IV. ÚS 16/2019 — IV. ÚS 16/2019 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 16/2019-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného

advokátom Mgr. Tomášom Čerepánom, Štúrova 27, Košice, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaniach vedených pod sp. zn.

E 5170000412 a sp. zn. Spr. 2219/17 a jeho prípisom z 13. októbra 2017 a postupom

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

51296/2017/151 a jeho prípisom z 29. novembra 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra

2017 doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. E 5170000412 a sp. zn. Spr. 2219/17

a jeho prípisom z 13. októbra 2017 (ďalej aj „napadnutý prípis krajského súdu“) a postupom

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo spravodlivosti“

alebo „ministerstvo“) v konaní vedenom pod sp. zn. 51296/2017/151 a jeho prípisom

z 29. novembra 2017 (ďalej aj „napadnutý prípis ministerstva spravodlivosti“).

Dňa 21. decembra 2018 advokát Mgr. Tomáš Čerepán doručil ústavnému súdu

splnomocnenie na právne zastupovanie sťažovateľa v konaní o jeho sťažnosti, a to

v nadväznosti na rozhodnutie Centra právnej pomoci, kancelárie Košice sp. zn.

KaKE 1134/2018, R. z. 23319/2018 z 20. februára 2018, ktorým bol sťažovateľovi priznaný

nárok na poskytnutie právnej pomoci v konaní pred ústavným súdom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd uznesením (vydaným vyšším

súdnym úradníkom, pozn.) sp. zn. E 5170000412 z 28. apríla 2014 podľa zákona č. 65/2001

Z. z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov nariadil výkon

rozhodnutia Okresného súdu Žilina č. k. 37 P/29/2010-112 z 24. novembra 2010, ktorým

bola sťažovateľovi uložená peňažná povinnosť v sume 100 €. Po doručení označeného

uznesenia krajského súdu sťažovateľ podaním z 20. mája 2014, označeným ako

„odvolanie“ a „návrh na zastavenie výkonu rozhodnutia“, žiadal o zastavenie výkonu

rozhodnutia z dôvodu svojej nepriaznivej finančnej situácie. Krajský súd označené podanie

sťažovateľa z 20. mája 2014 podľa obsahu posúdil tak, že ide o žiadosť o odpustenie

vymáhanej súdnej pohľadávky, o čom sťažovateľa vyrozumel prípisom z 29. mája 2014,

doručeným Ústavu na výkon väzby Žilina (v ktorom sa sťažovateľ v tom čase nachádzal,

pozn.) 23. júna 2014.

Sťažovateľ 24. septembra 2017 podal predsedovi krajského súdu sťažnosť podľa § 62

ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

2 neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), v ktorej namietal prieťahy v konaní

krajského súdu o jeho odvolaní proti uzneseniu o nariadení výkonu rozhodnutia.

Podpredseda krajského súdu (napadnutým) prípisom sp. zn. Spr. 2219/17 z 13. októbra 2017

sťažovateľovi oznámil, že jeho sťažnosť na prieťahy v konaní považuje za nedôvodnú,

keďže jeho podanie z 20. mája 2014 označené (aj) ako odvolanie bolo krajským súdom

podľa obsahu posúdené ako žiadosť o odpustenie vymáhanej pohľadávky, a teda konanie

o odvolaní, v ktorom podľa sťažovateľa došlo k prieťahom, ani neprebiehalo.

Podaním z 25. októbra 2017 sťažovateľ podľa § 67 ods. 1 písm. b) zákona o súdoch

požiadal ministerstvo spravodlivosti o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti adresovanej

predsedovi krajského súdu. Ministerstvo prípisom sp. zn. 51296/2017/151 zo 6. novembra

2017 vyzvalo sťažovateľa podľa § 10 ods. 4 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992

Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), aby v lehote 10 dní od doručenia

výzvy (ku ktorému došlo 13. novembra 2017, pozn.) zaplatil poplatok za prešetrenie

vybavenia sťažnosti v sume 6,50 € (položka 27 sadzobníka súdnych poplatkov). Sťažovateľ

podaním z 13. novembra 2017 požiadal ministerstvo o oslobodenie od zaplatenia súdneho

poplatku. Ministerstvo spravodlivosti (napadnutým) prípisom sp. zn. 51296/2017/151

z 29. novembra 2017 sťažovateľovi oznámilo, že jeho žiadosť o prešetrenie vybavenia

sťažnosti sa v dôsledku nezaplatenia poplatku v určenej lehote stala neúčinnou, a preto sa

ňou nebude zaoberať. Ministerstvo označeným prípisom sťažovateľovi zároveň oznámilo,

že zákon mu neumožňuje oslobodiť žiadateľa o prešetrenie vybavenia sťažnosti

od povinnosti zaplatiť poplatok ustanovený v položke 27 sadzobníka súdnych poplatkov.

