III. ÚS 845/2016 — III. ÚS 845/2016 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 845/2016-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátkou

, pre namietané porušenie jeho základného práva

na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 118/2016

(predtým vedenom pod sp. zn. 0 Tp 444/2015), postupom Okresného súdu Bratislava I

v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tk 2/2016 a uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. 1 Tos 45/2016 z 18. mája 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2016

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho

základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky

(ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 118/2016,

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 444/2015, postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tk 2/2016 a uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 45/2016 z 18. mája 2016 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“).

V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 444/2015

z 23. októbra 2015 bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) a c)

Trestného poriadku. O jeho sťažnosti proti uvedenému uzneseniu rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. 3 Tpo 2/2016 z 12. januára 2016 tak, že uznesenie okresného súdu zrušil

v celom rozsahu a rozhodol tak, že sťažovateľa vzal do väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1

písm. c) Trestného poriadku. V súvislosti s konaním vedeným na okresnom súde pod sp. zn.

0 Tp 444/2015 sťažovateľ namieta porušenie označených práv postupom okresného súdu.

V ďalšej časti sťažovateľ uvádza, že 23. marca 2016 bola na okresný súd doručená

jeho žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú 1. apríla 2016 doplnil o ponuku na alternatívne

nahradenie väzby prijatím záruk. Konanie o uvedenej žiadosti sťažovateľa bolo

na okresnom súde vedené pod sp. zn. 0 Tp 118/2016. Na účely vypočutia sťažovateľa k jeho

žiadosti o prepustenie z väzby okresný súd nariadil výsluch sťažovateľa na 5. apríl 2016.

V zápisnici o výsluchu obvineného z 5. apríla 2016 okresný súd konštatoval, že na výsluch

sa bez riadneho ospravedlnenia neustanovil do konania pribratý tlmočník do albánskeho

jazyka. Vzhľadom na to, že najbližší možný termín výsluchu sťažovateľa bol 11. apríla

2016, keď bol predpoklad, že bude podaná obžaloba, sudca pre prípravné konanie rozhodol,

že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby spolu s návrhmi na nahradenie väzby zárukou

dôveryhodných osôb a ponuka prijatia peňažnej záruky bude predložená príslušnému

zákonnému sudcovi potom, čo mu bude obžaloba pridelená náhodným výberom.

2 Obžaloba bola na okresný súd doručená 7. apríla 2016 a konanie bolo vedené

pod sp. zn. 1 Tk 2/2016. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tk 2/2016 vydal

9. mája 2016 uznesenie, ktorým zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby

a zároveň rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta, že mu nebolo doručené

predvolanie na verejné zasadnutie nariadené na 9. máj 2016 tak, aby mu bola od doručenia

predvolania zachovaná lehota aspoň 5 pracovných dní na prípravu. Sťažovateľ v podanej

sťažnosti tvrdí, že na doručenke listovej zásielky, ktorá obsahovala predvolanie na verejné

zasadnutie, nie je jeho podpis. Sťažovateľ namieta, že v konaní pred okresným súdom

pod sp. zn. 1 Tk 2/2016 nebola pred týmto súdom vypočutá žiadna z osôb, ktorá ponúkala

záruku, a súdny spis neobsahuje ani záznam o tom, že by mu bola doručená obžaloba

k 9. máju 2016.

V sťažnosti sťažovateľ namieta aj skutočnosť, že uznesenie krajského súdu bolo

vypracované sudcom, ktorý nie je uvedený v zápisnici z neverejného zasadnutia z 18. mája

2016 ako člen senátu sťažnostného súdu. Uznesenie krajského súdu považuje sťažovateľ

za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a arbitrárne. Krajský súd podľa názoru

sťažovateľa žiadnym spôsobom nezdôvodnil, v čom vidí dôvodnú obavu z toho,

že sťažovateľ bude pokračovať v trestnej činnosti, najmä s prihliadnutím na preukázanie

legálneho zdroja príjmov sťažovateľa a jeho manželky a ponúknutých záruk dôveryhodných

osôb, písomného sľubu sťažovateľa a ponuky peňažnej záruky. Námietky sťažovateľa sa

týkajú aj celkovej dĺžky konania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ktoré trvalo viac ako

dva mesiace.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5

Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 3

a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 18.5.2016 v konaní 1 Tos/45/2016 porušené bolo.

