IV. ÚS 373/2021 — IV. ÚS 373/2021 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 373/2021-15

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov

Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Miroslava Duriša v konaní podľa čl. 127 Ústavy

Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

, zastúpeného Advokátskou

kanceláriou Perhács s. r. o., Jelenec 353, IČO 51 864 983, v mene ktorej koná konateľ a advokát

Mgr. JUDr. Zoltán Perhács, PhD., proti postupu Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod

sp. zn. 4 Tk 1/2018 a jeho rozsudku z 9. júla 2019, postupu Krajského súdu v Nitre v konaní

vedenom pod sp. zn. 4 To 85/2019 a jeho uzneseniu z 5. decembra 2019 a postupu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 46/2020 a jeho uzneseniu

zo 16. júla 2020 takto

rozh od ol :

Ústavnú sťažnosť odmi e t a.

O d ôvod n eni e:

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 6. októbra 2020 domáha

vyslovenia porušenia základného práva nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej

len „ústava“), základného práva nebyť stíhaný alebo pozbavený slobody inak ako z dôvodov

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom a rozhodnutiami všeobecných

súdov označenými v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľ navrhuje zrušiť všetky napadnuté

rozhodnutia a vrátiť vec Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) na ďalšie konanie.

2. Z ústavnej sťažnosti, napadnutých rozhodnutí a ostatných príloh vyplýva nasledujúci stav veci: 2

Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu č. k. 4 Tk 1/2018 z 9. júla 2019 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“) uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 4

písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“), pretože v označených listoch posielaných poštou hrozil poškodenému a jemu blízkym

osobám násilím a nútil ho k vyplateniu sumy 333 000 eur v stanovenom termíne. Súd prijal

vyhlásenie sťažovateľa, že je vinný zo spáchania skutku kladeného mu za vinu, a po vykonaní

zostávajúceho dokazovania mu pri použití § 39 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona uložil

okrem iného trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov so zaradením do ústavu s minimálnym

stupňom stráženia.

3. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 4 To 85/2019 z 5. decembra 2019

(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) zamietol odvolanie sťažovateľa a prokurátora

podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Trestný poriadok“) ako nedôvodné.

4. Krajský súd v napadnutom uznesení zhodnotil, že bol zadovážený dostatok dôkazov na

objasnenie všetkých skutočností dôležitých pre trestné stíhanie a pre rozhodnutie okresného súdu.

Okresný súd sa podľa odvolacieho súdu nedopustil žiadnych podstatných chýb pri vykonávaní

dôkazov na hlavnom pojednávaní. Z dôvodu prijatia vyhlásenia sťažovateľa o vine skúmal odvolací

súd výlučne napadnutý výrok o treste. Považoval ho za odôvodnený podľa ustanovení Trestného

poriadku, okresný súd uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, vyložil, ktoré

skutočnosti považoval za dokázané a o ktoré dôkazy boli zistenia opreté. Okresný súd sa vyrovnal

s obhajobou sťažovateľa a uviedol úvahy pri posúdení viny a ukladaní trestu.

5. Krajský súd zistil, že okresný súd dôsledne vyhodnotil všetky rozhodné kritériá pre určenie

trestu, jeho výmery a účelu. Stotožnil sa s úvahami okresného súdu o zistení troch poľahčujúcich

okolností [§ 36 písm. j), l) a n) Trestného zákona] a žiadnej priťažujúcej okolnosti a zároveň zistil

správnu aplikáciu Trestného zákona o ich pomere a miere závažnosti. Za správne považoval

aplikovanie § 39 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona a ukladanie trestu pod dolnú hranicu

určenej trestnej sadzby. Vyzdvihol zohľadnenie pomerov sťažovateľa okresným súdom ako

netrestanej pracujúcej osoby žijúcej riadnym životom bez vybočení. Pri druhom kritériu

zmierňujúceho ustanovenia zákona zistil pri spodnej hranici trestu odňatia slobody 20 rokov

