II. ÚS 336/06 — II. ÚS 336/06 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 336/06-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2007 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti T. S., L., zastúpeného advokátom JUDr. L. C., R., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu

Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. RA 2 C 439/00 pôvodne vedenom (pred

zlúčením s Okresným súdom Rimavská Sobota od 1. januára 2005) Okresným súdom

Revúca pod sp. zn. 2 C 439/00, za účasti Okresného súdu Rimavská Sobota, takto

ro zhodo l :

1. Základné právo T. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní

vedenom pod sp. zn. RA 2 C 439/00 pôvodne vedenom (pred zlúčením s Okresným súdom

Rimavská Sobota od 1. januára 2005) Okresným súdom Revúca pod sp. zn. 2 C 439/00

porušené bolo. 2. Okresnému súdu Rimavská Sobota prikazuje, aby v konaní vedenom

pod sp. zn. RA 2 C 439/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. T. S. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom

dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Rimavská Sobota povinný

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy

právneho zastúpenia T. S. v sume 8 936 Sk (slovom osemtisícdeväťstotridsaťšesť

slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. L. C., R., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Rimavská Sobota je povinný uhradiť štátu trovy právneho

zastúpenia v sume 8 936 Sk (slovom osemtisícdeväťstotridsaťšesť slovenských korún)

na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený

v Štátnej pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Odôvodn en i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

II. ÚS 336/06 zo 14. decembra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť T. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom

Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

RA 2 C 439/00 pôvodne vedenom (pred zlúčením s Okresným súdom Rimavská Sobota

od 1. januára 2005) Okresným súdom Revúca pod sp. zn. 2 C 439/00.

2 Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako účastník konania (v procesnom

postavení žalobcu) vedeného okresným súdom pod sp. zn. RA 2 C 439/00 podal 1. augusta

2000 žalobu „o určenie choroby z povolania“ proti S., a. s., L. (ďalej len „žalovaná“),

za účasti S., pobočka R., ako vedľajšieho účastníka na strane žalovanej (ďalej len „vedľajší

účastník“). Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ si uplatnil nárok

na náhradu straty na zárobku z dôvodu choroby z povolania.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie

v jeho právnej veci právoplatne skončené a že „Za 6 rokov trvania sporu súd nariadil len

3 pojednávania a dal vypracovať 2 znalecké posudky“, čo považuje „za zjavne málo“.

Pretože okresný súd v napadnutom konaní ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu

právoplatne nerozhodol, a to ani napriek viacerým urgenciám sťažovateľa na jeho zdĺhavý

priebeh a sťažnostiam adresovaným Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky,

domáha sa, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v uvedenom konaní

bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

čl. 48 ods. 2 ústavy. Ďalej sa domáha, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať

v jeho právnej veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie

100 000 Sk a úhradu trov konania.

Ústavný súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 15 ods. 2 písm. j) zákona

č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona

č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov výkon súdnictva,

všetky práva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku štátu, práv a povinností

z pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných právnych vzťahov,

práv a povinností z osobitných vzťahov sudcu k štátu prešli k 1. januáru 2005 z bývalého

Okresného súdu Revúca, na ktorom pôvodne podal sťažovateľ žalobu, na okresný súd.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu z 3. januára 2007 vyjadril

k sťažnosti podaním sp. zn. Spr.: 51/07 z 25. januára 2007 doručeným ústavnému súdu

3 26. januára 2007, v ktorom okrem iného uviedol túto chronológiu priebehu konania

a procesných úkonov okresného súdu:

„Žaloba bola podaná na bývalom Okresnom súde v Revúcej dňa 1. 8. 2000 a tento

súd vo veci urobil nasledovné úkony:

Dňa 19. 9. 2000 vyzvala zákonná sudkyňa právneho zástupcu žalobcu na doplnenie

žaloby. Dňa 18. 10. 2000 bol doručený rovnopis žaloby na vyjadrenie žalovanému.

