II. ÚS 442/2023 — II. ÚS 442/2023 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 442/2023-27

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca

spravodajca), zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára v konaní podľa čl. 127 Ústavy

Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky VITAR SLOVAKIA, spol. s r. o., IČO

36 313 190, Horná Kružná 5577/52, Vrútky, zastúpenej HALADA advokátska kancelária, s. r. o.,

Kapitulská 21, Trnava, proti rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

10Sžfk/13/2021 z 23. júna 2023 takto

rozh od ol :

Ústavnú sťažnosť odmi e ta .

O d ôvod n eni e:

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľky

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 4. septembra 2023 domáha

vyslovenia porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky

(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“

alebo „kasačný súd“) označeným v záhlaví tohto uznesenia. Navrhuje napadnutý rozsudok zrušiť

a vec vrátiť kasačnému súdu na ďalšie konanie. Súčasne ústavný súd žiada, aby jej priznal náhradu

trov konania.

II.

Skutkové východiská

2. Rozhodnutím daňového úradu bol sťažovateľke vyrubený na dani z pridanej hodnoty (ďalej len

„DPH“) rozdiel dane v celkovej sume 31 839,67 eur za zdaňovacie obdobie máj 2012.

O sťažovateľkinom odvolaní Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodlo 15. novembra

2019 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdilo. Podstata oboch rozhodnutí spočívala v tom, že

sťažovateľke s pozíciou v rámci širšieho reťazca dodávok tovaru nebol uznaný uplatnený odpočet

DPH pri dodaní tovaru iným platiteľom DPH – obchodnou spoločnosťou

(ďalej len „ “), v tuzemsku v celkovej výške 31 839,67 eur. Sťažovateľke

následne nebolo uznané právo na oslobodenie tovaru od DPH pri dodaní tovaru inému platiteľovi 2

DPH – obchodnej spoločnosti (ďalej len ),

do iného členského štátu Európskej únie (Maďarsko) v celkovej výške 159 691 eur bez DPH.

3. Proti rozhodnutiu druhostupňovému orgánu sa sťažovateľka bránila podaním správnej žaloby,

ktorú Krajský súd v Žiline (ďalej len „správny súd“) rozsudkom sp. zn. 30S/195/2019 z 20. októbra

2020 (ďalej len „rozsudok správneho súdu“) zamietol. Kasačná sťažnosť, ktorú sťažovateľka podala

voči tomuto rozsudku, bola najvyšším správnym súdom zamietnutá napadnutým rozsudkom sp. zn.

10Sžfk/13/2021 z 23. júna 2023.

III.

Argumentácia sťažovateľky

4. Závery kasačného súdu objektivizované v napadnutom rozsudku sa sťažovateľke javia arbitrárne.

Nesúhlasí s tým, že ak sa dodanie určitého tovaru nepodarí okrem kontrolovaného daňového

subjektu, v ktorého pozícii sa nachádza, preveriť aj u iného daňového subjektu, respektíve pokiaľ sa

nepodarí zistiť pôvod tovaru v rámci širšieho reťazca dodávok tovaru, kontrolovaný daňový subjekt

nemôže uniesť dôkazné bremeno na preukázanie dodávky tovaru.

5. Sťažovateľka uniesla svoju časť dôkazného bremena, lebo predložila relevantné dôkazy

preukazujúce dodanie tovaru, pričom pochybnosti ohľadom realizovaného obchodu z nich

nevyplývajú. Konkrétne poukazuje na daňové doklady, účtovníctvo, rámcové kúpne zmluvy,

potvrdené dodacie listy, výpisy z bankových účtov, viaceré čestné vyhlásenia, výpisy z registra

identifikačných čísel DPH a podpísané medzinárodné nákladné listy CMR.