vzhľadom na pomery sťažovateľa, spôsob spáchania skutku a následok vymyknutie z obvyklého

spôsobu spáchania iných trestných činov, za ktoré je možné takto vysoký trest uložiť. Poukázal na

výmeru a druh trestov ukladaných páchateľom podobných trestných činov páchaných väčšinou

organizovanými skupinami. Sťažovateľ podľa súdu nekonal takýmto spôsobom, preto by trest

v trvaní 20 rokov bol neprimerane prísnym, neadekvátnym k miere závažnosti jeho konania,

nespravodlivým. Pre jeho nápravu a ochranu spoločnosti podľa súdu postačí trest kratšieho trvania.

6. K odvolacím námietkam a návrhu na doplnenie dokazovania preskúmaním duševného stavu

sťažovateľa krajský súd poukázal na dôsledné dokazovanie okresného súdu po predložení

znaleckého posudku znalca MUDr. Hojsíka o užívaní lieku obžalovaným v čase spáchania skutku.

Okresný súd podľa neho správne pribral do konania znalkyňu (MUDr. Slováčikovú, pozn.)

z príslušného odboru na preskúmanie duševného stavu sťažovateľa. Zo záverov jej posudku je

preukázané, že sťažovateľ v čase skutku a ani v súčasnosti netrpí duševnou poruchou, jeho 3

ovládacie a rozpoznávacie schopnosti boli v čase skutku zachované a dlhodobé užívanie lieku

nemalo vplyv na ich zachovanie v čase spáchania skutku. Obhajca podľa súdu správne poukázal na

to, že znalec MUDr. Hojsík nie je oprávnený skúmať duševný stav sťažovateľa a vyjadriť sa k jeho

ovládacím a rozpoznávacím schopnostiam, ale je to výlučne znalec z odboru zdravotníctva,

z odvetvia psychiatrie, o ktorého záveroch krajský súd nemal žiadne pochybnosti. Zo znaleckého

posudku znalkyne (MUDr. Slováčikovej) je zrejmé, na základe akých postupov a úvah dospela

k záverom, krajský súd preto nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie na účely ďalšieho

posúdenia ovládacích a rozpoznávacích schopností sťažovateľa v čase skutku. Závery tohto

posudku nie sú spochybnené ani závermi znalkyne MUDr. Bielikovej, ktorá sa vylučovala (súd mal

pravdepodobne na mysli vyjadrovala, pozn.) výlučne k charakteru osobnosti sťažovateľa.

7. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie podľa § 371 ods. 1

písm. g) a i) Trestného poriadku. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

dovolanie sťažovateľa odmietol uznesením č. k. 5 Tdo 46/2020 zo 16. júla 2020 (ďalej len

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.

8. Najvyšší súd v napadnutom uznesení zdôraznil, že okresný súd prijal vyhlásenie sťažovateľa

podľa § 257 ods. 6 a 7 Trestného poriadku, že je vinný zo spáchania skutku obžaloby, a rozhodol,

že dôkazy súvisiace s priznaným skutkom nevykoná, vykoná len dokazovanie súvisiace s výrokom

o treste. Prijatiu vyhlásenia predchádzal postup okresného súdu v súlade so zákonom, sťažovateľ

bol riadne poučený o svojich právach a súhlasne odpovedal na všetky otázky podľa § 333 ods. 3

písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku. Najvyšší súd poukázal na právne následky vyhlásenia

o vine, neodvolateľnosť a nenapadnuteľnosť v tomto rozsahu odvolaním ani dovolaním okrem

dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Uviedol, že výrok o vine nie je možné

napadnúť dovolaním z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku, ako to urobil

sťažovateľ, pretože je v tomto rozsahu k vine neprípustné.

