I. ÚS 135/2018 — I. ÚS 135/2018 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 135/2018-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Aleja slobody 1890/50, Dolný

Kubín, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 84/2017-501

z 15. decembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2018

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Aleja slobody

1890/50, Dolný Kubín, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 84/2017-501

z 15. decembra 2017 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: „Sťažovateľ vidí porušenie ním

označených práv v nesprávnom procesnom postupe porušovateľa a súdu prvého stupňa

a v nezákonných napadnutých uzneseniach, nakoľko porušovateľ a prvostupňový súd

nesprávne, bez toho, aby na to existovali zákonné predpoklady, v súdenom prípade

A) súd prvého stupňa vydal uznesenie sp. zn. 10C/94/2011-486 zo dňa 22.08.2016

podľa neúčinných a neplatných právnych noriem, nakoľko v čase vy dania tohto uznesenia

bol platný a účinný Civilný mimosporový poriadok.

B) Krajský súd v Bratislave a súd prvého stupňa a pri rozhodovaní v otázke súdneho

poplatku dôsledne nevyrovnal s konkrétnymi okolnosťami prípadu sťažovateľa a vychádzal

iba z formálnej citácie príslušných ustanovení právnych predpisov (navyše neaktuálnych)

o úprave povinnosti hradiť trovy štátu. Vo svojom právnom názore nezohľadnil miesto

základného práva na súdnu ochranu v demokratickej spoločnosti a nezaistil primeranú

vyváženosť medzi záujmom štátu na náhradu trov vzniknutých v súvislosti s prekladom

meritórneho rozhodnutia na jednej strane a záujmom sťažovateľa na obhájení svojho práva

prostredníctvom všeobecného súdu. Krajský súd v Bratislave a súd prvého stupňa týmto

postupom a rozhodnutím porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

«1. „Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co/84/2017 - 501 zo dňa

15.12.2017 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde,

základné právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce

v práve vlastniť majetok a základné právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne

konanie.

2 2. „Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave

sp. 5Co/84/2017 - 501 zo dňa 15.12.2017.

3. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

390,50 €...»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné podľa ustanovenia § 20 zákona

o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až

§ 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho

odmietnutie.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

3 Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon

neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie

pred ústavným súdom.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí

uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, a) ktoré základné práva alebo slobody sa

podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného

zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, c) proti komu sťažnosť smeruje.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde

presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých

formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20

a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je

ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom

súde).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka k návrhu doručenému ústavnému súdu

5. apríla 2018 prostredníctvom advokáta JUDr. Jozefa Poláka, ktorý sťažnosť vypracoval,

nepripojila splnomocnenie na svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

K návrhu pripojené splnomocnenie na podanie ústavnej sťažnosti proti uzneseniu

krajského súdu bolo advokátovi JUDr. Jozefovi Polákovi udelené obchodnou spoločnosťou

, a nie sťažovateľkou.

Ústavný súd zdôrazňuje, že ako sťažovateľka je v návrhu doručenom ústavnému

súdu označená , a voči

rovnakej právnickej osobe, teda sťažovateľke, smeruje aj napadnuté uznesenie krajského

súdu.

4 Ústavný súd pripomína, že takýto nedostatok zákonom predpísaných náležitostí nie

je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Z publikovanej judikatúry ústavného súdu

jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných

náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, IV. ÚS 322/2010,

IV. ÚS 399/2010, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 267/2010, II. ÚS 309/2010, III. ÚS 262/2010,

III. ÚS 210/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,

IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).

Ústavný súd zároveň zdôrazňuje už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05

z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene

a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,

a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,

aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,

aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína

konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada

„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby

práva znalé (napr. advokáta).

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť nespĺňa všetky náležitosti predpísané zákonom

o ústavnom súde, keďže k nej nie je pripojené kvalifikované splnomocnenie na

zastupovanie sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

Ústavný súd s poukazom na uvedené konštatuje, že sťažnosť vykazuje také

nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len

5 procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu

odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2018

6