2. Uznesenie KS Bratislava sp. zn. 1 Tos 45/2016 zo dňa 18.5.2016 sa zrušuje a vec

vracia na ďalšie konanie.

3 3. Základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5

Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 3

a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní Okresného súdu

Bratislava I 1 Tk/2/2016 porušené bolo.

4. Základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5

Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 3

a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní Okresného súdu

Bratislava I 6T 0Tp/118/2016 (predtým 0Tp/444/2015) porušené bolo.

5. Sťažovateľovi , trvale bytom

sa priznáva za porušenie jeho základných práv finančné zadosťučinenie

vo výške 5.000,- € (slovom päťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť

mu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.

6. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy konania v sume

362,59 eur...“

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každej

sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde

nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z petitu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namietal porušenie svojho

základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru

postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 0 Tp 118/2016, sp. zn.

0 Tp 444/2015 a sp. zn. 1 Tk 2/2016 a uznesením krajského súdu.

4 Ústavný súd v prípadoch namietaného porušenia základného práva na osobnú

slobodu uvádza, že musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám

hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie

pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy)

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie

však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo

porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo

slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).

Do obsahu právomoci ústavného súdu teda v zásade nepatrí preskúmať postup (hodnotenie)

všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie

do väzby. Tento postup môže preskúmať len opravný súd v riadnom inštančnom postupe,

ktorý je uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní

obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov (IV. ÚS 83/03).

1. K namietanému porušeniu práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti

väzby postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 444/2015

Z podanej sťažnosti vyplýva, že o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

0 Tp 444/2015 z 23. októbra 2015 o vzatí sťažovateľa do väzby rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. 3 Tpo 2/2016 z 12. januára 2016, proti ktorému nebola prípustná

sťažnosť.

Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému

porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú

(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto

porušovanie (II. ÚS 139/02).

Zo samotného podania sťažovateľa vyplýva, že napadnuté konanie bolo právoplatne

skončené pred podaním sťažnosti na ústavný súd, t. j. v čase, keď porušenie označeného

základného práva na súde, ktorý sťažovateľ označil za účastníka konania, už netrvalo

a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany,

5 ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na neodkladné alebo urýchlene

rozhodnutie o zákonnosti väzby.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľ sa v predmetnej veci

domáhal ochrany svojho základného práva na neodkladné alebo urýchlené rozhodnutie

o zákonnosti väzby v čase, keď v označenom konaní pred okresným súdom v konaní

vedenom pod sp. zn. 0 Tp 444/2015 namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola

odstránená jeho právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej ústavnej

sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti

väzby v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 0 Tp 118/2016 a sp. zn.

1 Tk 2/2016

Vo vzťahu k rozhodovaniu o vzatí sťažovateľa do väzby považuje ústavný súd

za relevantné tieto časové súvislosti:

- 23. marca 2016 bola prokurátorom Krajskej prokuratúry v Bratislave podaná

okresnému súdu žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby z 15. marca 2016;

- 5. apríla 2016 mal byť vykonaný výsluch sťažovateľa pred okresným súd v konaní

vedenom pod sp. zn. 0 Tp 118/2016. Výsluch sťažovateľa nebol vykonaný vzhľadom na to,

že sa bez riadneho ospravedlnenia neustanovil do konania pribratý znalec z jazyka

albánskeho. Okresný súd prítomných oboznámil s tým, že ďalší možný termín výsluchu

sťažovateľa je 11. apríl 2016. Z vyjadrenia prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave

vyplynulo, že obžaloba bude podaná pred 11. aprílom 2016;

- 7. apríla 2016 bola okresnému súdu doručená obžaloba, ktorej bola pridelená

sp. zn. 1 Tk 2/2016;

