IV. ÚS 634/2012 — IV. ÚS 634/2012 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 634/2012-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného F., s. r. o., B., konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 12206/2012, sp.

zn. Rvp 12207/2012, sp. zn. Rvp 12208/2012, sp. zn. Rvp 12209/2012, sp. zn. Rvp

12210/2012, sp. zn. Rvp 12211/2012, sp. zn. Rvp 12212/2012, sp. zn. Rvp 12213/2012, sp.

zn. Rvp 12214/2012 a sp. zn. Rvp 12215/2012, ktorými namieta porušenie svojich

základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaniach vedených pod sp.

zn. 12 Er 1252/2012, sp. zn. 12 Er 1664/2011, sp. zn. 12 Er 464/2012, sp. zn.

12 Er 388/2011, sp. zn. 12 Er 571/2011, sp. zn. 12 Er 1920/2011, sp. zn. 12 Er 849/2011,

sp. zn. 12 Er 1820/2011, sp. zn. 12 Er 1730/2011 a sp. zn. 12 Er 1374/2012 a jeho

uzneseniami z 3. augusta 2012, a takto

rozhodol: 1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 12206/2012, sp. zn.

Rvp 12207/2012, sp. zn. Rvp 12208/2012, sp. zn. Rvp 12209/2012, sp. zn. Rvp 12210/2012,

sp. zn. Rvp 12211/2012, sp. zn. Rvp 12212/2012, sp. zn. Rvp 12213/2012, sp. zn.

Rvp 12214/2012 a sp. zn. Rvp 12215/2012 spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. Rvp 12206/2012.

2. Sťažnosti JUDr. R. K. odmieta z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. septembra

2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného F., s. r. o.,

B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie

svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj

porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 12 Er 1252/2012, sp. zn. 12 Er

1664/2011, sp. zn. 12 Er 464/2012, sp. zn. 12 Er 388/2011, sp. zn. 12 Er 571/2011, sp. zn.

12 Er 1920/2011, sp. zn. 12 Er 849/2011, sp. zn. 12 Er 1820/2011, sp. zn. 12 Er 1730/2011 a

sp. zn. 12 Er 1374/2012 (ďalej spoločne aj „napadnuté konania“) a jeho uzneseniami z 3.

augusta 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Okresný súd napadnutými uzneseniami vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcií

vo veciach vedených pod sp. zn. Ex 3572/2012, sp. zn. Ex 11049/2011, sp. zn. Ex 716/2012,

sp. zn. Ex 5917/2011, sp. zn. Ex 6178/2011, sp. zn. Ex 11373/2011, sp. zn. Ex 6801/2011,

sp. zn. Ex 12320/2011, sp. zn. Ex 11737/2011 a sp. zn. Ex 4031/2012 z dôvodu, že bol

2 zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), čo podľa

názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Sťažovateľ vo svojich sťažnostiach uvádza, že «... je súdnym exekútorom, ktorý

vykonáva exekučnú činnosť na základe zákona č. 233/1995 Z. z. (zákon o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej aj

„Exekučný poriadok“)...

Sťažovateľ bol vymenovaný do funkcie exekútora Ministrom spravodlivosti

Slovenskej republiky s účinnosťou odo dňa 28. 5. 2007 a to rozhodnutím zo dňa 16. 05.

2007 č. 6899/2007-41 po tom, čo splnil všetky taxatívne určené formálne a materiálne

podmienky obsiahnuté v ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku (rozhodnutie ministra

prikladáme). Sťažovateľ po vymenovaní za exekútora ministrom spravodlivosti oznámil

Slovenskej komore exekútorov podaním zo dňa 06. 06. 2007, že z výkonom exekučnej

činnosti začne 06. 06. 2007 (je potrebné vysvetliť, že pracovníčka Slovenskej komory

exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však vlastnou

rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa 6. 6.

2007“) a dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29. 05. 2007 ukončil pracovný

pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného pomeru

pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa 06. 06. 2007.

Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších

zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre

široký okruh fyzických a právnických osôb, ktoré sa na neho na základe vlastnej vôle

a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1

Exekučného poriadku sa exekučné konanie začína len na návrh, na ktorý je procesné

legitimovaný oprávnený (veriteľ) alebo ten, kto preukáže, že na neho prešlo právo

z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).

Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované

prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti bola aj právnická osoba – obchodná spoločnosť

– P., s. r. o...

Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok,

ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej

3 pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho

rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., (rozsudok je detailne špecifikovaný v uznesení

Okresného súdu Žilina, ktorým došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných

práv sťažovateľa...».

Okresný súd napadnutými uzneseniami „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa

z vykonávania exekúcie. Práve označené uzneseni[a] a postup všeobecného súdu, ktorý

viedol k [ich] vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie

definovaných, práv...“.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v konaniach vedených pod sp. zn.

