III. ÚS 633/2022 — III. ÚS 633/2022 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 633/2022-80

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov

Petra Straku (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej

republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8, Prešov,

proti uzneseniu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky č. k. 7 Svk 20/2021 zo 6. júla

2022 takto

rozh od ol :

Ústavnej sťažnosti n evyh ovu je.

O d ôvod n eni e:

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 633/2022-15 z 10. novembra 2022 prijal na ďalšie konanie

ústavnú sťažnosť sťažovateľky (doručenú ústavnému súdu 17. októbra 2022), ktorou

sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší správny súd“) označeným v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté

uznesenie“). Sťažovateľka žiada napadnuté uznesenie zrušiť, vrátiť vec najvyššiemu správnemu

súdu na opätovné konanie a priznať jej náhradu trov konania pred ústavným súdom.

2. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh, napadnutých uznesení, vyjadrení správneho orgánu

a zúčastnených vyplýva nasledovný stav veci:

3. Sťažovateľka (ďalej aj „žalobkyňa“) sa obrátila na správny súd – Krajský súd v Prešove

(ďalej „krajský súd“) so žalobou o preskúmanie uznesení Okresného úradu Prešov, pozemkový

a lesný odbor [pôvodne Obvodný pozemkový úrad v Prešove (ďalej aj „žalovaný“)] č. k.

OPPaLH 99/92-1/S1 z 22. januára 1999, č. k. OPPaLH 99/92-11/S1 zo 7. apríla 1999 a č. k. 2

OPPaLH 99/92-13/S1 zo 14. apríla 1999. Žiadala o ich zrušenie a vrátenie veci žalovanému

na ďalšie konanie. Žalobu odôvodnila najmä tým, že jej právna predchodkyňa ( )

si neuplatnila reštitučné nároky a nikdy nesplnomocnila v tomto smere na konanie

. Krajský súd uznesením č. k. 4 S 37/2012-421 z 23. júna 2016 (prvé uznesenie) žalobu

odmietol ako oneskorene podanú, pretože uvedené rozhodnutia správneho orgánu už boli

právoplatné, a keďže boli vydané v roku 1999 a doručované splnomocnenej osobe, 30-dňová lehota

na podanie žaloby už uplynula. Krajský súd zároveň konštatoval, že doručením rozhodnutí

správneho orgánu sťažovateľke 22. októbra 2012 jej nezačala plynúť nová lehota na podanie

opravného prostriedku.

4. Proti tomuto prvému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej „najvyšší súd“) rozhodol uznesením č. k.

1 Sžr 9/2018- 615 z 22. septembra 2020 (prvé uznesenie najvyššieho súdu) tak, že prvé uznesenie

krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že sa nedôsledne zaoberal

námietkami sťažovateľky spochybňujúcimi splnenie podmienok na začatie reštitučného konania

o nárokoch jej právneho predchodcu, čiže samotným splnomocnením spoločného zástupcu

oprávnených osôb na konanie. Zároveň najvyšší súd uložil krajskému súdu opätovne sa zamerať

na zistenie, či rozhodnutia žalovaného boli doručené splnomocnenej osobe a či tak nadobudli

právoplatnosť a vykonateľnosť. Zároveň krajskému súdu uložil povinnosť overiť, či právna

predchodkyňa sťažovateľky splnomocnila na svoje zastupovanie v reštitučnom konaní

.

5. Krajský súd následne napadnutým uznesením (druhým uznesením) žalobu sťažovateľky opäť

odmietol ako oneskorene podanú. Uviedol, že zo splnomocnenia z 20. novembra 1992 považoval

za jasne preukázané, že jednotlivé osoby pod poradovými číslami 1 až 47 udelili plnomocenstvo

na zastupovanie ich práv a záujmov vo veci „navrátenie užívacích práv k urbárskym pasienkom,

pôde a ostatnému majetku urbariátu obce Šváby. V prehlásení o jeho spôsobe prevzatia a o ďalšom

užívaní“, a to vo vzťahu k pozemkovým úradom, iným úradom štátnej správy, súdom, prokuratúre,

organizáciám užívajúcim nehnuteľnosti a iným dotknutým osobám je uvedená aj právna

predchodkyňa sťažovateľky. Krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutia žalovaného boli doručené

splnomocnenej osobe ‒ , ktorý tak mohol podať žalobu v lehote 30 dní

od ich doručenia.

6. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo opäť napadnuté odvolaním, no tentokrát

ho najvyšším správny súd potvrdil svojím napadnutým uznesením, pretože sa plne stotožnil s jeho

závermi o preukázanom oprávnení zastupovať členov Urbárskeho

spoločenstva Šváby (ďalej len „urbár“) pri uplatňovaní reštitučných nárokov, ako aj o doručení

rozhodnutí správneho orgánu všetkým účastníkom konania.

II.

Argumentácia sťažovateľky

7. Sťažovateľka argumentuje najmä:

a) nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením napadnutého uznesenia najvyššieho správneho

súdu, 3

b) nevysporiadaním sa s námietkou sťažovateľky o neudelení plnomocenstva

jej právnou predchodkyňou,

c) nevysporiadaním sa s čestným vyhlásením , že plnomocenstvo mu bolo

udelené prevažne na komunikáciu so subjektmi užívajúcimi nehnuteľnosti urbáru,

nie na iniciovanie reštitučných konaní a zastupovanie jeho členov,

d) dodatočnými účelovými fabuláciami najmä zo strany prvostupňového správneho orgánu.

III.

Vyjadrenie žalovaného, najvyššieho správneho súdu a replika sťažovateľky

III.1. Vyjadrenie žalovaného:

8. Žalovaný vo svojom značne rozsiahlom vyjadrení z 3. apríla 2023, z ktorého ústavný súd vyberá

to najpodstatnejšie vo vzťahu k námietkam sťažovateľky, uviedol, že 15. apríla 1992 si urbár

podaním zo 14. apríla 1992 uplatnil reštitučný nárok na majetok urbáru spočívajúci

vo viacerých parcelách. Následne podaním z 21. decembra 1992 si urbár uplatnil ďalší reštitučný

nárok na pozemkovoknižné parcely v katastrálnom území , kde zároveň uvádza, že boli

odňaté bez náhrady a prešli na Čsl. štát.

9. Dňa 21. januára 1993 bola uzavretá dohoda o vydaní nehnuteľností medzi oprávnenou osobou:

urbárom (zastúpeným ) a povinnou osobou:

(ďalej len „povinná osoba“ ‒ zastúpená ),

(ďalej len „dohoda“). Pozemkový úrad v Prešove vydal 23. februára 1993 rozhodnutie

č. 2609/92/Ba (správne číslo má byť 2606/92), ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. marca 1993,

ktorým schválil dohodu medzi urbárom podľa priloženého menného zoznamu z 20. novembra 1992

a povinnou osobou. Nehnuteľnosti v nej uvedené prešli tak na urbár. Zároveň o nehnuteľnostiach

označených v čl. 5 sa malo vydať samostatné rozhodnutie v dôsledku nedostatku podkladov. Správa

katastra mala na základe tohto právoplatného rozhodnutia zapísať nehnuteľnosti do listu vlastníctva

urbáru, zastúpeného (priložený zoznam z 20. novembra 1992 v celku).

V rozhodnutí sa uvádzalo, že nehnuteľnosti boli odňaté v prospech veľkovýroby bez náhrady.