Vyjadrenie bolo doručené súdu dňa 31. 10. 2000. Dňa 2. 1. 2001 vyzvala zákonná sudkyňa

žalovaného na ďalšie doplnenie žaloby, pričom zmena žaloby bola doručená súdu právnym

zástupcom žalobcu dňa 21. 2. 2001, ako aj ďalšie doplnenie dňa 10. 4. 2001. Súd svojím

uznesením č. 2 C 439/00 zo dňa 31. 8. 2001 zastavil konanie voči druhej žalovanej. Krajský

súd v Banskej Bystrici svojím uznesením č. 13 Co 2205/2001 zo dňa 23. 10. 2001 toto

uznesenie súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd znovu vyzval žalobcu

na doplnenie žaloby výzvou zo dňa 27. 12. 2001, pričom za výzvu súdu reagoval žalobca

podaním zo dňa 7. 1. 2002. Sudkyňa predvolala žalobcu na výsluch dňa 13. 2. 2002

a uznesením bolo zastavené konanie voči druhej žalovanej.

Súd vytýčil termín pojednávania dňa 24. 6. 2002 na deň 24. 7. 2002, kde boli

vypočutí účastníci konania a pojednávanie bolo odročené za účelom pribratia znalca

za účelom vyhotovenia znaleckého posudku, či u žalobcu ide o chorobu z povolania.

Uznesenie bolo vypracované v písomnej forme dňa 20. 9. 2002 a bolo doručené účastníkom

konania. Súd urgoval znalkyňu o podanie znaleckého posudku dňa 18. 3. 2003. Znalecký

posudok bol doručený súdu dňa 14. 5. 2003 a dňa 6. 8. 2003 bol doručený účastníkom

konania.

Súd vytýčil ďalší termín pojednávania dňa 3. 12. 2003 na deň 13. 1. 2004. Toto

pojednávanie bolo odročené za účelom doplnenia dokazovania. Uznesením č. 2 C 439/00

zo dňa 8. 4. 2004 súd pribral do konania ďalšiu znalkyňu na podanie kontrolného

znaleckého posudku, či choroby žalobcu spĺňali kritériá pre priznanie choroby z povolania.

Znalkyňa bolo urgovaná na podanie znaleckého posudku dňa 1. 12. 2004.

Po prevzatí nevybavenej agendy zaniknutého Okresného súdu v Revúcej dňom

1. 1. 2005 tunajším súdom boli v tejto právnej veci vykonané nasledovné úkony:

Sudkyňa urgovala výsledky vyšetrení od praktickej lekárky, ktoré mali slúžiť ako

podklad na vypracovanie znaleckého posudku dňa 20. 4. 2005 ako aj 16. 5. 2005. Znalecký

4 posudok bol podaný dňa 22. 9. 2005 a súd vytýčil termín pojednávania dňa 8. 11. 2005

na deň 29. 11. 2005. Toto pojednávanie bolo odročené z dôvodu ospravedlnenia sa

zástupcu vedľajšieho účastníka. Ďalší termín pojednávania bol vytýčený na deň

14. 12. 2005. Na tomto pojednávaní bolo rozhodnuté medzitýmnym rozsudkom. Po

nadobudnutí právoplatnosti medzitýmneho rozsudku dňom 4. 1. 2006 súd vyzval právneho

zástupcu žalobcu na zaslanie vyjadrenia k výške uplatňovanej náhrady. Toto vyjadrenie

bolo doručené súdu dňa 18. 4. 2006.

Súd vyzval žalovaného na predloženie mzdových listov výzvou zo dňa 22. 5. 2006,

kedy vytýčil aj termín pojednávania na deň 8. 6. 2006. Pojednávanie zo dňa 8. 6. 2006 bolo

odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania zistením, v ktorom období bol

žalobca práceneschopný a či v tomto období poberal nemocenské dávky, resp. či mal

na tieto nárok a v akej výške. Ďalej súd zisťoval, či žalobcovi bolo vyplatené odstupné.

Po zaslaní žiadaných dokladov bol vytýčený ďalší termín pojednávania na deň 15. 11. 2006.

Toto pojednávanie bolo odročené za účelom pribratia do konania znalca na výpočet

rozdielu medzi priemerným zárobkom navrhovateľa o opomenutým zárobkom.

Súd svojím uznesením č. RA-2 C 439/00 zo dňa 6. 12. 2006 pribral do konania

znalkyňu A. L. s tým, že znalecký posudok je povinná podať do dvoch mesiacov

od doručenia tohto uznesenia.“

V závere vyjadrenia okresný súd uviedol „... že k prieťahom v konaní došlo jednak

na bývalom Okresnom súde v Revúcej ako aj na tunajšom súde, čo bolo spôsobené

nedostatočným personálnym obsadením bývalého Okresného súdu v Revúcej ako

aj Okresného súdu v Rimavskej Sobote, ktorý prevzal celú nevybavenú agendu zaniknutého

Okresného súdu v Revúcej“.

