III. ÚS 93/2026 — III. ÚS 93/2026 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 93/2026-18

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov

Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy

Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa Slávia ŠKP Banská Bystrica,

Komenského 475/3, Banská Bystrica, zastúpeného JUDr. Andrejom Staroňom, advokátom,

Komenského 3, Banská Bystrica, proti uzneseniu Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 10S/12/2025

z 22. augusta 2025 takto

rozh od ol :

Ústavnú sťažnosť od m i eta .

O d ôvod n eni e:

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 18. novembra 2025 a doplnenou

podaním doručeným 8. decembra 2025 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36

ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) rozhodnutím

Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „správny súd“) označeným v záhlaví tohto uznesenia.

Navrhuje zrušiť napadnuté rozhodnutie, vec vrátiť súdu na ďalšie konanie a priznať mu náhradu

trov konania.

II.

Skutkové východiská

2. Sťažovateľ ako občianske združenie založené v súlade so zákonom č. 83/1990 Zb. o združovaní

občanov v znení neskorších predpisov sa správnou žalobou doručenou správnemu súdu domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia Arbitrážnej komisie Slovenskej basketbalovej asociácie (ďalej

len „SBA“ alebo „žalovaný“) z 23. júna 2025, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Hracej komisie

žalovaného z 10. júna 2025 o zastavení pretekárskej činnosti do doby úhrady finančných záväzkov

v zmysle rozhodnutia z 29. júla 2024 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“), a to v súlade s čl. 9

bodom 9.2 prílohy k Disciplinárnemu poriadku SBA č. 1. 2

3. K prípustnosti žaloby a jej prieskumu v správnom súdnictve sťažovateľ odkázal okrem iných

na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

4Asan/25/2018 z 10. septembra 2018, ako aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

týkajúcu sa prístupu k súdu a základného práva na spravodlivý proces. Argumentoval, že v danom

prípade sa sleduje verejný záujem a dosahujú sa ciele žalovaného späté s harmonickým rozvojom

športu vo všeobecnosti a napĺňania verejného záujmu v športe, ktorým sú podpora a rozvoj športu

mládeže, zabezpečenie prípravy a účasti športovej reprezentácie na významných súťažiach, ochrana

integrity športu a podpora zdravého spôsobu života obyvateľstva. Zároveň uviedol, že pokiaľ má

basketbalový klub zastavenú pretekársku činnosť, sú zastavené všetky prístupové konania s účasťou

daného klubu a trest sa vzťahuje na všetky športové družstvá žalobcu, všetkých jeho hráčov, čo

de facto úplne paralyzuje žalobcu. Uviedol, že ide jednoznačne o vrchnostenské rozhodnutie

žalovaného, ktoré výrazným a zásadným spôsobom zasahuje do práv sťažovateľa takou intenzitou,

že sťažovateľovi v podstate úplne znemožňuje vykonávať športovú činnosť.

4. Správny súd ústavnou sťažnosťou napadnutým rozhodnutím postúpil vec sťažovateľa

na rozhodnutie vecne a miestne príslušnému Mestskému súdu Bratislava IV (ďalej len „mestský

súd“). Poukázal na recentné uznesenie kompetenčného senátu najvyššieho súdu a Najvyššieho

správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 18SKomp/7/2024 z 20. novembra 2024 (ďalej len

„uznesenie kompetenčného senátu“), v ktorom bola posudzovaná právomoc správnych súdov

a civilných súdov vo vzťahu k rozhodnutiam disciplinárnych orgánov športovej organizácie v rámci

disciplinárneho konania, čo je totožný prípad s prejednávanou vecou. Kompetenčný senát dospel

k záveru, že rozhodovanie disciplinárnych orgánov športovej organizácie podľa § 54 zákona

č. 440/2015 Z. z. o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o športe“) nepredstavuje právnym predpisom zverené (vrchnostenské)

rozhodovanie o právach, povinnostiach a právom chránených záujmoch iných osôb. Takéto

zverenie je nevyhnutným predpokladom, bez ktorého sa právnická osoba (či už je orgánom

záujmovej samosprávy alebo nie) nemôže považovať za orgán verejnej správy v zmysle § 4 písm. c)

alebo d) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“). Vo všeobecnosti nemožno povedať, že by

športová organizácia konala v disciplinárnom konaní vždy vo verejnom záujme: nie všetka športová

činnosť sa vykonáva vo verejnom záujme, čo je zrejmé už z toho, že samotní športovci ju podľa § 4

zákona o športe vykonávajú vo vlastnom záujme (či už ako zárobkovú činnosť, alebo ako záľubu).