Ex 3572/2012, sp. zn. Ex 11049/2011, sp. zn. Ex 716/2012, sp. zn. Ex 5917/2011, sp. zn.

Ex 6178/2011, sp. zn. Ex 11373/2011, sp. zn. Ex 6801/2011, sp. zn. Ex 12320/2011, sp. zn.

Ex 11737/2011 a sp. zn. Ex 4031/2012 porušil jeho práva, konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

(ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;

D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;

F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru...»

Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva tieto sťažnosti «a)... poznajúc obsah čl. 142

ods. 2 Ústavy SR a ust. § 374 ods. 4 OSP. Sťažovateľ však na základe doterajšieho postupu

všeobecného súdu nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho

odvolanie podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude o ňom vecne rozhodovať a to najmä

z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania (cit. ust.

§ 201 ods. 1 OSP: „Účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním,

pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania

vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší

4 účastník.“). V snahe vyhnúť sa zmeškaniu lehoty určenej ust. § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993

Z. z. sťažovateľ pristupuje k paralelnému podaniu tejto sťažnosti a verí, že v prípade

existencie pochybností o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom ústavný

súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

b) Sťažovateľ pozná argumentáciu ústavného súdu sformulovanú v obdobnom

prípade (napr. I. ÚS 478/2011), ktorá stavia sťažovateľa do pozície objektu rozhodovania

zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu zásadne nesúhlasí

a nepovažuje ju za natoľko právne udržateľnú, aby mohla byť predpokladom pre

odmietnutie jeho sťažnosti ako takej, ktorá bola podaná zjavne neoprávnenou osobou. Na

doloženie nesprávnosti argumentácie ústavného súdu sťažovateľ uvádza:

b.1) Súdny exekútor je osoba splnomocnená na vykonávanie núteného výkonu

súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu –

občana (ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku) nadanú základnými právami a slobodami,

ktorá je splnomocnená na uskutočňovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí

(súdny exekútor nie je štátnym orgánom). Je teda zrejmé, že zákonné postavenie exekútora

má zmiešanú povahu. Predovšetkým, a to v primárnej rovine, vystupuje a koná súdny

exekútor ako podnikajúca fyzická osoba, ktorej základné práva a slobody sú rovnaké ako

základné práva a slobody akejkoľvek inej podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to

v sekundárnej rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri

výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo

udelené poverenie na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri

výkone exekučnej činnosti je možné uvažovať vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétnych

prípadov o limitácii základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie.

b.2) To, že súdnemu exekútorovi sa priznalo postavenie verejného činiteľa, len

dotvára skutočnosť, že štát preniesol na túto osobu časť svojich kompetencií. Upozorňujeme

na znenie ust. § 5 ods. 1 Exekučného poriadku cit.: „V súvislosti s výkonom exekučnej

činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej ods. 2 označeného ust. cit.:

„Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.“

b.3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom

exekučnej činnosti a len vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.

5 Exekučný poriadok v ust. § 2 ods. 1 definuje pojem exekučná činnosť ako vykonávanie

núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.

b.4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený výkon

súdnych alebo iných rozhodnutí (ak nevykonáva exekučnú činnosť) a výkon inej ako

exekučnej činnosti súdnym exekútorom nie je výkonom verejnej moci. Súdny exekútor môže

vykonávať exekučnú činnosť s charakterom výkonu verejnej moci na základe ust. § 44 ods. 2

veta druhá Exekučného poriadku (Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu...), ust.§ 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať

vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie.) a ust. § 46 ods. 1

Exekučného poriadku (Exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie)

len po udelení poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že

výkonom exekučnej činnosti je uskutočňovanie činnosť súdny exekútor podľa štvrtej časti

Exekučného poriadku. Aby sa prejavila možná limitácia základných práv a slobôd súdneho

exekútora v sekundárnej rovine, je nutné, aby vykonával činnosť podľa štvrtej časti

Exekučného poriadku. Táto ústavná sťažnosť nie je podávaná v súvislosti s postupmi

a rozhodnutiami exekučného súdu, ktoré by boli voči súdnemu exekútorovi realizované

v súvislosti s jeho činnosťou vykonávanou podľa štvrtej časti Exekučného poriadku a teda

v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.

b.5) Inak povedané, aby mohla nastať limitácia základných práv a slobôd súdneho

exekútora, musí dôjsť ku kumulatívne splneniu dvoch podmienok, jednej formálnej a jednej

materiálnej. Jednak musí byť exekútorovi formálne udelené poverenie na vykonanie

exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor uskutočňovať úkony pri výkone

exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku. V danom prípade súdny

exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie

exekučného súdu, ktoré sa netýkajú výkonu exekučnej činnosti podľa štvrtej hlavy

Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia prvej formálnej podmienky je zrejmé, že druhá

materiálna podmienka v danom prípade vôbec nie je splnená.