6. Za preverenie správnosti predložených dokladov u tretích osôb sťažovateľka nenesie

zodpovednosť. Ohľadom toho nesie dôkazné bremeno správca dane a ak ho neunesie, napríklad pre

nečinnosť alebo nekontaktnosť tretích osôb, nemožno prijať záver o pochybnej povahe

predložených dôkazov. Daňový subjekt nemá možnosť primäť tretiu osobu s určitou pozíciou

v dodávateľsko-odberateľskom reťazci, ktorá je v styku so správcom dane nečinná, aby správcovi

dane poskytla súčinnosť alebo predložila požadované doklady súvisiace s obchodom. Správca dane

nemôže požadovať preukazovanie avizovaných skutočností od daňového subjektu za predpokladu,

že tento svoje dôkazné bremeno predložením relevantných dokladov už vyčerpal. Len pri

dôvodných pochybnostiach týkajúcich sa vierohodnosti a správnosti dokladov znáša dôkazné

bremeno daňový subjekt. To nie je sťažovateľkin prípad.

7. Ak existujú dôkazy o tom, že daňový subjekt tovar nadobudol alebo dodal tak, ako to vyplýva

z dodávateľských a odberateľských faktúr, teda ak je zrejmé, že došlo k reálnej dodávke tovaru,

pochybnosti o predošlých či nasledujúcich transakciách s tovarom nemôžu ísť na ťarchu daňového

subjektu. Správca dane nemôže od kontrolovaného daňového subjektu požadovať preukázanie

uskutočnenia iných ako kontrolovaných obchodov.

8. Keďže napriek uvedeným okolnostiam správca dane naďalej spochybňoval dodanie tovaru

sťažovateľke od , sťažovateľka navrhla, aby túto skutočnosť preveril

výsluchom dvoch priamych svedkov ( a

). Z týchto

výpovedí vyplýva verifikácia sťažovateľkou predložených dokladov, keďže obaja svedkovia

hodnovernosť skutočností zachytených v dokladoch potvrdili. 3

9. Správca dane aj správne súdy následne vychádzali z predpokladu, že dôkazom vyvracajúcim

hodnovernosť sťažovateľkou predložených dôkazov a svedeckých výpovedí sú rozhodnutia iných

správcov dane z iných daňových konaní, v ktorých boli iným daňovým subjektom v iných článkoch

reťazca dodávok tovaru vyrubené daňové povinnosti pre nepreukázanie avizovaných dodávok.

Takéto vnímanie dôkaznej povinnosti je podľa názoru sťažovateľky nesprávne a nemôže mať

za následok spochybnenie sťažovateľkou dodaných dôkazov. Pre posúdenie, či sťažovateľke

vzniklo právo na odpočet DPH a následné oslobodenie dodania tovaru od DPH, je nepodstatné, či

sa správcovi dane podarí zistiť pôvod tovaru, respektíve to, kde tovar napokon skončil. Rozhodné

je, že daňový subjekt tovar reálne nadobudol a následne ho reálne dodal odberateľovi.

10. Pochybnosti správcu dane o predchádzajúcich alebo nasledujúcich článkoch reťazca dodávok

tovaru, ktorých účastníkom sťažovateľka priamo nebola, by sa mohli týkať jej práv len v takom

prípade, ak by vedome participovala na prípadnom podvodnom konaní. Taká vedomosť

sťažovateľky sa nepreukázala, pretože o nezrovnalostiach sa dozvedela až z výsledkov daňovej

kontroly. Inak povedané, ak správca dane nespochybňuje existenciu tovaru, ale spochybňuje

samotného dodávateľa, teda dodanie tovaru určitým subjektom, musí sa skúmať dobromyseľnosť

daňového subjektu vo vzťahu k prípadnému podvodnému konaniu v rámci reťazca dodávok. Ak sa

takáto dobromyseľnosť nevyvráti, právo na odpočet DPH nemožno daňovému subjektu uprieť.

11. Kasačný súd podľa názoru sťažovateľky pochybil aj z dôvodu, že v napadnutom rozsudku

nereflektoval svoju doterajšiu judikatúru, od ktorej sa bez relevantného vysvetlenia odklonil.