Podľa kompetenčného senátu je rozhodnutie disciplinárneho orgánu športovej organizácie vydané

v rámci vnútornej autonómie tohto subjektu, a nie v oblasti verejnej správy. Vzťah žalobcu

a žalovaného je súkromnoprávnym vzťahom, a preto aj spor alebo veci jeho sa týkajúce

sú súkromnoprávnymi a prejednávajú a rozhodujú ich súdy v civilnom sporovom procese podľa § 3

Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Nejde teda o vec patriacu do správneho

súdnictva, o ktorej rozhoduje správny súd. Správny súd dodal, že judikatúra, na ktorú poukazoval

sťažovateľ v žalobe, je staršia a bola prekonaná viacerými novšími rozhodnutiami, ako aj samotným

uznesením kompetenčného senátu. Závery z uznesenia kompetenčného senátu sú plne aplikovateľné

aj na prejednávanú vec sťažovateľa, a preto správny súd postúpil vec civilnému súdu.

3

III.

Argumentácia sťažovateľa

5. Sťažovateľ tvrdí, že neporušil podmienky uvedené v čl. 9 bode 9.2 prílohy č. 1

k Disciplinárnemu poriadku SBA a žalobou napadnuté rozhodnutia boli vydané v rozpore s týmto

ustanovením Disciplinárneho poriadku SBA. SBA tak jednoznačne zasiahla do subjektívnych práv

sťažovateľa a svojimi rozhodnutiami ho obmedzila vo výkone športovej činnosti ako orgán

záujmovej samosprávy, ktorému zákon o športe zveril okrem iného právomoc rozhodovať

o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb. Z uvedeného dôvodu je

na preskúmanie zákonnosti týchto rozhodnutí príslušný správny súd v konaní o všeobecnej správnej

žalobe a uznesenie kompetenčného senátu sp. zn. 18SKomp/7/2024 z 20. novembra 2024 nie je

možné na vec sťažovateľa aplikovať.

6. Podanou správnou žalobou sa sťažovateľ domáhal preskúmania rozhodnutia Arbitrážnej komisie

SBA a žiadal správny súd, aby napadnuté rozhodnutia zrušil, keďže len týmto spôsobom môže

sťažovateľ docieliť nápravu nezákonného stavu, ktorý ich vydaním nastal. V rámci civilného

konania však nie je možné, aby súdy preskúmavali akékoľvek rozhodnutia orgánov verejnej správy

či rozhodnutia verejnoprávnej povahy. Správny súd postúpením veci v podstate odmietol

preskúmať napadnuté rozhodnutia, čím bolo sťažovateľovi odopreté právo na prístup k súdu a bolo

porušené právo na spravodlivý proces. Právnu argumentáciu sťažovateľa potvrdzuje aj výzva

mestského súdu z 3. decembra 2025 doručená sťažovateľovi po podaní ústavnej sťažnosti, ktorou

súd vyzýva sťažovateľa na späťvzatie žaloby, pretože ju po predbežnom právnom posúdení veci

považuje za zjavne nedôvodnú. Dôvodom je, že civilný súd v danej veci nemá bez zákonnej opory

možnosť zrušiť napadnuté rozhodnutia žalovaného.

IV.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

7. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc

ústavného súdu len subsidiárne. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127

ods. 1 ústavy vylučuje, aby si sťažovateľ vyberal spôsob ochrany svojho základného práva a orgán

verejnej moci, pred ktorým ho uplatní (II. ÚS 147/02).

8. Podľa § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“)

ústavná sťažnosť je neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej

sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd, alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.

9. Vyčerpanie právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje na účinnú ochranu základných práv

a slobôd a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, je jednou

z podmienok prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda aj podmienkou konania

vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom. V prípade

nesplnenia tohto postupu platí, že ústavná sťažnosť je neprípustná podľa § 55 písm. d) zákona

o ústavnom súde. 4

10. V okolnostiach sťažovateľovej veci je predmetom ústavného prieskumu rozhodnutie

o postúpení veci vecne a miestne príslušnému súdu. Ide o rozhodnutie procesnej povahy, ktoré je

rozhodnutím o procesnej podmienke súdneho konania.

11. Predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu a na inú právnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého obsah je v zásade zhodný) je

také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné procesným postupom všeobecného

súdu vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté

v CSP alebo v SSP (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). Pridržiavajúc sa svojej

stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu, ako aj

právo na spravodlivé súdne konanie je „výsledkové“, to znamená, že mu musí zodpovedať proces

ako celok. Záver o tom, či bolo napadnuté konanie orgánu verejnej moci (v konkrétnostiach konanie

všeobecného súdu) spravodlivé ako celok, je závislý od priebehu konania a konečného rozhodnutia.

Ústavný súd môže vyhovieť ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie práva na spravodlivý proces

zásadne iba po zistení, že v dôsledku sťažovateľom tvrdených a ústavným súdom zistených

relevantných procesných pochybení všeobecného súdu, ktoré neboli alebo nemohli byť odstránené

v konaní o veci samej, bol proces ako celok nespravodlivý, v dôsledku čoho môže byť

za nespravodlivý považovaný aj výsledok konania.