b.6) Obiter dictum pojem „výkon exekučnej činnosti“ nemožno zamieňať s pojmom

„výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom širším a zahŕňa

6 v sebe aj výkon iných činností (napr. činností uskutočňovaných súdnym exekútorom podľa

piatej časti Exekučného poriadku). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že výkon akýchkoľvek

funkcií exekútora je výkonom núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (exekučnou

činnosťou) a teda výkonom činností v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu

verejnej moci.

b.7) V tomto prípade je súdny exekútor subjektom so základnými právami

a slobodami, ktorý má záujem na výsledku súdneho rozhodovania, pretože takéto

rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri

svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania,

dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto súdny exekútor má aktívnu

legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým

ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.».

V ďalšej časti sťažností sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa neho spočíva porušenie

jeho v sťažnostiach označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu v napadnutých

konaniach a jeho napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali práva

sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na

spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to

v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.

2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne

pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou

platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného

7 súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom

postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti

a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú

pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o., voči povinnému, ktorá bola

prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s.“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení z výkonu

exekúcií v čase, „keď takéto rozhodnutie nebolo možné zo strany súdu vydať, pretože

nedošlo k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie sťažovateľovi. Sťažovateľ podaním...

požiadal porušovateľa o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Porušovateľ o jeho

požiadavke doposiaľ nerozhodol a vydal len napadnuté uznesenie, ktorým sťažovateľa

vylúčil z vykonávania exekúcie.“.

Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd

bez existencie návrhu na vylúčenie exekútora z výkonu exekúcie (bez existencie námietky

zaujatosti) bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého

možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie

vedenej pre pohľadávky spoločnosti P., s. r. o. Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť

reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o

jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia

všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho

právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú

príležitosť, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu

exekúcie a to aj vylúčením sťažovateľa z jej výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému v

pozícii súdneho exekútora a nútene vymáhal voči nemu pohľadávku oprávneného. Preto

možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči sťažovateľovi averziu a

pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie

veci vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie

neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady

„rovnosti zbraní“.».

8 V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol

oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach

a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom

dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal

možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu

nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana

vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli

predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom

samotným.“.

V záverečnej časti svojich sťažností sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na to, že

Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podal proti napadnutým uzneseniam okresného súdu

„odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená

ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho

v petite sťažností označené práva, resp. označené články ústavy a dohovoru boli

napadnutými uzneseniami a postupom predchádzajúcim ich vydaniu porušené, a zároveň

navrhuje, aby boli napadnuté uznesenia okresného súdu zrušené. Sťažovateľ sa napokon

domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania

9 môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia

alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie

o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní

o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1

OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

Rvp 12206/2012, sp. zn. Rvp 12207/2012, sp. zn. Rvp 12208/2012, sp. zn. Rvp 12209/2012,

sp. zn. Rvp 12210/2012, sp. zn. Rvp 12211/2012, sp. zn. Rvp 12212/2012, sp. zn.

Rvp 10213/2012, sp. zn. Rvp 12214/2012 a sp. zn. Rvp 12215/2012 a z ich obsahu

vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd

aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného konania

(bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu

a k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného

súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 12 Er 1252/2012, sp. zn. 12 Er 1664/2011,

sp. zn. 12 Er 464/2012, sp. zn. 12 Er 388/2011, sp. zn. 12 Er 571/2011, sp. zn.

12 Er 1920/2011, sp. zn. 12 Er 849/2011, sp. zn. 12 Er 1820/2011, sp. zn.

12 Er 1730/2011 a sp. zn. 12 Er 1374/2012 a jeho napadnutými uzneseniami

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10 Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ nepripojil k sťažnostiam doručeným

ústavnému súdu kópie právoplatných napadnutých uznesení okresného súdu, ústavný súd

prípisom z 9. októbra 2012 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na odstránenie

nedostatkov v určenej lehote a zároveň ho poučil o možnosti odmietnutia sťažností

z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Právny zástupca sťažovateľa reagoval na výzvu ústavného súdu svojím podaním

z 25. októbra 2012, v ktorom požiadal o predĺženie lehoty na odstránenie nedostatkov

sťažností do 15. novembra 2012. Ústavný súd v odpovedi na podanie právneho zástupcu

sťažovateľa z 25. októbra 2012 prípisom z 5. novembra 2012 sťažovateľa opätovne

upozornil, že v prípade, ak nedostatky sťažností neodstráni do dňa ich predbežného

prerokovania, ústavný súd môže dotknuté sťažnosti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

11 o ústavnom súde. Právny zástupca sťažovateľa doručil ústavnému súdu 16. novembra 2012

prípis, prílohou ktorého boli kópie napadnutých uznesení okresného súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

sťažností sústredil na preskúmanie ich opodstatnenosti, vychádzajúc zo skutočnosti, že

jedným z dôvodov odmietnutia sťažností v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde je aj

ich zjavná neopodstatnenosť.

Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľa (súdneho exekútora), že napadnutými

uzneseniami okresného súdu, ktorými rozhodol o jeho vylúčení z výkonu exekúcií z dôvodu

pochybností o jeho nezaujatosti vo vzťahu k oprávnenej (spoločnosti P., s. r. o.), boli

porušené jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14

dohovoru.

II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených

pod sp. zn. 12 Er 1252/2012, sp. zn. 12 Er 1664/2011, sp. zn. 12 Er 464/2012, sp. zn.

12 Er 388/2011, sp. zn. 12 Er 571/2011, sp. zn. 12 Er 1920/2011, sp. zn. 12 Er 849/2011,

sp. zn. 12 Er 1820/2011, sp. zn. 12 Er 1730/2011 a sp. zn. 12 Er 1374/2012 a jeho

napadnutými uzneseniami

Sťažovateľ v sťažnostiach namieta v prvom rade porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn.

12 Er 1252/2012, sp. zn. 12 Er 1664/2011, sp. zn. 12 Er 464/2012, sp. zn. 12 Er 388/2011,

sp. zn. 12 Er 571/2011, sp. zn. 12 Er 1920/2011, sp. zn. 12 Er 849/2011, sp. zn.

12 Er 1820/2011, sp. zn. 12 Er 1730/2011 a sp. zn. 12 Er 1374/2012 a jeho napadnutými

uzneseniami. V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m.

II. ÚS 71/97).

12 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,

I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľa, ktorý spočíva v tom, či

okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny

exekútor bol zamestnancom oprávneného pred vykonávaním exekúcií (hlavne pre jeho

pomer k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávneného), považoval za dôvod

na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcií.

Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne

a nezávisle.

Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným

pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom

orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne

obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti

s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

13 Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má

exekútor postavenie verejného činiteľa (odsek 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je

výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania

exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom

exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach,

pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa odseku 7 môže

exekútor v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad...

Podľa § 30 ods. 7 Exekučného poriadku exekútor predloží vec na rozhodnutie súdu

o námietke bez zbytočného odkladu. O tom, či je exekútor vylúčený, rozhodne súd do

desiatich dní od predloženia veci.

Podľa § 30 ods. 11 Exekučného poriadku ak súd vylúči exekútora z vykonávania

exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého

vykonaním tejto exekúcie poverí súd.

Okresný súd v napadnutých uzneseniach okrem iného uviedol, že «1) Exekútor

pracoval v spoločnosti oprávneného na právnom oddelení. Nie je rozhodujúce, ako dlho

v spoločnosti pracoval a aký mal formálny vplyv na zásadné rozhodovanie oprávneného

o postupe. Ani samotná existencia pracovného pomeru sama o sebe nemusí za každých

okolností znamenať automaticky vylúčenie exekútora. Súd však posúdil všetky okolnosti

vo vzájomnej súvislosti:

- Exekútor v pracovnom pomere pracoval na právnom oddelení. Z vyjadrenia

oprávneného aj z povahy veci je zrejmé, že právne oddelenie je najvýznamnejším oddelením

v spoločnosti oprávneného, pokiaľ poskytuje spotrebiteľské úvery na celom území SR

v desiatkach tisícoch prípadoch. Práve úlohou právneho oddelenia je pripravovať právne

úkony, zmluvy a postupy tak, aby boli akceptovateľné pre klientov, štátne orgány a súdy.

14 - Exekútor bol vymenovaný do funkcie ešte počas trvania pracovného pomeru

u oprávneného. Ešte počas pracovného pomeru sa musel exekútor na budúcu funkciu

pripravovať (exekútorské skúšky a pod.).

- Oprávnený najneskôr v roku 2009 začal podávať návrhy práve u tohto exekútora

a pokiaľ pred tým podal návrhy na vykonanie exekúcií u iných exekútorov, tak začal

následne podávať návrhy na zmenu exekútora, pričom novým exekútorom má byť práve

exekútor JUDr. R. K. Z uvedeného vyplýva, že exekútor plynule pracoval pre oprávneného v

pracovnom pomere a následne exekučné tituly aj vykonával ako exekútor. Z uvedeného

vyplýva, že je aj priama väzba medzi úkonmi, na ktorých sa na právnom oddelení podieľal a

úkonmi v rámci exekučnej činnosti (vykonával fakticky výsledky svoje) práce). V takejto

pozícii sa neocitol exekútor náhodou (napr. ak by výber exekútorov bol robený náhodným

výberom pomocou informačných prostriedkov ako v prípade sudcov), ale na základe návrhu

oprávneného. Ten v zmysle Exekučného poriadku podáva návrh u exekútora podľa

vlastného výberu a zváženia.