Najvyšší správny súd sa odvoláva na rozhodnutia, ktoré nemajú povahu ustálenej súdnej praxe

a publikovaných judikátov, pričom relevantné judikáty odmietol aplikovať. Takýto postup

kasačného súdu je v rozpore s princípom právnej istoty. Najvyšší správny súd sa v odôvodnení

napadnutého rozsudku nevyrovnal ani so zásadnými argumentmi sťažovateľky, ktoré mohli mať

pre rozhodnutie podstatný význam. V tomto dôsledku považuje napadnutý rozsudok

za nepreskúmateľný.

IV.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

12. Rozhodovacia prax ústavného súdu vychádza z predpokladu, že odôvodnenia rozhodnutí

všeobecných (správnych) súdov vydané v inštančnom postupe súdneho konania nemožno

posudzovať izolovane (m. m. napr. III. ÚS 543/2022), pretože tieto konania z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných (správnych) súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania. Vzhľadom na uvedené argumentačné línie a obsahovú spätosť (spojitosť) rozsudku

správneho súdu a napadnutého rozsudku pristúpil ústavný súd k ich zhodnoteniu v celistvosti.

13. Úlohou správneho súdnictva nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej (finančnej) správy,

ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej (finančnej) správy, teda

preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu

rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Správny súd nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky namietaných rozhodnutí a postupov

orgánov verejnej (finančnej) správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. 4

14. Sťažovateľkou formulované námietky možno rozdeliť v podstate do dvoch skupín. Prvý okruh

sťažnostnej argumentácie sa v podstatných črtách upína na neúmerné zaťaženie sťažovateľky,

pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena a jeho prenášanie na sťažovateľku. Kasačný súd

nesprávne posúdil jej nárok na odpočítanie DPH a neprimerane ju zaťažil dôkazným bremenom.

Druhá námietka súvisí s rešpektovaním právnej istoty sťažovateľky v súvislosti s ustálenosťou

rozhodovacej praxe správneho súdnictva.

15. Vychádzajúc z rozhodovacej praxe Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“),

ústavný súd pri posudzovaní prvej námietky dáva sťažovateľke za pravdu, že len pochybnosti

o identite dodávateľa či o presnom priebehu dodávateľského reťazca samy osebe nestačia na prijatie

záveru, že právo na odpočítanie dane nemožno priznať (body 45, 47 a 49 rozhodnutia Súdneho

dvora C-610/09 vo veci Vikingo Fővállalkozó z 3. 9. 2021; ďalej len „rozhodnutie Vikingo

Fővállalkozó“). Finančná správa nemusí mať predstavu o úplne exaktnom priebehu jednotlivých

transakcií a v zásade ani nemusí nadobudnúť presvedčenie, že zvolený obchodný model daňového

subjektu je optimálny alebo odôvodnený, pričom existenciu rôznych pochybností nemôže

automaticky prenášať, ak nepreukáže účasť na daňovom podvode alebo vedomosť o ňom,

na daňový subjekt. Napokon, opatrenia prijaté členskými štátmi v oblasti DPH sa nemôžu používať

spôsobom, ktorý systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH (bod

44 rozhodnutia Vikingo Fővállalkozó, bod 28 rozhodnutia Súdneho dvora C-154/20 vo veci

Kemwater ProChemie z 9. 12. 2021).

16. Adresne však ústavný súd podotýka, že judikatúra sa jasne ustálila aj v tom, že zo strany

daňového subjektu nepostačuje predložiť iba formálne doklady (napríklad faktúry, dodacie listy

a podobne), ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú a objektívne

podloženú pochybnosť o samotnej reálnosti zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt

na predloženie ďalších dôkazov (m. m. napr. II. ÚS 705/2017). V obdobných prípadoch považoval

ústavný súd za ústavne konformný záver, že v prípade správcom dane preukázaných pochybností

o vlastnom uskutočnení zdaniteľných plnení prechádza dôkazné bremeno na daňový subjekt.