Oprávnené osoby uplatnili svoje nároky výzvou na uzavretie dohody zo 14. apríla 1992

adresovanou povinnej osobe. Správny orgán v odôvodnení uvádza: „Ďalej rozhodol,

že nedeliteľnou súčasťou rozhodnutia je aj priložený zoznam členov Urbárskej spoločnosti Šváby.“

10. V administratívnom spise (str. 39 – 41) sa zároveň nachádzajú doručenky preukazujúce

doručenie daného rozhodnutia urbáru 3. marca 1993 a povinnej osobe 2. marca 1993. Je zjavné,

že súčasťou reštitučného administratívneho spisu bol menný zoznam s dátumom podľa rozhodnutia

„20.11.1992“, ktorý sa v spise v súčasnosti nenachádza. Správny orgán nevie, kedy došlo k takej

„manipulácii“ so spisom, že daný menný zoznam bol zo spisu „odstránený“. Zhodou náhod začalo

byť takéto odstránenie listiny z reštitučného administratívneho spisu zo strany urbárnikov

a ich právnych zástupcov bežným javom (a to aj po mnohých rokoch od vydania aj ďalších

reštitučných rozhodnutí, na základe ktorých sa plnilo v prospech urbárnikov) a malo byť

nedostatkom plnej moci na podanie reštitučného nároku podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave

vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o úprave vlastníckych vzťahov“). 4

11. Z menného zoznamu však bola vyhotovená kópia (overená 23. februára 1993 vtedajším

prednostom Pozemkového úradu v Prešove – , vrátane jeho podpisu

a okrúhlej modrej pečiatky). Táto kópia sa nachádza ako súčasť rozhodnutia č. 2609/92/Ba

v internom archíve správneho orgánu, kde sa na ňu „zabudlo, resp. sa o nej nevedelo“, vďaka čomu

ešte existuje a je k dispozícii správnemu orgánu. V uvedenom rozhodnutí sa ako dátum menného

zoznamu uvádza 20. november 1992, no dátum mohol byť konajúcim úradníkom zle vyhodnotený,

pretože označenie mesiaca vyzerá ako rímska II (porovnaním s ostatnými jednotkami na tejto

listine), čiže môže ísť aj o 20. február, a nie 20. november.

12. Uvedený menný zoznam predstavuje zoznam splnomocnených osôb (spoločných zástupcov)

vrátane na uplatnenie reštitučného nároku podľa zákona o úprave

vlastníckych vzťahov. Vzhľadom na veľkosť podielov (1648/2304) osôb, ktoré splnomocnili

na uplatnenie reštitučného nároku podľa zákona o úprave vlastníckych

vzťahov, bolo zrejmé, že ide o postup v zmysle § 37 ods. 1 a 2 zákona Slovenskej národnej rady

č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových

úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o pozemkových úpravách“), keď bol zvolený spoločný zástupca pre uplatnenie

reštitučného nároku a daný zákon v § 42a určil predĺženú prekluzívnu lehotu na uplatnenie tohto

nároku do 31. decembra 1993, pričom dôkazy bolo možné správnemu orgánu predložiť

do 31. decembra 1995. Ak by nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina podielov, tak namiesto

inštitútu spoločného zástupcu by sa v reštitučnom konaní konalo len s tými fyzickými osobami,

ktoré si reštitučný nárok uplatnili, a nie so všetkými členmi urbáru.

13. Z hlasovacieho zoznamu Pasienkového spoločenstva v Šváboch vyplýva, že veľkosti podielov

boli do menného zoznamu pravdepodobne zapisované podľa hlasovacieho zoznamu. Napríklad

v hlasovacom zozname pod poradovým číslom v mennom zozname

pod poradovým číslom a podielom (hlasovací zoznam Pasienkové spoločenstvo v Šváboch).

14. Dňa 20. decembra 1995 predložil správnemu orgánu doklady pre reštitučné konanie

s vyjadrením: „Predkladáme doklady podielnikov pozemkového spoločenstva vo veci vydanie

rozhodnutia o prinavrátení vlastníctva k majetku Urbariátu bývalej obce Šváby“ (str. 62 admin.

spisu).

15. Okresný úrad v Prešove, odbor pozemkového poľnohospodárstva a lesného hospodárstva

(právny predchodca správneho orgánu) vydal ďalšie reštitučné rozhodnutie č. OPPaLH 99/92-1/S1

(právoplatné 12. marca 1999). Ním správny orgán vydal v zmysle zákona o úprave vlastníckych

vzťahov v nadväznosti na zákon o pozemkových úpravách oprávneným osobám – členom urbáru,

ako pozemkového spoločenstva, zastúpeného , pozemky v katastrálnom

území (geometrický plán č. z 10. júna 1998). Odôvodnenie uvádzalo, že boli

vytvorené z pôvodnej pozemnoknižnej parcely mpč. vedenej v PKV č. , ktorá bola odňatá

bývalým urbárnikom obce Šváby. Dokopy z uvedenej parcely s výmerou bolo vydaných

pričom zvyšok bol zastavaný vodnou nádržou Delňa, priľahlými plochami, hrádzou,

objektmi a oplotením. Vydaná plocha je pritom mimo areálu kúpaliska Delňa a oplotenia (str. 526

admin. spisu).

16. Správny orgán vydal dňa 7. apríla 1999 už tretie reštitučné rozhodnutie č. OPPaLH 99/92-11/S1

(právoplatné 23. novembra 1999). Ním vydal opäť v zmysle zákona o úprave vlastníckych vzťahov 5

v nadväznosti na zákon o pozemkových úpravách oprávneným osobám – členom urbáru,

ako pozemkového spoločenstva, zastúpeného , pozemky v katastrálnom

území ako ďalšiu časť pôvodnej parcely mpč. , ako parcelu v katastrálnom

území (str. 547 admin. spisu). Toto rozhodnutie bolo preskúmané Krajským súdom

v Prešove a rozsudkom č. k. 2S 34/99-13 z 21. septembra 1999 potvrdené. V rozsudku sa uvádza:

,,... Zástupca oprávnenej osoby Urbáru Šváby - pozemkového spoločenstva so sídlom v Prešove

navrhol preskúmavané rozhodnutie ako správne potvrdiť. Poukázal na to, že právneho predchodcu

navrhovateľa niekoľkokrát písomne vyzvali na vydanie nehnuteľnosti, avšak nehnuteľnosť

im vydaná nebola. Tieto navrhovateľ ani neužíva, ale prenajíma ju inej osobe, ktorá na parcele

zriadila skládku kovového šrotu.“ Ako vyplýva z administratívneho spisu, konanie prebiehalo

za účasti urbáru, ktorý musel byť niekým zastúpený, keďže plnomocenstvo udelené tomu istému

zástupcovi v predchádzajúcom administratívnom konaní nebolo pre toto súdne konanie dostačujúce.

Zástupca urbáru sa tak musel niečím preukázať.

17. Dňa 14. apríla 1999 správny orgán vydal štvrté reštitučné rozhodnutie č. OPPaLH 99/92-13/S1

(právoplatné 4. júna1999). Ním nevydal oprávneným osobám – členom urbáru, zastúpeným

, zvyšnú časť pôvodnej parcely mpč. v katastrálnom území .

V odôvodnení bolo uvedené, že parcela prešla zo zákona na JRD a následne na Československý

štát. Kvôli zákonným prekážkam § 11 ods. 1 zákona o úprave vlastníckych vzťahov bolo za túto

zvyšnú časť danej parcely priznané právo na náhradu podľa § 16 zákona o úprave vlastníckych

vzťahov (str. 555 admin. spisu).