Takéto okolnosti sú spôsobilé vzbudiť pochybnosti o nezaujatosti exekútora. Fakticky

totiž exekútor bezprostredne pokračuje v činnosti v prospech oprávneného v inej pozícii.

2) Predmetom konania sú nároky zo spotrebiteľských zmlúv, ktoré požívajú vyššiu

právnu ochranu ako iné bežné zmluvy. Právna úprava ustanovuje obligatórne podmienky,

za ktorých môžu byt zmluvy o spotrebiteľských úveroch uzavreté, ustanovuje širší okruh

neprijateľných podmienok týchto zmlúv. Zaväzuje aj osoby poskytujúce spotrebiteľské

úvery, verejné orgány (rozhodcovské súdy, notárov, exekútori) a aj súdy samotné k určitému

relevantnému správaniu pri posudzovaní týchto zmlúv, rozhodcovských doložiek a pod.

Aj exekútor má povinnosti napr. podľa § 57 ods. 4 EP (účinného od 1. júna 2010) je

exekútor povinný predložiť vec súdu bezodkladne potom, ako nadobudne pochybnosti alebo

zistí, že sú dôvody na zastavenie exekúcie alebo čiastočné zastavenie exekúcie.

Súdy vo všeobecnosti (aj procesný súd v tomto konaní) exekúcie vedené na návrh

oprávneného čiastočne alebo úplne zastavuje. Exekútor JUDr. K. (takéto podnety na

zastavenie exekúcie nepodáva.).

Samotná skutočnosť, že exekútor takéto podnety nepodáva, sama o sebe nie je

dôvodom na vylúčenie sudcu. Dokonca by to mohlo byť posudzované ako okolnosť

vylučujúca vylúčenie exekútora podľa § 30 ods. 2 EP (postup exekútora). Ak však ide

15 o exekútora, ktorý pracoval bezprostredne pred vymenovaním do funkcie exekútora na

právnom oddelení oprávneného a vykonáva exekúcie na návrh tohto oprávneného, opäť ide

o vzbudenie vážnej pochybnosti, že môže ísť o postup motivovaný mimo rámec § 30 ods. 2

EP.

3) Pochybnosti o nestrannosti nemusia byť subjektívne dané. Významné je aj

objektívne zdanie nestrannosti a nezávislosti vo vzťahu k účastníkom a prejednávanej veci.

Pri spotrebiteľskom charaktere sporu (vyššia ochrana práv spotrebiteľa európskou

a národnou legislatívou a garantovaná ex offo štátom) sú vyššie uvedené pochybnosti takej

intenzity, že súd nemôže pripustiť, aby exekútor vykonával exekúcie.

4) Súd nemôže akceptovať námietku, ktorá zaznela aj v konaní pred Ústavným

súdom, že exekútor vlastne nerozhoduje o hmotných právach účastníka a že o všetkých

námietkach a návrhoch fakticky rozhoduje súd. Ide o neodôvodnené znižovanie autority

a významu funkcie exekútora, jeho kompetencií a možnosti.

Exekútor podľa Exekučného poriadku má pri výkone exekúcie veľké kompetencie

(väčšie než mal súd vo vykonávacom konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku).

Prichádza do styku s povinným v rámci súčinnosti, pri zabezpečovaní majetku, predaji

hnuteľných či nehnuteľných veci. Je významné, či v takejto pozícii vystupuje vylúčený

exekútor alebo nie.

Je potrebné zdôrazniť, že výkonom funkcie exekútora plní úlohy namiesto súdu, resp.

v minulosti tieto úkony vykonával len súd. Nemožno preto po presune kompetencií na

exekútora zľahčiť význam a postavenie týchto úkonov.

4) Súd nemôže akceptovať námietky, ktoré zazneli aj v konaní pred Ústavným súdom,

že totiž iná by bola situácia, ak by išlo o zamestnanca povinného.

Funkciu exekútora je potrebné vnímať integrálne a komplexne. Nemožno vnímať

exekútora inak vo vzťahu k oprávnenému a inak vo vzťahu k povinnému. Vo vzťahu

k obidvom súčasne musí byť nestranný a nezávislý a musí sa tento stav aj takým javiť.

