III. ÚS 42/2020 — III. ÚS 42/2020 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 42/2020-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov Petra

Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia

slobody , zastúpeného advokátom Mgr. Miroslavom Golianom,

Budatínska 3230/16, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. 2 Nt 15/2018 z 30. júla 2019 a uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. 4 Tos 111/2019 z 26. septembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

, t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Nt 15/2018 z 30. júla 2019

(ďalej len „uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 111/2019 z 26. septembra 2019 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného

súdu sp. zn. 6 T 81/2010 z 8. novembra 2013 v spojitosti s uznesením krajského súdu sp. zn.

1 To 33/2014 zo 4. júna 2014 uznaný vinným na podklade skutkovej vety, podľa ktorej

9. augusta 2009 v presne nezistenom čase od 2.30 h do 6.60 h na nezistenom mieste

v Bratislave, ktorý skutok vyšiel najavo na

keď po aplikovaní ketamínu poškodenej (ďalej len „poškodená“)

s následkom jej uvedenia do stavu omámenia a bezbrannosti sťažovateľ využil tento stav

a mal vykonať na poškodenej bez jej súhlasu a vedomia súlož. V ďalšom texte ústavnej

sťažnosti sťažovateľ veľmi podrobne a obsiahlo opísal skutkové okolnosti v jeho trestnej

veci, poukázal na jednotlivé dôkazy a ich vyhodnotenie konajúcimi súdmi. Podľa názoru

sťažovateľa boli odsudzujúce rozhodnutia v jeho veci založené na nezákonne získanom

dôkaze (zaistená biologická stopa). Sťažovateľ ďalej namietal, že bol zadržaný

a obmedzený na slobode 26. januára 2010 o 6.15 h a o jeho vzatí do väzby rozhodol sudca

pre prípravné konanie až 28. januára 2010 o 10.00 h uznesením

sp. zn. 0 Tp 48/2010. Ďalším porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

a obhajobu bolo odopretie práva sťažovateľovi klásť v trestnom konaní otázky svedkom

a byť prítomný pri ich výsluchu. Taktiež podľa názoru sťažovateľa v jeho trestnej veci

konal a rozhodol sudca, u ktorého bol daný dôvod na jeho vylúčenie pre pochybnosť o jeho

nezaujatosti.

3. Sťažovateľ následne podal návrh na povolenie obnovy predmetného trestného

konania, ktorý okresný súd napadnutým uznesením zamietol. Na základe sťažnosti podanej

sťažovateľom sa krajský súd so závermi okresného súdu stotožnil a sťažnosť sťažovateľa

proti uzneseniu okresného súdu zamietol. Podľa názoru krajského súdu mal sťažovateľ

od podania návrhu na povolenie obnovy konania dostatočný časový priestor, aby svoj návrh

2 spresnil, či ho opiera o nové, dosiaľ neuvedené skutočnosti. Podľa sťažovateľa v jeho

trestnej veci rozhodoval zaujatý sudca, ktorý bol disciplinárne potrestaný, teda samotný

odsudzujúci rozsudok vydal senát v nezákonnom zložení, a preto jeho rozhodnutie nemožno

považovať za zákonné.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom,

v ktorom vysloví, že uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu bolo porušené

základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zruší uznesenie okresného súdu

a uznesenie krajského súdu, prizná sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie

v sume 30 000 €, ktoré je mu povinný zaplatiť okresný súd a v sume 10 000 €, ktoré mu je

povinný zaplatiť krajský súd a zaviaže okresný súd na úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Právomoc ústavného súdu a judikatúrne východiská

5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

8. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

3 a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

10. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

11. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné

postavenie (čl. 124 ústavy), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

4 k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

12. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať aj na svoj ustálený

právny názor, v zmysle ktorého rozhodnutie a postup všeobecného súdu, ktorý je v súlade s

platným a účinným zákonom (na vec aplikovateľnými procesnoprávnymi a

hmotnoprávnymi predpismi), nemožno kvalifikovať ako porušovanie základných ľudských

práv (m. m. napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).

III.