18. Koncom roka 1999 a začiatkom roka 2000 osoby uvedené v už uvedenom „štvrtom“

reštitučnom rozhodnutí požiadali Slovenský pozemkový fond (ďalej len „SPF“) o reštitučné

náhrady. Niektorým bola poskytnutá finančná náhrada a niektorým náhrada vo forme náhradných

pozemkov na základe zmlúv o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom (str. 7 rozsudku

najvyššieho súdu č. k. 5Sžo/142/2010 z 24. marca 2011).

19. Dňa 25. apríla 1999 sa konalo rokovanie valného zhromaždenia urbáru a v bode 4 sa uvádza,

že správu o činnosti predniesol práve , ktorý informoval o vysporiadaní

vlastníctva urbáru. V bode 8 zápisnice sa uvádza, že obšírnejšie informoval o priebehu

prinavrátenia vlastníctva urbáru a náročnosti jednotlivých postupov. Z toho logicky vyplýva,

že informoval o prebiehajúcom reštitučnom konaní a minimálne prítomní tak vedeli, že toto konanie

prebieha a že ho zariaďuje pán str. 948 admin. spisu).

20. a spol. podali 16. januára 2004 na vtedajšej Správe katastra Prešov návrh

na záznam do katastra – doplnenie žiadosti o zápis členov pozemkového spoločenstva do listu

vlastníctva. Odvolával sa na už uvedené „tretie“ reštitučné rozhodnutie a na podiely uvedené

v zozname oprávnených osôb, čoho dôkazom je listina zapísaná do KN pod PVZ č.

.

21. Na základe administratívneho spisu je zrejmé, že v čase vybavovania predmetnej reštitúcie

o nej nepochybne vedeli nielen , ale aj napr. (str. 42, 62 a nasl., 130,

679, 681 a nasl. admin. spisu) a predseda predstavenstva (str. 673, 680 admin.

spisu). 6

22. Ak podľa podielnikov nebol v roku 1992 splnomocnený na uplatnenie

reštitučného nároku, prečo členovia urbáru predkladali správnemu orgánu v reštitučnom konaní

z vlastnej iniciatívy bez jeho výzvy zoznam podielnikov z roku 1995. Tu jedna popisovaná dejová

konštrukcia odporuje rade ďalších nimi popísaných dejových udalostí.

23. Na Obvodnom pozemkovom úrade Prešov (právny predchodca správneho orgánu) uplatnil

22. decembra 2004 listom z 20. decembra 2004 reštitučný nárok, ktorého

prílohou bola aj dohoda o plnomocenstve, z ktorej vyplývalo, že osoby v nej uvedené (oprávnené

osoby urbáru) ho splnomocňujú na uplatnenie reštitučného nároku (dôkaz – reštitučný nárok

a dohoda o plnej moci).

24. ako štatutár urbáru podal na vtedajšiu Správu katastra Prešov žiadosť (zapísaná

do z 10. decembra 2007 na zápis parcely a vlastníckych podielov do listu

vlastníctva. V žiadosti uviedol: „... Pozemkový úrad dňa 23. februára 1993 svojím rozhodnutím č. j.

2609/92/Ba schválil dohodu uzavretú dňa 21.1.1993 medzi oprávnenými osobami Urbárske

spoločenstvo Šváby a povinnou osobou Hydinársky štátny majetok š. p., ktorou sa vydávajú

nehnuteľnosti v k. ú. Šváby ( ), medzi inými parcely č. podielnikom spoločenstva.“

Prílohami bolo rozhodnutie Pozemkového úradu Prešov č. 2609/92/Ba a notárska zápisnica

N 610/95, Nz 472/95.

25. V roku 2008 okolo 106 až 107 osôb zúčastnených na reštitučnom konaní čestne vyhlásili,

že nikdy nesplnomocnili na uplatnenie reštitučného nároku, pričom tieto

čestné vyhlásenia boli predložené po tom, keď bolo „tretie“ reštitučné rozhodnutie potvrdené

Krajským súdom v Prešove (č. k. 2S 34/99) potom, keď osoby uvedené v reštitučných

rozhodnutiach z roku 1999 alebo ich právni nástupcovia požiadali a dostali od štátu reštitučné

náhrady (v podobe finančnej alebo pozemkovej) na podklade „štvrtého“ reštitučného rozhodnutia.

Takéto čestné vyhlásenie pritom 3. októbra 2008 podal aj samotný (str. 915 admin.

spisu).

26. Účastníci reštitučného konania, zastúpení , vzali listom

z 11. novembra 2008 späť svoje podanie, čoho dôsledkom bolo zastavenie konania správnym

orgánom rozhodnutím č. OPÚ-2009/911-24/Fe zo 4. mája 2009 (str. 966 admin. spisu).

27. V „prvom“ reštitučnom rozhodnutí išlo o pozemky pôvodného katastrálneho územia Šváby

uvedené v reštitučnom nároku zo 14. apríla 1992. Zároveň číslo rozhodnutia uvedené v poznámke

nad číslom rozhodnutia je rovnaké ako číslo na podaní z 21. decembra 1992 – 2606.

Z toho vyplýva, že za podanie, ktorým sa uplatnil reštitučný nárok a začalo celé reštitučné konanie,

je správnym orgánom považované práve podanie zo 14. apríla 1992 (doručené 15. apríla 1992)

zaevidované pod č. 793. Ostatné podania boli považované za jeho doplnenia a spresnenia. Vtedajší

procesný postup evidencie reštitučných nárokov a súvisiacich listín nemôže mať vplyv

na hmotnoprávnu stránku reštitúcie. Správny orgán postupne čiastočnými meritórnymi

rozhodnutiami „riešil“ nehnuteľnosti, ktoré si členovia urbáru nárokovali listom zo 14. apríla 1992

a ten mohol byť (pri zachovaní prekluzívnych lehôt) ďalšími podaniami rozšírený o nové

skutočnosti. Rovnako správny orgán postupoval aj pri ďalších troch reštitučných rozhodnutiach

v rámci tohto reštitučného konania, keďže aj tam bol citovaný postup podľa § 37 ods. 2 zákona

o pozemkových úpravách. Spôsob evidencie podaní správneho orgánu nemá vplyv na obsah

reštitučného nároku a jeho prípadné doplnenia rovnako ani na obsah vydaných rozhodnutí. 7

V samotných rozhodnutiach správny orgán odkazuje na § 37 zákona o pozemkových úpravách,

čiže je zrejmé, že si bol od počiatku vedomý, že tu je využitý inštitút spoločného zástupcu,

a to práve na základe splnomocnení z 20. novembra 1992. Samotné rozhodnutie č. 2609

(2606)/92/Ba uvádza, že bol zástupcom na základe tohto menného zoznamu.

28. Pozoruhodné je, že „prvé“ reštitučné rozhodnutie členovia urbáru ani ich právny zástupca

nespochybňujú. Nepopierajú jeho doručenie spoločnému zástupcovi, pričom toto rozhodnutie

vychádza z toho istého reštitučného nároku, ako aj ďalšie tri rozhodnutia, ktorých doručenie

už spochybňujú s tvrdením, že na uplatnenie toho istého reštitučného nároku už

nemal plnú moc. Popieranie udelenia plnej moci spoločnému zástupcovi (tým aj existencie JRD

vo Šváboch) len zastiera skutočný záujem na časti pôvodnej parcely mpč. nevydanej

z dôvodu zákonných prekážok „štvrtým“ reštitučným rozhodnutím. Na Okresnom úrade Prešov,

katastrálny úrad je doteraz neukončené vkladové konanie V-4106/2005 (kúpna zmluva)

podľa , katastrálne územie týkajúce sa pozemku a .