Exekútor má teoreticky priestor a možnosti postupovať nestranne aj vo vzťahu

k oprávnenému aj vo vzťahu k povinnému, nemožno to oddeliť. Ak sú vážne pochybnosti

o nestrannosti exekútora, tak súd ich akceptuje aj v situácii, že exekútor bol zamestnancom

oprávneného (nielen keby bol zamestnancom povinného). Súd tým nekonštatuje, že exekútor

tak postupoval, konštatuje existenciu pochybností veľkej intenzity.

16 Napokon aj oprávnený, ak by bol v pozícii povinného by zrejme neakceptoval

exekútora, ktorý by pred tým pracoval v organizácii poskytujúcej ochranu spotrebiteľom, ak

by vymáhal pohľadávky v prospech takejto organizácie a v priamej súvislostí

s predchádzajúcou prácou exekútora.

5) Exekútor vykonáva exekúciu na základe poverenia súdu a namiesto súdu, ako

verejný orgán a verejný činiteľ. Na jeho činnosť sa teda hľadí ako na činnosť súdneho

orgánu a to aj pri nárokoch na nestrannosť či nezávislosť exekútora.

Preto platia na činnosť exekútora všetky ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, Ústavy Slovenskej republiky, judikatúra ESĽP a Ústavného súdu

tak, ako aj na súdy samotné. V danej veci totiž ide o porušenie základných ľudských práv.

6) Rozhodnutie súdu podporuje aj názor Ústavného súdu SR vyjadrený v citovanom

náleze, na ktorý súd odkazuje v tomto odôvodnení.

6.1) K námietke exekútora a povinného, že nález Ústavného súdu je individuálnym

normatívnym právnym aktom, ktorého pôsobnosť je limitovaná, pričom jej hranice sú

určené konaním, ktorého sa nález týka a že nález nemá všeobecnú platnosť, súd uvádza:

- Podľa nálezu Ústavného súdu I. ÚS 49/03 (vzťah rozhodnutí ÚS k všeobecným

súdom): „Ústavný súd už vyslovil, že pri podávaní výkladu ústavy majú práva a slobody

zaručené medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách podporný

význam, pričom ústavu nemožno vysvetľovať spôsobom zakladajúcim porušenie takejto

medzinárodnej zmluvy, ak je Slovenská republika jej účastníkom (mutatis mutandis

II. ÚS 48/97, PL. ÚS 15/98), a zároveň pri vymedzení obsahu ústavou zaručených práv

a slobôd ústavný súd prihliada, pokiaľ to ústava nevylučuje, na znenie príslušných

medzinárodných zmlúv a judikatúru k nim sa vzťahujúcu (mutatis mutandis II. ÚS 55/98).

Inými slovami, výklad dohovorom zaručených práv a slobôd Európskym súdom pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) je jednou z orientačných smerníc, prostredníctvom ktorých

ústavný súd postuluje normatívny obsah súvisiacich práv a slobôd zaručených ústavou.

V danej veci je táto výkladová technika relevantná, pokiaľ ide o súvislosť obsahu práva

zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy s obsahom práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je nevyhnutné

vykladať v ich väzbe na čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 75/96), pričom

práve čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

17 súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

(mutatis mutandis I. ÚS 26/94, I. ÚS 28/01), a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy

jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň je v zmysle čl. 51

ods. 1 ústavy možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad

a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné

medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší

rozsah ústavných práv a slobôd. Zo vzájomnej súvislosti týchto ustanovení vyplýva, že

dohovor a judikatúra k nemu sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie

práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých

komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej

hlavy ústavy a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa

rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivý proces“.

Všeobecné súdy totiž nie sú zodpovedné len za výklad a aplikáciu zákonov, ale sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd v zmysle čl. 144 ods. 1

a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 13/00). Inými slovami, účinky výkladu

a aplikácie práva všeobecnými súdmi musia byť v súlade s ústavou, prípadne

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, ktorou je Slovenská

republika viazaná.

6.2) K námietkam exekútora, že Ústavný súd zaradil do odôvodnenia nálezu nad

rámec predmetu konania vedeného podľa čl. 127 ods. 1 ústavy aj všeobecnú konštatáciu

o vylúčení exekútora pre pomer k oprávnenému, ktorý bol jeho zamestnávateľom, že

konanie pred Ústavným súdom svojim charakterom opomínalo dôsledne aplikovať zásady

spravodlivého súdneho procesu, najmä zásadu rovnosti zbraní a preto takéto konanie nie je

legitímnym aktom aplikácie súdnej moci, v právnom štáte neobstojí a jeho právne účinky

musia byť súd negované do času, kým nedôjde k náprave, uvádza:

- Všeobecný súd nie je oprávnený posudzovať správnosť, zákonnosť, či ústavnosť

nálezu Ústavného súdu, resp. či postupoval Ústavný súd nad rámec konania.

18 - Ústavný súd konštatoval, že konal na základe § 127 ods. 1 ústavy, pričom súčasťou

základného práva na súdnu ochranu je aj relevantné správanie súdov a iných orgánov.