Podaním doručeným ústavnému súdu 31. januára 2007 sa právny zástupca

sťažovateľa vyjadril k stanovisku okresného súdu takto:

«Nemám vážnejšie výhrady voči tvrdeniam porušovateľa ohľadne genézy prípadu,

skutočnosť, nepopieram, že porušovateľ má pravdu v tom, že s nedostatočným počtom

sudcov je problematické konať bez prieťahov, avšak si myslím, že v posudzovanej veci došlo

k prieťahom aj ohľadne takých úkonov, ktoré nevybavuje sudca a stačí na jeho vykonanie

5 či už administratívna pracovná sila alebo vyšší súdny úradník! Chcem zvýrazniť, že ja som

prieťahy žiadnym spôsobom nezavinil, navyše som súd doslova „bombardoval“ svojimi

urgenciami a súd bez prieťahov nekonal ani napriek tomu, že na základe týchto skutočností

prinajmenšom bolo možné tušiť, že prieťahy budú mať určite dohru.

Záverom dávam do pozornosti, že aj samotný porušovateľ uznáva, že v predmetnom

konaní ako na OS v Revúcej tak aj na OS v Rimavskej Sobote bolo porušené moje základné

právo garantované mi čl. 48/2 Ústavy SR, z ktorého okrem iného vyplýva, že každý

má právo na to, aby sa jeho vec prejednala verejne a bez zbytočných prieťahov. Toto právo

na súdnu a inú právnu ochranu nečinnosťou oboch označených súdov bolo jednoznačne

porušené, nakoľko sa vec neprejednala a ani neprejednáva bez zbytočných prieťahov.

Rovnako považujem za dôležité dať do pozornosti, že porušovateľ nenamieta ani základ

finančného zadosťučinenia ani jeho výšku, teda de facto v celom rozsahu uznáva

opodstatnenosť môjho podania - ústavnej sťažnosti.»

Prehľad úkonov okresného súdu ním vykonaných v posudzovanom konaní uvedený

v písomnom vyjadrení okresného súdu sa zhoduje so zisteniami ústavného súdu

vyplývajúcimi zo súvisiaceho súdneho spisu. Pri posúdení, či došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, však ústavný súd prihliadol na celý obsah predloženého spisu a bral do úvahy

všetky okolnosti, ktoré z neho vyplynuli.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a prijal na ďalšie konanie II. senát

ústavného súdu. Na základe rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2007 sa stal sudca

spravodajca v tejto veci členom IV. senátu. Vzhľadom na to vo veci samej o sťažnosti

sťažovateľa rozhodoval IV. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto

nálezu.

6 II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej

sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

7 Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť

pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované

v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie

účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet

sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa

(napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný

súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom

prvostupňového súdu v napadnutom konaní, v ktorom sťažovateľ má procesné postavenie

žalobcu, došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

1. Predmetom posudzovaného konania pred prvostupňovým súdom je nárok

sťažovateľa na náhradu straty na zárobku z dôvodu choroby z povolania. Ide o sporové

konanie. Z hľadiska skutkovej a právnej zložitosti takého sporu treba na jednej strane

uviesť, že takéto spory sú považované za skutkovo i právne zložité, avšak všeobecné súdy

majú dostatok skúseností s ich prerokúvaním a rozhodovaním, čo vyplýva z rozsiahlej

judikatúry k týmto sporom, ktorá obsahuje aj podrobné rozbory a metodiky postupov

pri dokazovaní a najmä pri výpočtoch. Preto ústavný súd pri skúmaní zbytočných prieťahov

zohľadnil do istej miery aj charakter sporu, v ktorom je sťažovateľ žalobcom. Súčasťou

hodnotenia podľa prvého kritéria je aj povaha veci. Ústavný súd v tejto súvislosti

pripomína, že ak v konaní ide o zabezpečenie určitého sociálneho statusu sťažovateľa

v súvislosti so stratou na jeho zárobku spôsobenou chorobou z povolania, potom

8 je nevyhnutné, aby všeobecný súd uplatnil taký aktívny a starostlivý prístup k veci, ako to

vyplýva práve z významu výsledku sporu pre poškodeného zamestnanca, a to bez ohľadu na

to, či v konaní s uplatneným nárokom bude alebo nebude úspešný (podobne

aj IV. ÚS 151/04).