29. Z obsahu listiny z 20. novembra 1992 bez ohľadu na jej pomenovanie v roku 1992, 1993, 2012,

prípadne 2022 je jednoznačné, že bol oprávnený na základe v nej uvedených

mien predstavujúcich podiel (spolu 1648/2304 podielov) uplatniť reštitučný nárok prostredníctvom

inštitútu spoločného zástupcu podľa § 37 ods. 1 a 2 zákona o pozemkových úpravách, pričom zákon

o úprave vlastníckych vzťahov v čase uplatnenia reštitučného nároku nevyžadoval podmienku

úradne osvedčeného podpisu splnomocniteľa na plnej moci.

30. Treba poukázať na to, že keď si podielnici (vrátane právnej predchodkyne sťažovateľky –

, uvedenej v mennom zozname pod č. 7 dňa 26. novembra 1999) uplatňovali

na SPF právo na náhradu na základe „štvrtého“ reštitučného rozhodnutia, v žiadostiach citovali

reštitučné rozhodnutia a niektorí následne podpisovali zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva

k náhradnému pozemku, tak nemali výhrady voči reštitučnému rozhodnutiu, ktoré bolo podkladom

pre poskytnutie reštitučných náhrad a bolo vydané v konaní, v ktorom podľa nich absentovalo

ich poverenie pre na podanie reštitučného nároku. Vrátili niektorí

z nich z tohto dôvodu získané reštitučné náhrady? Práve naopak, ako štatutár urbáru

požiadal Správu katastra Prešov o zápis nehnuteľností, ku ktorým bolo prinavrátené vlastníctvo

v reštitučnom konaní vedenom podľa zákona o úprave vlastníckych vzťahov s účinkami ex nunc

s odkazom na rozhodnutia vydané v tomto reštitučnom konaní.

31. Ako už bolo uvedené, tak v roku 1992 nemali podielnici urbáru splnomocniť

na riešenie reštitúcie podľa zákona o úprave vlastníckych vzťahov, no mali tak urobiť

až v roku 2004 pre uplatnenie reštitučného nároku podľa zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení

vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o navrátení vlastníctva k pozemkom“). Avšak takáto

predostretá dejová konštrukcia jednotlivých reštitúcií je v rozpore s akoukoľvek logikou.

32. Je jasné, že podielnikom urbáru muselo byť známe, že prebehlo reštitučné konanie

prinajmenšom pri uplatňovaní práva na reštitučné náhrady na SPF v rokoch 1999 a 2000. Zároveň

sú zapísaní na listoch vlastníctva napr. k pozemkom im vydaným rozhodnutím č. 2609/92/Ba

(č. 2606/92/Ba). Je možné, že by nevedeli ani to, na základe čoho boli zapísaní na liste vlastníctva?

Príkladom sú pozemky evidované na , katastrálne územie 8

Pôvodný titul nadobudnutia vlastníctva (pod B1) je uvedené „prvé“ reštitučné rozhodnutie.

Z už uvedeného vyvstáva kľúčová otázka a to, prečo, keď podielnici popierajú splnomocnenia

z roku 1992 pre , sa nebránia úžitkom z tohto reštitučného konania plynúcim.

Sám , konajúc so správnym orgánom, vedel ako správny orgán rozhoduje.

Ten od „prvého“ reštitučného rozhodnutia odkazoval na inštitút spoločného zástupcu v § 37 zákona

o pozemkových úpravách. Správny orgán listinu z 20. novembra 1992 vyhodnotil v zmysle

jej obsahu od počiatku ako splnomocnenie pre uplatniť reštitučný nárok

podľa zákona o úprave vlastníckych vzťahov v mene členov urbáru. Prečo

podal vyhlásenie o tom, že nebol splnomocnený na zastupovanie v reštitučnom konaní, až v roku

2021 a prečo neupozornil správny orgán, že reštitučný nárok podal bez oprávnenia a plné moci

z 20. novembra 1992 boli predložené správnemu orgánu nedôvodne?

33. Podľa žalovaného je pravdepodobnejšie a logickejšie, že pravosť

a pravdivosť reštitučného konania do toho času nespochybňoval, pretože reštitúciu podľa zákona

o úprave vlastníckych vzťahov považoval za najvhodnejší (ak nie jediný) prostriedok na zmiernenie

majetkových krívd spáchaných na pôvodných členoch pasienkového spoločenstva vo Šváboch.

Pokiaľ minimálne menované osoby vedeli o tom, že uvedená listina z 20. novembra 1992 nebola

významovo určená na reštitučné konanie v zmysle zákona o úprave vlastníckych vzťahov,

prečo nepopierali splnomocnenia v čase, keď správny orgán ešte riešil danú reštitúciu,

kedy sa podávali žiadosti na uplatnenie práva na náhradu (medzi týmito žiadosťami sú aj menované

osoby, prípadne ich právni predchodcovia).

34. V zmysle uvedeného si treba odpovedať, či konal nezákonne správny orgán, ktorý v 90-tych

rokoch v dobrej viere vyhodnocoval mu predkladané listiny vrátane listiny z 20. novembra 1992,

pričom v záujme oprávnených osôb a v súlade so zákonom o úprave vlastníckych vzťahov

zmierňoval ich majetkové krivdy spáchané v rozhodujúcom období, alebo či nezákonne konali

osoby, ktoré absurdným výkladom aplikovaných reštitučných predpisov dospeli k presvedčeniu,

že reštitučnými rozhodnutiami boli majetkovo poškodení a početnými žalobami sa domáhajú

ich zrušenia.

35. Správny orgán dlhodobo vysvetľuje význam reštitúcie, ktorej zmyslom je prinavrátenie

vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré boli odňaté štátom v rozhodujúcom období spôsobom

špecifikovaným v § 6 ods. 1 a 2 zákona o úprave vlastníckych vzťahov. Reštitučným rozhodnutím,

ktorým sa prinavracia vlastníctvo alebo priznáva právo na náhradu za žiadaný pozemok,

sa nekonštituuje vlastníctvo štátu, ale sa deklaruje, že prechod, prípadne prevod z pôvodného

vlastníka na štát nastal v rozhodujúcom období (25. februára 1948 až 1. januára 1990).

Ide o podmienku reštitučného konania a žalovaný pri jej posudzovaní vychádza z údajov katastra

a právnych predpisov upravujúcich „odňatie“ vlastníctva štátom v danom období.

36. Pokiaľ reštituenti sami začnú po rokoch spochybňovať reštitučné rozhodnutia, nemá zmysel

iniciovať súdne konania na zrušenie týchto rozhodnutí, prípadne použitých plných mocí,

lebo tým by sa postavenie reštituentov nezmenilo. Jedine reštitučné náhrady, ktoré už prijali,

by prešli do režimu bezdôvodného obohatenia. Otázka vlastníctva žiadaných pozemkov

by však ostala nevyriešená, pretože určením vlastníctva sa môže zaoberať len civilný súd,

nie správny súd. Voči správnemu orgánu po reštitúcii podielnici urbáru podávali žaloby: 9

č. k. 3S/48/2012, Krajský súd v Prešove uznesením z 1. augusta 2012 zamietol žalobu, ktorou

sa domáhal doručenia reštitučných rozhodnutí.

37. Vo veci č. k. 4Sp/11/2012 Krajský súd v Prešove

uznesením z 13. novembra 2013 konanie zastavil. Vo svojom odvolaní predložili zoznam

podielnikov, z ktorého malo vyplývať, kto splnomocnil , aj napriek čestným

vyhláseniam, že ho nikdy nesplnomocňovali podľa zákona o úprave vlastníckych vzťahov. Niektorí

podielnici sa mali podpisovať za druhých a „pravých“ podpisov nemalo byť dostatok na dosiahnutie

nadpolovičnej väčšiny podielov, čo vylučuje postup podľa § 37 ods. 2 zákona o pozemkových

úpravách. Nevyužitie inštitútu spoločného zástupcu však nemá vplyv na začatie reštitučného

konania podľa zákona o úprave vlastníckych vzťahov, ale iba na rozsah osôb zúčastnených v tomto

konaní. Neriešil by sa celý urbár, ale iba jednotlivé fyzické osoby, ktoré si uplatnili nárok.