Nemôže súd potom akceptovať námietku, že

- o postup neprípustný v právnom štáte by naopak išlo, ak by súd „negoval účinky“

nálezu Ústavného súdu len na základe tvrdenia jednej strany sporu.

- Exekútor uvádza, že účinky nálezu by mali byť negované do času, kým nedôjde

k náprave porušeného jeho práva na spravodlivý proces vnímaný cez judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva vo väzbe aj na ďalšie práva. Exekútor teda akceptuje

význam judikatúry Európskeho súdu, ale popiera judikatúru národného ústavného súdu. Ide

o účelový postup vyplývajúci z nespokojnosti s obsahom konkrétneho nálezu.

- Exekútor na podporu svojich tvrdení odkazuje na závery niektorých súdov, ktoré

exekútora nevylúčili (OS Trebišov 15 Er 2014/2009; 12 Er 701/2009, OS Martin

22 Er 29/2009). Exekútor neakceptuje nález Ústavného súdu ani ako individuálny

normatívny akt ani jeho akékoľvek účinky voči iným konaniam, bráni sa však odkazom

individuálnych rozhodnutí prvostupňových všeobecných súdov. Teda takých rozhodnutí, kde

akákoľvek záväznosť vôbec neprichádza do úvahy.

6.3) Ak judikatúru Ústavného súdu k dohovoru súd akceptuje ako výkladové pravidlá

pri svojom rozhodovaní, platí to osobitne v prípade, ak sú okolnosti veci prejednávanej pred

Ústavný súdom totožné ako v spornej exekúcii. Niet dôvodu, aby súd rozhodoval inak.

Keďže ide o porušenie základných ľudských práv možno aplikovať aj ustanovenie

§ 135 ods. 1 veta druhá Občianskeho súdneho konania: „Súd je tiež viazaný rozhodnutím

ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných

ľudských práv a slobôd.“

V danom prípade (nález Ústavného súdu) došlo v inom spore a pred iným súdom, ale

za rovnakých skutkových okolností, k porušeniu základného právo sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa či. 46 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

7) Na okolnosti vylučujúce exekútora z vykonávania exekúciu súd musí prihliadať ex

offo a kedykoľvek za konania. Bez ohľadu na námietku účastníka a na to, či ju podal

relevantne a včas. Súdu sú známe okolnosti z jeho činnosti (podania exekútora,

oprávneného a nález Ústavného súdu).».

19 V nadväznosti na posudzované sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné uviesť,

že výklad a používanie ustanovení § 30 Exekučného poriadku musí v celom rozsahu

rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Interpretáciou a aplikáciou týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu

ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že

poskytuje v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti pre účely zabezpečenia

spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP). Exekučné súdne

konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej

upevňovanie a rozvíjanie.

Ústavný súd sa stotožňuje s tým, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho

exekútora s pracovným pomerom vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje

záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných

rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku.

Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže

oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom

exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú

zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor

bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), je

okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného

poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne

oznámiť súdu. Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten

exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30

ods. 11 Exekučného poriadku).

S odkazom na citovanú právnu úpravu nie je potrebné preukázať zaujatosť súdneho

exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností o jeho

nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci svojej

rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že ,,... nestačí, že sudca (v danom

prípade exekútor, pozn.) je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký javiť aj v očiach

20 strán. Spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je

poskytovaná.“ (rozhodnutie Delcourt vs. Belgicko, Publication of the European Court of

Human Rights, Series A, č. 11, s. 17, § 31).

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, v zmysle ktorej okresný súd nemôže

v napadnutých konaniach rozhodnúť o jeho vylúčení pred vydaním poverení na vykonanie

exekúcií, keďže „Sťažovateľ podaním... požiadal porušovateľa o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie. Porušovateľ o jeho požiadavke doposiaľ nerozhodol a vydal len

napadnuté uznesenia, ktorým sťažovateľa vylúčil z vykonávania exekúcie.“, ústavný súd

poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd je povinný

v priebehu celého exekučného konania, ktoré sa v súlade s § 36 ods. 1 Exekučného poriadku

začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie, ex offo

skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania (m. m.

