IV. ÚS 520/2012 — IV. ÚS 520/2012 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 520/2012­53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2015,

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou SOUKENÍK –

ŠTRPKA, s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta

a prokuristu JUDr. Petra Rokaša, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne č. k. 4 Co 331/2011­470 z 29. marca 2012, za účasti Krajského súdu v Trenčíne,

a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co 331/2011­470

z 29. marca 2012 poru šen é bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co 331/2011­470 z 29. marca 2012

zru šuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. 3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy

konania v sume 323,49 € (slovom tristodvadsaťtri eur a štyridsaťdeväť centov) na účet

Advokátskej kancelárie SOUKENÍK − ŠTRPKA, s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovuje.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách

aj „žalovaný 2/“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA, s. r. o.,

Šoltésovej 14, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta a prokuristu JUDr. Petra

Rokaša, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného

súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 21 C 179/2006­378 z 23. júna 2011

a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 331/2011­470

z 29. marca 2012.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalovaný v 2. rade

účastníkom súdneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 21 C 179/2006,

v ktorom sa žalobcovia, resp. v prípade niektorých z nich ich právni predchodcovia (ďalej

len „žalobcovia“), domáhali, aby okresný súd rozsudkom vyslovil neplatnosť kúpnej zmluvy

uzatvorenej 15. decembra 2003 (ďalej len „kúpna zmluva z 15. decembra 2003“, v citáciách

aj „1. Kúpna zmluva“) medzi žalovaným v 1. rade (v citáciách aj „ “) ako

predávajúcim a sťažovateľom ako kupujúcim, predmetom ktorej boli poľnohospodárske

a lesné pozemky nachádzajúce sa v katastrálnom území a zapísané na liste

vlastníctva ako aj neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej 8. marca 2006 (ďalej len

2 „kúpna zmluva z 8. marca 2006“, v citáciách aj „2. Kúpna zmluva“) medzi sťažovateľom

ako predávajúcim a žalovanými v 3. a 4. rade ako kupujúcimi, predmetom ktorej bola

parcela , ktorá bola vytvorená odčlenením od parcely na základe

geometrického plánu vypracovaného .

Žalobcovia svoju žalobu odôvodnili tým, že ako podieloví spoluvlastníci spoločných

nehnuteľností bývalej urbárskej obce mali naliehavý právny záujem

na požadovanom určení, pretože podľa zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva

k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“) by im mohol byť navrátený

majetok, ktorý tvoria nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom namietaných kúpnych zmlúv.

Žalobcovia tiež uviedli, že už v minulosti sa neúspešne domáhali navrátenia svojho

vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, najprv podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave

vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších

predpisov a neskôr na základe zákona Slovenskej národnej rady č. 293/1992 Zb. o úprave

niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov.

Žalobcovia ďalej poukázali na skutočnosť, že po nadobudnutí platnosti zákona

č. 503/2003 Z. z. opätovne získali možnosť domôcť sa navrátenia svojho vlastníctva

k sporným nehnuteľnostiam, pričom túto možnosť stratili, keď žalovaný v 1. rade previedol

v období medzi platnosťou a účinnosťou zákona č. 503/2003 Z. z. vlastnícke právo

na sťažovateľa. Keďže žalobcovia boli toho názoru, že žalovaný v 1. rade mal vedomosť

o tom, že sa podľa zákona č. 503/2003 Z. z. stane povinnou osobou a sporné nehnuteľnosti

im bude musieť vydať, a napriek tomu uvedené nehnuteľnosti previedol na sťažovateľa,

konal tak s cieľom obísť zákon č. 503/2003 Z. z. Z uvedeného dôvodu zastávali názor,

že kúpna zmluva z 15. decembra 2003 je podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne

neplatným právnym úkonom. Pretože žalobcovia boli toho názoru, že kúpna zmluva

z 15. decembra 2003 ako právny úkon predchádzajúci uzatvoreniu kúpnej zmluvy

z 8. marca 2006 je absolútne neplatným právnym úkonom pre obchádzanie

3 zákona č. 503/2003 Z. z., potom je pre rozpor so zákonom neplatná aj kúpna zmluva

z 8. marca 2006.

Sťažovateľ spolu so žalovaným v 1. rade s uvedenou argumentáciu žalobcov

nesúhlasili a žalobu žiadali v celom rozsahu zamietnuť. V priebehu konania pred okresným

súdom argumentovali najmä tým, že právna konštrukcia žalobcov o obchádzaní platného,

ale neúčinného zákona je v rozpore s princípom právnej istoty, ochrany a dôvery účastníkov

právnych vzťahov a vo svojej podstate pôsobí so spätnými účinkami na vzťahy uzatvorené

pred jej účinnosťou.

Okresný súd rozsudkom č. k. 21 C 179/2006­378 z 23. júna 2011 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) v merite veci žalobe v podstatnej časti vyhovel, keď rozhodol

o neplatnosti kúpnej zmluvy z 15. decembra 2003 uzatvorenej medzi žalovaným v 1. rade

a sťažovateľom a kúpnej zmluvy z 8. marca 2006 uzatvorenej medzi sťažovateľom

a žalovanými v 3. a 4. rade. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,

že „... žalobcovia sa domáhali, vrátenia vlastníctva k svojmu majetku už v minulosti...

Aj z listu žalovaného 1/ zo dňa 13. 10. 2003 vyplýva, že sa žalobcovia domáhajú svojich

vlastníckych nárokov. Je jednoznačné, že žalovaný 1/ vedel o tom, že zákon č. 503/2003 Z.

z. bol uverejnený v Zbierke zákonov, pričom medzi jeho platnosťou a účinnosťou bola určitá

doba. Toto nakoniec žalovaný 1/ ani nepoprel. Na základe toho súdu dospel k záveru,

že ak v čase od platnosti do účinnosti zákona č. 503,2003 Z. z. žalovaný 1/ scudzil

predmetné nehnuteľnosti žalovanému 2/ ako fyzickej osobe, ktorej sa reštitučné nároky

v zmysle tohto zákona netýkajú, urobil tak úmyselne a s cieľom zabrániť tomu, aby stratil

vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam.“. Svoje rozhodnutie, ktorým vyslovil neplatnosť

označených kúpnych zmlúv, právne odôvodnil s poukazom na znenie § 4 ods. 2 prvej vety a

§ 6 ods. 2 písm. a) zákona č. 503/2003 Z. z. v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ spolu s ostatnými žalovanými

odvolanie. Sťažovateľ svoje odvolanie odôvodnil tým, že okresný súd vec nesprávne právne

posúdil, neúplne zistil skutkový stav veci a v konaní mu odňal možnosť konať pred súdom.