9. Podstatu argumentov dovolania v prípade dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i)

Trestného poriadku vo vzťahu k výroku o treste vnímal najvyšší súd v namietaní výšky trestu

odňatia slobody v súvislosti so skutočnosťou, že v čase rozhodovania mohli byť ovplyvnené jeho

ovládacie a rozpoznávacie schopnosti úmyselným požitím lieku. Táto námietka podľa najvyššieho

súdu nenapĺňa žiaden z uplatnených dovolacích dôvodov. Zdôraznil, že obsah konkrétne

uplatnených dovolacích námietok musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu

dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Konštatoval, že odvolací súd nemohol

pre prijatie vyhlásenia sťažovateľa o vine meniť (zasahovať) právnu kvalifikáciu skutku a skutkové

zistenia ani dovolací súd nemohol podrobiť prieskumu z dôvodu, že je viazaný skutkovou vetou

ustálenou súdmi nižšieho stupňa. K námietke sťažovateľa, že mu bol uložený neprimeraný trest,

najvyšší súd skonštatoval, že mu tento nebol uložený mimo zákonom stanovenej trestnej sadzby.

Bol mu uložený trest odňatia slobody pod spodnou hranicou v dĺžke trvania 8 rokov aj vzhľadom na

vykonané vyhlásenie o vine a priznanie sa. Ide pritom o taký druh trestu, ktorého uloženie zákon za

trestný čin, z ktorého bol sťažovateľ uznaný za vinného, pripúšťa. Podľa súdu je vzhľadom na

uvedenú trestnú sadzbu 20 až 25 rokov alebo doživotie ukladaný trest skôr mierny.

4

II.

Argumentácia sťažovateľa

10. Proti napadnutým rozhodnutiam a postupu súdov sťažovateľ argumentuje:

a) Napadnuté rozhodnutia sú nedostatočne odôvodnené, súdy postupovali a rozhodli arbitrárne.

Najvyšší súd sa nezaoberal zásadnou dovolacou argumentáciou sťažovateľa, pominul ju bez

vysvetlenia prečo. Nereagoval ani na jednu dovolaciu námietku, stroho konštatoval, že sa stotožnil

so záverom okresného súdu a krajského súdu. K argumentu vo vzťahu k výroku o treste, že

sťažovateľove ovládacie a rozpoznávacie schopnosti mohli byť v čase rozhodovania ovplyvnené, sa

vyjadril príliš formalisticky. Svojvoľne nezobral do úvahy závery znaleckého posudku pripojeného

k dovolaniu. Pri odmietnutí dovolania ako nenapĺňajúceho dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1

písm. g) a i) Trestného poriadku neskúmal, či dovolaciu argumentáciu nemožno subsumovať pod

iný dovolací dôvod.

b) Uložený trest je vo vzťahu k povahe a závažnosti trestného činu neprimerane prísny, krutý

a neľudský. Bol uložený bez prihliadnutia na okolnosti, ktoré podľa sťažovateľa mali ovplyvniť

jeho výmeru v jeho prospech.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

11. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy,

čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru) odsudzujúcim rozsudkom okresného súdu, ako aj

uznesením krajského súdu o zamietnutí odvolania a uznesením najvyššieho súdu o odmietnutí

dovolania sťažovateľa, ktoré majú byť svojvoľné a nedostatočne odôvodnené. Namietané je aj

porušenie práv podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 17 ods. 2 ústavy pre neprimeranú prísnosť trestu.

III.1. K porušeniu práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy:

12. Ústavná sťažnosť neobsahuje všetky náležitosti. Sťažovateľ je zastúpený advokátom, avšak

argumentácia vo vzťahu k tvrdenému porušeniu čl. 17 ods. 2 ústavy úplne absentuje. Pokiaľ ide

o konkrétne skutkové a právne dôvody, ide o osobitnú náležitosť ústavnej sťažnosti podľa § 123

písm. d) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorej

nedostatok spravidla vedie ústavný súd k záveru o odmietnutí ústavnej sťažnosti, pretože takúto

esenciálnu náležitosť (m. m. II. ÚS 102/2019) nie je možné odstrániť ani osobitnou výzvou. V tejto

časti preto ústavný súd ústavnú sťažnosť pri zohľadnení skutočnosti, že sťažovateľ je zastúpený

advokátom, odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom stanovených náležitostí podľa § 56 ods. 2

písm. c) zákona o ústavnom súde.