Takýto zásah do autonómie jednotlivca je totiž odôvodnený verejným záujmom na stanovení,

vymeraní a výbere dane. Ústavný súd vníma prechod dôkazného bremena ako možnosť preukázať

spornú skutočnosť aj inak ako len predložením spochybnených daňových dokladov.

17. Aplikujúc uvedené východiská na sťažovateľkinu vec, ústavný súd uvádza, že podstatou

a účelom konkrétneho daňového konania bolo hodnoverné preukázanie samotnej realizácie

zdaniteľných obchodov. Je totiž potrebné dôsledne diferencovať medzi (i) potrebou preukázania

vlastného uskutočnenia, a teda reálnosti existencie zdaniteľnej transakcie na jednej strane a (ii)

pochybnosťami o identite dodávateľa alebo odberateľa či presnom priebehu dodávateľsko-

odberateľského reťazca pri reálnosti zdaniteľnej transakcie na druhej strane. V danej veci išlo

o prvý prípad, keďže sťažovateľka v daňových konaniach predložila doklady, ktorými disponovala,

a orgány finančnej správy dospeli k právnemu posúdeniu, že sťažovateľka dostatočne nepreukázala

reálne uskutočnenie zdaniteľných plnení.

18. V konkrétnostiach ústavný súd poukazuje, že orgány finančnej správy na základe skutočností

zistených v súvislosti s jednotlivými článkami dodávateľsko-odberateľskej reťaze, ktorej súčasťou

bola aj sťažovateľka, uviedli, že sťažovateľkou predložené doklady sú len formálnym dôkazom

nepreukazujúcim, že k zdaniteľným obchodom deklarovaným uvedenými dokladmi skutočne došlo. 5

Finančná správa so zreteľom na konkrétne výsledky dokazovania uviedla, že nebolo preukázané

dodanie tovaru, jeho reálna preprava a ani jeho prijatie. V podrobnostiach ústavný súd upriamuje

pozornosť sťažovateľky na závery uvedené na strane 2 a nasl. rozsudku správneho súdu, ako aj

na bod 23 tohto uznesenia.

19. Pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozsudku, správny súd uviedol, že úlohou správcu dane

je zistiť, či sťažovateľkou predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Zákon

č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov vyžaduje na vznik nároku

na odpočítanie DPH súčasné splnenie tak materiálnej podmienky, ako aj formálnej podmienky.

Daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje

odpočet DPH, presne odrážajú skutočne realizované plnenie. Následne správny súd uviedol, že

správca dane môže svojimi zisteniami spochybniť to, či zdaniteľné plnenia boli realizované.

V takom prípade vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov, čím dochádza k preneseniu

dôkazného bremena na daňový subjekt. K tomu došlo aj v danom prípade.

20. Správny súd v konkrétnych skutkových okolnostiach poukázal popri skutočnostiach

konštatovaných finančnou správou aj na ďalšie okolnosti. V súvislosti s výpoveďami svedkov

podotkol, že v týchto výpovediach existujú zásadné rozpory. Výpovede nepreukázali konkrétne

dodanie tovarov alebo prepravy týchto tovarov.

21. Najskôr správny súd upriamil pozornosť na výpoveď svedka , skladníka, ktorý

pracoval v sklade sťažovateľkinho dodávateľa (bod 25 rozsudku správneho

súdu). Z výpovede tohto svedka vyplýva, že odmenu za svoje služby fakturoval len

, a sťažovateľka mu za služby žiadnu odmenu nevyplácala, hoci bol s ňou v zmluvnom

vzťahu. Tovar na paletách nerozbaľoval, palety nerozoberal, tieto boli obalené priesvitnou fóliou.