12. Pri posúdení, či napadnuté nemeritórne (procesné) rozhodnutie správneho súdu mohlo zakladať

porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces, ústavný súd

vychádza z týchto kritérií: 1. sťažovateľovi bol postupom súdu spôsobený nepriaznivý dôsledok,

2. tento nepriaznivý dôsledok sa vzťahuje na výsledok konania, 3. tento nepriaznivý dôsledok

nebolo (nebude) možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach

(IV. ÚS 322/09).

13. Ústavný súd upriamuje pozornosť na aktuálny stav konania vo veci, keď napadnutým

rozhodnutím bolo rozhodnuté „len“ o tom, do ktorej oblasti výkonu všeobecného súdnictva patrí

vec uplatnená sťažovateľom na súde. Aj to nie s konečnou platnosťou, keďže v prípade nesúhlasu

mestského súdu s postúpením veci by sa o spornej otázke právomoci mohlo rozhodovať znova.

Napadnutým rozhodnutím správny súd rozhodol, že sťažovateľ na základe ním skutkovo

vymedzených tvrdení sa vo svojom hmotnoprávnom postavení môže domáhať súdnej ochrany

na civilnom súde podľa ustanovení CSP. Ide teda o rozhodnutie o vecnej príslušnosti súdu ako

o jednej z procesných podmienok konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo v každom

štádiu konania (§ 40 CSP).

14. Meritórne preskúmanie ústavnej sťažnosti ústavným súdom v situácii, keď všeobecné súdy

zatiaľ neuplatnili svoju právomoc na ochranu základných práv sťažovateľa, t. j. nerozhodli vo veci

samej ani o prípadnom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu civilného súdu, by bolo porušením

princípu subsidiarity ako kompetenčného princípu vymedzujúceho vzťah medzi ústavným súdom

a sústavou všeobecných súdov, na ktorom je založené rozhodovanie o ústavných sťažnostiach

podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. I. ÚS 728/2016). Po prípadnom rozhodnutí mestského súdu,

ktorému bola vec postúpená, sťažovateľ môže podať odvolanie, v ktorom môže namietať

neprávomoc civilných súdov [§ 365 ods. 1 písm. a) v spojení s § 161 ods. 1 CSP], a následne môže

aj v dovolacom konaní namietať nedostatok právomoci civilného súdu podľa § 420 písm. a) CSP.

Právomoci ústavného súdu v tomto štádiu posudzovaného konania predchádza právomoc mestského 5

súdu (eventuálne po jeho nepriaznivom rozhodnutí a prípadnom uplatnení opravných prostriedkov

aj právomoc krajského súdu a najvyššieho súdu).

15. Aj keď sťažovateľ polemizuje so závermi rozhodnutia kompetenčného senátu, z ktorého

správny súd vychádzal a ktorým sú súdy a orgány verejnej moci viazané (§ 11 ods. 1 druhá veta

CSP), vzhľadom na sťažovateľom vymedzený rozsah ústavnej sťažnosti a predmet konania, ústavný

súd sa ním nemohol zaoberať. Pokiaľ sťažovateľ spochybňuje totožnosť jeho veci s vecou, ktorú

rozhodoval kompetenčný senát, aj táto námietka môže byť predmetom autonómneho posúdenia

civilných súdov v konaniach o opravných prostriedkoch. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti rozsiahlo

argumentuje v prospech záveru o verejnoprávnej povahe vzťahu medzi ním a SBA. Aj túto otázku

môžu posúdiť súdy v civilnom sporovom konaní po tom, keď vyhodnotia, či vec sťažovateľa je

totožná s vecou posudzovanou kompetenčným senátom.

16. Na sťažovateľom namietaný rozpor uznesenia kompetenčného senátu so skoršími

rozhodnutiami najvyššieho súdu o otázkach rozhraničenia právomoci medzi civilným a správnym

súdnictvom správny súd odpovedal udržateľným spôsobom, že rozhodnutie kompetenčného senátu

je z neskoršieho obdobia, a teda sťažovateľom preferovanú staršiu judikatúru prekonáva.

Kompetenčný senát je určený práve na to, aby spory o právomoc rozhodoval, a preto ho treba

uprednostniť pred inými rozhodnutiami, ktorých pôvodcom nebol kompetenčný senát.

17. Aj formulovanú námietku odňatia práva na prístup k súdu (odopretia spravodlivosti) z dôvodu,

že po postúpení veci do sústavy civilného súdnictva nebude sťažovateľova žaloba prejednateľná,

lebo civilné súdy nemajú právomoc zrušiť napadnuté rozhodnutia žalovaného, sťažovateľ bude mať

možnosť uplatniť v rámci rozhodovania o opravných prostriedkoch v civilnom sporovom konaní.

18. Vzhľadom na uvedené dôvody je ústavná sťažnosť neprípustná a ako takú ju ústavný súd

podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol bez toho,

aby sa ňou meritórne zaoberal.

Pou čen i e: Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2026

Robert Šorl

predseda senátu