IV. ÚS 444/2023 — IV. ÚS 444/2023 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 444/2023-14

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej

republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , ,

zastúpeného matkou , , , ktorá je

zastúpená advokátskou kanceláriou AK PITOŇÁKOVÁ, s. r. o., Slovenská 5B, Prešov,

IČO 53 584 139, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Zuzana Pitoňáková, proti

uzneseniu Krajského súdu v Prešove č. k. 3 Tos 14/2023-582 z 20. apríla 2023 takto

rozh od ol :

Ústavnú sťažnosť odmi e t a.

O d ôvod n eni e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 26. júna 2023 domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len

„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 48 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len

„charta“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Tos 14/2023-582

z 20. apríla 2023 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“). Sťažovateľ zároveň navrhuje,

aby ústavný súd zrušil v petite uvedenú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu.

Okrem toho si sťažovateľ uplatnil primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 eur a náhradu

trov právneho zastúpenia.

2. Z ústavnej sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva nasledujúci stav veci:

Sťažovateľovi bolo spolu s ďalšími dvoma spoluobvinenými 5. decembra 2022 vznesené obvinenie

pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) formou spolupáchateľstva. Uznesením Okresného

súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 Tp 156/2022 zo 6. decembra 2022 bol sťažovateľ

spolu so svojimi dvoma spoluobvinenými vzatý do väzby, pričom táto im začala plynúť ešte 2

3. decembra 2022 o 20.11 h. Prokurátor na nich podal 24. marca 2023 obžalobu a okresný súd

uznesením č. k. 6 T 21/2023 z 12. apríla 2023 sťažovateľa prepustil z väzby, prijal jeho písomný

sľub a nariadil mu dohľad probačného a mediačného úradníka. Proti tomuto uzneseniu podali

sťažnosti prokurátor a dvaja spoluobžalovaní sťažovateľa (tí na rozdiel od sťažovateľa neboli

prepustení z väzby, pozn.). O tejto sťažnosti rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že

sťažnosti prokurátora a spoluobvinených sťažovateľa zamietol (prvý výrok) a nenahradil väzbu

jedného zo spoluobvinených sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka (druhý

výrok).

II.

Argumentácia sťažovateľa

3. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti odcitoval jeden odsek napadnutého uznesenia krajského

súdu, a to konkrétne: „Vo vzťahu ku obžalovanému ml. krajský súd vzhľadom

na doposiaľ vykonané dokazovanie a skutkové okolnosti z neho vyplývajúce, aj napriek tomu, že pri

väzbe sa nejedná o skúmanie otázky viny, uvádza, že v ďalšom konaní sa bude musieť súd, v spojení

s dôkazmi, ktoré ešte vykonané neboli a budú zadovážené v ďalšom priebehu konania, zaoberať

jednak tým, v akej podobe bude ustálený skutkový dej a ktoré konkrétne okolnosti budú uvedené

v skutkovej vete, aby táto korešpondovala s vykonaným dokazovaním. Rovnako bude v nadväznosti

na to potrebné vyhodnotiť konanie obžalovaného aj z hľadiska právnej kvalifikácie, či skutočne

svojim konaním naplnil znaky skutkovej podstaty stíhaného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2

písm. a/ Tr. zákona alebo iného (menej závažného) trestného činu.“

4. Z už uvedenej citácie vyplývajú podľa sťažovateľa dva závery. Prvý, že v priebehu ďalšieho

dokazovania budú vykonané dôkazy, ktoré povedú k potrebe zaoberať sa ustálením skutkového

deja. A druhý, že následne bude potrebné vyhodnotiť konanie sťažovateľa popísané v skutkovej

vete z hľadiska právnej kvalifikácie, či skutočne svojím konaním naplnil znaky skutkovej podstaty

stíhaného trestného činu lúpeže alebo iného menej závažného trestného činu. Z týchto záverov

sťažovateľ vyvodil, že krajský súd vyjadril presvedčenie, že jeho konanie je trestným činom, a preto

sa domnieva, že týmto vyjadrením v konečnom dôsledku porušil jeho právo na prezumpciu neviny.

Napriek tomu, že napadnuté uznesenie krajského súdu bolo v prospech sťažovateľa, navrhoval preto

zrušiť časť jeho odôvodnenia.

5. Uplatnené finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 eur sťažovateľ žiadnym spôsobom

neodôvodnil.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

6. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie práva sťažovateľa na prezumpciu neviny (čl. 50 ods. 2

ústavy, čl. 6 ods. 2 dohovoru a čl. 48 ods. 1 charty) napadnutým uznesením krajského súdu, resp.

napadnutou časťou jeho odôvodnenia.

7. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené

v § 56 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie. 3

8. Z napadnutej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu (odsek na prelome strán

11 a 12 napadnutého uznesenia, pozn.) nedokázal ústavný súd identifikovať žiadny aspekt,

z ktorého by vyplývala potenciálna možnosť porušenia sťažovateľovho práva na prezumpciu

neviny. V kontexte aj so súvisiacimi odsekmi (strany 11, 12 a 13 napadnutého uznesenia, pozn.)

