I. ÚS 312/2017 — I. ÚS 312/2017 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 312/2017-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej

advokátkou JUDr. Vierou Strakovou, Námestie legionárov 5, Prešov, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co 42/2016

z 28. februára 2017 a takto

ro zhodo l :

Sťažnosť odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodn en i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája

2017 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. 5 Co 42/2016 z 28. februára 2017 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

2. Zo sťažnosti vyplýva:

„Okresný súd Stará Ľubovňa rozsudkom zo dňa 16.11.2015, sp. zn. 6C/50/2012

žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zamietol. Krajský súd v Prešove

rozsudkom zo dňa 28.02.2017, sp. zn. 5Co/42/2016 rozsudok Okresného súdu Stará

Ľubovňa potvrdil.

... Krajský súd v Prešove sa plne stotožnil so skutkovým aj právnym odôvodnením

súdu prvého stupňa.

Žalobkyňa žiadala určiť vlastnícke právo k parcele registra C KN zastavané

plochy a nádvoria o výmere 712 m 2 a k rodinnému domu číslo súpisné 8 postavenému

na pozemku parcela registra KN C zapísané na liste vlastníctva číslo

pre katastrálne územie obec okres Stará Ľubovňa.

Svoj návrh odôvodnila žalobkyňa tým, že kúpna zmluva zo dňa 04.04.2006, ktorou

previedla vyššie uvedené nehnuteľností na žalovaného syna je absolútne

neplatným právnym úkonom.

Súd prvej inštancie ako prejudiciálnu otázku riešil otázku platnosti právneho úkonu –

kúpnej zmluvy zo dňa 04.04.2006 nakoľko žalobkyňa počas konania tvrdila, že dôvodom

neplatnosti právneho úkonu je skutočnosť, že v čase realizácie právneho úkonu dňa

04.04.2006 trpela duševnou poruchou, ktorá ju pre tento právny úkon robila nespôsobilou

resp. neschopnou.

Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania predovšetkým vychádzajúc

zo záverov dvoch znaleckých posudkov o duševnom stave žalobkyne, znalcov z odvetvia

psychiatrie, o správnosti a pravdivosti, ktorých niet dôvodu pochybovať, súd má za to,

že žalobkyňa v čase realizácie právnych úkonov, napriek používaniu antidepresív bola plne

spôsobila zrealizovať právny úkon – uzatvoriť so žalovaným kúpnu zmluvu.

S poukazom na závery dvoch znaleckých posudkov súd neuveril listinnému dôkazu –

potvrdeniu ošetrujúceho psychiatra . ktoré bolo vydané na žiadosť

žalobkyne a ktoré je diametrálne odlišné od záverov dvoch znalcov. Znalci vo svojich

2 posudkoch na podklade zdravotnej dokumentácie a vyšetrenia žalobkyne, obšírne, logickým

a presvedčivým spôsobom odôvodnili svoje závery, na rozdiel od ošetrujúceho lekára, ktorý

v potvrdení len stroho uviedol, že žalobkyňa nebola schopná majetkových prevodov.

Po závere druhého znaleckého posudku žalobkyňa rozšírila dôvody neplatnosti

napádaného právneho úkonu o ďalšie skutočnosti – neexistenciu vôle, rozpor s dobrými

mravmi a o skutočnosť, že sa nejednalo o kúpnu zmluvu, ale o disimulovaný právny úkon –

darovaciu zmluvu. Súd prvej inštancie aj odvolací súd aj tieto dôvody neplatnosti

právneho úkonu vyhodnotili ako právne irelevantné nakoľko pokladničné doklady

vystavené žalobkyňou, ktoré preukazujú, že od žalovaného prevzala dňa 04.04.2006 sumu

900.000.- Sk, a následne dňa 15.06.2006 sumu 1.160.000,- Sk a dňa 20.06.2006 sumu

2.440.000,- Sk. Pokiaľ by nebola vôľa žalobkyne uzatvoriť so žalovaným kúpnu zmluvu

nebol by dôvod aby od žalovaného uvedené finančné prostriedky prijala a žalovanému

dokonca o ich prijatí vystavila príjmové pokladničné doklady. Suma 1.055.896,28.- Sk bola

žalobkyni zo strany žalovaného poukázaná na účet vedený na jej meno v , pokiaľ

následne v rovnaký deň ako bola pripísaná táto suma na účet žalobkyne, žalobkyňa

zrealizovala spätný prevod v prospech žalovaného v sume 755.000,- Sk, nemožno tento

prevod charakterizovať ako dôkaz o tom, že došlo k uzatvoreniu darovacej a nie kúpnej

zmluvy. ...

