III. ÚS 91/2025 — III. ÚS 91/2025 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 91/2025-21

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov

Petra Straku (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej

republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky

, zastúpenej JUDr. Martinom Kovácsom, advokátom, Ružová

dolina 17, Bratislava, proti postupu a rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 17C/187/2005

z 31. marca 2016, postupu a rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/155/2017

z 28. apríla 2021 a proti postupu a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

7Cdo/306/2021 z 27. októbra 2022 takto

rozh od ol :

Ústavnú sťažnosť odmi e t a.

O d ôvod n eni e:

I.

1. Ústavnému súdu bola 11. januára 2023 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutiami okresného, krajského

a najvyššieho súdu označenými v záhlaví tohto uznesenia. Namieta tiež porušenie práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie

veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k postupu okresného a krajského

súdu v označenom konaní. Sťažovateľka navrhuje zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu, vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a vyslovenie zákazu pokračovania

v porušovaní jej práv. Požaduje primerané zadosťučinenie 11 000 eur od okresného súdu, 5 000 eur

od krajského súdu a priznanie náhrady trov konania.

2. Okresný súd napadnutým rozsudkom zaviazal sťažovateľku (ako žalovanú) vo vzťahu

k Stavebnému bytovému družstvu Bratislava II (ďalej len „žalobca“) na zaplatenie 107,05 eur

s 11 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 30. marca 2004 až do zaplatenia a na náhradu

trov konania. Vzájomný návrh sťažovateľky zamietol. Podstatou podanej žaloby bola pohľadávka 2

žalobcu vyplývajúca z vyúčtovania nákladov za užívanie bytu užívaného sťažovateľkou

(ako členkou družstva) za rok 2002.

3. Krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že sťažovateľku zaviazal na úhradu sumy

83,82 eur spolu s úrokom z omeškania zo sumy 83,82 eur od 30. marca 2004 do zaplatenia,

vo zvyšku žalobu zamietol a v zostávajúcej časti rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.

4. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie z dôvodu, že žalobca ako strana

konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho

zákonný zástupca alebo procesný opatrovník a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces [§ 420 písm. c) a f) Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“)].

Podstata dovolacích námietok spočívala v tom, že podanie na súd nebolo riadne podpísané oboma

členmi štatutárneho orgánu žalobcu, keď podľa výpisu z obchodného registra v období od 17. mája

1995 do 30. júna 2005 bolo konanie v mene žalobcu upravené takto: „Za predstavenstvo koná

navonok predseda a podpredseda družstva alebo iný poverený člen predstavenstva. Predsedu počas

jeho neprítomnosti zastupuje pri rokovaní predstavenstva podpredseda. Právne úkony

predstavenstva, pre ktoré je predpísaná písomná forma, podpisujú za družstvo aspoň dvaja členovia

predstavenstva.“ Žaloba s ohľadom na uvedené podľa sťažovateľky nebola podaná oprávnenou

osobou. Ďalej sťažovateľka v podanom dovolaní namietala nedostatok aktívnej vecnej legitimácie

žalobcu, a to s ohľadom na prevod vlastníckeho práva k bytu v prospech sťažovateľky v priebehu

odvolacieho konania (vklad vlastníckeho práva k bytu bol povolený 22. mája 2019 a napadnutý

rozsudok krajského súdu bol vydaný 28. apríla 2021, pozn.). Aktívna vecná legitimácia

na vymáhanie nedoplatkov na úhradách za plnenia a úhradách preddavkov do fondu prevádzky,

údržby a opráv patrí s ohľadom na § 8b ods. 1 písm. e) zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon č. 182/1993 Z. z.“) správcovi bytového domu, nie žalobcovi.