Po skutkovej stránke možno konštatovať, že v danom prípade ide o vec skutkovo

zložitejšiu, ktorá si vyžiadala vykonanie rozsiahlejšieho dokazovania (doteraz boli

vypracované dva znalecké posudky z odboru zdravotníctvo a tretí znalecký posudok

z odboru ekonomika je v štádiu rozpracovania), ktoré mohlo spôsobiť predĺženie konania.

Spomínaná skutková zložitosť veci však nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za včasné

vyriešenie sporu (I. ÚS 15/02) a nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania, ktorá je viac

ako 6 a pol roka.

2. Pri posudzovaní správania sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd

vychádzal z predloženého spisu okresného súdu, z ktorého zistil, že sťažovateľ sa zúčastnil

všetkých doteraz uskutočnených pojednávaní (aj napriek zlému zdravotnému stavu)

a poskytol potrebnú súčinnosť (napr. hospitalizácia v zdravotníckom zariadení za účelom

vypracovania znaleckého posudku, predloženie požadovaných listinných dôkazov),

na priebeh konania sa viackrát písomne sťažoval predsedovi okresného súdu a jeho zdĺhavý

postup opakovane urgoval písomnými žiadosťami o urýchlenie konania adresovanými

vo veci konajúcej sudkyni. Sťažovateľ bol pri podaní žaloby zastúpený právnym zástupcom,

ktorému však pre nespokojnosť s vývojom súdneho konania, ako aj z finančných dôvodov

po krátkom čase od jeho začiatku splnomocnenie odvolal, ale následne si opätovne

právneho zástupcu zvolil. Toho času sťažovateľ nie je v konaní pred súdom prvého stupňa

právne zastúpený.

Sťažovateľ v krátkom časovom odstupe po podaní žaloby (na podaní nie je

vyznačený deň doručenia okresnému súdu) rozšíril žalobu „o posudkovú komisiu,

a to MUDr. P. z (...) dôvodov: že pri žiadaní invalidného dôchodku (...) uvádza“ nepravdivé

informácie. Okresný súd preto 19. septembra 2000 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa

na upresnenie označeného odporcu. Právny zástupca 12. októbra 2000 oznámil, že zo strany

9 sťažovateľa nešlo o doplnenie žaloby a potvrdil znenie žaloby v rozsahu, v akom bola

pôvodne podaná. Dňa 21. februára 2001 sťažovateľ zmenil žalobný návrh tak, že sa

domáhal plnenia z dôvodu náhrady škody spôsobenej chorobou z povolania, straty

na zárobku, bolestného a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, keď neskôr,

v podaní doručenom okresnému súdu 10. apríla 2001, oznámil, že „bolestné a stratu

za sťaženie spoločenského uplatnenia si (...) nateraz neuplatňuje“.

Sťažovateľ 20. júna 2001 opäť rozšíril žalobný návrh o posudkovú lekárku, o čom

okresný súd rozhodol 31. augusta 2001 tak, že konanie proti posudkovej lekárke

MUDr. M. P. (ďalej len „posudková lekárka“) zastavil, proti čomu sa sťažovateľ

6. septembra 2001 odvolal. Krajský súd v Banskej Bystrici 23. októbra 2001 napadnuté

uznesenie prvostupňového súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Okresný súd

po vrátení spisu vyzval 27. decembra 2001 sťažovateľa na doplnenie podania, ktorým

rozšíril okruh žalovaných, čo sťažovateľ urobil 7. januára 2002. Dňa 13. februára 2002

sťažovateľ na informatívnom výsluchu vzal podanie voči posudkovej lekárke späť, preto

okresný súd konanie voči nej zastavil.

Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry ústavný súd pripomína, že obdobie,

o ktoré sa predĺži konanie v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníka konania,

nemožno považovať za zbytočné prieťahy v danom konaní (napr. II. ÚS 41/97, I. ÚS 51/01,

I. ÚS 15/02, III. ÚS 91/02). Zodpovednosť v takomto prípade však nemožno spravidla

pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (napr. II. ÚS 52/99, III. ÚS 127/03).