III.2. K porušeniu práv podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6

ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým rozsudkom okresného súdu:

13. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“), ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv 5

sťažovateľa a vecne sa zaoberať ústavnou sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať

ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

14. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti fyzickej osoby alebo

právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, ktorých porušenie

namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych

prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred

iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených

v § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde (obdobne III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

15. Sťažovateľ mal k dispozícii proti napadnutému rozsudku riadny opravný prostriedok –

odvolanie, v ktorom mohol uplatniť všetky námietky uvedené v ústavnej sťažnosti netýkajúce sa

výroku o vine. Vzhľadom na právomoc krajského súdu posúdiť správnosť a zákonnosť postupu

prvostupňového súdu a jeho rozhodnutia, a tým poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam

v prípade zistenia, že došlo k ich porušeniu, je právomoc ústavného súdu preskúmavať

prvostupňové rozhodnutie (a jemu predchádzajúci postup) vylúčená, a preto ústavnú sťažnosť

v tejto časti bolo potrebné odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre

nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

III.3. K porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom a napadnutým uznesením krajského súdu:

16. Z obsahu sťažnostných námietok vyplýva, že sťažovateľ ústavnou sťažnosťou vytýka

krajskému súdu všeobecne svojvôľu a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, neprimeranú

prísnosť trestu. Vo zvyšku len reprodukuje (zväčša doslovne) text dovolania, v ktorom predkladá

vlastné hodnotenie dôkaznej situácie a polemiku s jednotlivými skutkovými závermi s tým, že jeho

rozpoznávacia a ovládacia schopnosť bola v čase skutku znížená. Ústavný súd s prihliadnutím na

princíp už spomínanej subsidiarity zisťoval, či vo zvyšnej časti sťažovateľ mal proti prípadnému

zásahu krajského súdu do jeho práv účinný právny prostriedok, ktorým by sa mohol domôcť ich

ochrany.

17. Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnému

rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré

mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

18. Podľa § 371 ods. 1 písm. c), g), h) a i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak

zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu [písm. c)], rozhodnutie je založené na

dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom [písm. g)], bol uložený trest mimo

zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za

prejednávaný trestný čin nepripúšťa [písm. h)], rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom

posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia;

správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť [písm. i)].

19. Z uvedeného vyplýva, že aj vo vzťahu k postupu a napadnutému uzneseniu krajského súdu mal

sťažovateľ k dispozícii účinný prostriedok nápravy (vo forme dovolania), ktorý využil a o ktorom 6

bol oprávnený a povinný rozhodnúť iný orgán verejnej moci (najvyšší súd), ktorého právomoc

predchádza právomoci ústavného súdu. Rozhodovacia činnosť všeobecných súdov všetkých

stupňov (vrátane dovolacieho súdu) pritom v zásade pokrýva celý rozsah základných práv

spojených s trestným konaním, ktorý je relevantný pre konanie o ústavnej sťažnosti, keďže

všeobecné súdy plnia úlohu nielen ochrancov zákonnosti, ale aj prvotných ochrancov ústavnosti.

Právomoc ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je

preto (okrem výnimočných prípadov) uplatniteľná až po vyčerpaní riadnych a mimoriadnych

opravných prostriedkov, ktoré právna úprava subjektom zúčastneným na konkrétnom konaní pred

orgánom verejnej moci v záujme ochrany ich práv (vrátane základných práv a slobôd) poskytuje.