V súvislosti s uplatnenými odvolacími dôvodmi sťažovateľ predovšetkým namietal,

4 že právny názor vyslovený okresným súdom v jeho rozsudku, podľa ktorého kúpna zmluva

z 15. decembra 2003 je absolútne neplatným právnym úkonom pre obchádzanie zákona

č. 503/2003 Z. z., je v rozpore so zákazom spätnej účinnosti právnych noriem. Sťažovateľ

tiež uviedol, že v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy z 15. decembra 2003 jej účastníci konali

v súlade so všetkými všeobecne záväznými právnymi predpismi účinnými v danom čase,

a preto nemožno jej neplatnosť odôvodňovať tým, že by obchádzala zákon, ktorý bol v čase

jej uzatvorenia síce platným právnym predpisom, ale ešte neúčinným. Sťažovateľ ďalej

uviedol, že ak okresný súd pripustil takéto právne posúdenie označenej kúpnej zmluvy,

porušil tým princíp zákazu retroaktivity právnych noriem a s tým súvisiaci princíp právnej

istoty účastníkov právnych vzťahov a ochrany ich dôvery v právny poriadok

ako integrálnych súčastí princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Na podklade

týchto dôvodov sa sťažovateľ domáhal zrušenia odvolaním napadnutého rozsudku

okresného súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie, eventuálne jeho zmeny v podobe

zamietnutia žaloby v celom rozsahu.

Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa a ostatných žalovaných rozsudkom

č. k. 4 Co 331/2011­470 z 29. marca 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo

„napadnuté rozhodnutie“), ktorým rozsudok okresného súdu postupom podľa § 219 ods. 1

Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ako vecne správny potvrdil. Krajský súd

v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že „... preskúmal všetky námietky, ktoré boli

v odvolaní žalovanými 1/ − 4/ vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozsudku a to po skutkovej aj právnej stránke“.

Z uvedeného dôvodu sa postupom podľa § 219 ods. 2 OSP obmedzil len

na skonštatovanie jeho správnosti, pričom na zvýraznenie správnosti rozsudku okresného

súdu uviedol: „Z obsahu spisu je nepochybné a medzi účastníkmi nesporné, že v konaní

pred Okresným súdom v Trenčíne, vedenom pod sp. zn. 7 C 468/1999 sa žalobcovia

domáhali vrátenia vlastníctva k svojmu majetku, pričom aj z listu žalovaného 1/ zo dňa

13. 10. 2003 vyplýva, že žalobcovia sa domáhajú svojich reštitučných nárokov. Vklad

kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými 1/ a 2/ dňa 15. 12. 2003 bol povolený Správou

5 katastra pod č. dňa 22. 12. 2003, a to je v čase, keď už zákon

č. 503/2003 Z. z. z 24. 10. 2003 bol uverejnený v Zbierke zákonov a to dňom 02. 12. 2003.

Žalovaný 1/ vedel, že sa stáva povinnou osobou podľa § 4 ods. 2 cit. zákona a nemôže

pozemok previesť odo dňa účinnosti tohto zákona do vlastníctva iného, pretože tento zákon

v uvedenom ustanovení vyslovil, že takýto úkon je neplatný. Pokiaľ žalovaný 1/ chcel obísť

toto ustanovenie a do účinnosti zákona, teda do 01. 01. 2004 previedol vlastníctvo sporných

nehnuteľností na žalovaného 2/ z dôvodu, že vlastníctvo k pozemkom alebo ich častiam

nemožno navrátiť, ak pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby, nastal taký právny stav,

že sa znemožnilo navrátenie vlastníctva na žalobcov k požadovaným pozemkom podľa

zákona č. 503/2003 Z. z. Za daného stavu aj odvolací súd zdieľa názor súdu prvého stupňa,

že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovanými 1/ a 2/ je absolútne neprávnym právnym

úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko svojím obsahom a účelom obchádza

zákon č. 503/2003 Z. z. Obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného právneho

úkonu znamená, že právny úkon neodporuje síce výslovnému zneniu zákonného

ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon nebol dodržaný. V

prejednávanej veci žalovaný 1/ ako predávajúci a žalovaný 2/ ako kupujúci uzavreli kúpnu

zmluvu dňa 15. 12. 2003 (teda pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 503/2003 Z. z.),

avšak účastníci tejto zmluvy dosiahli cieľ, ktorý v konečnom dôsledku znamená, že

žalobcovia v dôsledku toho, že sa sporné pozemky stali vlastníctvom fyzickej osoby, boli

vylúčení z možnosti ďalšími právnymi prostriedkami domôcť sa navrátenia vlastníctva k

sporným pozemkom podľa zákona č. 503/2003 Z. z. Z vykonaného dokazovania nesporne

vyplýva, že žalovaný 1/ mal vedomosť o tom, že zákon č. 503/2003 Z. z. bol uverejnený v

Zbierke zákonov SR dňom 02. 12. 2003 a preto pokiaľ medzi jeho platnosťou a účinnosťou

uzavrel kúpnu zmluvu so žalovaným 2/, urobil tak úmyselne, s cieľom obísť zákon č

503/2003 Z. z., v dôsledku čoho sa žalobcovia nemohli domôcť navrátenia vlastníctva k

sporným pozemkom. Obdobný právny záver bol už zaujatý aj Najvyšším súdom SR v

rozhodnutí pod sp. zn. 4 Cdo 180/2007 zo dňa 30. 06. 2009, preto odvolacie námietky

žalovaných 1/, 2/ o protiústavnom právnom posúdení veci neboli dôvodné.“

6 Proti rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ podľa

čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť, ktorú po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnými

súdmi v súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

ústavy odôvodňuje v zásade tým, že „Krajský súd ako aj Okresný súd pri právnom

posúdení veci podľa názoru sťažovateľa použili výklad právnych predpisov a zároveň takto

interpretované právne predpisy aplikovali na skutkový stav v rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy,

a to predovšetkým so zákazom retroaktivity, v dôsledku čoho porušili svoju povinnosť

v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy konať v medziach platných a účinných právnych predpisov

a neoprávnene tak porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu.“.