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu (v podstate) vyjadruje nesúhlas

s postupom príslušných orgánov verejnej moci v jeho veci a namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústav, práva na účinný

opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru a zákaz zneužitia práva podľa čl. 17 dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 51296/2017/151 a jeho prípisom

z 29. novembra 2017 a postupom ministerstva spravodlivosti v konaní vedenom pod sp. zn.

51296/2017/151 a jeho prípisom z 29. novembra 2017, ako aj porušenie svojho základného

3 práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. E 5170000412 (ďalej aj „napadnuté

konanie“).

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou tiež domáha, aby ústavný súd

- prikázal ministerstvu spravodlivosti rozhodnúť o jeho žiadosti o oslobodenie

od súdneho poplatku a o jeho žiadosti o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti na

prieťahy v konaní adresovanej predsedovi krajského súdu,

- prikázal krajskému súdu rozhodnúť o jeho odvolaní proti uzneseniu sp. zn.

E 5170000412 z 28. apríla 2014 vydanému vyšším súdnym úradníkom, ktorým

bol nariadený výkon rozhodnutia,

- priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume 160 000 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2

zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých

4 prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 ústavy a jeho práv podľa čl. 13 a čl. 17 dohovoru napadnutým prípisom

krajského súdu, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže, resp. mohol domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej

moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta porušenie svojich v sťažnosti označených

práv aj napadnutým prípisom krajského súdu sp. zn. Spr. 2219/17 z 13. októbra 2017,

ktorým mu podpredseda krajského súdu oznámil, že jeho sťažnosť podľa § 62 ods. 1 zákona

o súdoch na prieťahy v konaní o výkon rozhodnutia nariadeného uznesením krajského súdu

sp. zn. E 5170000412 z 28. apríla 2014 považuje za nedôvodnú.

5 Podľa § 67 ods. 1 písm. b) zákona o súdoch ak je sťažovateľ toho názoru, že

sťažnosť, ktorú podal na príslušnom orgáne súdu, nebola ním riadne vybavená, môže

požiadať do 30 dní od doručenia odpovede, s ktorou nie je spokojný, ministerstvo

o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom krajského súdu.

Z uvedených skutočností vyplýva, že sťažovateľ v prípade, že nebol spokojný

s vybavením svojej sťažnosti na prieťahy v konaní predsedom (v danom prípade

zastúpeným podpredsedom, pozn.) krajského súdu, mal právo požiadať ministerstvo

spravodlivosti o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti (čo podaním z 25. októbra 2017 aj

urobil). Právomoc ministerstva preskúmať vybavenie sťažnosti sťažovateľa predsedom

krajského súdu tak za daných okolností vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu

k napadnutému prípisu a postupu krajského súdu. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 ústavy a jeho práv podľa čl. 13 a čl. 17 dohovoru napadnutým prípisom

ministerstva spravodlivosti, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená. V súlade

s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

označeným postupom alebo označeným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

6 na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,

III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu tiež namieta, že k porušeniu jeho

v sťažnosti označených práv došlo aj napadnutým prípisom ministerstva spravodlivosti

sp. zn. 51296/2017/151 z 29. novembra 2017, ktorým ministerstvo sťažovateľovi oznámilo,

že jeho žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti napadnutým prípisom krajského súdu sa

v dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku v sume 6,50 € v určenej lehote stala neúčinnou,

a preto sa ňou ministerstvo nebude zaoberať.

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ primárne namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného prostredníctvom

čl. 46 ods. ústavy, ústavný súd v prvom rade pripomína svoj ustálený právny názor, podľa

ktorého v súlade s čl. 51 ods. 1 ústavy (v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy) sa jeho ochrany

možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy vykonávajú (napr.

II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03). V prípade sťažovateľa je týmto zákonom zákon o súdoch

a zákon o súdnych poplatkoch.

Podľa § 10 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch ak ide o návrh na vykonanie

poplatkového úkonu orgánmi štátnej správy súdov, úkon sa nevykoná a návrh sa stane

neúčinným, aj keď poplatník neskôr poplatok zaplatí; to neplatí, ak ide o poplatok podľa

položky 20a. O tomto následku musí byť poplatník poučený vo výzve na zaplatenie

poplatku. Povinnosť zaplatiť poplatok zaniká dňom, keď sa návrh na vykonanie úkonu stal

neúčinným.

V posudzovanej veci ministerstvo spravodlivosti v súlade s už citovaným

ustanovením § 10 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch sťažovateľa prípisom sp. zn.

