III. ÚS 555/2014 — III. ÚS 555/2014 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 555/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra

2014 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav

Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2

Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie postupom Okresného súdu Trenčín a jeho uzneseniami

sp. zn. 23 Er 2415/2003 zo 16. mája 2013 (Rvp 274/2014), sp. zn. 26 Er 713/2005

z 20. mája 2013 (Rvp 275/2014), sp. zn. 49 Er 1967/2009 z 21. mája 2013 (Rvp 277/2014),

sp. zn. 49 Er 1668/2008 z 21. mája 2013 (Rvp 278/2014), sp. zn. 23 Er 2945/2003

zo 16. mája 2013 (Rvp 276/2014 a Rvp 578/2014), postupom Okresného súdu Považská

Bystrica a jeho uznesením sp. zn. 3 Er 118/2007 z 26. februára 2013 (Rvp 279/2014)

a postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho uzneseniami sp. zn. 3 CoE 213/2013

z 13. novembra 2013 (Rvp 274/2014), sp. zn. 23 CoE 304/2013 z 13. novembra 2013

(Rvp 275/2014), sp. zn. 8 CoE 126/2013 z 29. októbra 2013 (Rvp 277/2014), sp. zn.

16 CoE 194/2013 z 29. októbra 2013 (Rvp 278/2014), sp. zn. 2 CoE 266/2013 z 24. októbra 2013 (Rvp 279/2014) a sp. zn. 8 CoE 111/2013 z 29. októbra 2013 (Rvp 276/2014

a Rvp 578/2014) a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.

Rvp 274/2014, Rvp 275/2014, Rvp 276/2014, Rvp 277/2014, Rvp 278/2014, Rvp 279/2014

a sp. zn. Rvp 578/2014 spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

III. ÚS 555/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., odmieta.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

13. a 14. januára 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14

dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47

Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Okresného súdu

Trenčín a jeho uzneseniami sp. zn. 23 Er 2415/2003 zo 16. mája 2013 (Rvp 274/2014),

sp. zn. 26 Er 713/2005 z 20. mája 2013 (Rvp 275/2014), sp. zn. 49 Er 1967/2009

z 21. mája 2013 (Rvp 277/2014), sp. zn. 49 Er 1668/2008 z 21. mája 2013 (Rvp 278/2014),

sp. zn. 23 Er 2945/2003 zo 16. mája 2013 (Rvp 276/2014 a Rvp 578/2014), postupom

Okresného súdu Považská Bystrica a jeho uznesením sp. zn. 3 Er 118/2007 z 26. februára

2013 (Rvp 279/2014) a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

a jeho uzneseniami sp. zn. 3 CoE 213/2013 z 13. novembra 2013 (Rvp 274/2014), sp. zn.

23 CoE 304/2013 z 13. novembra 2013 (Rvp 275/2014), sp. zn. 8 CoE 126/2013

2 z 29. októbra 2013 (Rvp 277/2014), sp. zn. 16 CoE 194/2013 z 29. októbra 2013

(Rvp 278/2014), sp. zn. 2 CoE 266/2013 z 24. októbra 2013 (Rvp 279/2014) a sp. zn.

8 CoE 111/2013 z 29. októbra 2013 (Rvp 276/2014 a Rvp 578/2014) (ďalej aj „uznesenia

krajského súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a v rámci svojej činnosti

poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní

vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť,

že dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči

sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových

zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou

začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli

na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné

konania. V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi

pri podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencami dlžníkov notárske zápisnice, ktoré

sa taktiež stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky

začaté exekučné konania. V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami Okresného

súdu Trenčín a Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresné súdy“)

v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných

konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté

uznesenia okresných súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce

z rozhodovacej činnosti okresných súdov a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť

z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných

právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje

ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené

konania. V sťažnosti sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora Európskych

spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani

a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2014, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7

ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

3 v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť

dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,

aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti

zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,

ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj

porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a práv podľa čl. 47 charty postupom

a uzneseniami okresných súdov a postupom a uzneseniami krajského súdu v uvedených

konaniach, zruší označené uznesenia okresných súdov a uznesenia krajského súdu, veci

vráti okresným súdom na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde

4 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127

ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

Rvp 274/2014, Rvp 275/2014, Rvp 276/2014, Rvp 277/2014, Rvp 278/2014, Rvp 279/2014

a sp. zn. Rvp 578/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť

uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu,

proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak,

ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom okresných súdov

v označených konaniach a napadnutými uzneseniami okresných súdov

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

5 vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,

IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresných súdov a nimi vydané uznesenia o zastavení

exekúcie, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto

uzneseniam bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka

aj využila. Označené uznesenia okresných súdov, ako aj sťažovateľkou namietaný postup,

ktorý vydaniu rozhodnutí predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským

súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažností odmietnuť

pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

6 2.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

v označených konaniach a napadnutými uzneseniami krajského súdu (okrem veci

vedenej pod sp. zn. Rvp 578/2014)

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody

zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky a plne sa stotožňuje s dôvodmi, ktoré

v nich uviedol, napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011

z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011

z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012

z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2014

z 15. januára 2014 a sp. zn. III. ÚS 453/2014 z 26. septembra 2014 pri akceptovaní

právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie,

pretože rozhodcovský rozsudok a tiež notárska zápisnica, ako to bolo v týchto prípadoch,

na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov

spôsobilým exekučným titulom na vedenie exekúcie. Na uvedenom nemení nič

ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy

a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady

kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej

podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť

vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora

vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2014.

Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že sťažovateľka mala možnosť sa

oboznámiť s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už

uvádzaných dôvodov z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania,

v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorí majú

v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení

prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu

okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie

nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd

v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol

uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

7 Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola

zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní

na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť

uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať

prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd

dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach

princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1

ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv

dôjsť nemohlo.

Prihliadajúc na zásady procesnej hospodárnosti preto ústavný súd tieto sťažnosti

odmietol z rovnakých dôvodov bez odôvodnenia (posledná veta § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

2.3 K veci vedenej pod sp. zn. Rvp 578/2014 namietajúcej porušenie označených

práv postupom krajského súdu v označenom konaní a napadnutým uznesením

krajského súdu

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka opakovane podáva tie isté

sťažnosti smerujúce proti tým istým súdom v totožných veciach, preto aj v tejto veci/iach

lustrovaním zistil, že sťažovateľka už v minulosti podala totožné sťažnosti, ktorými

sťažovateľka napádala tie isté rozhodnutia krajských súdov (napadnutými uzneseniami boli

potvrdené uznesenia okresných súdov o zastavení exekúcie pre ich neprípustnosť, pozn.)

v totožných konaniach. Konkrétne ústavný súd zistil, že vec vedená pod sp. zn.

Rvp 578/2014 je totožná s vecou vedenou pod sp. zn. Rvp 276/2013, čo zakladá

v okolnostiach uvedenej veci prekážku litispendencie.

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd

v tej istej veci koná.

8 Z uvedeného dôvodu bolo potrebné uvedenú časť sťažnosti odmietnuť podľa § 25

ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti vyplývajúceho z § 24 písm. b)

zákona o ústavnom súde.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014

9