z nej vyplýva, že podľa krajského súdu neboli po zadržaní sťažovateľa vykonané ďalšie dôkazy,

ktoré by objasnili mieru jeho účasti na skutku. Vzhľadom na tento záver a v spojení s ďalšími

okolnosťami, ktoré krajský súd uviedol na strane 12 napadnutého uznesenia, sa stotožnil

so záverom okresného súdu, že nie je nevyhnutné sťažovateľa stíhať väzobne. K uvedenému

napokon dodal, že v priebehu súdneho konania bude potrebné vyhodnotiť, či sťažovateľ vôbec

svojím konaním (sťažovateľ svoju prítomnosť pri trestnom čine nepopiera, pozn.) naplnil znaky

skutkovej podstaty stíhaného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona alebo

iného menej závažného trestného činu. Krajský súd teda v napadnutom uznesení celkom

jednoznačne neuviedol taký výrok, ktorý by bolo možné interpretovať tak, že sťažovateľ sa dopustil

trestného činu. Ústavnému súdu nie je zrejmé, v čom konkrétne z už uvedených záverov

identifikovali sťažovateľ, resp. jeho právna zástupkyňa porušenie prezumpcie neviny, resp. kde

videli výrok o tom, že konanie sťažovateľa je trestným činom. Odôvodnenie ústavnej sťažnosti

obsahuje totiž iba opis skutkového stavu a všeobecné formulácie týkajúce sa obsahu práva

na prezumpciu neviny, resp. judikatúry týkajúcej sa prezumpcie neviny.

9. Ústavný súd zdôrazňuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu vyznieva jednoznačne

v prospech sťažovateľa (krajský súd v relevantnej časti zamietol sťažnosť prokurátora proti

uzneseniu, ktorým okresný súd prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu, pozn.). Vzhľadom na už

uvedené preto z pohľadu sťažovateľa nedáva jeho ústavná sťažnosť proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu vôbec žiadny zmysel najmä preto, lebo sťažovateľ navrhuje zrušiť len časť

odôvodnenia napadnutého uznesenia, a nie samotný jeho výrok, čo nie je v konaní o ústavnej

sťažnosti možné.

10. Ústavný súd preto po preskúmaní ústavnej sťažnosti uzavrel, že napriek tomu, že sťažovateľ je

zastúpený advokátkou, jeho ústavná sťažnosť nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie

konania pred ústavným súdom ustanovené v § 123 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Bez potreby

bližších doktrinálnych záverov k právu na prezumpciu neviny je potrebné konštatovať, že ústavná

sťažnosť nie je argumentačne koncipovaná tak, aby sa z nej dalo vyvodiť, ako napadnuté uznesenie

krajského súdu, resp. príslušná časť jeho odôvodnenia mali spochybniť prezumpciu neviny

sťažovateľa, pretože absentuje relevantné odôvodnenie, t. j. argumentácia, prípadne konkrétne

námietky a prezentovanie súvislostí tykajúcich sa porušenia prezumpcie neviny vo vzťahu

k napadnutému uzneseniu krajského súdu.

11. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už formuloval právny názor (pozri napr.

IV. ÚS 359/08), podľa ktorého má nedostatok odôvodnenia ústavnej sťažnosti (alebo jej časti)

významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, v danom prípade navyše

zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav,

z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem

opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty

a právne posúdenie predloženého sporu. Všeobecne formulovaný subjektívny názor sťažovateľa

o porušení prezumpcie neviny nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k jeho 4

namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver formulovať

aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

12. Odôvodnenie návrhu je pritom podľa § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde zákonom danou

podmienkou konania pred ústavným súdom. V tejto súvislosti ústavný súd už opakovane

konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde

(§ 43 ods. 1 a § 123 ods. 1) vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, ktorých

vyslovenia porušenia sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale musí ich

konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých dôvodov

malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.

13. Ústavný súd preto konštatuje, že ústavná sťažnosť sťažovateľa, ktorý je v konaní pred ústavným

súdom kvalifikovane právne zastúpený, pôsobí vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu

nedostatočne, pretože jej chýba relevantné odôvodnenie [§ 43 ods. 1 v spojení s § 123 ods. 1 písm.

d) zákona o ústavnom súde], čo predstavuje nedostatok zakladajúci dôvod na jej odmietnutie podľa

§ 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku náležitostí ustanovených

zákonom (podobne III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, I. ÚS 291/2017, IV. ÚS 91/2018).

Z hľadiska predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti je v tomto konkrétnom prípade teda

podstatná najmä požiadavka plynúca z § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde, a to

požiadavka relevantnej ústavnoprávnej argumentácie (konkrétne skutkové a právne dôvody)

namietaného porušenia práv, ako aj z § 45 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd

viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 tohto zákona neustanovuje inak.

14. V súvislosti s uvedenými nedostatkami a ich rozsahom ústavný súd pripomína, že ich nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva,

ako ústavný súd posudzuje nedostatok náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 77/08,

III. ÚS 357/2010, I. ÚS 547/2016, I. ÚS 432/2016). Vzhľadom na to, že nesplnenie zákonom

ustanovených náležitostí sa netýkalo len formálnych náležitostí ústavnej sťažnosti, ale jej

esenciálnych obsahových náležitostí (ústavnoprávna nedostatočnosť odôvodnenia ústavnej

sťažnosti), ústavný súd sťažovateľa nevyzýval na odstránenie nedostatkov ústavnej sťažnosti

(m. m. II. ÚS 58/2019, I. ÚS 346/2019, I. ÚS 351/2019).

15. Povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona o ústavnom súde a zákona č. 586/2003 Z. z.

o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby,

ktoré je advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína

konanie pred ústavným súdom (II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).

16. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov

advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať

práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony

právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé

vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené 5

zákonom ustanovené predpoklady. Ako už bolo uvedené, osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto ohľade

naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to

zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

17. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa v predloženej podobe neobsahuje náležitosti, ktoré

na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a to

relevantné odôvodnenie ako východiskový rámec ústavnej sťažnosti obsahovo korešpondujúce

s návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd ústavnú sťažnosť v súlade s § 56 ods. 2

písm. c) zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

18. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ako ich špecifikoval v petite svojej ústavnej sťažnosti.

Pou čen i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2023

Miroslav Duriš

predseda senátu