Sťažovateľ argumentuje porušením princípu zákazu retroaktivity, k uplatneniu

ktorého tak napadnutým rozsudkom okresného súdu, ako aj napadnutým rozsudkom

krajského súdu došlo. Nesúhlasí s tým, že «Podľa názoru oboch súdov, teda

a sťažovateľ obišli platný, hoci nie v danom čase účinný zákon, a teda uskutočnili právny

úkon − uzatvorili 1. Kúpnu zmluvu, ktorá je ako právny úkon podľa názoru oboch súdov

nedovolená. V zmysle tohto právneho názoru oboch súdov by pravdepodobne boli

sťažovateľ a konali v súlade s právnymi predpismi len vtedy, ak by sa v danom

čase riadili ešte neúčinným Zákonom o navrátení vlastníctva, ktorý zakazuje povinnej osoby

previesť vlastnícke právo k Nehnuteľnostiam.

Podľa názoru sťažovateľa je však absurdné a právne nemožné, aby sťažovateľ ako

aj postupovali v danom čase v zmysle Zákona o navrátení vlastníctva, nakoľko

tento nebol ešte v čase uzatvárania 1. Kúpnej zmluvy účinný, hoci už bol platný.

Postupovanie v zmysle platného, ale nie účinného právneho predpisu − Zákona o navrátení

vlastníctva by v danom čase znamenalo, že obaja účastníci právneho úkonu − 1. Kúpnej

zmluvy priznávajú Zákonu o navrátení vlastníctva účinnosť skôr, ako ju reálne nadobudol.

Zároveň si sťažovateľ dovoľuje uviesť, že 1. Kúpnu zmluvu by uzatvoril aj v prípade,

ak by nebol v Zbierke zákonov zverejnený Zákon o navrátení vlastníctva.

Sťažovateľ si dovoľuje uviesť, že Krajský súd v Rozsudku a Okresný súd v Rozsudku 1

vychádzajú z takej interpretácie právnej normy a subsumpcie právneho stavu pod takto

interpretovanú právnu normu − ust. Zákona o navrátení vlastníctva v spojení s ust. § 39

7 Občianskeho zákonníka, ktorú nebolo na daný právny vzťah možné použiť, nakoľko v čase

uskutočnenia právneho úkonu − uzatvorenia 1. Kúpnej zmluvy a jej vkladu do katastra

nehnuteľností ešte Zákon o navrátení vlastníctva nebol účinný a neobsahuje ani

intertemporálne ustanovenia umožňujúce akúkoľvek spätnú účinnosť vo vzťahu k právnym

vzťahom, ako je 1. Kúpna zmluva. Takúto spätnú účinnosť podľa názoru sťažovateľa

neumožňuje ani ust. § 39 Občianskeho zákonníka, ktorým oba súdy odôvodňujú neplatnosť

1. Kúpnej zmluvy. Práve v dôsledku takéhoto výkladu právnej normy a jej následnej

subsumpcie došlo zo strany Krajského súdu a Okresného súdu k použitiu retroaktivity

v rozpore s princípmi právneho štátu.

Ak by bol prípustný výklad ust. § 39 Občianskeho zákonníka v kontexte vyššie

uvedeného, ktorý použil Okresný súd ako aj Krajský súd, znamenalo by to, že by súdy mohli

rozhodnúť o určení absolútnej neplatnosti právneho úkonu v zmysle ust. § 39 Občianskeho

zákonníka vždy, ak by bol právny úkon urobený v čase medzi platnosťou a účinnosťou

právneho predpisu a išlo by o právny úkon, ktorý by tento platný avšak ešte nie účinný

právny predpis považoval odo dňa svojej účinnosti za neplatný, a teda účastníci právnych

vzťahov by boli v tomto prípade nútení z dôvodu akejsi „právnej istoty“ správať sa podľa

prijatých právnych predpisov už odo dňa ich platnosti, hoci by nimi ešte v zmysle právnych

princípov slovenského právneho poriadku neboli viazaní, a to zo strachu, že inak by súd

v budúcnosti mohol určiť absolútnu neplatnosť ich právneho úkonu. Týmto by sa zotrel

akýkoľvek rozdiel medzi platnosťou a účinnosťou.».

Podľa sťažovateľa napadnutými rozhodnutiami označených súdov došlo

aj k porušeniu princípu právnej istoty. Je toho názoru, že „Práve interpretáciou ust. § 39

Občianskeho zákonníka v spojení so Zákonom o navrátení vlastníctva, ktorý bol v čase

konania sťažovateľa neúčinný, a jej aplikáciou na daný stav, zapríčinili Okresný súd

a Krajský súd, že rozhodovanie sa stalo nepredvídateľným, nakoľko porušuje vyššie uvedené

ustanovenia Ústavy a nezaručuje zákonnosť súdneho konania v súlade s ust. § 3

Občianskeho súdneho poriadku.“.