Postupom krajského súdu došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces,

teda k porušeniu ústavno-procesných princípov uvedených v čl. 46 a čl. 48 Ústavy SR a čl. 6

ods. 1 dohovoru. To, že súd nevykonal dokazovanie a nepredvolal žalobkyňou

navrhovaného svedka ako ošetrujúceho psychiatra a bývalého

súdneho znalca, ktorý vystavil potvrdenie, ktoré je diametrálne odlišné od záverov obidvoch

znaleckých posudkov možno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu

a rozsudok Krajského súdu v Prešove za arbitrárny nakoľko sa nevyporiadal so všetkými

podstatnými argumentmi, ktoré žalobkyňa v konaní predkladala. Navyše ako vyplýva

z odôvodnenia Krajského súdu v Prešove v odseku 30 - súd z rozhodovacej činnosti zistil,

že znalec zomrel dňa 19.10.2016. ako to vyplýva z úradného

záznamu napísaného na Krajskom súde v Prešove dňa 16.02.2017 a výsluch tohto znalca je

praktický nezrealizovateľný. V čase, keď žalobkyňa žiadala vykonať tento dôkaz

(16.11.2015 na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok prvej inštancie), tak ešte

3 zrealizovateľný bol. Na druhej strane znalecký posudok je len jedným z dôkazných

prostriedkov a medzi dôkaznými prostriedkami nemá dominantné resp. vedúce postavenie.

Krajský súd v Prešove k napadnutému rozsudku nedospel po riadnom a

spravodlivom procese. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia resp.

minimálnych garancií procesnej povahy /inherent procedural requirements/ je taktiež

právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.“

3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Co/42/2016 zo dňa 28.02.2017

došlo k porušeniu ústavného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. I. Ústavy SR

a k porušeniu práva na ochranu majetku podľa čl. I Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. čl. 6 ods. 1

a čl. 13 Dohovoru.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Co/42/2016

zo dňa 28.02.2017 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania...“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu

4 Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

8. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu.

9. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn.

6 C 50/2012 zo 16. novembra 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol žalobu

sťažovateľky o určenie vlastníckeho práva. O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku

okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného

súdu potvrdil. K namietanému porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že krajský súd

nevykonal dokazovanie a nepredvolal sťažovateľkou navrhnutého svedka (ošetrujúceho

psychiatra ). Podľa sťažovateľky je preto rozsudok krajského súdu

arbitrárny, keďže krajský súd sa nevysporiadal so všetkými podstatnými argumentmi, ktoré

sťažovateľka v konaní predkladala, a rozsudok krajského súdu je neodôvodnený.

10. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

5 11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

14. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom

bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

15. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická a právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

16. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť (II. ÚS 27/07).

17. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že nebol vykonaný dôkaz, ktorý navrhla,

a to výsluch , ústavný súd upriamuje pozornosť na túto relevantnú

časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu:

„V žalobe žalobkyňa tvrdí, že v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy, t.j. dňa 4.4.2006,

trpela duševnou poruchou, ktorá ju robila na tento právny úkon nespôsobilou.

6 Podľa potvrdenia ošetrujúceho lekára z 17.4.2012

žalobkyňa je od 17.6.2005 liečená v jeho ambulancií a v čase majetkových prevodov (apríl

2006) nebola spôsobilá robiť žiadne právne úkony ohľadne disponovania

s nehnuteľnosťami.

Za účelom posúdenia duševného stavu žalobkyne v čase realizácie právneho úkonu –

kúpnej zmluvy z 4.4.2006 súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru

zdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatria.

Podľa záverov znaleckého posudku, ktorý vypracovala dňa

zo dňa 29.3.2013 žalobkyňa sa v čase podpísania kúpnej zmluvy – dňa 4.4.2006

podrobovala ambulantnej psychiatrickej liečbe depresívnej poruchy, reaktívne viazanej.

Táto porucha však nemala vplyv na jej ovládaciu či rozpoznávaciu schopnosť. Dňa

4.4.2006 bola žalobkyňa plne spôsobilá robiť právne úkony. U žalobkyne znalkyňa zistila

prítomnosť jednoducho štruktúrovanej osobnosti, intelektovo v pásme priemeru s

histrionskymi rysmi Tento typ osobnosti nenarúša ovládaciu ani rozpoznávaciu schopnosť.

Z psychiatrického hľadiska bola žalobkyňa dňa 4.4.2006 plne spôsobilá previesť

slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne právny úkon – kúpnu zmluvu. Taktiež bola plne

spôsobilá previesť akýkoľvek právny úkon.