5. Najvyšší súd napadnutým uznesením podané dovolanie odmietol. Vo vzťahu k dovolaniu podľa

§ 420 písm. c) CSP poukázal najvyšší súd na to, že každá právnická osoba má plnú spôsobilosť

na právne úkony, pokiaľ jej táto spôsobilosť nebola obmedzená zákonom. To nebolo v dovolaní

tvrdené a najvyšší súd také obmedzenie ani nezistil. Právna vada, ktorú sťažovateľka namietala

vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu, má podľa najvyššieho súdu charakter prekročenia

oprávnenia konať v mene žalobkyne ako právnickej osoby predsedom predstavenstva pri podaní

návrhu na vydanie platobného rozkazu, teda nejde o otázku rozsahu spôsobilosti na právne úkony.

Ustanovenie § 420 písm. c) CSP sa v zásade týka fyzických osôb a chráni práve tieto osoby.

6. Ďalej uviedol, že námietku týkajúcu sa prekročenia rozsahu oprávnenia predsedu predstavenstva

žalobcu konať v mene žalobcu mala sťažovateľka vzniesť až v podanom dovolaní. Zároveň podľa

dovolacieho súdu nejde o situáciu, keď by absentoval návrh na začatie konania, ale situáciu,

keď absentoval podpis druhého člena štatutárneho orgánu. Ide teda o odstrániteľnú vadu konania,

pri existencii ktorej musí súd umožniť žalobcovi, aby vadu odstránil. V prípade zrušenia

napadnutého rozhodnutia dovolacím súdom by sa vec vrátila do riadneho súdneho konania, kde by

mohla byť dodatočne odstránená žalobcom. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP pritom platí,

že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,

zostávajú zachované. Najvyšší súd preto konštatoval, že materiálne porušenie práva sťažovateľky 3

na súdnu ochranu nezistil. Ďalšie procesné úkony v konaní po podaní návrhu už urobili poverení

zamestnanci žalobcu.

7. Napokon vo vzťahu k namietanému nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu najvyšší súd

poukázal na to, že táto námietka má charakter zásadnej právnej otázky, avšak dovolanie podľa

§ 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, pretože napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení

neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy.

II.

8. Sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti poukazuje na to, že absenciu podpisu druhého člena

štatutárneho orgánu žalobcu namietla už vo vyjadrení zo 16. augusta 2016. Opakovane uvedené

namietala aj v podanom odvolaní. Argumentuje tým, že žalobca už pri podaní žaloby, ako aj počas

konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho

zákonný zástupca. Má ísť o takú vadu konania, ktorú bol súd prvej inštancie povinný skúmať

z úradnej povinnosti kedykoľvek počas konania. Podľa sťažovateľky je nesporné, že v rozhodnom

období bol žalobca oprávnený konať len prostredníctvom najmenej dvoch osôb, a to predsedu

a podpredsedu predstavenstva s tým, že podpredseda družstva mohol byť zastúpený iným

povereným členom predstavenstva. Ak bolo podanie na súd podpísané iba predsedom

predstavenstva, takýto návrh nie je právne relevantným prejavom vôle žalobcu a nebol podaný

oprávnenou osobou. Vo veci bol preto daný dovolací dôvod podľa § 420 písm. c) CSP, keď toto

ustanovenie nemožno vykladať reštriktívne, ako to urobil najvyšší súd.

9. V druhom rade sťažovateľka namieta nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, pretože v priebehu

odvolacieho konania nadobudla byt do svojho výlučného vlastníctva. Na vymáhanie nedoplatkov

bol tak aktívne legitimovaný len správca bytového domu, ktorým je Správa domov SBD

Bratislava II (čo nie je tá istá právnická osoba ako Stavebné bytové družstvo Bratislava II).

Vzhľadom na to, že k zmene vlastníctva došlo v priebehu odvolacieho konania, sťažovateľka

nemala žiadnu možnosť opravného prostriedku. Princíp hospodárnosti konania nemôže byť

nadradený základnému právu sťažovateľky na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru,

a preto namieta formalistické aplikovanie § 422 ods. 1 písm. a) CSP zo strany najvyššieho súdu.

