III. ÚS 78/05 — III. ÚS 78/05 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 78/05-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2005

predbežne prerokoval sťažnosť Evy Fabianovej, P., zastúpenej právnou zástupkyňou

advokátkou JUDr. M. S., Advokátska kancelária, K., v ktorej namieta porušenie jej

základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov

v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 74/01, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Evy Fabianovej odmieta pre neprípustnosť.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára

2005 doručená sťažnosť Evy Fabianovej, P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej právnou

zástupkyňou advokátkou JUDr. M. S., Advokátska kancelária, K., v ktorej namieta

porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 74/01.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 21. februára 2001 bola na okresnom súde

podaná bývalým manželom sťažovateľky (ďalej len „žalobca“) žaloba o zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva manželov k nehnuteľnostiam – rodinnému

domu a pozemku. Sťažovateľka sa na základe výzvy okresného súdu k podanej žalobe

vyjadrila podaním z 25. mája 2001. Prvé pojednávanie v tejto veci konané 25. mája 2001

bolo okresným súdom odročené za účelom uzatvorenia mimosúdnej dohody medzi

účastníkmi konania a okresný súd na ňom zároveň žalobcovi uložil povinnosť do 60 dní

oznámiť, či k uzavretiu tejto dohody došlo. Okresný súd uskutočnil druhé pojednávanie vo

veci až 25. marca 2002, ktoré za účelom vykonania znaleckého dokazovania odročil.

Uznesením okresného súdu zo 17. októbra 2002 bol v predmetnej veci ustanovený znalec.

Podaním z 9. januára 2003 sťažovateľka okresnému súdu oznámila, že súhlasila s predajom

rodinného domu patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Žalobca vzal

podaním z 31. marca 2003 čiastočne svoju žalobu späť. Sťažovateľka podaním doručeným

21. marca 2003 okresnému súdu oznámila svoj nesúhlas s procesným úkonom sťažovateľa

z 31. marca 2003. Tretie pojednávanie v predmetnej veci okresný súd nariadil na

29. september 2003. V prílohe svojich podaní z 20. novembra 2003 a 30. marca 2004

sťažovateľka okresnému súdu doručila vyžiadané písomné dôkazné materiály v predmetnej

veci. V nasledujúcom období už okresný súd iba doručil sťažovateľke stanovisko žalobcu

k ňou predloženým dôkazným materiálom a uznesením zo 4. októbra 2004 okresný súd

ustanovil v predmetnom konaní iného znalca.

Z uvedeného postupu súdu vyplýva, že okresný súd v predmetnej veci pojednával iba

jedenkrát ročne v rokoch 2001, 2002, 2003 a v roku 2004 nepojednával vôbec, a to aj

napriek skutočnosti, že „už v decembri 2002 sťažovateľka nevydržala čakať na rozhodnutie

súdu a súhlasila s predajom RD, čím sa predmet sporu podstatne obmedzil už len na

pozemok v podielovom spoluvlastníctve účastníkov súdneho sporu“.

2 Sťažovateľka podala do rúk predsedu okresného súdu sťažnosť na prieťahy

v predmetnom konaní z 9. novembra 2004, avšak bezvýsledne, pretože do dňa podania

ústavnej sťažnosti na ňu nedostala odpoveď a „nenastala ani náprava v pomalom postupe

súdu v jej veci“.

Na základe už uvedených skutočností sťažovateľka ústavný súd požiadala, aby

nálezom vyslovil, že:

„Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 74/2001 porušil

základné právo Evy Fabianovej, na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov

zaručené jej čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na prejednanie jej veci

v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Okresnému súdu v Prešove prikazuje konať vo veci sp. zn. 14 C 74/2001 bez

zbytočných prieťahov a čo najrýchlejšie.

Eve Fabianovej priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 60.000,- Sk,

ktoré je jej povinný Okresný súd v Prešove vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd v Prešove je povinný vyplatiť Eve Fabianovej 5.300,- Sk do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátky JUDr. M. S.“

Požadované primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľka odôvodnila zdĺhavým

postupom okresného súdu v predmetnej veci, ktorý je podľa nej nehospodárny, nie je

dostatočne rýchly a práve v dôsledku tohto postupu sa predmetná vec dosiaľ nachádza iba

v štádiu nariadeného dokazovania. Uvedeným postupom okresného súdu je podľa

sťažovateľky do značnej miery narušená aj jej právna istota, „v tom, či sa sťažovateľka

vôbec aj v roku 2005 môže dočkať konečného rozhodnutia súdu“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že súhlasí s upustením od konania

verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

3 Právna zástupkyňa sťažovateľky ústavnému súdu na základe jeho výzvy podaním zo

14. februára 2005 oznámila, že ústavnému súdu nemôže predložiť dôkazy o všetkých iných

spôsoboch, ktorými sa sťažovateľka domáhala ochrany základného práva, pretože jej takéto

listiny sťažovateľka nepredložila. Ďalej vo svojom vyjadrení uviedla: „Pri spisovaní

ústavnej sťažnosti som sa domnievala, že ak sa sťažovateľka domáhala ochrany základného

práva sťažnosťou podľa § 17 zákona č. 80/1992 Zb. v platnom znení, tak vyčerpala podľa

slovenského právneho poriadku a aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu

Slovenskej republiky všetky právom prípustné prostriedky nápravy pred podaním ústavnej

sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky.

Všetky ďalšie ostatné spôsoby, ktorými by sa sťažovateľka bola bývala mohla

domáhať ochrany základného práva priznávam, že nie sú mi známe.“

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že jej predmetnom je

namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

14 C 74/01.

4 Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

Ústavný súd pripomína, že v konaní, v ktorom sa sťažovateľka domáha vyslovenia

porušenia jej základných práv, považuje za prostriedok nápravy postupu všeobecného súdu

(ktorý môže prispieť k urýchleniu konania) sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1

zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej

republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon

o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 80/1992 Zb.“)

v spojení s § 6 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov.

Z obsahu sťažnosti a jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu nepostupovala tak, ako jej to umožňoval § 17 ods. 1 zákona č. 80/1992 Zb.

(a nepreukázala tiež, že by si práva, ktorých porušenie namieta pred ústavným súdom,

chránila prípadne iným spôsobom) v spojení s § 6 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch

a sudcoch v znení neskorších predpisov. Ústavný súd nepovažuje za vyčerpanie tejto

možnosti podľa citovaných ustanovení sťažnosť z 9. novembra 2004 (v konaní, ktoré začalo

vo februári 2001) doručenú okresnému súdu 22. novembra 2004, po podaní ktorej bola

vzápätí 12. januára 2005, t. j. ešte pred uplynutím lehoty na vybavenie sťažnosti na prieťahy

v konaní ustanovenej v § 25 zákona č. 80/1992 Zb., podaná sťažovateľkou prostredníctvom

jej právnej zástupkyne sťažnosť ústavnému súdu.

Ústavný súd podotýka, že podanie sťažnosti v tak krátkom čase pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu sa javí byť iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať

účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu dostal

primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej

(mutatis mutandis IV. ÚS 306/04, III. ÚS 73/05).

5 Sťažovateľka taktiež nepreukázala ani netvrdila, že podmienku podľa § 53 ods. 1

zákona o ústavnom súde nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu

takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

Vzhľadom na to, že podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie je sťažnosť

prípustná, ak sťažovateľka nevyčerpala opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,

ktoré jej zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľka oprávnená podľa osobitných predpisov, ústavný súd konštatuje,

že sťažnosť je potrebné odmietnuť so zreteľom na nesplnenie tejto podmienky konania

(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 16. marca 2005

6