8 K obchádzaniu zákona, na ktorý poukázal tak krajský súd, ako aj okresný súd,

sťažovateľ uvádza, že je toho názoru, „že v prípade uzatvorenia 1. Kúpnej zmluvy medzi

a sťažovateľom vzhľadom na uvedené nemôže ísť o obchádzanie zákona, pretože:

pravidlá obsiahnuté v platnej, ale v tom čase nie účinnej norme − v Zákone

o navrátení vlastníctva − sťažovateľ a ako účastníci 1. Kúpnej zmluvy nemohli

vylúčiť ako záväzné pravidlá, nakoľko tieto pravidlá v tom čase záväzné neboli,

­ výsledok, ktorý sťažovateľ a uzatvorením 1. Kúpnej zmluvy a povolením

zápisu prevodu vlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam vkladom do katastra nehnuteľností

dosiahli, nebol v tom čase výsledkom právnou normou zakázaným,

­ sťažovateľ a uzatvorením Kúpnej zmluvy nemohli sledovať nedodržanie

zákona, nakoľko Zákon o navrátení vlastníctva v tom čase nedodržaný ani nemohol byť,

keďže nebol ešte účinným.

Zároveň si sťažovateľ dovoľuje uviesť, že v tomto prípade rovnako nie je možné, aby

1. Kúpna zmluva bola považovaná za absolútne neplatnú z dôvodu, že jej účel odporuje

zákonu, ako to uvádza Okresný súd a následne aj Krajský súd. Z hľadiska právnej teórie

sa pod účelom právneho úkonu rozumie predstava toho, čo si prajú účastníci právneho

úkonu (sťažovateľ a ), aby sa stalo. V tomto prípade je nepochybné,

že sťažovateľ mal predstavu, že uzatvorením 1. Kúpnej zmluvy a jej zápisom vkladom

do katastra nehnuteľností dôjde k prevodu vlastníckeho práva z na sťažovateľa.

Tento účel uzatvorenia 1. Kúpnej zmluvy je z jej obsahu zjavný a nakoniec vyplýva aj z

toho, akým spôsobom sa v súčasnosti Nehnuteľnosti užívajú (t. j. že ich sťažovateľ

prenecháva do nájmu svojej obchodnej spoločnosti, ktorá ich používa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti v oblasti poľnohospodárstva). Spôsob využívania Nehnuteľností

nebol v konaní pred Okresným súdom ako ani Krajským súdom Žalobcami

spochybňovaný.“.

V súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva na súdnu ochranu

sťažovateľ tvrdí, že došlo aj k neoprávnenému zásahu do jeho vlastníckeho práva, ktoré bolo

namietaným rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu obmedzené

v rozpore s ústavou, a to z týchto dôvodov:

9 „Rozsudkom Krajského súdu v spojení s Rozsudkom 1 Okresného súdu bolo

v rozpore s Ústavou obmedzené:

­ vlastnícke právo sťažovateľa ako nadobúdateľa, a to z dôvodu, že napriek

uzatvoreniu 1. Kúpnej zmluvy v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v tom

čase, ako aj zápisu jeho vlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam vkladom do katastra

nehnuteľností v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v čase zápisu, na základe

Rozsudku v spojení s Rozsudkom 1 prebieha v súčasnosti na Správe katastra konanie,

na základe ktorého bude znova ako vlastník Nehnuteľností zapísané , a teda

bude sťažovateľ v rozpore s Ústavou pozbavený svojho vlastníckeho práva,

­ vlastnícke právo sťažovateľa ako vlastníka prevádzajúceho Pozemok parc. č. 469,

a to najmä z dôvodu obmedzenia výkonu vlastníckeho práva v časti nakladania

s Nehnuteľnosťami z dôvodu, že 1. Kúpna zmluva bola určená Rozsudkom v spojení

s Rozsudkom 1 ako absolútne neplatná, v dôsledku čoho bola za absolútne neplatnú určená

aj 2. Kúpna zmluva.

Obmedzenie vlastníckeho práva v zmysle Rozsudku v spojení s Rozsudkom 1

presahuje povolený rámec obmedzenia podľa ust. čl. 13 Ústavy...

Sťažovateľ je presvedčený, že Rozsudkom v spojení s Rozsudkom 1 je obmedzené

vlastnícke právo protiústavné, nakoľko zákon o navrátení vlastníctva v čase prevodu

vlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam nebol účinný, čím došlo k porušeniu právnej istoty

právneho princípu zákazu retroaktivity. Rovnako je sťažovateľ toho názoru, že takéto

obmedzenie vo vzťahu k vlastníckemu právu sťažovateľa nie je založené na spravodlivej

rovnováhe. Nezákonne a protiústavné sa uprednostňuje právo Žalobcov pred vlastníckym

právom sťažovateľa, pričom na takéto obmedzenie neexistuje žiaden zákonný dôvod, hoci

ho Ústava vyžaduje.

Sťažovatelia si rovnako dovoľujú poukázať na to, že prevod vlastníckeho práva z

na sťažovateľa nemal za následok zánik reštitučného nároku ako ani nijako

neovplyvnil samotné posúdenie, či sa Žalobcom reštitučný nárok priznať má alebo nie.

V zmysle ust. § 6 ods. 2 zákona o navrátení vlastníctva totiž v takomto prípade vzniká

oprávnenej osobe (Žalobcom) reštitučný nárok spočívajúci v prevode vlastníckeho práva

k pozemkom štátu v primeranej výmere a bonite, akej boli pôvodné pozemky, t. j.

10 Žalobcovia majú nárok na náhradné pozemky. Preto v konečnom dôsledku Žalobcovia ako

oprávnené osoby v zmysle Zákona o navrátení vlastníctva nie sú na svojich právach

ukrátení, resp. ukrátenie je v porovnaní s obmedzením vlastníckeho práva sťažovateľa

zanedbateľné.“

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa − vyplývajúce z ust. čl. 46 a čl. 20

ods. 1 Ústavy bolo porušené Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 03. 2012,

sp. zn. 4 Co/331/2011­470, a Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 23. 06. 2011,

sp. zn. 21 C/179/2006­378.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 03. 2012, sp. zn. 4 Co/331/2011­

470, a Rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa 23. 06. 2011, sp. zn. 21 C/179/2006­378

sa v súlade s ust. § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ÚS zrušuje a vec sa vracia Okresnému

súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trenčíne a Okresný súd Trenčín sú povinní do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške

1 000,­ EUR (slovom jedentisíc eur).

Krajský súd v Trenčíne a Okresný súd Trenčín sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy

konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu.

