z namietaného uznesenia najvyššieho (odvolacieho) súdu však vyplýva, že zrušil

rozsudok krajského súdu č. k. 7 Cbs 51/2005-761 z 8. novembra 2007 a vec mu vrátil na

ďalšie konanie, čo bez akýchkoľvek pochybností znamená, že napadnutým rozhodnutím sa

konanie o zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom neskončilo. V danom prípade nejde

o konečné rozhodnutie, ktorého dôsledkom by bolo právoplatné skončenie veci, prípadne

zastavenie súdneho konania. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom namietané

nesprávnosti uznesenia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu nemôžu byť same osebe (aj

keby boli preukázané, pozn.) dôvodom na namietané porušenie základného práva podľa

čl. 46 ods. 1 ústavy. Najvyšší súd neodmietol sťažovateľovi poskytnutie súdnej ochrany,

vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľ bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania

pred krajským súdom uplatniť ochranu označených práv, aj svoju argumentáciu týkajúcu sa

skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný

prostriedok ochrany týchto práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej

veci sa súdne konanie opäť nachádza na krajskom súde, ktorý bude v súlade s názorom

odvolacieho súdu o veci konať a o nej rozhodovať. Ústavný súd preto nevidí žiadnu takú

okolnosť alebo dôvod, pre ktorý by rozhodnutím krajského súdu alebo najvyššieho súdu

došlo k nesprávnemu aplikovaniu na vec sa vzťahujúceho práva, resp. považuje toto

tvrdenie sťažovateľa za predčasné.

11. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

3 Obo 52/2008 z 22. apríla 2009 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

predovšetkým nedostatočne zistený skutkový stav, k čomu dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

7 12. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému

porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je daná jeho

právomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

13. Sťažovateľ ďalej namietal prieťahy (čl. 48 ods. 2 ústavy) v prebiehajúcom

súdnom konaní, keď podľa jeho názoru „doteraz v tejto veci nebolo právoplatne rozhodnuté

a nebola odstránená neistota účastníkov sporu“. Poukázal na skutočnosť, že predmetné

konanie už trvá „takmer 14 rokov“.

14. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

15. Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde

v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V prípadoch sťažností

podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané porušenie základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred

všeobecným súdom, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje

preukázanie využitia právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo

podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch

súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách

prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov [platného do

31. marca 2005 (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“)] a od 1. apríla 2005 podľa § 3

ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“). Sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní pred

krajským súdom, ale tiež najvyšším súdom sťažovateľ nepodal, čo odôvodnil iba tým, že

„v danom prípade nie je aplikovateľná sťažnosť na nečinnosť súdu...“ (bod 4).

8 16. Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03,

I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť

na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny

stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa

čl. 48 ods. 2 ústavy koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené

právne prostriedky, ktoré mal do 31. marca 2005 k dispozícii podľa zákona o štátnej správe

súdov a v súčasnosti podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto

podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

17. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle

citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných

práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom

na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť

takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní

potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach

zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy

aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b)

a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje,

že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy

v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia

„Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky

skutočnosti.“. Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak

orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí

vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté

nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

18. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných

prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho

9 základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa

osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd

pred ústavným súdom.

19. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj

v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady

subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť

iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom

rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

20. Sťažovateľ v prerokúvanej veci nesplnil požiadavku namietania prieťahov

v konaní pred orgánom štátnej správy súdov ani nepreukázal, že ju nesplnil z dôvodov

hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V nadväznosti na to

ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany

základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež

vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného

prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom... má za následok nesplnenie

sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv.“

(III. ÚS 44/03).

21. Keďže ústavný súd z obsahu sťažnosti nezistil, že by sťažovateľ podal predsedovi

krajského súdu a najvyššieho súdu sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní pred

podaním sťažnosti ústavnému súdu, a ani z jej príloh nevyplýva, že by k nesplneniu

podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany

sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol aj v tejto časti jeho sťažnosť

podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú. K uvedenému ústavný súd už

iba poznamenáva, že použitá argumentácia sťažovateľa „v danom prípade nie je

aplikovateľná sťažnosť na nečinnosť súdu...“, resp. „z dôvodu nesprávneho... rozhodnutia

10 sa konanie predlžilo o ďalších... 17 mesiacov“ (bod 4) nepredstavuje kvalifikovaný dôvod

„nesplnenia podmienky“ uvedený v § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

22. V závere ústavný súd uvádza, že konanie pred najvyšším súdom je skončené

a pred týmto orgánom už nemôže dochádzať k prieťahom v konaní, pretože najvyšší súd

22. apríla 2009 uznesením sp. zn. 3 Cbo 52/2008 zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu

vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Taktiež samotná dĺžka odvolacieho konania pred

najvyšším súdom trvala len jeden rok, čo spolu s charakterom veci zatiaľ vylučuje, aby toto

konanie bolo možné pokladať za konanie so zbytočnými prieťahmi, a preto aj v tomto

rozsahu a v tejto časti (konanie pred najvyšším súdom, pozn.) bolo potrebné sťažnosť

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

23. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci

rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby

po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci v prípade

zotrvania na stanovisku, že postupom krajského súdu (najvyššieho súdu) v nej dochádza

k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

24. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo bez právneho významu, aby sa ústavný

súd zaoberal ďalšími požiadavkami uvedenými v sťažnosti.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2009

11