51296/2017/151 zo 6. novembra 2017 (doručeným sťažovateľovi 13. novembra 2017,

pozn.) vyzvalo, aby v lehote 10 dní od doručenia výzvy zaplatil poplatok za žiadosť

o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti na postup krajského súdu, určený podľa položky 27

sadzobníka súdnych poplatkov v sume 6,50 €. Ministerstvo v označenom prípise

7 sťažovateľa zároveň upozornilo na to, že v prípade nezaplatenia poplatku v určenej lehote sa

jeho žiadosť stane neúčinnou.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že návrh sťažovateľa

na vykonanie poplatkového úkonu (t. j. žiadosť o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti

na postup krajského súdu) sa ex lege stal neúčinným márnym uplynutím lehoty 10 dní

na zaplatenie poplatku (lehota uplynula 23. novembra 2017). Ministerstvo spravodlivosti

ako ústredný orgán štátnej správy pre súdy (§ 34 ods. 1 zákona o súdoch) preto nemohlo

konať o neúčinnom návrhu na prešetrenie vybavenia sťažnosti, a teda nemalo inú možnosť

ako sťažovateľa s týmito účinkami napadnutým prípisom oboznámiť (m. m.

II. ÚS 123/2017).

Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že sťažovateľ sa podaním

z 13. novembra 2017 domáhal, aby ho ministerstvo od povinnosti zaplatiť poplatok

oslobodilo. Ministerstvo sa v napadnutom prípise žiadosťou sťažovateľa o oslobodenie

od poplatku riadne zaoberalo a dospelo k záveru, že prípad sťažovateľa nespadá pod tzv.

zákonné vecné ani tzv. zákonné osobné oslobodenie od povinnosti zaplatiť súdny poplatok,

pričom zákon ministerstvu neumožňuje poplatníka od povinnosti zaplatiť súdny poplatok

oslobodiť ani vlastným rozhodnutím. Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade so svojou

stabilizovanou judikatúrou uvádza, že postup a rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré

vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako

porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd teda nemôže

vstupovať do záverov príslušného orgánu verejnej moci v konkrétnej veci a nahrádzať ich

svojimi vlastnými v prípade, že výklad a aplikácia právnych noriem zo strany tohto orgánu

nepopiera ich podstatu a účel. Ústavný súd pritom v okolnostiach posudzovanej veci

nevzhliadol také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že by závery ministerstva

týkajúce sa podmienok možného oslobodenia sťažovateľa od povinnosti zaplatiť súdny

poplatok vybočilo z medzí ústavnej akceptovateľnosti.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že napadnutý prípis

ministerstva spravodlivosti, ako ani postup jeho vydaniu predchádzajúci nevykazujú také

8 ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie

konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia v sťažnosti označených práv

sťažovateľa. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní v tejto

časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48

ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

v napadnutom konaní

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu napokon namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. E 5170000412, ku ktorému podľa sťažovateľa

dochádza tým, že krajský súd dosiaľ nerozhodol o jeho odvolaní proti uzneseniu krajského

súdu sp. zn. E 5170000412 z 28. apríla 2014, vydanému vyšším súdnym úradníkom, ktorým

bol nariadený výkon rozhodnutia.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť a ústavný súd tak ich

namietané porušenie posudzuje spoločne (m. m. napr. II. ÚS 55/98).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa

právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty

dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na

naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec

prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98,

III. ÚS 224/05).

9 Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa

ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva

označenými orgánmi (v tomto prípade krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď

sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému

porušovaniu označeného základného práva postupom konkrétneho všeobecného súdu,

ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že

jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí

smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú

preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných

práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Z okolností posudzovanej veci (bližšie popísaných v časti I tohto uznesenia) vyplýva,

že podanie sťažovateľa označené (aj) ako odvolanie proti uzneseniu vyššieho súdneho

úradníka krajského súdu o nariadení výkonu rozhodnutia bolo krajským súdom podľa jeho

obsahu posúdené ako žiadosť o odpustenie vymáhanej súdnej pohľadávky, o čom bol

sťažovateľ vyrozumený prípisom krajského súdu z 29. mája 2014. Z uvedeného je zrejmé,

že krajský súd o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka

nerozhoduje, a teda ani nevedie konanie, v ktorom by mohlo dochádzať k sťažovateľom

tvrdeným zbytočným prieťahom.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že medzi námietkami

sťažovateľa, ktorými odôvodňuje porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote,

a postupom krajského súdu v napadnutom konaní neexistuje príčinná súvislosť, na základe

10 ktorej by bolo možné čo len uvažovať o prípadnom porušení označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti

odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2019

11