Alternatívne

Základné právo sťažovateľa vyplývajúce z ust. čl. 46 a čl. 20 ods. 1 Ústavy

bolo porušené Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 03. 2012, sp. zn.

4 Co/331/2011­470.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 03. 2012, sp. zn. 4 Co/331/2011­470

sa v súlade s ust. § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ÚS zrušuje a vec sa vracia Krajskému

súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trenčíne je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 1 000,­ EUR (slovom

jedentisíc eur).

11 Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní

od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu.“

Sťažovateľ v sťažnosti tiež navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) rozhodol o dočasnom opatrení a odložil

vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s napadnutým rozsudkom

okresného súdu a „uložil tretím osobám, aby sa dočasne zdržali oprávnenia priznaného

právoplatným Rozsudkom v spojení s Rozsudkom 1. Žalobcovia totiž už požiadali Správu

katastra o zápis Rozsudku v spojení s Rozsudkom 1 záznamom do katastra

nehnuteľností, ako to vyplýva aj z , katastrálne územie , na ktorom

je vyznačená plomba , ako aj z informácie o katastrálnom konaní ,

ktorých kópie prikladáme v prílohe sťažnosti. V dôsledku tohto zápisu dôjde k tomu,

že sťažovateľ bude pozbavený svojho vlastníckeho práva a nebude môcť Nehnuteľnosti

užívať ako ani ich prenechávať do užívania tretím osobám a zároveň sa stane neplatnou

okrem 1. Kúpnej zmluvy aj 2. Kúpna zmluva, ktorou previedol vlastné právo k Pozemku

parc. č. na manželov .“.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 520/2012­24 z 9. októbra 2012 prijal podľa § 25

ods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného

porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom

krajského súdu č. k. 4 Co 331/2011­470 z 29. marca 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok

krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) a vo zvyšnej časti jeho sťažnosti

nevyhovel.

Následne spolu s prípisom č. k. IV. ÚS 520/2012­37 z 20. novembra 2012 ústavný

súd doručil krajskému súdu uznesenie č. k. IV. ÚS 520/2012­24 z 9. októbra, ktorým prijal

na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa a vyzval ho, aby sa k sťažnosti písomne vyjadril

a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

12 Krajský súd na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadrení č. Spr 318/12

z 10. decembra 2012 (doručenom ústavnému súdu 14. decembra 2012) okrem iného uvádza,

že „Krajský súd v Trenčíne považuje sťažnosť sťažovateľa za neopodstatnenú a zotrváva

na právnej argumentácii uvedenej v odôvodnení svojho rozhodnutia... Podľa názoru

odvolacieho súdu žalovaný 1/ ako povinná osoba (§ 4 ods. 2 zák. č. 503/2003 Z. z.)

uzavretím kúpnej zmluvy so žalovaným 2/ sledovali cieľ, ktorý v konečnom dôsledku

znamenal, že žalobcovia v dôsledku toho, že sa sporné pozemky stali vlastníctvom fyzickej

osoby, boli vylúčení z možnosti ďalšími právnymi prostriedkami domôcť sa navrátenia

vlastníctva k sporným pozemkom podľa zák. č. 503/2003 Z. z. Za daného stavu aj odvolací

súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že kúpna zmluva uzavretá medzi

žalovanými 1/ a 2/ je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho

zákonníka, nakoľko svojím obsahom a účelom obchádza zák. č. 503/2003 Z. z. Odvolací súd

v tomto smere poukázal aj na obdobný právny záver zaujatý už Najvyšším súdom SR

v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 180/2007 zo dňa 30. 06. 2009 a odvolacie námietky odvolateľa

o protiústavnom právnom posúdení veci súdom prvého stupňa poukazujúcom na porušenie

princípu zákazu retroaktivity považoval za neopodstatnené. Krajský súd v Trenčíne

na svojej právnej argumentácii uvedenej v odôvodnení rozhodnutia zotrváva a sťažnosť

sťažovateľa navrhuje zamietnuť.“.

Prípisom č. k. IV. ÚS 520/2012­41 zo 17. decembra 2012 ústavný súd vyzval právnu

zástupkyňu sťažovateľa, aby oznámila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej

zaslal na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska vyjadrenie krajského súdu č. Spr 318/12 z

10. decembra 2012. Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu

30. januára 2013 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a vo svojej

replike k vyjadreniu krajského súdu z 10. decembra 2012 v podstate zhrnula svoju

predchádzajúcu argumentáciu.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a krajského súdu,

že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil možnosť

13 podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať

ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku ústavy.

Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou v sťažnosti

namietaného porušenia označených práv – ústavný súd nepovažuje ústne pojednávanie

ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných

na meritórne rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalej konal

bez nariadenia ústneho pojednávania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

14 Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení

s čl. 51 ods. 1 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02,

IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto

v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej

ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť

toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II.

ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4

ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

15 ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,

mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku

Slovenskej republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne

interpretovaná platná a účinná právna norma (II. ÚS 249/2011).

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom práva

na spravodlivé súdne konanie (a jemu zodpovedajúcemu právu na súdnu ochranu), ktorým

je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu,

boli relevantné aj v danej veci.

16 Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo

k porušeniu ním označených základných práv podľa ústavy tým, že krajský súd potvrdením

rozsudku okresného súdu, ktorým tento súd vyslovil neplatnosť vo výroku označených

kúpnych zmlúv, postupoval v rozpore so zákazom spätnej pôsobnosti právnych noriem,

čím porušil princíp zákazu retroaktivity právnych noriem a s tým súvisiaci princíp právnej

istoty účastníkov právnych vzťahov a ochrany ich dôvery v právny poriadok

ako integrálnych súčastí princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.