Žalobkyňa dňa 4.4.2006 z psychiatrického hľadiska bola v čase podpísania kúpnej

zmluvy plne schopná správne pochopiť a posúdiť následky svojho konania, bola schopná

plne a správne odlíšiť podstatné od nepodstatného, bola u nej plne zachovaná schopnosť

vyznať sa v situácii, porozumieť jej a adekvátne ju riešiť, bola u nej plne zachovaná

chápavosť a predstavivosť.

Zhodnotením zdravotnej dokumentácie sa u žalobkyne zistená depresívna porucha

prejavovala konkrétne: smutnou náladou, zvýšenou unaviteľnosťou, plačlivosťou,

poruchami spánku, zvýšeným vnútorným psychickým napätím. Skreslene vnímanie reality

vo forme bludov či halucinácií u žalobkyne nebolo preukázané počas celého priebehu liečby

Taktiež intenzita príznakov nebola taká, aby bola nutná psychiatrická hospitalizácia.

V závere znalkyňa uviedla, že štúdiom dostupnej dokumentácie, v kombinácii

s faktami, ktoré uviedla žalobkyňa počas znaleckého vyšetrenia, žalobkyňa v čase

podpísania kúpnej zmluvy bola plne spôsobilá slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne tento

právny úkon vykonať. Skutočnosť, ktorú uviedla znalkyni, že si na nič nepamätá, znalkyňa

7 hodnotí ako vedomé klamstvo, čo je častý jav pri typoch osobnosti, akým je aj žalobkyňa –

jednoducho štruktúrovaná, histrionská osobnosť, v staršom názvoslovi tzv. hysterická

osobnosť.

Keďže žalobkyňa vzhľadom na potvrdenie spochybňovala

závery znaleckého posudku znalkyne , bolo nariadene kontrolne

znalecké dokazovanie, kontrolný znalecký posudok vypracovala ,

zo záverov jej znaleckého posudku vyplýva, že sa plne stotožňuje so závermi znaleckého

posudku vypracovaného , pričom doplnila že antidepresíva, ktoré

žalobkyňa užívala v čase pred ako aj v čase podpísania zmluvy neovplyvňujú rozpoznávacie

ani ovládacie schopnosti, teda aj počas ich užívania bola plne spôsobilá pochopiť a posúdiť

následky svojho konania v súvislosti s uzavretím kúpnej zmluvy zo dňa 4.4.2006.“

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku uviedol:

„K odvolacím námietkam žalobkyne odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie

riadne odôvodnil prečo nevykonal dôkaz výsluchom . Konštatoval,

že znalci v znaleckom posudku na podklade zdravotnej dokumentácie a vyšetrenia

žalobkyne obšime logickým a presvedčivým spôsobom odôvodnili svoje závery na rozdiel

od ošetrujúceho lekára , ktorý v potvrdení len stroho uviedol,

že žalobkyňa nebola schopná majetkových prevodov. Keďže súd disponoval dvomi

totožnými znaleckými posudkami, odmietol ako neefektívny súdne konanie predlžujúci návrh

právnej zástupkyne žalobkyne na vykonanie dôkazu výsluchom .

teda na argument žalobkyne bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia s poukazom

na základné spravodlivého súdneho procesu a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva.“

18. Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v odôvodnení rozsudku súd

uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril

odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako

vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

8 19. Podľa § 185 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) súd

rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

20. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca

domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku

použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd

jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán,

ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých

dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako

vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá,

aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

21. Dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach;

od navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie.

Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov

konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené

predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov

na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne

zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch

predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prerokúvanej veci

nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz,

je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy.

22. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

9 pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu v odôvodnení rozhodnutia zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi

na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že (ne)majú význam pre rozhodnutie (Kraska

c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva

aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie

dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4.

1993, II. ÚS 410/06).

23. Ústavný súd zároveň odkazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenia rozhodnutí súdov v prvom a druhom stupni v tej istej veci tvoria jeden celok

a nemožno na nich nahliadať izolovane (II. ÚS 78/05).

24. Ústavný súd k námietke sťažovateľky týkajúcej sa nevykonania navrhnutého

dôkazu (výsluchu ) zdôrazňuje, že okresný súd a krajský súd

postupovali v intenciách už uvedeného, keď vo svojich rozsudkoch jasne a zrozumiteľne

zdôvodnili, prečo navrhnutý dôkaz nevykonali.

25. Pokiaľ teda okresný súd, resp. krajský súd svoje rozhodnutie v tejto časti riadne

odôvodnili, samotným nevykonaním dôkazu tak neporušili označené práva sťažovateľky.

26. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

10 reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

27. Vzhľadom na okolnosti preskúmavanej veci možno konštatovať, že k porušeniu

označených práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu nedošlo, a preto ústavný súd

sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľky nezaoberal.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2017

11