10. Napokon sťažovateľka namieta dĺžku samotného konania, ktoré trvalo takmer 16 rokov –

na okresnom súde bolo rozhodnuté po 11 rokoch a odvolaciemu súdu trvalo ďalších 5 rokov,

kým rozhodol.

III.

III.1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom okresného súdu:

11. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka proti napadnutému rozsudku

okresného súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom

z 28. apríla 2021. Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity, ktorý vo vzťahu

k preskúmavanému rozsudku okresného súdu opodstatňuje uprednostnenie právomoci krajského

súdu [čl. 127 ods. 1 ústavy a § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“)]. Uvedená skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum 4

namietaných porušení rozsudkom okresného súdu, preto ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. a)

v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

III.2. K námietke nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu:

12. S poukazom na princíp subsidiarity (popísaný v bode III.1 tohto uznesenia) je v zásade potrebné

odmietnuť ústavnú sťažnosť aj vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu,

keďže sťažovateľka podala proti tomuto rozhodnutiu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

napadnutým uznesením. Uvedené však platí len vo vzťahu k tým námietkam sťažovateľky,

ktoré skutočne mohla uplatniť v dovolacom konaní a ktoré preto najvyšší súd aj preskúmal. Takýto

prieskum možno konštatovať vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. c) a f) CSP,

kde sťažovateľka namietala absenciu podpisu druhého člena štatutárneho orgánu žalobcu

na podanej žalobe. V časti týchto námietok preto ústavný súd sťažnosť vo vzťahu k napadnutému

rozsudku krajskému súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení s § 132 ods. 1 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

13. Druhá časť dovolacích námietok sťažovateľky smerovala k nedostatku aktívnej vecnej

legitimácie žalobcu, ktorú však najvyšší súd nepreskúmal, pretože podľa najvyššieho súdu síce ide

o zásadnú právnu otázku, avšak dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP v tomto prípade nebolo

prípustné, pretože napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje

desaťnásobok minimálnej mzdy.

14. Z podaného dovolania vyplýva, že sťažovateľka vo vzťahu k nedostatku aktívnej vecnej

legitimácie žalobcu namietala, že krajský súd túto vadu prehliadol a vo veci rozhodol. Pre ústavný

súd bolo v prvom rade podstatné, či túto dovolaciu námietku vyhodnotil správne.

15. Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že sa touto argumentáciou sťažovateľky

krajský súd skutočne nezaoberal, avšak vyplýva z neho zároveň aj to, že sťažovateľka túto

skutočnosť v podanom odvolaní (ani v ďalšom vyjadrení) nenamietala.

16. Platí, že: „... Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva

na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je

imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu

a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej

legitimácii nevysloví, neznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal.“ (rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. 2Cdo/205/2009 z 29. 6. 2010).

17. Pokiaľ teda sťažovateľka nedostatok vecnej legitimácie žalobcu v priebehu odvolacieho konania

výslovne nenamietala, krajský súd nebol povinný sa k tejto procesnej podmienke nijakým

spôsobom vyjadriť. Z podaného dovolania zároveň vyplýva ani nie tak námietka sťažovateľky, že

sa krajský súd s touto jej argumentáciou nevysporiadal, ale že sa so splnením tejto procesnej

podmienky vysporiadal zle. Správne preto najvyšší súd posúdil, že sťažovateľka namietala

nesprávne posúdenie právnej otázky, ktorej prieskum bol však neprípustný. Postup najvyššieho

súdu bol v tomto prípade logický správny a ústavná sťažnosť je preto v tejto časti vo vzťahu

k najvyššiemu súdu zjavne neopodstatnená [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde]. 5

18. Sťažovateľka s ohľadom na odmietnutie dovolania podľa § 421 CSP namietala, že najvyšší súd

porušil jej právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Súdom, ktorý námietky

sťažovateľky preskúma, však môže byť aj ústavný súd, ktorý je práve s ohľadom na nemožnosť

dovolacieho prieskumu tak povinný urobiť. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 13

dohovoru preto ústavný súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde].