Tieto skutočnosti ústavný súd vyhodnotil tak, že aj samotný sťažovateľ (resp. jeho

právny zástupca) sa svojím konaním čiastočne podieľal na doterajšej dĺžke preskúmavaného

konania.

3. Pokiaľ ide o postup prvostupňového súdu v posudzovanom konaní, prihliadal

ústavný súd na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá.

10 Ústavný súd konštatoval, že v konaní o žalobe od jej podania Okresnému súdu

Revúca do rozhodnutia ústavného súdu uplynulo viac ako 6 a pol roka. Ku dňu vydania

nálezu ústavného súdu sa spis nachádza u ustanovenej súdnej znalkyne za účelom podania

znaleckého posudku na výpočet náhrady za stratu na zárobku sťažovateľa z dôvodu choroby

z povolania. Okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 14. decembra 2005, opierajúc

sa o výsledky znaleckých dokazovaní, rozhodol medzitýmnym rozsudkom tak, že základ

nároku na vyplácanie straty na zárobku z dôvodu choroby z povolania za dobu od 1. augusta

1997 do 31. decembra 2003 je daný. Týmto rozhodnutím prvostupňového súdu bol

čiastočne odstránený stav právnej neistoty sťažovateľa týkajúci sa právneho základu, nie

však týkajúci sa uspokojenia jeho nárokov.

Je pravdou, že doterajšiu dĺžku konania ovplyvnila aj dĺžka znaleckého dokazovania

v trvaní viac ako 25 mesiacov (od 20. septembra 2002 do 14. mája 2003 a od 8. apríla 2004

do 22. septembra 2005), ktorá bola negatívne ovplyvnená okrem iného aj postupom

okresného súdu (tiež nedostatočnou súčinnosťou zo strany obvodnej lekárky sťažovateľa),

ktorý uznesením z 20. októbra 2002 uložil súdnej znalkyni predložiť znalecký posudok

do 30. novembra 2002. Okresný súd ju avšak vyzval až po uplynutí viac ako 3 a pol mesiaca

(18. marca 2003) a znalecký posudok bol predložený až o ďalšie dva mesiace (14. mája

2003). Ďalšia ustanovená znalkyňa 22. apríla 2004 žiadala o predloženie súdneho spisu,

ktorý jej bol zaslaný až po takmer 3 mesiacoch (30. júla 2004).

Po predložení prvého znaleckého posudku (14. mája 2003) ho okresný súd zaslal

účastníkom konania po takmer 3 mesiacoch (sťažovateľovi), resp. po 7 mesiacoch

(žalovanej), a medzitým 3. decembra 2003 nariadil termín pojednávania na 13. január

2004.

Zo spisu okresného súdu nevyplýva, že by poučil sťažovateľa (v čase, keď už nebol

právne zastúpený) o možnosti žiadať o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, hoci podľa

všetkého dospel k záveru, že takáto pomoc by bola pre sťažovateľa žiadúca

[na informatívnom výsluchu uskutočnenom 25. septembra 2001 bolo sťažovateľovi

vysvetlené, že „vzhľadom na zložitosť veci a závažnosť žaloby, bolo by vhodné, keby (...)

11 mal v tejto právnej veci práv. zástupcu, nakoľko je pravdou, že v oblasti práva som laikom

a celkom sa nevyznám“], keď zo správania sťažovateľa usúdil, že bez právnej pomoci

by bolo sťažené uplatnenie jeho základného práva na súdnu ochranu.

Ústavný súd na základe opísaného priebehu konania konštatuje, že postup

prvostupňového súdu v niektorých obdobiach konania nebol vždy efektívny a sústredený

a v súvislosti s tým poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej k zbytočným

prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného súdu, ale aj

takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov súdneho

konania. „Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť

porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty ohľadom tých práv,

kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol“

(napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 121/04, IV. ÚS 267/04). Navyše postup okresného súdu bol

poznačený aj obdobiami nečinnosti, hoci len krátkodobými od 10. apríla 2001

do 31. augusta 2001 (takmer 5 mesiacov), od 6. augusta 2003 do 3. decembra 2003

(4 mesiace).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nemohol považovať postup okresného súdu

za efektívny a súladný so základným právom sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov.