20. V kontexte už uvedeného považuje ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci za relevantné

aj to, že obsah ústavnej sťažnosti je v podstatnej časti reprodukciou argumentov sťažovateľa z jeho

dovolania podaného proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, resp. argumentov z jeho

odvolania proti napadnutému rozsudku okresného súdu. To vyplýva z obsahu ústavnej sťažnosti

a jej príloh. Za danej situácie, vychádzajúc zo subsidiarity právomoci ústavného súdu a rešpektujúc

inštančnú postupnosť pri uplatňovaní subjektívnych práv, je vylúčené, aby rozhodnutie odvolacieho

súdu podliehalo ústavnému prieskumu z rovnakých hľadísk, z akých už bolo preskúmané

dovolacím súdom. Úloha ústavného súdu sa v tomto smere musí obmedziť na posúdenie ústavnej

akceptovateľnosti vysporiadania sa najvyššieho súdu s dovolacou argumentáciou sťažovateľa.

21. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v časti

smerujúcej proti postupu a napadnutému uzneseniu krajského súdu odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

III.4. K porušeniu práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy postupom a napadnutým uznesením

krajského súdu:

22. Predmetom prieskumu zo strany najvyššieho súdu však nemohla byť otázka neprimeranej

prísnosti trestu (napr. uznesenie najvyššieho súdu vo veci so sp. zn. 2 Tdo 29/2012 či stanovisko

č. 5 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

1/2011), ktorá bola preskúmateľná len odvolacím súdom, a preto túto otázku posúdil vo vzťahu

ku krajskému súdu ústavný súd nezávisle od najvyššieho súdu, ktorý k nej uviedol stručné

stanovisko.

23. Sťažnostné námietky pri označenom práve podľa čl. 16 ods. 2 ústavy sťažovateľ obmedzil len

na označenie uloženého trestu za neprimerane prísny, krutý a neľudský. Zlé zaobchádzanie však

musí dosiahnuť určité minimum závažnosti, aby spadalo do pôsobnosti podľa čl. 16 ods. 2 ústavy.

Posúdenie tohto minima je svojou povahou relatívne: závisí od všetkých okolností prípadu, najmä

od charakteru a kontextu zaobchádzania, jeho trvania, fyzických či duševných účinkov a niekedy

tiež od pohlavia, veku a zdravotného stavu obete (pozri napr. S. v. Spojené kráľovstvo, rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva zo 7. júla 1989, § 100, I. ÚS 4/02). Ústavný súd na tomto mieste

zdôrazňuje, že je výsadnou úlohou všeobecných súdov, aby vzhľadom na konkrétne okolnosti

prípadu a páchateľov posúdili výšku trestu (čl. 50 ods. 6 ústavy), prípadne použili ustanovenie

o mimoriadnom znížení trestu a svoj záver dostatočne odôvodnili. Sťažovateľovo odôvodnenie

podľa názoru ústavného súdu nedáva bez ďalšieho dôvod na vyvodenie záveru, že uložený trest

odňatia slobody svojimi účinkami naplňuje niektoré z označených kritérií závažnosti. Sťažovateľovi 7

okresný súd uložil trest v súlade s ústavnými a so zákonnými limitmi v prípustnej trestnej sadzbe po

aplikovaní mimoriadneho zníženia trestu, bol zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym

stupňom stráženia, s čím sú spojené miernejšie spôsoby zaobchádzania a menšia miera zásahu do

ostatných základných práv. Všeobecné súdy rozhodnutie o treste dostatočne odôvodnili a nebadať

v ich postupe známky svojvôle.

24. Nezistiac medzi namietaným porušením zákazu podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a postupom

a napadnutým uznesením krajského súdu žiadnu príčinnú súvislosť, ústavný súd odmietol ústavnú

sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde.

III.5. K porušeniu práv podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6

ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu:

25. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti spochybňuje prevažne napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu, osobitne neprimeranú prísnosť trestu a jeho odôvodnenie. Odôvodneniu vyčíta

nedostatočnosť, nezohľadnenie žiadnych dovolacích námietok, formalizmus.

