IV. ÚS 68/2014 — IV. ÚS 68/2014 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 68/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,

B., zastúpenej F. P., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F.,

vedené pod spisovými značkami: Rvp 15965/2013, Rvp 15966/2013, Rvp 15967/2013

a Rvp 15968/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Prešov v konaniach vedených pod spisovými značkami:

26 Er 1000/2003 a uznesením zo 17. apríla 2012, 26 Er 868/2005 a uznesením z 25. apríla

2012, 23 Er 1148/2004 a uznesením z 26. apríla 2012, ako aj porušenie svojich základných

práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených

pod spisovými značkami: 15 CoE 3/2012 a uznesením z 27. februára 2013, 13 CoE 73/2012

a uznesením zo 14. februára 2013 a 21 CoE 4/2013 a uznesením z 31. januára 2013, a takto

rozhodol: 1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod spisovými značkami:

Rvp 15965/2013, Rvp 15966/2013, Rvp 15967/2013 a Rvp 15968/2013 spája na

spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 15965/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., odmieta.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 9. mája 2013

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách

aj „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom

Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod spisovými

značkami: 26 Er 1000/2003 a uznesením zo 17. apríla 2012, 26 Er 868/2005 a uznesením

z 25. apríla 2012, 23 Er 1148/2004 a uznesením z 26. apríla 2012 (ďalej len „napadnuté

uznesenia okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu

a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod spisovými

značkami: 15 CoE 3/2012 a uznesením z 27. februára 2013, 13 CoE 73/2012 a uznesením

zo 14. februára 2013 a 21 CoE 4/2013 a uznesením z 31. januára 2013 (ďalej len

„napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka

2 poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť

podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov boli dlžníci

priamo v úverových zmluvách splnomocnili tam sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu

osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak dlžník svoje povinnosti z úverovej

zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní

dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv

dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené

sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,

na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných

konaní.

Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresný súd poveril sťažovateľkou

zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniami

okresného súdu boli tieto exekučné konania vyhlásené za neprípustne a následne zastavené.

Na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu

potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu v obšírnej argumentácii

namieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou

označené základné práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru, dodatkového protokolu

a charty, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne

začatého a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresný súd už raz

udelil súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako

súdu exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie

exekučného titulu. Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci,

keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcií, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať

pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto

rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie,

3 pretože podľa sťažovateľky má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to

notársku zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresného súdu

podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresný

súd, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im

to ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy veci

nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii

s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretože

podľa sťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo udelenie

splnomocnenia dlžníkom tretej osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice

o uznaní dlhu považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky

súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu

„nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka

poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai

a spol. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1

smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo

nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto

konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená

podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje

vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej

podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy.

4 Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového

protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv

podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1

dodatkového protokolu a podľa čl. 47 charty postupom krajského súdu v napadnutých

konaniach a jeho napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresného súdu

a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň

jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení

krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho

odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

5 zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv

zaručených ústavou, dohovorom, dodatkovým protokolom a chartou postupom

a označenými uzneseniami okresného súdu, ako aj postupom a označenými uzneseniami

krajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme

hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali

a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde

možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí

primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred

ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti

ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy,

tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami

okresného súdu

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

6 súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach

a napadnuté uznesenia okresného súdu vydané v týchto konaniach, ktorými okresný súd

exekúcie vyhlásil za neprípustné a zastavil ich.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých

bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami

krajského súdu

7 Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti

s rozhodnutiami krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch

základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajský súd

nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa sťažovateľky nad

rámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučné tituly potom, ako už raz tieto

exekučné tituly preskúmal pri vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií.

Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenie okresného

súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučných titulov aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa

sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd

a tiež pred ním okresný súd hoci mali, neprerušili exekučné konania na účely podania

výkladu označenej smernice Rady a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu

otázku, a to, prečo splnomocnenie udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní

tretiu osobu na uznanie dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je

považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak

krajský súd, ako ani pred ním okresný súd nenariadili v daných veciach pojednávanie tak,

ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred

súdom.

V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní

predmetu týchto sťažností dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitá

argumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou,

ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom

období už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavne

neopodstatnených sa plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich

rozhodnutiach napr. sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013

z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára.

Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej

právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverov

všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú

známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor

8 ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých

rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je

potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

V súvislosti s doplňujúcou argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému

porušeniu jej práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47

charty a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúci krajský súd

pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky ako nekalej nedal účastníkom konania

príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku

Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11

z 21. februára 2013, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mala možnosť

oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už

uvádzaných dôvodov už z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania,

v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú

v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení

prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu

okresného súdu) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie

nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd

v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré dospel

k záveru, že uznesenia okresného súdu sú vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola

zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní

na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť

uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať

prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd

dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach

princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1

ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, vzhľadom na čo nič nesignalizuje

možnosť porušenia v petite sťažností označených práv.

9 V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento

medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ

by sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných identických

prípadoch ako neefektívny, je podľa ústavného súdu namieste otázka, aký význam

a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia

so sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislosti pre

sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že sťažovateľka aj takýmto

spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomá, že

nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia

v predošlom období, úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného

bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho

zásah (napr. I. ÚS 3/2013).

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014

10