Správny súd uzavrel, že uzavretie takejto zmluvy sa javí účelové a reálny obsah týchto úkonov je

spochybnený (vyznieva ako simulovaný; v podrobnostiach ústavný súd odkazuje na body 25 a 37

rozsudku správneho súdu).

22. K výpovedi svedka

ústavný súd dáva do pozornosti body 26 a 38

rozsudku správneho súdu. Odtiaľ v podstatnom vyplýva, že svedok najskôr poprel zabezpečovanie

prepravy tovaru (v rozpore s jeho čestným vyhlásením) a následne výpoveď zmenil s tým, že „nevie

presne, ako to bolo a že možno išlo aj o kamióny“. Na potvrdenie prisľúbil predložiť dôkazný

materiál (tachografy a stazky), ktorý však nepredložil. Svedok nevedel vysvetliť rozpor medzi

čestným vyhlásením z 5. marca 2015 o mieste dodania tovaru (Nána) a faktúrami a dodacími listami

(Štúrovo a Šahy).

23. V ďalších súvislostiach ústavný súd poukazuje na výpoveď svedka (bod 27

rozsudku správneho súdu), ktorá nepreukazuje reálne dodanie tovaru jednak sťažovateľke, jednak

v predošlých článkoch dodávateľsko-odberateľského reťazca. Čestné vyhlásenia dodané

sťažovateľkou považoval správny súd za protirečivé s inými dôkazmi (bod 36 rozsudku správneho

súdu) a uprednostnil svedeckú výpoveď týchto osôb ako riadny dôkaz.

24. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľky súvisiacu s existenciou daňového podvodu

v dodávateľsko-odberateľskej reťazi a potrebou vedomosti o ňom, ústavný súd poukazuje na bod 47

rozsudku správneho súdu. Odtiaľ vyplýva, že dôvodom neuznania nároku na odpočítanie dane

nebol daňový podvod na ktoromkoľvek stupni reťazca (t. j. situácia, keď jeden z účastníkov 6

zdaniteľného obchodu, resp. nimi vytvoreného reťazca, si nesplní daňovú povinnosť a neodvedie

vybranú daň, a ďalší účastník si ju, naopak, odpočíta, a to pre účely získania protiprávneho

zvýhodnenia), ale oprávnené spochybnenie reálneho dodania tovaru a služieb a neunesenie

dôkazného bremena sťažovateľkou, ktoré by smerovalo k preukázaniu avizovanej dodávky. V tejto

súvislosti sa správny súd vyjadril aj k neaplikovateľnosti sťažovateľkou uvádzanej rozhodovacej

praxe Súdneho dvora. V tu neuvedených podrobnostiach ústavný súd v plnom rozsahu odkazuje

na odôvodnenie rozsudku správneho súdu.

25. Najvyšší správny súd ako kasačný súd posúdil vec sťažovateľky v procesnej následnosti

a s rozsiahlym odôvodnením potvrdil závery správneho súdu. V konkrétnych okolnostiach

skutkového stavu poukázal na to, že dôkazné bremeno na preukázaní reálneho dodania tovaru

a služieb zaťažuje sťažovateľku. Následne, konformne s rozhodovacou praxou ústavného súdu,

podotkol, že zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane

vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené,

t. j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru)

a úhrada za toto poskytnuté plnenie (m. m. I. ÚS 241/07).

26. V konkretizujúcich úvahách kasačný súd (podobne ako správny súd) poukázal na nezrovnalosti

a neštandardné momenty vo výpovediach ,

a

, ako aj na doložené čestné vyhlásenia, to všetko smerom k tomu, že predmetná dôkazná

matéria nepreukazuje uskutočnenie zdaniteľných obchodov, ktoré sú predmetom faktúr

za zdaňovacie obdobie máj 2012. Z hľadiska unesenia dôkazného bremena sa kasačný súd

nestotožnil s tým, že sťažovateľka predložila správcovi dane všetky doklady potrebné

na preukázanie nároku na odpočet DPH.