Z citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva,

že podstatou jeho argumentácie (ako aj argumentácie okresného súdu) je tvrdenie, podľa

ktorého žalovaný v 1. rade vedomý si toho, že sa stáva povinnou osobou podľa § 4 ods. 2

zákona č. 503/2003 Z. z. a že sporné nehnuteľnosti bude musieť odo dňa účinnosti

označeného zákona vydať žalobcom, resp. ich nebude môcť previesť na iného, uzatvoril

15. decembra 2003 so sťažovateľom ako kupujúcim kúpnu zmluvu z 15. decembra 2003,

na základe ktorej Správa katastra 22. decembra 2003 povolila vklad vlastníckeho

práva k sporným pozemkom v prospech sťažovateľa (teda ešte pred účinnosťou

zákona č. 503/2003 Z. z.). Z uvedeného všeobecné súdy ustálili, že žalovaný v 1. rade

ako predávajúci chcel takýmto spôsobom obísť právne dôsledky pre neho z tejto právnej

úpravy vyplývajúce, keďže vytvoril taký právny stav, ktorým znemožnil žalobcom

navrátenie ich vlastníckeho práva k sporným pozemkom podľa zákona č. 503/2003 Z. z.

Všeobecné súdy takto zistený skutkový stav zhodne právne kvalifikovali podľa § 39

Občianskeho zákonníka a kúpnu zmluvu z 15. decembra 2015 posúdili ako neplatný právny

úkon, pretože svojím obsahom a účelom obchádzala zákon č. 503/2003 Z. z.

Vzhľadom na absolútnu neplatnosť označenej kúpnej zmluvy ako právneho

úkonu predchádzajúceho uzatvoreniu kúpnej zmluvy z 8. marca 2006 uzatvorenej medzi

sťažovateľom ako predávajúcim a žalovanými v 3. a 4. rade ako kupujúcimi dospeli

všeobecné súdu zhodne k záveru aj o absolútnej neplatnosti tohto následného právneho

17 úkonu, čo právne odôvodnili s poukazom na znenie § 39 Občianskeho zákonníka, pretože

táto kúpna zmluva vzhľadom na absolútnu neplatnosť predchádzajúceho právneho úkonu −

kúpnej zmluvy z 15. decembra 2003 − je v rozpore so zákonom, keďže nikto nemôže

na iného previesť viac práv než sám má.

Z už uvedeného vyplýva, že argumentačným východiskom krajského súdu

je myšlienková konštrukcia, podľa ktorej pripúšťa možnosť právne relevantným spôsobom

obchádzať právnu úpravu v období pred nadobudnutím jej účinnosti, a následne takýto

právny úkon sankcionovať neplatnosťou podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre

jej obchádzanie.

V predmetnej veci je preto úlohou ústavného súdu posúdiť, či právny názor

vyslovený krajským súdom v napadnutom rozsudku, podľa ktorého prípustnosť aplikácie

právnej úpravy vyplývajúcej zo zákona č. 503/2003 Z. z. na právny vzťah založený kúpnou

zmluvou z 15. decembra 2003 v období pred nadobudnutím jeho účinnosti a následným

právnym posúdením tejto kúpnej zmluvy ako neplatného právneho úkonu podľa § 39

Občianskeho súdneho poriadku pre obchádzanie zákona č. 503/2003 Z. z., je výsledkom

ústavne konformného výkladu vo veci aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že zo skutkového hľadiska sa javí medzi

účastníkmi konania ako nesporné, že žalovaný v 1. rade ako predávajúci uzatvoril v období

medzi platnosťou a účinnosťou zákona č. 503/2003 Z. z. so sťažovateľom ako kupujúcim

kúpnu zmluvu z 15. decembra 2003, pričom v uvedenom období bol povolený aj vklad

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli jej predmetom. Rovnako sa javí byť

nesporná aj tá skutočnosť, že takto uzatvorená zmluva po nadobudnutí účinnosti označeného

zákona by bola nedovoleným právnym úkonom a sankcionovateľná absolútnou

neplatnosťou.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom

alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

18 Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. povinná osoba je povinná s pozemkami

až do navrátenia vlastníctva k pozemkom oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou

riadneho hospodára a nemôže pozemok previesť odo dňa účinnosti tohto zákona

do vlastníctva iného; takýto úkon je neplatný. Právo na náhradu škody, ktorú povinná osoba

spôsobí oprávnenej osobe porušením týchto povinností, zostáva nedotknuté.

Podľa § 6 ods. 2 písm. a) zákona č. 503/2003 Z. z. vlastníctvo k pozemkom alebo

k jeho častiam nemožno navrátiť, ak pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby.

Podľa čl. III zákona č. 503/2003 Z. z. tento zákon nadobúda účinnosť 1. januára 2004.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že všeobecne záväzné

právne predpisy nadobúdajú platnosť dňom ich vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky a týmto dňom sa stávajú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Uvedené však neznamená, že už týmto okamihom je právny predpis aplikovateľný

a vynútiteľný. Aplikovateľnosť právneho predpisu vyjadruje situáciu, kedy na jeho základe

vznikajú jeho adresátom práva a povinnosti. Záväznosť prijatej novej právnej úpravy, a teda

aj možnosť jej aplikácie, je spojená vždy s účinnosťou právneho predpisu. Z uvedeného

vyplýva, že na rozdiel od platnosti, je účinnosť právneho predpisu taká jeho vlastnosť, ktorá

spočíva v možnosti presadenia jeho právnych dôsledkov/normatívneho tlaku na tie

spoločenské vzťahy, ktoré sú predmetom jeho reglementácie. Účinnosť právnej úpravy tak

vyjadruje časový okamih, s ktorým sú spojené jej právne účinky (normatívna pôsobnosť),

teda jej záväznosť a aplikovateľnosť. V zásade platí, že platnosť a účinnosť právnej úpravy

nenastáva v jeden okamih, ale že medzi obdobím platnosti a účinnosti právnej úpravy

je vytvorený časový priestor, tzv. legisvakačná lehota, ktorej zmyslom a účelom je najmä to,

aby sa jej adresáti mohli oboznámiť s jej obsahom ešte predtým, ako sa pre nich

stane záväznou. Uvedené platí bez výhrad aj pre prípad posudzovania právnych

dôsledkov vyplývajúcich z právnej úpravy prijatej zákonom č. 503/2003 Z. z. pre obdobie

predchádzajúce jej účinnosti v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka.