26. Ústavný súd uvádza, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (I. ÚS 31/05). Skutkový

stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,

ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neudržateľné (podobne aj IV. ÚS 43/04).

27. Účelom dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je odstrániť výslovne uvedené

závažné procesné a hmotnoprávne chyby právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov. Len

v obmedzenom rozsahu slúži na revíziu skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého

stupňa a na preskúmanie nimi vykonaného dokazovania. Nejde tak podľa Trestného poriadku

o ďalší „úplný“ prieskum napadnutého meritórneho rozhodnutia (jeho vecnej správnosti) a ďalšie

posudzovanie otázky viny či trestu. Výklad príslušných ustanovení Trestného poriadku týkajúci sa

prípustnosti dovolania je v primárnej právomoci všeobecných súdov (dovolacieho súdu), pričom

ústavný súd má oprávnenie do takéhoto výkladu zasiahnuť iba vtedy, ak sa tento nejaví ako

konformný s ústavou alebo dohovorom.

28. Posúdenie existencie dôvodu na odmietnutie dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku (t. j. nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného poriadku) zahŕňa

v nevyhnutnej miere aj vecný prieskum dovolacej argumentácie dovolateľa na účely zistenia, či ním

uvádzané skutočnosti reálne (nielen formálne) napĺňajú ním označené dôvody dovolania ustanovené

v § 371 Trestného poriadku. Ústavný súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že vo svojej

rozhodovacej činnosti stabilne akceptuje postup, keď najvyšší súd po nevyhnutnom vecnom

prieskume dovolania dospeje k náležite (ústavne konformne) odôvodnenému záveru, že je zrejmé,

že nie sú splnené dovolateľom uplatnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku

a dovolanie preto odmietne podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku (napr. III. ÚS 265/2012,

II. ÚS 528/2014, I. ÚS 108/2017, IV. ÚS 186/2018, III. ÚS 188/2018).

29. Vzhľadom na formuláciu ústavnej sťažnosti sa ústavný súd osobitne zameral na tú časť

odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorej sa najvyšší súd zaoberal uplatnenými dovolacími

dôvodmi. Najvyšší súd v prvom rade zistil, že sťažovateľ napadol výrok o vine na základe 8

uplatnených dovolacích dôvodov, čo označil bez ďalšieho za neprípustné. Vzhľadom na prijatie

vyhlásenia o vine okresným súdom a obsah dovolania (smeruje proti výroku o vine a výroku

o treste bez bližšieho rozlišovania argumentácie, pozn.) takýto záver dostatočne zohľadňoval

okolnosti prípadu, nebol s nimi v zjavnom rozpore. Dôsledkom tohto záveru však bolo, že všetky

dovolacie námietky spochybňujúce vinu sťažovateľa, a to bez ohľadu na ich formálne označenie

v dovolaní niektorým zo zákonom normovaných dovolacích dôvodov, museli byť označené za

neprípustné. Vzťahuje sa to aj na sťažovateľom naznačenú možnosť, že by niektorá dovolacia

námietka vecne zodpovedala dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,

vzhľadom na oprávnenie iniciovať dovolacie konanie len formou podnetu adresovaného ministrovi

spravodlivosti (R 12/2017, resp. aj ZSP 60/2016).

30. Ďalej najvyšší súd v rozhodnutí zhrnul podstatu argumentov dovolania proti výroku o treste.

Jeho zhrnutie je síce stručné, ale vystihuje dovolacie argumenty do námietky, že v čase skutku

mohli byť jeho ovládacie a rozpoznávacie schopnosti ovplyvnené liekom. Následne túto námietku

posúdil tak, že nenapĺňa žiaden uplatnený dovolací dôvod, pričom zdôraznil, že námietka musí

vecne zodpovedať niektorému z dovolacích dôvodov podľa § 371 Trestného poriadku. Tým

najvyšší súd ústavne udržateľne vyložil aplikovanú právnu úpravu dovolacích dôvodov.