Ani zákon o úprave vlastníckych vzťahov, ani zákon o pozemkových úpravách nevyžadovali

úradne osvedčený podpis splnomocniteľa. Správny orgán nemal dôvod o pravosti podpisov

pochybovať, keď napokon ani samotné oprávnené osoby v čase uplatňovania náhrady od SPF KO

Prešov (1999/2000) nespochybňovali pravosť podpisov, čím došlo k ratihabícii prípadného konania

. Najvyšší súd uznesením č. k. 4Sžr/19/2014 z 2. decembra 2014 zrušil

uvedené uznesenie Krajského súdu v Prešove, vrátil vec na ďalšie konanie, zaviazal krajský súd

preskúmať splnenie procesných podmienok na začatie konania o opravnom prostriedku a v prípade

splnenia vykonať súdny prieskum napadnutých rozhodnutí uvedeným spôsobom a v zmysle

zisteného skutkového stavu o veci rozhodnúť. Dňa 11. júna 2015 krajský súd uznesením č. k.

4Sžr/19/2014 z 2. decembra 2014 zastavil konanie z dôvodu späťvzatia návrhu.

38. Dňa 28. februára 2013 podali a návrhy na preskúmanie

reštitučných rozhodnutí („dva“ až „štyri“). U bolo konanie zastavené uznesením

Krajského súdu v Prešove č. k. 2S/11/2013 z 31. júla 2013, ktoré bolo potvrdené uznesením

najvyššieho súdu č. k. 10Sžr/186/2013 z 10. decembra 2014. Rovnako u bolo konanie

zastavené uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 3Sp/9/2013 z 30. mája 2014 a potvrdené

uznesením najvyššieho súdu č. k. 7Sžr/89/2014 zo 17. decembra 2015.

39. Na Krajskom súde v Prešove boli podané aj návrhy proti nečinnosti orgánu verejnej správy,

kde boli návrhy (sp. zn. 1s/23/2013), (sp. zn. 4S/30/2013),

(sp. zn. 3S/60/2013) a iných zamietnuté. Keďže šlo o jednoinštančné konania

podľa štvrtej hlavy piatej časti zákona Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), opravné

prostriedky neboli prípustné a odvolania a dovolania boli najvyšším súdom odmietnuté a konania

zastavené.

40. Niektoré uvedené rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu boli napadnuté

aj na ústavnom súde (II. ÚS 703/2017), (III. ÚS 364/2014),

(II. ÚS 252/2013), (II. ÚS 200/2016), (II. ÚS 230/2016)],

kde boli odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť.

41. Správny orgán k tvrdeniu sťažovateľky, že boli porušené jej základné práva, poukazuje na fakt,

že ak mu boli predložené nepravé podpisy na mennom zozname a reštituentom bolo napriek

tomu prinavrátené vlastníctvo a poskytnuté reštitučné náhrady, poškodeným by mal byť štát,

a nie reštituenti. Reštitučným rozhodnutím bolo možné len „dať“ za predpokladu, že boli splnené

podmienky. V prípade ich nesplnenia sa zachováva majetkový status quo. Správny orgán 10

pri vydávaní všetkých štyroch pozitívnych reštitučných rozhodnutí nemal vedomosť, že podpisy

na listine z 20. novembra 1992 nie sú pravé.

42. Pokiaľ podielnici vrátane sťažovateľky vnímajú situáciu tak, že boli poškodení tým, že im boli

pridelené náhrady v podobe pozemkov a finančné náhrady, nič im nebráni tieto vrátiť štátu,

čím sa vyhnú aj podávaniu zmätočných žalôb. Tu žalovaný skôr poukazuje na čl. 5 Civilného

sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorého zjavné zneužitie práva nepožíva právnu

ochranu. Súd môže odmietnuť a sankcionovať právne úkony smerujúce k zneužitiu práva,

svojvoľnému a bezúspešnému uplatňovaniu alebo bráneniu práva.

43. Napokon správny orgán uvádza aj súdne konania iniciované urbárnikmi (určovacie žaloby),

ktorými chceli dokázať zachovanie vlastníctva k niektorým pozemkom, na ktoré sa uplatnil

reštitučný nárok. Šlo o rozsudky Krajského súdu v Prešove č. k. 1Co/62/2018 zo 17. januára 2019

(zrušený uznesením najvyššieho súdu č. k. 5Cdo/141/2022 z 29. júna .2023) a č. k. 25Co/102/2018

z 8. júla 2020 (žaloba zamietnutá).

44. Faktom ostáva, že popieranie, resp. zrušenie plných mocí z 20. novembra 1992, prípadne

ich vyhlásenie za neplatné neprinesie žiadnu pozitívnu zmenu v majetkovom postavení urbárnikov.

Zrušenie reštitučných rozhodnutí totiž neznamená obnovenie vlastníckych vzťahov k žiadaným

nehnuteľnostiam, pretože nimi žiadne vlastníctvo štátu nevzniklo. Ak vlastníctvo štátu v rozhodnom

období vzniklo, zrušením reštitučných rozhodnutí by nastal stav bezdôvodného obohatenia

urbárnikov na úkor štátu.

45. Presvedčeniu urbárnikov, že ich vlastníctvo k žiadaným nehnuteľnostiam je zachované, správny

orgán nijako nebráni. Nerozumie však, prečo prevzali reštitučné náhrady od štátu, ak tvrdia,

že reštitučné konanie podľa zákona o úprave vlastníckych vzťahov sa konalo bez ich vedomia

a zároveň považujú svoje vlastníctvo k žiadaným nehnuteľnostiam za zachované. Ak reštitúciu

podľa zákona o úprave vlastníckych vzťahov popierajú, celkom zmätočne už pôsobí ich následné

uplatnenie reštitučného nároku podľa zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom.

Pokiaľ je vlastníctvo zachované, nie je dôvod na reštitúciu a zároveň ani nie je možná,

a to či podľa zákona o úprave vlastníckych vzťahov alebo zákona o navrátení vlastníctva

k pozemkom. Definitívne si tak vlastníctvo k žiadaným nehnuteľnostiam musia urbárnici vyriešiť

v civilnom konaní.

III.2. Vyjadrenie najvyššieho správneho súdu:

46. Najvyšší správny súd vo svojom vyjadrení zo 7. decembra 2022 k ústavnej sťažnosti

sťažovateľky uviedol, že krajský súd v danej veci postupoval správne, keď sa po podaní opravného

prostriedku sťažovateľkou zameral na posúdenie splnenia procesných podmienok, a to najmä

na včasnosť jeho podania. Pretože bola žaloba na krajskom súde podaná po uplynutí 30-dňovej

lehoty odo dňa doručenia napadnutých rozhodnutí splnomocnencovi (právna

predchodkyňa sťažovateľky), žalobu sťažovateľky ako oneskorene podanú svojím uznesením

z 28. septembra 2021 odmietol.

47. Najvyšší správny súd svojím napadnutým uznesením toto uznesenie krajského súdu potvrdil,

pričom sa stotožnil s jeho názorom a zároveň svoje napadnuté uznesenie primerane odôvodnil,

reagujúc na zásadné odvolacie námietky sťažovateľky, najmä namietané nedostatočné zistenie 11

skutkového stavu týkajúce sa predovšetkým splnenia procesných podmienok konania,

čo sa v prípade sťažovateľky týka hlavne včasnosti podania žaloby.