19. Sťažovateľka poukazuje na § 8b ods. 1 písm. e) zákona č. 182/1993 Z. z., podľa ktorého je

pri správe domu správca domu povinný sledovať úhrady za plnenia a úhrady preddavkov do fondu

prevádzky, údržby a opráv od vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a vymáhať

vzniknuté nedoplatky. Aktívna vecná legitimácia na vymáhanie nedoplatkov preto odo dňa prevodu

vlastníckeho práva zo žalobcu (družstva) v prospech sťažovateľky patrí výlučne správcovi bytového

domu.

20. Podstatou podanej žaloby bola pohľadávka žalobcu (družstva) vyplývajúca z vyúčtovania

nákladov za užívanie bytu užívaného sťažovateľkou (ako členkou družstva) za rok 2002.

Ide o nedoplatok z vyúčtovania spotreby ÚK, TÚV, SV a služieb spojených s užívaním

predmetného bytu. Podstatné je, že ide o pohľadávku družstva (ako pôvodného vlastníka

nehnuteľnosti) vo vzťahu k sťažovateľke (pôvodne členke družstva a nájomkyne predmetného

bytu).

21. Bytové družstvo má vo vzťahu k správcovi bytového domu postavenie ako každý iný vlastník

bytu ‒ podieľa sa na úprave a údržbe bytového domu, a teda je povinné prispievať do fondu

prevádzky, údržby a opráv bytového domu a tiež mesačne hradiť úhrady za plnenia spojené

s užívaním bytu. Vo vzťahu k členom družstva je zároveň v inej pozícii ako správca bytového domu

voči vlastníkom – ako vlastník je prenajímateľom bytu vo vzťahu k členovi družstva ako

nájomcovi. Ešte jednoduchšie povedané – správca bytového domu vykonáva správu bytového domu

aj vo vzťahu k družstvu ako vlastníkovi konkrétneho bytu (ak už družstvo nie je vlastníkom celého

bytového domu). Člen družstva je až do nadobudnutia vlastníckeho práva k bytu iba nájomcom

a finančné záväzky má len voči prenajímateľovi (družstvu). Prevodom vlastníckeho práva k bytu sa

tento vzťah, samozrejme, mení – ako vlastník bytu bude pôvodný člen družstva hradiť všetky

úhrady len správcovi na účet bytového domu a nájomný vzťah (ako aj členský vzťah) s družstvom

zaniká, avšak to neznamená, že spolu s prevodom dochádza aj k postúpeniu pohľadávok družstva

voči bývalému členovi na správcu. Takýto záver z ničoho nevyplýva a ani nemá prečo. Družstvo je

totiž povinné prispievať na účet bytového domu ako každý iný vlastník, a to bez ohľadu na to, či mu

nájomca platí, alebo nie. To znamená, že finančné záväzky družstva ako vlastníka bytu vo vzťahu

k správcovi bytového domu môžu byť (aj pravdepodobne budú) uhradené aj napriek dlžnému

nájomnému. Postúpenie pohľadávky na správcu bytového domu by tak nedávalo zmysel. Správca

bytového domu je teda oprávnený (a zároveň povinný) vymáhať všetky nedoplatky na úhradách

za plnenia a na úhradách preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv od sťažovateľky až

od momentu, keď sa stala vlastníkom predmetného bytu.

22. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že žalobca bol v čase rozhodnutia krajského

súdu aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby, krajský súd preto nepochybil a ústavná

sťažnosť sťažovateľky je preto aj v tejto časti zjavne neopodstatnená a je ju potrebné odmietnuť

podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde. 6

III.3. K námietke podania žaloby neoprávnenou osobou:

23. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí preskúmal námietky sťažovateľky týkajúce sa absencie

podpisu druhého člena štatutárneho orgánu na podanej žalobe, pričom (a) nezistil možnosť

aplikácie dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. c) CSP a (b) nezistil materiálne porušenie práva

sťažovateľky na súdnu ochranu. Najvyšší súd pritom poukázal na podstatu argumentácie

sťažovateľky, ktorou je prekročenie oprávnenia konať v mene žalobcu ako právnickej osoby

pri podaní návrhu na vydanie platobného rozkazu. Podľa najvyššieho súdu teda nejde o otázku

rozsahu spôsobilosti na právne úkony.

24. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa právne správne vysporiadal s argumentáciou

sťažovateľky, keď konštatoval, že tento dovolací dôvod aplikovať nemožno.

25. V prvom rade možno vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukázať na to, že na rozdiel

od hmotnoprávnych úkonov pri procesných úkonoch nemožno uvažovať o platnosti a neplatnosti

procesného úkonu (II. ÚS 350/2021). V prípade nedostatku niektorej z procesných podmienok

hovoríme o vadách konania, ktoré môžu byť odstrániteľné alebo neodstrániteľné, pričom

absentujúci podpis druhého člena štatutárneho orgánu považuje ustálená rozhodovacia prax

(ústavného súdu a aj najvyššieho súdu) za vadu odstrániteľnú (napríklad III. ÚS 302/2023). Správne

preto najvyšší súd poukázal na to, že ak aj podaná žaloba trpela vadou v podobe absencie podpisu

druhého člena štatutárneho orgánu, táto bola veľmi jednoducho odstrániteľná ‒ okrem prípadu,

ak by bolo zrejmé, že by podanie druhý člen štatutárneho orgánu nikdy nebol podpísal (pretože by

s podaním nesúhlasil). Rovnako správne však najvyšší súd poukázal na to, že v žiadnom z ďalších

podaní a ani v priebehu súdneho konania na takýto problém nebolo poukázané a takáto vada

už nebola namietaná vo vzťahu k žiadnemu z časovo nasledujúcich právnych úkonov ani samotnou

sťažovateľkou. Zrušenie rozhodnutí okresného a krajského súdu by tak skutočne znamenalo len to,

že po vrátení veci by druhý člen štatutárneho orgánu podanie podpísal a vec by znova musela prejsť

rozhodovacím procesom minimálne na prvom stupni. Uvedené by nebolo zjavne hospodárne

(a okrem iného by znamenalo iba navyšovanie trov konania), a to o to viac, že námietky

sťažovateľky nesmerujú k podstate veci – po odstránení vady by (podľa toho, aké skutočnosti

namietala sťažovateľka v podanom dovolaní) už nezostalo nič sporné.

26. Aj v tomto prípade preto ústavný súd konštatuje ústavnoprávne konformný výklad najvyššieho

súdu, ktorý dovolanie sťažovateľky aj v tejto časti odmietol, keď porušenie práva sťažovateľky

na súdnu ochranu nezistil. Ústavná sťažnosť sťažovateľky je preto aj v tejto časti zjavne

neopodstatnená, a preto ústavným súdom odmietnutá podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde.

III.4. K namietanému porušeniu práva sťažovateľky na konanie bez zbytočných prieťahov

podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru postupom okresného a krajského súdu:

27. Podľa stabilizovanej a konštantnej judikatúry ústavného súdu ochrana základnému právu podľa

čl. 48 ods. 2 ústavy (analogicky aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa poskytuje v konaní

pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva

ešte trvalo. Podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je 7

odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy,

ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo

(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu,

nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne

ako zjavne neopodstatnenú (napr. II. ÚS 55/02, I. ÚS 226/08).

28. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie pred okresným a krajským súdom

bolo v čase jej podania právoplatne skončené. Ak už teda v čase podania ústavnej sťažnosti ani

okresný a ani krajský súd vo veci sťažovateľky nekonali, nemohli ani porušovať jej právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote.

29. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie

veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného a krajského súdu

v napadnutom konaní po jej predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

30. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

Pou čen i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2025

Robert Šorl

predseda senátu