- 9. mája 2016 bolo vykonané verejné zasadnutie pred okresným súdom v konaní

vedenom pod sp. zn. 1 Tk 2/2016, na ktorom okresný súd uznesením rozhodol o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby doručenej mu 23. marca 2016, rozhodol o ponechaní

sťažovateľa už ako obžalovaného vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku , neprijal u sťažovateľa záruky za jeho ďalšie správanie podľa § 80 ods. 1 písm. a)

6 Trestného poriadku, neprijal ponuku peňažnej záruky za jeho prepustenie z väzby

na slobodu podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku a nenahradil väzbu dohľadom mediačného

a probačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku;

- proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu z 9. mája 2016 podal po jeho

vyhlásení sťažovateľ sťažnosť, ktorú písomne zdôvodnil podaním zo 17. mája 2016.

Podľa názoru ústavného súdu uvedené časové súvislosti síce vo všeobecnej rovine

svedčia o uplynutí dlhšieho času pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby na okresnom súde, než aké je ustálenou judikatúrou chápané pre rozhodovanie

o väzbe ako akceptovateľné (t. j. dobu jedného mesiaca väzobného konania na jednom

stupni súdu), avšak v okolnostiach konkrétneho prípadu ešte toto v zásade nepatrné

prekročenie časových limitov (v zásade len o niekoľko dní) nehodnotí ústavný súd ako

nespĺňajúce ústavné limity pre urýchlené rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby.

Ústavný súd zároveň poznamenáva, že dĺžku konania na okresnom súde negatívne

ovplyvnila skutočnosť, že na výsluch sťažovateľa nariadený na 5. apríl 2016 sa bez riadneho

ospravedlnenia neustanovil tlmočník a z dôvodu jeho neúčasti neboli splnené podmienky

pre vykonanie výsluchu sťažovateľa a rozhodnutie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

Ďalším špecifickým dôvodom bolo nepochybne podanie obžaloby a s tým súvisiaca zmena

v osobe zákonného sudcu. Okresný súd o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

rozhodol až po 46 dňoch od doručenia žiadosti, čo síce nesignalizuje ideálnu rýchlosť

konania v danej väzobnej veci, celkovo však ani tento postup okresného súdu svojou

intenzitou vzhľadom na už uvedené okolnosti ešte nezakladá porušenie práva na urýchlené

rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru.

V súvislosti s už uvedeným poukazuje ústavný súd aj na odôvodnenie uznesenia

krajského súdu, v ktorom krajský súd konštatoval: „K argumentácii, ktoré uvádza

obžalovaný vo svojej sťažnosti proti uzneseniu prvostupňového súdu, čo sa týka dĺžky

trvania rozhodovania o väzbe v trvaní takmer dva mesiace, treba uviesť, že táto

argumentácia obžalovaného je neopodstatnená, nakoľko orgány činné v trestnom konaní

dodržiavali ich zákonné práva, keď žiadali na úkonoch tlmočníka a takisto preklad listín

7 do albánskeho jazyka. Práve dodržiavanie ich práv spôsobilo aj prieťahy v konaní, nakoľko

orgány činné v trestnom konaní mali problém zabezpečiť úradné preklady a tlmočenie.

Na jednej strane obžalovaný argumentuje, že neovláda slovenský jazyk, preto žiada

tlmočenie do slovenského jazyka, na druhej strane doložil do spisu pracovnú zmluvu

písomný sľub v slovenskom jazyku, preto považuje odvolací súd jeho tvrdenia za účelové

v snahe predĺžiť trestné konanie, nakoľko je cudzinec v zmysle zákona požiadal o tlmočenie

do rodného jazyka, boli zachované jeho práva v zmysle trestného poriadku ako

v prípravnom konaní tak aj po podaní obžaloby.“

Vzhľadom na uvedené bola sťažnosť v tejto časti odmietnutá z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa v súvislosti

s námietkou zákonnosti väzby postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. 0 Tp 118/2016 a sp. zn. 1 Tk 2/2016

Sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu označených práv postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 118/2016 a sp. zn. 1 Tk 2/2016 v súvislosti

s námietkou zákonnosti väzby bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je

kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne

II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Sťažovateľ bol v prvostupňovom konaní v zmysle príslušných ustanovení Trestného

poriadku oprávnený dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnosti

na krajskom súde, ktorému ako súdu odvolaciemu prislúcha preskúmavať postup okresného

8 súdu. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy,

ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup okresného súdu, pretože jeho postup

a rozhodnutie preskúmal krajský súd, ktorý rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Tk 2/2016 z 9. mája 2016.

4. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením

krajského súdu

Vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná

právomoc ústavného súdu len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej

slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené

obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe

rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú

obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené

v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený

zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby (II. ÚS 76/02).

V namietanom uznesení krajský súd predovšetkým konštatoval, že dosiaľ v spise

zaevidované dôkazy naďalej nasvedčujú tomu, že existuje dôvodné podozrenie, že skutok,

pre ktorý bolo trestné stíhanie začaté, bol spáchaný, vykazuje znaky obzvlášť závažného

zločinu a z jeho spáchania je naďalej dôvodne podozrivý sťažovateľ. V súvislosti s osobou

sťažovateľa krajský súd uviedol, že sťažovateľ je dôvodne trestne stíhaný pre obzvlášť

závažnú drogovú trestnú činnosť, ktorá je zdrojom značných finančných príjmov a má

dopad na celú spoločnosť. Sťažovateľ síce krajskému súdu predložil pracovnú zmluvu a tiež

uviedol, že pracuje aj jeho manželka, tieto skutočnosti však neodstraňujú obavy, že

pri ponechaní na slobode by nepokračoval v trestnej činnosti. Aj keď podľa tvrdení

sťažovateľa mal pravidelný finančný príjem, je dôvodný predpoklad, že práve opakované

páchanie trestnej činnosti, ktorej sa mal dopúšťať, bolo motivované získaním ďalších

finančných prostriedkov, pričom je zrejmé, že legálne zdroje sťažovateľa asi nepokrývali

jeho životné náklady. V ďalšom sa krajský súd vysporiadal s dôvodnosťou existencie

trestného stíhania, zaoberal sa možnosťou nahradenia väzby sťažovateľa dohľadom

9 probačného a mediačného úradníka, ponúknutou zárukou dôveryhodnej osoby, ako aj

písomným sľubom sťažovateľa.

Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie uznesenia krajského súdu

ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne závery krajského súdu opierajúce sa

o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú skutkovým zisteniam, a tieto zistenia

nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností

relevantných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Krajský súd svoj právny záver

o existencii dôvodov tzv. preventívnej väzby oprel o adekvátnu a preskúmateľnú

argumentáciu.

Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti namietal „... nedodržanie zákonom predpísaných lehôt

na prípravu podľa § 292 ods. 4 Tr. por. v namietanom konaní“, ústavný súd sa nemohol

zaoberať uvedenou sťažovateľovou námietkou, pretože aj judikatúra ústavného súdu

ustálila, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy

je založená na princípe subsidiarity.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd formuloval aj právny názor, podľa ktorého

pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred

ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred

všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03,

III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Z toho vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodnúť

o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej uplatnením v konaní o sťažnosti

podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v prípade, ak ju sťažovateľ mohol a mal uplatniť v napadnutom

konaní, pričom podľa platného právneho poriadku o nej mohol a aj bol povinný meritórne

rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto situácia nastane, treba podľa názoru

ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto námietky odmietnuť z dôvodu

nedostatku právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 284/08, IV. ÚS 340/2013).

Zo zápisnice o verejnom zasadnutí z 9. mája 2016 vyplýva, že ani prítomný

sťažovateľ, ani žiaden z dvoch prítomných obhajcov sťažovateľa nevzniesli žiadnu

námietku, pokiaľ ide o tvrdené nedodržanie zákonom predpísaných lehôt na prípravu,

10 rovnako takúto námietku neobsahuje ani listina označená ako „Písomné zdôvodnenie

sťažnosti voči uzneseniu OS Bratislava I č. k. 1Tk 1/2016 o zamietnutí žiadosti obv.

o prepustenie na slobodu“.

Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti namietal „nedoručenie obžaloby pred rozhodovaním

súdu o ponechaní vo väzbe a tým neumožnenie vyjadriť sa k jej obsahu pred vydaním

rozhodnutia o ponechaní vo väzbe po podaní obžaloby (porušenie princípu rovnosti zbraní),

ústavný súd poukazuje na to, že z obsahu zápisnice z verejného zasadnutia z 9. mája 2016

vyplýva, že obhajca sťažovateľa len poukázal na skutočnosť, že obžaloba nebola

sťažovateľovi doručená, zároveň však z obsahu prednesu obhajcu vyplýva, že obžaloba bola

doručená obhajcovi, ktorý uviedol: „... obhajoba dnešného dňa doručila do podateľne

návrhy k obžalobe...“

Ústavný súd na tomto mieste konštatuje, že nedoručenie obžaloby, resp. prekladu

obžaloby sťažovateľovi samo osebe nie je spôsobilé zasiahnuť ním označené základné práva

vzhľadom na to, že obžaloba bola doručená jeho obhajcovi, ktorý sa následne k obžalobe

vyjadril 9. mája 2016. V tejto súvislosti ústavný súd podotýka, že nie sú dané žiadne

pochybnosti o tom, že sťažovateľ s obhajcom komunikuje aj bez nutnosti účasti tlmočníka,

o čom svedčí vlastnou rukou v slovenskom jazyku písaný „Dodatok k ústavnej sťažnosti“

doručený ústavnému súdu priamo sťažovateľom 22. augusta 2016, ako aj konštatovanie

obsiahnuté v ústavnej sťažnosti: „... t. j. takmer 3 mesiace bez kontaktov s rodinou

a blízkymi osobami, jeho korešpondencia bola kontrolovaná, jediný telefonický kontakt mal

povolený s advokátom.“ Sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto námietky ústavný súd

vzhľadom na už uvedené odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namietal „rozhodovanie v nezákonne zloženom senáte“

z dôvodu, že namietané uznesenie krajského súdu vypracoval sudca, ktorý nie je uvedený

v zápisnici z neverejného zasadnutia z 18. mája 2016 ako člen senátu krajského súdu,

ktorý rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa. Vo vzťahu k uvedenej námietke ústavný súd

konštatuje, že v súlade s rozvrhom práce krajského súdu na rok 2016 sa neverejného

zasadnutia zúčastnil ako člen senátu sudca zo zastupujúceho senátu JUDr. Ľudmily

11 Králikovej – 2To. Sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto námietky ústavný súd vzhľadom

na uvedené odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V závere ústavný súd uvádza, že sa nemohol zaoberať nekvalifikovaným podaním

sťažovateľa doručeným 22. augusta 2016, ktoré sťažovateľ podal bez účasti svojho

právneho zástupcu z dôvodu nesplnenia náležitostí požadovaných príslušnými

ustanoveniami zákona o ústavnom súde, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Rovnako sa ústavný súd nemohol zaoberať ani námietkou sťažovateľa týkajúcou sa

skutočnosti, že sťažovateľovi nebol ku dňu podania ústavnej sťažnosti doručený preklad

namietaného uznesenia krajského súdu, vzhľadom na to, že sťažovateľ sa v petite sťažnosti

nedomáhal vyslovenia porušenia označených práv postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. 1 Tos 45/2016.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. I. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, III. ÚS 380/2011). Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom

súde sa v celom rozsahu vzťahuje na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí

uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia

sťažovateľa porušili [písm. a)], označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného

zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody [písm. b)], a označenie, proti komu

smeruje [písm. c)].

12 Ústavný súd z uvedeného dôvodu a so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie

sťažovateľa konštatuje, že sťažnosť v tejto časti nie je objektívne spôsobilá vyvolať začatie

konania, pretože nespĺňa náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde, a preto sa

ústavný súd predmetnou námietkou nemohol zaoberať.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2016

13