Právne posúdenie

13. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu a nezávislý a nestranný súd zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy

uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu, ktorými bol zamietnutý návrh

sťažovateľa na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci, ktorý odôvodňoval tým,

že o jeho predchádzajúcom návrhu na povolenie obnovy konania rozhodoval sudca, ktorý

rozhodoval aj ako sudca v prípravnom konaní, teda rozhodoval sudca, ktorý mal byť

vylúčený. Sťažovateľ tiež rovnako ako v ústavnej sťažnosti namietal, že v pôvodnom

trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 81/2010 si sudca vymyslel dôkaz o vykonaní

DNA, nebola vypočutá svedkyňa, ktorej výpoveď sa len prečítala, a proti konajúcemu

sudcovi bolo vedené disciplinárne konanie.

5 14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

15. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

16. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

17. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu

ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

(IV. ÚS 128/04).

18. V posudzovanom prípade mohol sťažovateľ namietať porušenie v ústavnej

sťažnosti označených práv zaručených ústavou uznesením okresného súdu podaním

sťažnosti (čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú

6 sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu označených uznesením krajského súdu

19. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51

ústavy).

20. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

21. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov

uvádzaných účastníkmi konania.

22. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia krajského

súdu bolo posúdiť, či krajský súd sa s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa

(prezentovanou v podanom návrhu na obnovu konania) vysporiadal adekvátne

7 a preskúmateľne a či má súdom zvolená interpretácia aplikovaných právnych noriem

ústavnoprávne akceptovateľný charakter.

23. Ústavný súd sa preto oboznámil s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia

krajského súdu, ktoré bolo podkladom pre právny záver o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa,

ako aj s právnou úpravou, ktorá bola v právnej veci sťažovateľa aplikovaná.

24. Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia predovšetkým uviedol,

že sťažovateľ sa už v minulosti domáhal povolenia obnovy dotknutého trestného konania,

o ktorej rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 1 Nt 14/2016 z 27. apríla 2017 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 93/2017 z 13. septembra 2017 tak, že jeho návrh

zamietol. Sťažovateľ aj v predchádzajúcom návrhu namietal identické skutočnosti

ako v aktuálnom návrhu na povolenie obnovy konania. Krajský súd v relevantnej časti

svojho rozhodnutia tiež konštatoval, že „podľa § 397 ods. 2 Tr. por. nebol sudca

rozhodujúci o predchádzajúcom návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania

vylúčený, nakoľko nerozhodoval vo veci v prvom stupni, t. j. nerozhodoval v merite veci. V

tomto smere je predmetné ustanovenie dostatočne zrozumiteľné. Rovnako tak nebol

konajúci sudca vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v zmysle ustanovenia §

31 a nasl. Trestného poriadku. V podrobnostiach sťažnostný súd poukazuje na odôvodnenie

napadnutého uznesenia, v ktorom okresný súd presvedčivo a logicky vysvetlil dôvody

odmietnutia návrhu odsúdeného s ktorými sa krajský súd v plnom rozsahu stotožňuje.

Podľa § 399 ods. 2 Tr. por. súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne,

ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394 Tr. por.

Podľa § 402 ods. 2 Tr. por. odmietnuť návrh z dôvodov uvedených v § 399 ods. 1

Tr. por. môže súd aj na neverejnom zasadnutí. Z dôvodu uvedeného v § 399 ods. 2 Tr. por.

možno návrh odmietnuť na neverejnom zasadnutí iba v prípade, ak návrh uvádza tie isté

skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatne zamietnuté, a návrh nanovo podaný

je len jeho opakovaním.

Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že súd môže o návrhu, v ktorom odsúdený

uvádza totožné skutočnosti ako v predchádzajúcom návrhu, o ktorom už bolo právoplatne

rozhodnuté, rozhodoval aj na neverejnom zasadnutí, t. j. v neprítomnosti prokurátora ako aj

8 odsúdeného a jeho obhajcu. Súd prvého stupňa postupoval podľa tohto ustanovenia

a vo veci rozhodol na neverejnom zasadnutí. Okresný súd preto konal v súlade so zákonom,

pričom odsúdený mal od podania svojho návrhu dostatočný časový priestor, aby prípadne

spresnil svoj návrh na povolenie obnovy konania, či svoj návrh oprel o nové, doposiaľ

neuvedené skutočnosti. Nič také neurobil odsúdený ani v sťažnostnom konaní.