19 Ako už ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát uviedol, obchádzanie

zákona spočíva vo vylúčení právne záväzného pravidla správania sa zámerným použitím

prostriedkov, ktoré samy osebe nie sú zákonom zakázané, v dôsledku čoho sa nastolený stav

javí z hľadiska pozitívneho práva ako nenapadnuteľný. Konanie in fraudem legis

predstavuje postup, keď sa niekto správa formálne podľa práva, ale tak, aby zámerne

dosiahol výsledok právnou normou zakázaný alebo nepredvídaný a nežiaduci.

K obchádzaniu zákona dôjde v prípade, keď právny úkon nie je v priamom rozpore

so zákonom, ale svojimi účinkami a najmä svojím účelom zákon, jeho ciele a zmysel (ratio

legis) obchádza (III. ÚS 314/07).

Z už uvedeného možno potom urobiť záver, podľa ktorého akákoľvek úvaha nad

obsahom legálneho pojmu „zákon“ použitého v § 39 Občianskeho zákonníka pripúšťajúca

takú jeho interpretáciu, ktorá umožňuje naplniť jeho obsah aj platným, ale neúčinným

všeobecne záväzným právnym predpisom pre účely jeho možného obchádzania, nie je

z normatívneho hľadiska udržateľná. Keďže neúčinná právna úprava nikoho nezaväzuje,

nie je potom ani konzistentné prijať záver, že jej obchádzaním prostredníctvom právneho

úkonu jeho účastníci chceli vylúčiť normatívne dôsledky, ktoré takáto úprava predpokladá.

V tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť, že interpretačný záver krajského súdu

o obsahu pojmu „zákon“ v § 39 Občianskeho zákonníka dôsledne nerozlišuje medzi

významom platnosti právneho predpisu a jeho účinnosti a tiež nezohľadňuje význam a účel

inštitútu vacationis legis, ktorým je najmä to, aby sa adresáti novej právnej úpravy mohli

oboznámiť s jej obsahom ešte predtým, ako sa pre nich stane záväznou.

Ústavný súd považuje za dôležité poukázať aj na tú skutočnosť, že pravidlo vytvorené

krajským súdom o posudzovaní právneho úkonu uskutočneného pred nadobudnutím

účinnosti právnej úpravy, ktorá je vo svojom dôsledku týmto právnym úkonom obchádzaná,

ako právneho úkonu in fraudem legis a následne sankcionovateľného neplatnosťou, vytvára

odlišný právny režim jeho posudzovania než v prípade jeho priameho rozporu s takouto

20 právnou úpravou. Uvedené vo svojich dôsledkoch tiež znamená, že pojem „zákon“ použitý

v § 39 Občianskeho zákonníka je používaný v dvoch odlišných významoch, keď na jednej

strane sa ním rozumie zákon platný a účinný pre prípad priameho rozporu právneho úkonu

so zákonným zákazom a na strane druhej sa ním rozumie zákon platný, ale nie nutne účinný

pre prípad jeho obchádzania. Takejto interpretácii pojmu „zákon“ nielenže v okolnostiach

danej veci chýba zmysluplné a teoreticky udržateľné zdôvodnenie, ale bez bližšej

argumentácie narúša obsahovú koherenciu rovnako znejúcich legálnych pojmov, čím sa bez

akéhokoľvek zdôvodnenia dostáva do rozporu s jazykovo interpretačnou zásadou zákazu

homonymického (polysémického) výkladu slov použitých v rámci jedného právneho

predpisu.

V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením princípu neretroaktivity ústavný

súd uvádza, že problematika retroaktivity právnych noriem je otázkou, ktorá bola

predmetom posudzovania ústavného súdu vo viacerých jeho nálezoch, pretože sa úzko

dotýka princípu právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv a v širšom kontexte súvisí

aj s koncepciou právneho štátu ako štrukturálnym a materiálnym princípom, na ktorom

je budovaný celý ústavný poriadok.

Ústavný súd už vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že v našom ústavnom poriadku

sa uplatňuje zásada „lex retro non agit“ (teda „zákon nemá spätnú účinnosť“),

keď napr. uviedol, že k definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity

právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov

a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). K tomu treba dodať, že k definujúcim znakom právneho

štátu patrí aj zákaz retroaktívneho výkladu právnych noriem, ktorý je rovnako významnou

demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty. Princíp zákazu spätného

pôsobenia právnej reglementácie tak zabraňuje najhrubšiemu porušeniu oprávnenej dôvery

v stálosť právneho poriadku tým, že v zásade vylučuje akúkoľvek možnosť, aby nová právna

úprava ex tunc modifikovala práva a povinnosti, ktoré platne vznikli podľa starej právnej

úpravy, bez ohľadu na obsah a spôsob ich vzniku. Preto v súvislosti s riešením kolízie novej

a starej úpravy musia orgány verejnej moci vždy venovať osobitnú pozornosť tomu, aby

21 nezvolili také právne riešenie, ktoré by umožnilo ústavne neprípustnú formu spätného

pôsobenia právnych noriem.

Právna teória rozoznáva retroaktivitu pravú a nepravú, pričom aj ústavný súd

vo svojej rozhodovacej činnosti usiluje o jej dôsledné rozlišovanie. Pravá retroaktivita

zahrňuje prípady, keď právna norma reglementuje i vznik právneho vzťahu a nároky z neho

vzniknuté pred jej účinnosťou (teda o pravom spätnom pôsobení nového zákona ide vtedy,

keď pôsobí aj pre minulú dobu). Nepravá retroaktivita spočíva v tom, že právne vzťahy

hmotného i procesného práva, ktoré vznikli za platnosti práva starého, sa spravujú zásadne

týmto právom, a to až do doby účinnosti práva nového. Po jeho účinnosti sa však riadi

právom novým (teda o nepravé spätné pôsobenie ide vtedy, keď nový zákon nariaďuje,

že má byť použitý i na staré právne pomery už založené, ale iba od doby, keď začína

pôsobnosť nového zákona, alebo ešte od neskoršej doby; mutatis mutandis PL. ÚS 38/99).