31. Sťažovateľova rozsiahla dovolacia argumentácia aj podľa názoru ústavného súdu vskutku

smeruje k podpore jeho záveru, že existovali okolnosti vylučujúce jeho trestnú zodpovednosť, resp.

znižujúce jeho rozpoznávacie alebo ovládacie schopnosti, ktoré by odôvodnili mimoriadne zníženie

trestu podľa § 39 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku, s čím sa však konajúce súdy nestotožnili.

Odôvodnenie najvyššieho súdu vo svojej šírke pokrýva túto ťažiskovú námietku smerujúcu proti

správnosti skutkového stavu zisteného súdmi nižších stupňov napriek tomu, že bližšie nerozoberá

jednotlivé čiastkové výhrady sťažovateľa. Tento záver sa vzťahuje aj na námietku, že sa dovolací

súd bližšie nezaoberal znaleckým posudkom predloženým spolu s dovolaním, keďže k už

uvedenému pristupuje aj časové hľadisko predloženia tohto dôkazu, ktoré v súhrne vylučovalo

možnosť dovolacieho súdu prihliadať na tento dôkaz pri prieskume dovolaním napadnutého

rozhodnutia.

32. Záver najvyššieho súdu, že nemôže podrobovať svojmu prieskumu skutkové zistenia súdov

nižších stupňov pre viazanosť skutkovou vetou, dáva, hoci len nepriamo, odpoveď na

všetky dovolacie námietky sťažovateľa smerujúce proti skutkovým zisteniam. Tými nepochybne sú

výhrady smerujúce proti hodnoteniu záverov súdov vyvodených zo znaleckého posudku

MUDr. Slováčikovej či proti niektorým záverom tejto znalkyne, výhrada, že súdy nevychádzali

zo záverov MUDr. Hojsíka, námietka neprihliadnutia na znalecký posudok predložený v dovolacom

konaní, námietka zásahu polície do skutkového deja, ako aj námietka nespôsobenia škody veľkého

rozsahu. Ústavný súd v okolnostiach prípadu konštatuje, že samotné konštatovanie najvyššieho

súdu o nemožnosti skúmať skutkové zistenia súdov nižších stupňov je postačujúci pre záver

o dostatočnom odôvodnení rozhodnutia najvyššieho súdu vo vzťahu ku skutkovým námietkam.

33. Z obsahu predposledného odseku odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavný súd vyvodil, že

najvyšší súd fakticky posúdil dovolacie námietky aj z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. h) Trestného poriadku, ktorý sťažovateľ výslovne neuplatnil. Išlo však z hľadiska

ústavy o prijateľný postup, pretože oproti uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 9

písm. i) Trestného poriadku ide o špeciálny hmotnoprávny dôvod vzťahujúci sa na výrok o treste

(stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. k. Tpj 46/2010 zo 14. júna 2010

uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod

č. 5, roč. 2011). Najvyšší súd dal sťažovateľovi síce stručnú, ale vecnú odpoveď. Pokiaľ sa

nezaoberal bližšie otázkou neprimeranej prísnosti uloženého trestu, nemožno jeho postup, ktorý

vyústil do odôvodnenia napadnutého uznesenia, považovať za nesúladný s ústavne konformným

výkladom zákonných ustanovení o dovolaní, a teda za svojvoľný. Na podstatu argumentácie dal

najvyšší súd vecnú odpoveď z hľadísk uvedených v zákonnom dovolacom dôvode, preto nie je

podľa názoru ústavného súdu možné označiť napadnuté uznesenie v tejto časti za riadne

neodôvodnené.