48. Najvyšší správny súd tu poukazuje na všeobecne známu skutočnosť, že súd nie je povinný

reagovať na všetky argumenty strán konania, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie sporu

podstatný a rozhodujúci význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu [rozhodnutia Európskeho súdu

pre ľudské práva ´(ďalej len ,,ESĽP“) vo veciach Ruiz Torija v. Španielsko, Hiro Balani

v. Španielsko, Georgiadis v. Grécko, Higgins a ďalší v. Francúzsko, ako aj II. ÚS 44/03,

IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013]. Časť odvolacích námietok

vyhodnotil ako právne irelevantné a napriek tomu, že sa nimi vecne nezaoberal, uviedol svoje

dôvody na str. 15 napadnutého uznesenia.

49. V rámci konania bolo preukázané, že správny orgán v čase vydania uznesení postupoval

v súlade so zákonom, keď konal s pánom ako splnomocnencom. Najvyšší správny súd

nemal pochybnosť o riadnom zistení skutkového stavu krajským súdom, pokiaľ ide o dodržanie

zákonnej lehoty na podanie opravného prostriedku sťažovateľkou.

50. Najvyšší správny súd svoj právny názor aj v zmysle § 157 OSP riadne odôvodnil, pričom

nesúhlasí s námietkou sťažovateľky, že nedostala žiadnu odpoveď k otázke stanov urbáru. V tejto

súvislosti odkazuje na str. 14 napadnutého uznesenia. To, že sa sťažovateľka s odôvodnením

nestotožňuje, neznamená, že odôvodnenie absentuje.

51. Právo na spravodlivé súdne konanie nie je zárukou rozhodnutia v prospech strany konania. Jeho

zmyslom je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a rozhodnutie bolo zákonné, preskúmateľné, nearbitrárne (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05,

IV. ÚS 410/2011). Z toho dôvodu navrhuje najvyšší správny súd ústavnej sťažnosti sťažovateľky

nevyhovieť.

III.3. Replika sťažovateľky:

52. Sťažovateľka vo svojej replike z 5. januára 2023 doplnenej 12. januára 2023 uviedla,

že s tvrdením najvyššieho správneho súdu o správnosti napadnutého uznesenia nesúhlasí z dôvodu

dvoch rozhodnutí najvyššieho súdu (č. k. 1Sžr138/2013 z 12. augusta 2014 a č. k. 1Sžr9/2018

z 22. septembra 2020), ktorými vytkol krajskému súdu, že sa dôsledne nezaoberal námietkami

sťažovateľky spochybňujúcimi splnenie podmienok na začatie reštitučného konania,

čiže samotnému splnomocneniu spoločného zástupcu oprávnených osôb. Napriek tomu, že najvyšší

súd uložil krajskému súdu povinnosť zamerať sa na zistenie, či rozhodnutia žalovaného boli

doručené spoločnému splnomocnencovi, teda či nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť,

ako aj overiť, či bolo právnou predchodkyňou sťažovateľky udelené

splnomocnenie na jej zastupovanie v reštitučných konaniach, krajský súd vydal ďalšie uznesenie

(z 28. septembra 2021), ktorým uvedené odignoroval a riadil sa svojimi nepodloženými

domnienkami, ktorých nesprávnosť je toho času už preukázaná. Krajský súd sa nezaoberal menným

zoznamom z 20. novembra 1992, ale len podpisom právnej predchodkyne sťažovateľky (por. č. 7

na zozname), a preto platnosť tohto zoznamu ‒ splnomocnenia ani neposudzoval v zmysle § 37

ods. 2 zákona o pozemkových úpravách a neuviedol, či splnomocnenie podpísali urbárnici, ktorí

disponujú nadpolovičnou väčšinou v rámci spoločenstva. Zaoberať sa posúdením celého menného 12

zoznamu plnomocenstva bolo nutné vzhľadom na sťažovateľkou tvrdené skutočnosti o nepravosti

podpisov na plnomocenstve. Tieto podpisy bolo treba jednoznačne posúdiť, preukázať a odôvodniť,

najmä pokiaľ ide o ich pravosť.

53. Krajský súd považoval podpis právnej predchodkyne sťažovateľky z 20. novembra 1992

za pravý, pričom sťažovateľkou tvrdené nesprávnosti v ňom nevidel. Najmä nevnímal, že na danom

plnomocenstve sú čitateľne podpísané osoby, ktoré na ľavej strane uvedené nie sú. Neregistroval,

že niektoré osoby uvedené na tejto listine nie sú (ani nikdy neboli) podielnikmi pozemkového

spoločenstva urbáru, pretože nie sú ani v notárskej zápisnici N 610/95, Nz 472/95 z 21. decembra

1995 (medzi 54 podielnikmi) a ani v zozname 148 osôb, ktorých menný zoznam svojvoľne vytvoril

žalovaný a s ktorými následne aj konal ako s účastníkmi konania.

54. V zmysle už uvedeného sťažovateľka konštatuje, že z postupu krajského súdu, ktorý následne

aproboval najvyšší správny súd, vyplýva, že menný zoznam z 20. novembra 1992

nie je plnomocenstvom v zmysle § 37 ods. 2 zákona o pozemkových úpravách a žalovaný nebol

oprávnený na základe tohto zoznamu v danom reštitučnom konaní konať.

55. Najvyšší správny súd nezaoberaním sa námietkami sťažovateľky nedal odpoveď na okruh

účastníkov reštitučného konania a na to, že žalovaný bez návrhu doplnil

zoznam reštituentov na 148 osôb, čiže si bez plnomocenstva alebo návrhu týchto osôb vytvoril

okruh účastníkov konania.

56. Taktiež sa nezaoberal námietkou sťažovateľky, že žalovaný prvýkrát poukázal na menný

zoznam 47 členov urbáru z 20. novembra 1992 až vo vyjadrení z 28. júna 2012 adresovanom

krajskému súdu. Dovtedy sa tento menný zoznam/plnomocenstvo z 20. novembra 1992

v reštitučnom spise nenachádzal. Žiadne zákonné ustanovenie neumožňuje predložiť

plnomocenstvo na zastupovanie v správnom konaní po 10 rokoch.

57. Najvyšší správny súd sa nevysporiadal ani s tým, že plnomocenstvom z 20. novembra 1992 boli

splnomocnené 3 osoby, ale neboli dodržané podmienky § 37 ods. 2 zákona o pozemkových

úpravách, pretože nebol určený spôsob ich konania.

58. Najvyšší správny súd odignoroval aj námietku týkajúcu sa čestných vyhlásení v spise

z 28. septembra 2008 až 5. novembra 2008 (č. l. 818 až 849 a 852 až 926), kde uvedené osoby

vyhlásili, že nikdy nesplnomocnili na zastupovanie a nikdy nemali vôľu

byť ním zastúpené pred Okresným úradom Prešov. Rovnako sa najvyšší správny súd nezaoberal

ani čestným vyhlásením z 2. októbra 2021.

59. Sťažovateľka sa nestotožňuje s názorom najvyššieho správneho súdu, že krajský súd postupoval

správne, keď sa po podaní opravného prostriedku sťažovateľky zameral na splnenie procesných

podmienok, pričom usúdil, že sťažovateľka podala opravný prostriedok po uplynutí 30-dňovej

lehoty (od doručenia rozhodnutia navrhovateľovi, resp. splnomocnencovi) na jeho podanie,

v dôsledku čoho ho odmietol.