III. ÚS 322/2010), okrem iného aj zabezpečenie nestrannosti exekútora v súlade

s ustanoveniami Exekučného poriadku. Postup okresného súdu v napadnutých konaniach,

ktorým tento vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcií ešte predtým, ako rozhodol o jeho

žiadostiach o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, preto nemožno z ústavného

hľadiska spochybňovať.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery

okresného súdu vyjadrené v napadnutých uzneseniach považovať za svojvoľný výklad

a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok

porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľa.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení okresného súdu ústavný súd

konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne

konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

21 Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom,

keď napadnutými uzneseniami rozhodol o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania

exekúcií podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu existencie pochybnosti o jeho

nezaujatosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými

uzneseniami okresného súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie

signalizovala možnosť vysloviť porušenie ním označených práv. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery okresného súdu považovať za

arbitrárne, zjavne neodôvodnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutými uzneseniami

okresného súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné

a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m. I. ÚS 50/04,

III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností v častiach

týkajúcich sa namietania porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu sťažnosti odmietol

podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaniach

22 vedených pod sp. zn. 12 Er 1252/2012, sp. zn. 12 Er 1664/2011, sp. zn. 12 Er 464/2012,

sp. zn. 12 Er 388/2011, sp. zn. 12 Er 571/2011, sp. zn. 12 Er 1920/2011, sp. zn.

12 Er 849/2011, sp. zn. 12 Er 1820/2011, sp. zn. 12 Er 1730/2011 a sp. zn.

12 Er 1374/2012 a jeho napadnutými uzneseniami

Sťažovateľ v sťažnostiach namieta aj porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn.

12 Er 1252/2012, sp. zn. 12 Er 1664/2011, sp. zn. 12 Er 464/2012, sp. zn. 12 Er 388/2011,

sp. zn. 12 Er 571/2011, sp. zn. 12 Er 1920/2011, sp. zn. 12 Er 849/2011, sp. zn.

12 Er 1820/2011, sp. zn. 12 Er 1730/2011 a sp. zn. 12 Er 1374/2012 a jeho napadnutými

uzneseniami.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné

poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa

ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20

ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce

z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie

23 základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo

dôjsť v posudzovaných veciach ani k porušeniu sťažovateľom označeného základného

práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom

prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym

orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný

súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach

všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa

vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné

právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení okresného súdu dospel

k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo

dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

ústavy a do práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže

okresný súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval

a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj tieto časti

sťažností odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2.3 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom

okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 12 Er 1252/2012, sp. zn.

12 Er 1664/2011, sp. zn. 12 Er 464/2012, sp. zn. 12 Er 388/2011, sp. zn. 12 Er 571/2011,

sp. zn. 12 Er 1920/2011, sp. zn. 12 Er 849/2011, sp. zn. 12 Er 1820/2011, sp. zn.

12 Er 1730/2011 a sp. zn. 12 Er 1374/2012 a jeho napadnutými uzneseniami

Sťažovateľ v posudzovaných sťažnostiach namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy

a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn.

12 Er 1252/2012, sp. zn. 12 Er 1664/2011, sp. zn. 12 Er 464/2012, sp. zn. 12 Er 388/2011,

sp. zn. 12 Er 571/2011, sp. zn. 12 Er 1920/2011, sp. zn. 12 Er 849/2011, sp. zn.

24 12 Er 1820/2011, sp. zn. 12 Er 1730/2011 a sp. zn. 12 Er 1374/2012 a jeho napadnutými

uzneseniami.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 14 dohovoru majú charakter základných

(ústavných) princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri

výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného

súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných

ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ak ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovaných

prípadoch neboli porušené sťažovateľom označené základné práva podľa ústavy a práva

podľa dohovoru a dodatkového protokolu, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia

čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru (m. m. IV. ÚS 119/07). Z tohto dôvodu ústavný súd

odmietol aj tieto časti sťažností sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre

ich zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnostiach.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné

uviesť, že sťažovateľ sa na neho opakovane obracia so skutkovo a právne takmer

identickými sťažnosťami, o ktorých už viackrát rozhodol, pričom formuloval k nim

25 jednoznačné právne závery (pozri m. m. IV. ÚS 193/2012, IV. ÚS 221/2012,

IV. ÚS 354/2012, IV. ÚS 355/2012, IV. ÚS 458/2012). Z uvedeného vyplýva, že

sťažovateľovi musí byť právny názor ústavného súdu na problematiku týkajúcu sa jeho

vylúčenia ako súdneho exekútora z vykonávania exekúcií dobre známy. Vzhľadom na tieto

skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre neho opakované podávanie

sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nie je nevyhnutné ako

predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny

prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí z materiálneho hľadiska

v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13

dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych

prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej

účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Velké

Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy

i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van

Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však

uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú

podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto

prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú

vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP

z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej

hospodárnosti konania ústavný súd sťažovateľa upozorňuje, že pokiaľ bude aj naďalej

podávať takéto typovo identické sťažnosti, ku ktorým ústavný súd už zaujal právne závery

vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, ktorými tieto typovo identické sťažnosti

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ústavný súd využije možnosť vyplývajúcu

mu z ustanovenia § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorej

nemusí svoje rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti odôvodňovať.

26 Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012

27