27. Neuniklo pozornosti ústavného súdu, že kasačný súd v súvislosti s dokázaním reálnosti

zdaniteľnej transakcie koncentroval pozornosť aj na konkrétny dôkaz, ktorým sťažovateľka

argumentovala, ale napokon ho nedoložila. Sťažovateľka napríklad v kasačnej sťažnosti uviedla, že

za faktúru súvisiacu s priamou prepravou tovaru od sťažovateľkinho dodávateľa

, k sťažovateľkinmu odoberateľovi mohla ,

platiť v hotovosti, avšak túto skutočnosť nijakým dokladom alebo potvrdením nepreukázala.

Doloženie takéhoto dokladu nemožno vo vzťahu k uneseniu dôkazného bremena kvalifikovať ako

ležiace mimo rámca dispozičnej sféry sťažovateľky.

28. Ústavný súd sumarizačne poznamenáva, že právne úvahy orgánov finančnej správy a správneho

súdu o reálnosti uskutočnenia zdaniteľných plnení dodávateľskou spoločnosťou čoby zásadnej

podmienke priznania odpočtu DPH, ktoré smerujú k nedostatku dokázania avizovanej podmienky,

nemožno posúdiť ako také, ktoré by boli výsledkom zjavného skutkového omylu. Kasačný súd

následne vyhodnotil ako správny záver o tom, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno

na preukázanie reálneho uskutočnenia dodávok tovaru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym

názorom kasačného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku (m. m. napr. III. ÚS 557/2022).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet príčiny, aby sa závery napadnutého rozsudku spochybňovali

smerom k jeho nezákonnosti.

29. Pokiaľ ide o námietku nedostatkov v aplikácii predošlých rozhodnutí kasačného súdu smerujúcu

k porušeniu právnej istoty sťažovateľky, ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti bod 48 7

napadnutého rozsudku, v ktorom kasačný súd uvedené súvislosti sťažovateľke vysvetlil ústavne

konformným spôsobom. Najvyšší správny súd poukázal na odlišnosti v sťažovateľkinej veci

a v ňou uvádzaných rozhodnutiach. Na takýchto záveroch nevidí ústavný súd moment, ktorý by

zakladal ich ústavnú neudržateľnosť.

30. Osobitne, pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2020

z 18. mája 2021, s ktorého nezohľadnením vyjadruje sťažovateľka nespokojnosť, ústavný súd

upriamuje pozornosť na odlišnosti, ktoré v oboch veciach existujú. Ústavný súd je

v komparatívnych súvislostiach názoru, že jednotlivé doklady predložené sťažovateľkou boli

finančnou správou vyhodnotené, teda nebol len naznačený nedostatok ich hodnovernosti.

31. Ústavný súd nehodnotí napadnutý rozsudok ako arbitrárny v tom zmysle, že by nedával

odpovede na podstatné otázky, ktoré boli v sťažovateľkinej kauze podstatné. Ako je zrejmé

z odôvodnenia napadnutého rozsudku v spojitosti s odôvodnením rozsudku správneho súdu

a závermi finančnej správy, výklad relevantných právnych noriem je jasný a zrozumiteľný, pričom

zároveň dostatočným spôsobom reaguje na všetky podstatné momenty týkajúce sa sťažovateľkinho

prípadu. Tento výklad pritom z pohľadu ústavného súdu možno považovať za ústavne

akceptovateľný a primerane argumentačne zdôvodnený.

32. So zreteľom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti dospel

k zisteniu, že napadnutý rozsudok nesignalizuje možnosť porušenia základných práv sťažovateľky

uvedených v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, z čoho rezultuje, že dôvodnosť

ústavnej sťažnosti nie je potrebné preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie. Podanú ústavnú

sťažnosť preto ústavný súd aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov ako zjavne neopodstatnenú.

33. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v tejto ústavnej sťažnosti.

Pou čen i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2023

Ľuboš Szigeti

predseda senátu