60. Poukázala na judikatúru ústavného súdu vo veci sp. zn. III. ÚS 279/2010 z 25. augusta 2010:

„... Ak totiž správny orgán s fyzickou osobou alebo právnickou osobou nekoná ako s účastníkom

konania, hoci tak konať mal a mal mu predpísaným spôsobom oznámiť svoje rozhodnutie,

potom toto vydané administratívne rozhodnutie, hoci doručené všetkým ostatným účastníkom

konania, nemôže nadobudnúť právoplatnosť. Vyplýva to z legálnej definície právoplatného 13

administratívneho rozhodnutia obsiahnutej v ustanovení § 52 ods. 1 Správneho poriadku

[rozhodnutie, proti ktorému sa nemožno odvolať (podať rozklad), je právoplatné].

Preto, ak všeobecný súd v správnom súdnictve rozhodnutím uloží správnemu orgánu doručiť

prvostupňové správne rozhodnutie subjektu, s ktorým sa malo v správnom konaní konať

ako s účastníkom, potom zo štvrtej vety § 250b ods. 2 OSP jednoznačne vyplýva, že cieľom súdneho

rozhodnutia je okrem iného aj zabezpečiť opomenutému účastníkovi možnosť podať

proti správnemu rozhodnutiu prvého stupňa odvolanie.“

61. Okrem toho sťažovateľka poukázala aj na ďalšie rozhodnutia krajského súdu v iných konaniach

proti žalovanému v reštitučných veciach pozemkového spoločenstva urbáru, ktorými krajský súd

uložil žalovanému doručiť navrhovateľom žiadané rozhodnutia (uznesením č. k. 4S16/2012

z 18. decembra 2012 – právoplatné 12. februára 2013, uznesením č. k. 4S17/2012 z 18. decembra

2012 – právoplatné 12. februára 2013) a v odôvodnení ktorých krajský súd uviedol, že z obsahu

administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný v 1. rade konal so bez toho,

aby sa tento preukázal, že je oprávnený konať za oprávnené osoby. Takéto oprávnenie zo stanov

urbáru, na ktoré poukazuje žalovaný, nevyplýva. Z obsahu administratívneho spisu zároveň

vyplýva, že sťažovateľka nesplnomocnila na konanie v reštitučných veciach žiadnu inú osobu,

a to ani podľa § 24 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení

neskorších predpisov.

62. Keďže z uvedených rozhodnutí krajského súdu vyplýva, že napadnuté rozhodnutia žalovaného

neboli doručené všetkým účastníkom konania, nemôžu byť právoplatné, bez ohľadu na to,

či je na nich vyznačená právoplatnosť a vykonateľnosť. Zároveň, keď z rozhodnutia krajského súdu

č. k. 1S54/2012 zo 4. septembra 2012 vyplýva, že „... , nebol osobou

splnomocnenou účastníčkou správneho konania ...“, tak sťažovateľka nemohla

podať opravný prostriedok po uplynutí 30-dňovej lehoty (počítanej odo dňa doručenia rozhodnutia

navrhovateľovi, resp. splnomocnencovi), keďže právna predchodkyňa sťažovateľky žiadneho

splnomocnenca v tejto veci nemala.

IV.

63. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,

že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom

súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07) a ich prípadné porušenie možno preskúmavať

spoločne.

64. Ústavný súd nepatrí do systému všeobecných súdov, ale v zmysle čl. 124 ústavy je nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V dôsledku toho nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkového stavu. Ústavný súd nezastupuje

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Jeho úloha

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu

iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne 14

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.

III. ÚS 697/2021).

65. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, ktorý je chránený v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6

ods. 1 dohovoru, je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

(prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia síce neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka

konania, avšak z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné

skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia. Rovnako ESĽP vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že nie je nutné dávať odpoveď na každý argument strany konania, vrátane tých,

ktoré sú pre rozhodnutie bezvýznamné. Ak však ide o kľúčový argument, vyžaduje sa práve

naň špecifická odpoveď (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, Higgins proti Francúzsku

z 19. 2.1998).

66. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho správneho súdu, treba poukázať na špecifickú

povahu správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy,

ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to,

či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali

príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Z toho vyplýva, že správny súd nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje len právne otázky napadnutých rozhodnutí a postupu

orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy (podobne IV. ÚS 127/2012).

Napadnuté uznesenie najvyššieho správneho súdu tak nemožno hodnotiť izolovane,

ale iba v kontexte s uznesením krajského súdu a rozhodnutiami správnych orgánov,

ktoré mu predchádzali.

67. Pokiaľ ide o znalecké posudky, ktoré predložila ústavnému súdu sťažovateľka

a ktoré preukazujú, že niektoré podpisy urbárnikov na splnomocnení pre boli

sfalšované, tak tento dôkaz týkajúci sa skutkového stavu bol predložený až po tom, keď už vo veci

rozhodol najvyšší správny súd. Zároveň ústavný súd poukazuje na vyjadrenie žalovaného,

ktorý pripomína, že reštitučné konanie by bolo prebehlo napriek tomu, týkalo by sa však tých

urbárnikov, ktorí by si reštitučné právo uplatnili samostatnými podaniami.

68. Ústavný súd dáva do pozornosti vyjadrenie žalovaného, že zákon o úprave vlastníckych

vzťahov v čase uplatnenia reštitučného nároku nevyžadoval podmienku úradne osvedčeného

podpisu splnomocniteľa na plnej moci a žalovaný sa tak konaním v dobrej viere nedopustil

nesprávneho úradného postupu.

69. Jednotlivé reštitučné rozhodnutia boli vybavené pozitívne, čoho dôsledkom bolo majetkové

plnenie v podobe vrátenia, resp. náhrady pozemkov, alebo peňažných plnení členom urbáru.

Zrušenie reštitučných rozhodnutí a ich prípadná zmena by mohla byť len zmenou k horšiemu,

pokiaľ ide o majetkové práva urbárnikov.

70. Ústavný súd zaujala poznámka žalovaného, že sťažovateľka spolu s ostatnými urbárnikmi

sa nedomáhajú zrušenia „prvého“ reštitučného rozhodnutia a nepopierajú jeho doručenie 15

spoločnému zástupcovi, pričom vychádza z toho istého reštitučného nároku ako ďalšie tri

rozhodnutia, ktorých doručenie už spochybňujú s tvrdením, že na uplatnenie toho istého

reštitučného nároku už nemal plnú moc. Podľa presvedčenia žalovaného

popieranie udelenia plnej moci spoločnému zástupcovi (tým aj existencie JRD vo Šváboch)

len zastiera skutočný záujem na časti pôvodnej parcely mpč. nevydanej z dôvodu zákonných

prekážok „štvrtým“ reštitučným rozhodnutím. Na Okresnom úrade Prešov, katastrálny úrad

je totiž doteraz neukončené vkladové konanie V-4106/2005 (kúpna zmluva) podľa ,

katastrálne územie týkajúce sa pozemku .

71. Ústavný súd poukazuje na fakt, že žalovaný sa vo svojej odpovedi zo 6. februára 2009

adresovanej vyjadril, že čestné vyhlásenia 107 urbárnikov o tom,

že nikdy nesplnomocnili na ich zastupovanie, nemôže akceptovať v rámci

žiadosti o zrušenie reštitučných rozhodnutí, pretože tieto čestné vyhlásenia neboli vykonané

pred žalovaným, ktorý ich tak nemohol poučiť o následkoch nepravdivého čestného vyhlásenia.