Krajský súd konštatuje, že novo podaný návrh odsúdeného len opakuje skutočnosti,

ktoré už odsúdený uvádzal v predchádzajúcom svojom návrhu na povolenie obnovy

konania, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté tak, že návrh na povolenie obnovy

konania bol zamietnutý.“.

25. Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

26. Z citovaného ustanovenia, ako aj z citovanej časti odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu vyplýva, krajský súd v ňom jasne a zrozumiteľne uviedol dôvody,

pre ktoré sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o nepovolení obnovy

konania vo veci vedenej pod sp. zn. 6 T 81/2010 zamietol. Svoje závery pritom oprel

o konkrétne zákonné ustanovenia Trestného poriadku, zaoberal sa námietkami sťažovateľa

a na všetky pre rozhodnutie o povolení obnovy konania podstatné skutkové a právne otázky

dal dostatočné odpovede. Druhostupňový súd presvedčivo ozrejmil, prečo sťažovateľom

navrhované dôkazy nebolo možné považovať za nové, keďže o jeho totožnom návrhu

na povolenie obnovy konania už raz bolo právoplatne rozhodnuté.

27. Ústavný súd poznamenáva, že jeho kompetencie nenahrádzajú postupy

a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej

nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným

9 súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť

zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného

prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv

alebo slobôd.

28. Vychádzajúc z uvedených právnych východísk, ústavný súd zdôrazňuje,

že na posúdenie splnenia dôvodnosti návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 393

a nasl. Trestného poriadku sú zásadne príslušné všeobecné súdy.

29. Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje,

že predmetné rozhodnutie (nadväzujúce na právny názor okresného súdu) obsahuje dostatok

skutkových a právnych dôvodov, a nezistil, že by výklad všeobecnými súdmi aplikovaných

právnych noriem a ich závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva

z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa

ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov (strán) konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry

považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie

je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Podľa ústavného súdu však

posúdenie dôvodnosti návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy pôvodného konania v jeho

trestnej veci krajským súdom, ktorý zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy, osobitne jeho závery, takéto

nedostatky nevykazujú a sťažovateľ svojou obsiahlou argumentáciou v ústavnej sťažnosti

(týkajúcou sa predovšetkým rozhodovania a postupu všeobecných súdov v pôvodnom

trestnom konaní) adresovanej ústavnému súdu nedokázal žiadny zo záverov, na ktorých

krajský súd založil napadnuté uznesenie, spochybniť.

10 30. Posudzujúc ďalej sťažovateľovu námietku porušenia jeho práva na nestranný súd

tým, že o jeho predchádzajúcom návrhu na povolenie obnovy konania rozhodoval sudca,

ktorý bol v jeho trestnej veci činný v prípravnom konaní, a teda mal byť z konania

vylúčený, ústavný súd v prvom rade uvádza, že sťažovateľ nepreukázal, že využil v rámci

priebehu uvedeného konania možnosť namietať zaujatosť (nestrannosť) sudcu

. Sťažovateľ tak uplatnil svoje pochybnosti o zaujatosti menovaného

až v druhom návrhu na povolenie obnovy konania, pričom krajský súd (v spojení

s okresným súdom) v odôvodnení svojich rozhodnutí na uvedenú argumentáciu sťažovateľa

poskytli presvedčivú odpoveď, keď konštatovali, že v súlade s § 397 ods. Trestného

poriadku o návrhu na povolenie obnovy konania nemôže rozhodovať sudca, ktorý

rozhodoval vo veci samej v prvom stupni, avšak rozhodnutie o vzatí do väzby takým

rozhodnutím nie je. Preto je aj podľa názoru ústavného súdu potrebné na túto námietku

sťažovateľa nazerať ako na zjavne neopodstatnenú.

31. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že neexistuje ústavne relevantný

dôvod na to, aby do uznesenia krajského súdu zasahoval, pretože pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla zakladať dôvod

na vyslovenie porušenia sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu po prípadnom prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie. Z tohto dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne

neopodstatnenú.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2020

Mojmír Mamojka

predseda senátu

11