34. Podstatou dovolacích námietok sťažovateľa sa najvyšší súd po logicky a obsahovo súdržnom

vyhodnotení ich relevancie zaoberal, preto námietky sťažovateľa o nezohľadnení obsahu jeho

dovolacej argumentácie sú nedôvodné. Hoci najvyšší súd nedal odpoveď na každú čiastkovú

námietku tvoriacu dovolaciu argumentáciu, ústavný súd považuje odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia za dostatočné a nevybočujúce z limitov spravodlivého procesu. Kľúčové závery

o neprípustnosti dovolania proti výroku rozsudku okresného súdu o vine po predchádzajúcom

vyhlásení sťažovateľa a o nenaplnení dovolacích dôvodov vo vzťahu k výroku o treste vychádzajú

z ústavne prijateľného výkladu právnej úpravy dovolania a sú premietnuté do výroku. Najvyšší súd

svoje právne názory ústavne akceptovateľne odôvodnil, jeho úvahy sú zrozumiteľné, konzistentné

a spätne preskúmateľné.

35. Ústavný súd v závere pripúšťa, že napadnuté uznesenie môže pôsobiť vo vzťahu k niektorým

námietkam dovolateľa pomerne schematicky. Napríklad k námietke o nevyhovení návrhu na

vykonanie ďalšieho dôkazu skúmaním duševného stavu znaleckým ústavom najvyšší súd nezaujal

konkrétnu odpoveď. Avšak z jeho stotožnenia sa so závermi okresného súdu a krajského súdu pri

všeobecnom vnímaní odôvodnení súdnych rozhodnutí rozdielnych inštancií ako celku možno

vyvodiť jeho súhlas s ich závermi aj v tejto otázke. Podľa týchto záverov ďalšie dokazovanie

nebolo potrebné, keď z už vykonaného znaleckého posudku MUDr. Slováčikovej súdy považovali

skutkový stav za dostatočne zistený v otázke sťažovateľových rozpoznávacích a ovládacích

schopností. Taký spôsob vysporiadania sa s touto námietkou považuje ústavný súd za zrozumiteľný

a ústavne akceptovateľný. Ústavný súd poznamenáva, že samotný rozsah dokazovania, ako aj

selekciu dôkazov navrhnutých procesnými stranami určuje v súlade so zásadou voľného hodnotenia

dôkazov súd rozhodujúci vo veci samej, resp. o obžalobe, ktorý je ako jediný v predmetnom konaní

oprávnený posúdiť význam dôkazu navrhovaného procesnou stranou v rámci obsahového kontextu

posúdením množstva, kvality a závažnosti dôkazov, ktoré už boli v danej veci vykonané, a preto

čiastkové procesné pochybenie zo strany najvyššieho súdu vo svojom dôsledku nebolo spôsobilé

zasiahnuť do obsahu označeného základného práva v takej intenzite, že by bolo potrebné označiť

proces ako celok za nespravodlivý (m. m. IV. ÚS 320/2011).

36. Nezistiac medzi namietaným porušením práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru a účinkami výkonu dovolacích

právomocí prejavených v postupe a napadnutom uznesení najvyššieho súdu žiadnu príčinnú

súvislosť, ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa

§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde. 10

37. Posúdenie otázky neprimeranej prísnosti trestu, jeho krutosti a neľudskosti patrí primárne

súdom rozhodujúcim o vine a treste. Najvyšší súd vzhľadom na vymedzenie svojej právomoci

[§ 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku] v tomto prípade nemohol vstupovať do úvah súdov

nižších inštancií o primeranosti testu. Ak sa vyjadril o miernosti uloženého trestu, išlo len o jeho

úvahu obiter dictum, a preto aj vzhľadom na už uvedené preskúmanie možnosti porušenia čl. 16

ods. 2 ústavy krajským súdom ústavný súd považoval za potrebné ústavnú sťažnosť vo vzťahu

k namietanému porušeniu tohto práva postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde,

a to z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a označeným právom.

38. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľa uvedenými v petite jeho ústavnej sťažnosti nezaoberal.

Pou čen i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2021

Libor DUĽA

predseda senátu