I. ÚS 191/2015 — I. ÚS 191/2015 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 191/2015­10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného

Advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Chovanec, s. r. o., Vojtecha Tvrdého 17, Žilina,

vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina

v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P 332/2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P 332/2013. 2. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že 20. novembra 2013 doručil okresnému súdu

„návrh na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas

po rozvode... Napriek odstupu času, ktorý ubehol od podania návrhu, do dnešného dňa

nebolo konanie riadne skončené.“. V priebehu konania podľa sťažovateľa dochádzalo

k zbytočným prieťahom (uviedol iba tri jednoduché úkony okresného súdu od 6. decembra

2013 do 3. januára 2014, pozn.), a preto sa domnieva, že v jeho právnej veci došlo

k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Okrem toho sťažovateľ

poukazuje na to, že osobne a tiež prostredníctvom svojho právneho zástupcu sa viackrát

domáhal zjednania nápravy u predsedu okresného súdu a podal aj sťažnosť na zbytočné

prieťahy 20. februára 2015.

3. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že

jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P 332/2013 porušené bolo.

Domáha sa aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € a úhrady trov konania.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

2 o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2

zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 140/03,

III. ÚS 170/06).

7. Predmetom sťažnosti sťažovateľa je námietka porušenia jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom

(nečinnosťou) okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P 332/2013.

8. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

9. Ústavný súd sa osobitne zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti

sťažovateľa, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48

ods. 2 ústavy zjavná neopodstatnenosť sťažnosti môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto

základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska

3 jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch

(napr. III. ÚS 59/05, IV. ÚS 434/08), prípadne ak argumenty v sťažnosti sťažovateľa

nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného

práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

10. Reagujúc na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti, ústavný súd zistil, že samotné

konanie, ktoré začalo 20. novembra 2013, ku dňu podanej sťažnosti (30. marec 2015) trvá

celkovo 16 mesiacov, a už len z tohto pohľadu sa jeho námietky javia ako nedôvodné.

Navyše, 12. decembra 2013 doručila matka maloletého dieťaťa okresnému súdu návrh na

zverenie maloletej do jej starostlivosti a určenie výživného, ktoré bolo zapísané pod sp. zn.

30 P 368/2013 a bolo spojené s konaním vedeným pod sp. zn. 9 P 332/2013, pričom sa

k nemu po šetrení pomerov v rodine vyjadril aj sťažovateľ (11. februára 2014). Je pravdou,

že okresný súd od 25. marca 2014, keď mu bolo doručené vyjadrenie matky k stanovisku

sťažovateľa, až do podania sťažnosti nekonal pre práceneschopnosť sudcu, ale túto nečinnosť

nemožno ešte považovať pre tento čas za opakovanú nečinnosť, ale len za ojedinelý prieťah.

Neprichádza preto podľa názoru ústavného súdu do úvahy, aby doterajší namietaný postup

okresného súdu reálne znamenal možnosť kvalifikovať ho po prijatí návrhu na ďalšie

konanie ako porušenie označeného základného práva sťažovateľa. V tejto súvislosti ústavný

súd podotýka, že z jeho stabilizovanej judikatúry tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah

v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru (III. ÚS 199/02, I. ÚS 38/04, I. ÚS 375/08). Ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v

trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie sťažovateľom

označeného základného práva (I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti

ústavný súd spravidla prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným

spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01), čo

však nie je ešte prípad sťažovateľa a podľa názoru ústavného súdu celková doba konania

pred okresným súdom aj so zistenou nečinnosťou je pre tento čas na hranici ústavnej

akceptovateľnosti.

4 11. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť bola

odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť.

12. Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti navyše

nepredložil žiadny relevantný dôkaz o tom, či naozaj podal sťažnosť na zbytočné prieťahy

v konaní predsedovi okresného súdu (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Jeho predložené

splnomocnenie, ktoré sťažovateľ udelil na svoje zastupovanie a ktoré bolo pripojené

k sťažnosti, vykazuje vady neurčitosti, pretože nie je v ňom výslovne uvedené, akej veci sa

týka, a že sa udeľuje na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, čo je v rozpore s § 20

ods. 2 druhou vetou zákona o ústavnom súde. Sťažnosť teda rovnako nespĺňa aj zákonné

požiadavky, preto ju ústavný súd mohol odmietnuť súčasne i pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,

I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 134/2010).

13. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo bez právneho významu, aby sa ústavný

súd zaoberal ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

Pou čenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2015

5