Rešpektujúc podstatné odlišnosti medzi inštitútom platnosti a inštitútom účinnosti

právneho predpisu a ich uplatnenia v právnoaplikačnej praxi z hľadiska ich možných

právnych účinkov, ústavný súd, akcentujúc princíp právnej istoty, sa v danej veci priklonil

k formálnoprávnemu, z legislatívnoprávneho hľadiska inak štandardne akceptovanému

prístupu k posudzovaniu právnych účinkov relevantných právnych predpisov.

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd ústavne

neudržateľným spôsobom v rámci aplikačného postupu priznal normatívny význam

neúčinnej právnej úprave, keď v dôsledku ústavne nekonformnej interpretácie pojmu

„zákon“ v § 39 Občianskeho zákonníka pripustil právne relevantnú možnosť jej obchádzania

a právny úkon uzatvorený podľa starej právnej úpravy následne v kontexte platného, ale

neúčinného zákona č. 503/2003 Z. z. posúdil ako absolútne neplatný pre jeho obchádzanie.

Postup krajského súdu, ktorý v rámci subsumpčného/rozhodovacieho sylogizmu pri

aplikácii práva presadil normatívne účinky označeného zákona pre obdobie predchádzajúce

jeho účinnosti, predstavuje taký akt normatívnej zmeny spoločenských vzťahov

regulovaných podľa starej právnej úpravy, ktorý umožňuje jej pôsobenie s účinkami ex tunc.

22 V nadväznosti na už uvedené je ústavný súd toho názoru, že krajský súd

(ako aj okresný súd) interpretoval pojem „zákon“ použitý v § 39 Občianskeho zákonníka

spôsobom umožňujúcim priznať normatívne účinky aj takej právnej úprave, ktorá v čase

uskutočnenia právneho úkonu nebola účinnou právnou úpravou, v dôsledku čoho presadil

spätné účinky novej právnej úpravy aj na tie právne vzťahy, ktoré vznikli pred

nadobudnutím jej záväznosti.

Ústavný súd konštatuje, že nebolo jeho úlohou posúdiť, či kúpna zmluva

z 15. decembra 2003 a kúpna zmluva z 8. marca 2006 sú platnými alebo neplatnými

právnymi úkonmi, na základe ktorých došlo k prevodu vlastníckeho práva k sporným

nehnuteľnostiam, resp. podľa akej právnej úpravy je potrebné posudzovať otázku platnosti

označených právnych úkonov, pretože odpoveď na tieto otázky musí nájsť krajský súd

v ďalšom konaní.

Z pohľadu ústavného súdu je podstatné, že právna konštrukcia krajského súdu

(ako aj okresného súdu) v napadnutom rozsudku, podľa ktorej pripustil právne významnú

možnosť obchádzania zákonného zákazu obsiahnutého v platnom, ale neúčinnom právnom

predpise, vykazuje vo vzťahu k výsledku, ku ktorému dospel − neplatnosť právneho úkonu −

také zjavné nedostatky, ktoré spochybňujú celkovú ústavnú udržateľnosť záverov krajského

súdu.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je preto podľa názoru ústavného

súdu za hranicou ústavnej udržateľnosti. Sumarizácia nedostatkov vo vzťahu k záveru,

ku ktorému krajský súd v napadnutom rozsudku dospel, spôsobuje, že tento záver vyznieva

nepresvedčivo a na ujmu sťažovateľa. Tým došlo podľa názoru ústavného súdu zo strany

krajského súdu k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20

ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného

23 práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a zrušenie rozsudku krajského súdu sa v súlade

s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára priestor

na to, aby sa krajský súd sám vyrovnal s ochranou označeného základného práva hmotného

charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel, uprednostňujúc právomoc

všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania

pred ochranou v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol

aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže

nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného

porušenia týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr.

IV. ÚS 128/07, IV. ÚS 24/2010, I. ÚS 244/2011, IV. ÚS 495/2011).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené

práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň

vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie

alebo opatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

24 rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Úlohou krajského súdu bude v ďalšom priebehu odvolacieho konania znova posúdiť a

rozhodnúť o určení namietanej neplatnosti právnych úkonov takým spôsobom, ktorý bude

ústavne konformný a bude v súlade s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými

v bode II tohto nálezu. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že opätovné prerokovanie

veci krajským súdom nemusí nevyhnutne vyústiť do záveru o vyhovení odvolaniu

sťažovateľa, ale pôjde o to, aby krajský súd k námietkam sťažovateľa, ktoré formuloval

v odvolaní, ako aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, zaujal ústavne akceptovateľné

a udržateľné právne názory o aplikovateľnej právnej úprave relevantnej pre posúdenie

neplatnosti označených kúpnych zmlúv.

Sťažovateľ ďalej navrhuje, aby ústavný súd uložil krajskému súdu povinnosť zaplatiť

mu aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 €.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie. Z uvedeného textu ústavy vyplýva, že ústavný súd môže, avšak

nemusí priznať primerané finančné zadosťučinenie.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že deklarovanie

porušenia práva sťažovateľa, zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu a vrátenie mu

veci na ďalšie konanie je pre neho dostatočným zadosťučinením, a preto sťažnosti v tejto

časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde

aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym

zastupovaním advokátskou kanceláriou v konaní pred ústavným súdom.

25 Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2011, ktorá bola

763 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2012. Úhradu priznal za dva

úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3,

§ 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon

po 127,16 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 7,63 €

za každý úkon právnej služby predstavuje sumu 269,58 €. Keďže právna zástupkyňa

je platkyňou dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“], uvedená suma bola zvýšená

o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani

z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Celková odmena za poskytnuté právne

služby predstavuje sumu 323,49 € (bod 3 výroku tohto nálezu). Za tretí úkon právnej služby

(stanovisko sťažovateľa k vyjadreniu krajského súdu) ústavný súd úhradu nepriznal, pretože

neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli prispieť k ďalšiemu objasneniu veci

(bod 4 výroku tohto nálezu).

Úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne

sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho

poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Pou čenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2015

26