Sťažovateľka, resp. jej právny zástupca, si tak mohli bezodkladne dať vypracovať znalecký

posudok pre účely preukázania svojich tvrdení. Keďže však ostali v tomto smere pasívni, žalovaný,

krajský súd aj najvyšší správny súd tak pracovali so skutkovým stavom, ktorý mali k dispozícii

a na základe ktorého dospeli k záveru, že bol splnomocnený za urbárnikov

konať, reštitučné rozhodnutia mu boli doručované, ako napokon vyplýva zo spisového materiálu

žalovaného, čo viedlo k nadobudnutiu ich právoplatnosti. Zadanie na vypracovanie znaleckých

posudkov je až z 1. marca 2022 a sťažovateľka ich predložila najvyššiemu správnemu súdu 24. júla

2022. Najvyšší správny súd však vydal napadnuté uznesenie už 6. júla 2022.

72. Predkladanie znaleckých posudkov ústavnému súdu nie je relevantné, pretože ten sa zameriava

na prieskum zlučiteľnosti záverov orgánov verejnej moci s ústavou a medzinárodnými zmluvami.

Pričom závery, ku ktorým dospel najvyšší správny súd, vychádzajúc z podkladov, ktoré mal

k dispozícii, a ustáleného skutkového stavu, nemožno označiť za nesprávne, či dokonca ústavne

nekonformné.

73. Vyhlásenie z 2. októbra 2021, že nebol splnomocnený na zastupovanie

členov urbáru v reštitučných konaniach, je v rozpore s tým, že bol mimoriadne aktívny, čo sa týka

uplatňovania reštitučných práv za urbár a jeho členov (ako vyplýva zo spisového materiálu

žalovaného). Prečo a na základe čoho potom konal?

74. K tvrdeniu o údajných účelových fabuláciách zo strany žalovaného ústavný súd dodáva,

že keďže tieto tvrdenia sťažovateľky neboli vysvetlené, odôvodnené ani preukázané, ústavný súd

sa nimi nebude zaoberať.

75. K povinnosti doručovať rozhodnutia účastníkom konania alebo ich zástupcom, na ktorú

poukázala sťažovateľka, ústavný súd dodáva, že v danej veci boli rozhodnutia žalovaného

preukázateľne doručené . Žalovaný ich doručenie neopomenul,

ale mu ich v dobrej viere doručil. K uzneseniu krajského súdu č. k. 1S/54/2012 zo 4. septembra

2012, na ktorý odkazuje sťažovateľka, ústavný súd dodáva, že to sa nezmieňuje o sťažovateľke,

jej právnej predchodkyni či , a v danom konaní bolo zistené,

že splnomocnenec nebol oprávnený za osoby, ktoré mal zastupovať, konať, keďže to nevyplývalo

ani zo spisu správneho orgánu. Táto situácia nie je prirovnateľná k situácii sťažovateľky, keď bolo

zastúpenie urbárnikov preukázané ako správnemu orgánu krajskému 16

súdu, s čím sa stotožnil aj najvyšší správny súd. Sťažovateľka predložila dôkaz o nepravosti

niektorých podpisov až v čase po rozhodnutí najvyššieho správneho súdu.

76. Ako vyplýva z uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 703/2017-12 z 15. novembra 2017

«... Druhá hlava piatej časti OSP v ustanovení § 250b ods. 2 v spojení s ustanovením § 250l ods. 2

OSP upravuje, že ak „žalobu“ podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie správneho orgánu nebolo

doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať, súd overí správnosť tohto tvrdenia

a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne rozhodnutie a podľa okolnosti odloží

jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu je správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení

predloží správny orgán spisy súdu na rozhodnutie o žalobe. Ak sa v rámci správneho konania

po vykonanom pokyne súdu na doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom

prostriedku, správny orgán o tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí. Podľa § 250b ods. 3

v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 OSP, súd postupuje podľa ods. 2, len ak k vydaniu

rozhodnutia, ktoré nebolo žalobcovi doručené, neuplynula lehota troch rokov... Zákonodarca

určením prekluzívnej lehoty navodzuje stav právnej istoty ako základného princípu materiálneho

právneho štátu, a z neho vyvoditeľných princípov legitímneho očakávania a predvídateľnosti

právnych účinkov uplatnenia ochrany práva.». Ústavný súd tu dodáva, že so sťažovateľkou

sa konalo (v zastúpení) a rozhodnutie bolo doručené (zástupcovi). Trojročná lehota bola zároveň

viac ako prekročená.

77. Ignorovaním uplynutia lehoty v zmysle § 250b ods. 2 a 3 OSP by sa narušil princíp právnej

istoty a takto by bolo možné zasahovať do nadobudnutých práv účastníkov správneho konania

bez obmedzenia zákonnými lehotami.

78. Svoje miesto si tu nepochybne nachádza klasická právna zásada „vigilantibus iura scripta sunt“

(právo patrí bdelým, resp. právo je písané pre bdelých), čiže nositeľ práva nesie zodpovednosť

za jeho neuplatnenie, resp. neustráženie, ako konštatuje aj ESĽP vo svojich aktuálnych

rozhodnutiach (napr. Bucková proti Českej republike č61953/16 zo 6. 10. 2022 a Žilková

proti Slovenskej republike č. 38092/13 zo 6. 6. 2013).

79. Do pozornosti dáva ústavný súd aj svoju ustálenú judikatúru (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,

II. ÚS 81/00), podľa ktorej postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom (v prípade

sťažovateľky procesnými predpismi upravujúcimi postup súdu v rámci správneho súdnictva)

nemožno hodnotiť ako porušenie základných práv.

80. Ústavný súd sa už vo svojich skorších rozhodnutiach (I. ÚS 541/2014 a III. ÚS 364/2014), ktoré

odmietol ako zjavne neopodstatnené, zaoberal otázkou doručovania uvedených rozhodnutí

žalovaného (č. k. OPPaLH 99/92-1/S1 z 22. januára 1999, č. k. OPPaLH 99/92-11/S1 zo 7. apríla

1999 a č. k. OPPaLH 99/92-13/S1 zo 14. apríla 1999) a aplikáciou § 250b ods. 2 a 3 OSP. Zároveň

vo svojej ďalšej judikatúre (napr. I. ÚS 237/2016) aproboval aplikáciu lehoty v zmysle § 250b

ods. 3 v konaní podľa tretej hlavy piatej časti OSP a ani v prípade sťažovateľky nevidí ústavný súd

dôvod na odlišné závery.

81. V tejto situácii je už nevyhnutné, aby prevážil princíp právnej istoty nad oneskorenými

záujmami sťažovateľky (ktorých zmysel ostáva nejasný), pretože rozhodnutia žalovaného smerovali

k pozitívnym majetkovým záverom pre sťažovateľku (ako aj jej právnu predchodkyňu). 17

82. Ústavný súd konštatuje, že záver, ku ktorému najvyšší správny súd dospel, tak nemožno označiť

za svojvoľný (arbitrárny). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho

správneho súdu nestotožňuje, nestačí na prijatie záveru o zjavnej arbitrárnosti jeho napadnutého

uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,

I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom.

83. Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho správneho súdu

nie je poznačené zjavným omylom. Uznesenie je zároveň akceptovateľným spôsobom odôvodnené

a dáva jasnú odpoveď na všetky relevantné námietky a argumenty, ktoré uplatnila sťažovateľka.

Napadnuté uznesenie najvyššieho správneho súdu nebolo spôsobilé porušiť základné práva a práva

sťažovateľky, ktoré označila v ústavnej sťažnosti. Ústavný súd preto ústavnej sťažnosti

sťažovateľky v časti, v ktorej bola prijatá na ďalšie konanie, nevyhovuje.

Pou čen i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2023

Robert Šorl

predseda senátu