Aj pri zohľadnení čiastočného podielu sťažovateľa na doterajšej dĺžke konania

je zrejmé, že okresný súd sa svojím postupom tiež pričinil o to, že jeho neefektívna

a nesústredená činnosť spojená s krátkodobými obdobiami nečinnosti viedla k porušeniu

základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa

čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vychádzajúc z povahy prerokovávanej veci, v ktorej sa rieši citlivá otázka

pracovnoprávnej zodpovednosti za škodu na zdraví, ako aj z neprijateľnej argumentácie

okresného súdu, ktorý doterajšiu dobu konania zdôvodňuje množstvom nevybavených vecí

12 (čo však nemôže ísť na ťarchu sťažovateľa), ústavný súd rozhodol, že v konaní vedenom

pod sp. zn. RA 2 C 439/00 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného

práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v nedostatočnom počte sudcov na vybavovanie

na súd napadnutých vecí (ako dôvodu, ktorý je príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní)

ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 100/02,

III. ÚS 147/02, IV. ÚS 62/05) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť

konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania

zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený

subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie

uplatnenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom

dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy

v súdnom konaní. Podľa názoru ústavného súdu personálne problémy by mohli len dočasne

ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas

adekvátne opatrenia. Okresný súd vo svojom stanovisku neuviedol žiadne konkrétne

skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto

prípad.

Ústavný súd súčasne zdôrazňuje, že konanie v pracovnoprávnej veci, ktoré

v dôsledku postupu okresného súdu trvá (do vydania konečného rozhodnutia) na súde

prvého stupňa tak dlho, ako je to v danom prípade, možno považovať za nezlučiteľné

s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy. Takáto zdĺhavosť konania totiž

v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do takej miery, že sa jej právo

na súdnu a inú právnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ju ohrozuje vo svojej podstate

(I. ÚS 66/03).

V nadväznosti na výrok o porušení označeného základného práva a v záujme

efektívnosti poskytovanej ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia

v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a)

13 zákona o ústavnom súde konať vo veci, ktorá je ním vedená pod sp. zn. RA 2 C 439/00,

bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné

zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia

v sume 100 000 Sk, ktoré zdôvodnil okrem iného tým, že s neukončeným sporom rastie

u neho „nervozita“, ktorá ma na jeho osobu o to väčší dopad, že je „občanom s ťažkým

zdravotným postihnutím“, ktorý sa nemusí dožiť skončenia súdneho sporu.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen deklarovanie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

finančného zadosťučinenia.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

14 Vzhľadom na zistené zbytočné prieťahy v napadnutom konaní a doterajšiu dĺžku

konania ústavný súd berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, najmä význam sporu

pre sťažovateľa, ale aj jeho správanie v napadnutom konaní (vyhodnotené v čl. II bod 2

tohto nálezu), považuje ústavný súd sumu 20 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie

podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. L. C., ktoré

si právny zástupca sťažovateľa uplatnil v sume 15 671 Sk [ako spojené veci - § 13 ods. 4 a

§ 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“)].

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri výpočte ústavný súd vychádzal z toho, že predmetom konania pred ústavným

súdom podľa čl. 127 ústavy sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ

namieta, a tieto v zásade nie sú oceniteľné peniazmi (napr. III. ÚS 12/06, III. ÚS 125/06).

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola

16 381 Sk, a za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej

služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) vykonané v roku 2006,

a to každý úkon po 2 730 Sk a za jeden úkon právnej služby (podanie vyjadrenia) vykonaný

v roku 2007 priznal sumu 2 970 Sk v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a)

a c) vyhlášky. Spolu trovy právneho zastúpenia a režijného paušálu 2 x 164 Sk a 1 x 178 Sk

(§ 16 ods. 3 vyhlášky) boli priznané v celkovej sume 8 936 Sk. Ústavný súd zaviazal

Kanceláriu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Kancelária ústavného súdu“)

uhradiť danú sumu ustanovenému právnemu zástupcovi sťažovateľa, a okresnému súdu

uložil povinnosť nahradiť tieto trovy právneho zastúpenia Kancelárii ústavného súdu.

15 Podanie právneho zástupcu doručené ústavnému súdu 30. januára 2007 nevyhodnotil

ústavný súd vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podanie

relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Ústavný súd preto vo zvyšnej časti návrhu týkajúceho sa trov konania nevyhovel.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2007

16