ES. ÚS 6/01 — ES. ÚS 6/01 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

ES 6/01-4

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2001

v konaní o ústavnej sťažnosti I. M., bytom R., začatom na základe oznámenia vlády

Slovenskej republiky z 20. júna 2001 podľa § 75 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov takto

r o z h o d o l :

Konanie o ústavnej sťažnosti z a s t a v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. júna 2001

doručené oznámenie vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) na základe § 75 ods. 1

zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Z uvedeného oznámenia o. i. vyplynulo, že

vláda ústavnému súdu predkladá: „dokumentáciu týkajúcu sa sťažnosti občana Slovenskej republiky I. M. proti Slovenskej republike vo veci porušenia jeho práva garantovaného

podľa článku 25 Medzinárodného paktu občianskych a politických práv (New York,

16. december 1966)“. Z príloh pripojených k oznámeniu vlády ďalej vyplynulo, že svojím

oznámením zo dňa 15. októbra 1999 sa na Výbor pre ľudské práva (ďalej len „Výbor“)

obrátil štátny občan Slovenskej republiky I. M., bytom R., namietajúci porušenie svojich

práv podľa čl. 25 písm. a) a c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

(ďalej len „Pakt“) – právo na vstup do verejných služieb svojej krajiny za rovnakých

podmienok predovšetkým. K ich porušeniu malo dôjsť uznesením Mestského zastupiteľstva

v Rožňave č. 193 zo dňa 5. novembra 1998 o vytvorení volebných obvodov pre voľby

členov mestského zastupiteľstva 18. – 19. decembra 1998. Keďže Výbor dňa 28. marca

2001 rozhodol o prijateľnosti tohto oznámenia (CCPR/C/71/D923/2000), týmto dňom sa

pred ním začalo konanie v zmysle Opčného protokolu k Medzinárodnému paktu

o občianskych a politických právach (ďalej len „Opčný protokol k Paktu“). O začatí konania

generálny tajomník Organizácie spojených národov upovedomil Veľvyslanectvo Slovenskej

republiky vo Švajčiarsku svojou nótou z 15. mája 2001 a vláda zaslala oznámenie podľa

§ 75 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavnému súdu 20. júna 2001. Podľa § 75 ods. 3

zákona o ústavnom súde na účely konania pred ním je takéto oznámenie vlády potrebné

považovať za „ústavnú sťažnosť, ktorá sa prijala na ďalšie konanie“.

II.

Vo svojom konaní o tejto ústavnej sťažnosti ústavný súd vychádzal predovšetkým

z toho, že (a v plnom súlade so svojou doterajšou judikatúrou) ako výklad, tak aj

uplatňovanie ústavných či zákonných predpisov súvisiacich s jeho rozhodovacou činnosťou

sa musí uskutočňovať v súlade s platnými medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky

a súčasne ústavne súladným spôsobom (PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00, I. ÚS 37/95,

II. ÚS 62/99). Z tejto zásady neexistuje v praxi ústavného súdu výnimka, ani pokiaľ ide

o výklad a uplatnenie ustanovení zákona o ústavnom súde (vrátane jeho § 75).

Slovenská republika s účinnosťou od 1. januára 1993 o. i. sukcedovala do

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach z r. 1966, ako aj do Opčného

2 protokolu k Medzinárodnému paktu o občianskych a politických právach z r. 1966, ktorým

sa zavádza medzinárodné konanie o porušení niektorého z práv zaručených Paktom pred

Výborom. Opčný protokol k Paktu zavádzajúci toto medzinárodné konanie o ochrane

ľudských práv pritom rešpektuje zásady už stabilizované v medzinárodnom práve ľudských

práv, medzi ktoré patrí subsidiarita jeho použitia (vo vzťahu k vnútroštátnym konaniam,

ktoré pri ochrane ľudských práv zohrávajú primárnu úlohu), ako aj zásada vylučujúca

konkurenciu rôznych jurisdikcií pri ochrane niektorého z práv alebo slobôd upravených

medzinárodnými dohovormi o ľudských právach. Súbežné konanie o ochrane práva alebo

slobody, ktoré je predmetom úpravy medzinárodnej zmluvy, ako pred vnútroštátnym

orgánom, tak aj pred medzinárodným súdnym či iným orgánom Opčný protokol k Paktu

vylučuje tak, že ako nevyhnutnú procesnú podmienku samotného začatia konania

o oznámení jednotlivca požaduje predošlé vyčerpanie „všetkých dostupných vnútroštátnych

prostriedkov na nápravu“ [1.2 písm. b) Opčného protokolu k Paktu]. Až po tom, čo

jednotlivec takéto vnútroštátne právne prostriedky nápravy vyčerpal (a nebol pri ochrane

svojho práva úspešný), môže začať medzinárodné súdne alebo iné konanie na ochranu

ľudských práv a základných slobôd.

Uvedeným zásadám, ktorými sa riadia medzinárodné konania o ochrane ľudských

práv, zodpovedá taký výklad a uplatňovanie zákona o ústavnom súde, ktorým sa zabezpečí

ich rešpektovanie. Inak by totiž mohol vyvstať problém „konkurujúcich si“ a súbežne

prebiehajúcich vnútroštátnych a medzinárodných konaní (jurisdikcií) na ochranu

základných práv alebo slobôd, ktoré však medzinárodné právo ľudských práv nepozná,

a preto ani neupravuje. Ústavný súd už vo veci sp. zn. ES 3/01 rozhodol, že „Začatie

konania pred ústavným súdom o predmete individuálnej sťažnosti, ktorú európsky súd

vyhlásil za prijateľnú, vytvára nebezpečenstvo konfliktu medzi systémom ochrany podľa

dohovoru založenom na zásade subsidiárnej aplikácie medzinárodného práva vo vzťahu

k vnútroštátnemu právu premietnutej aj do pravidla predchádzajúceho vyčerpania všetkých

vnútroštátnych prostriedkov nápravy podľa čl. 35 ods. 1 dohovoru a vnútroštátnou ochranou

ústavnosti a v konečnom dôsledku neprispieva k posilneniu ochrany ľudských práv

a základných slobôd priznaných ústavou alebo dohovorom a jeho protokolmi. Vzťah

ústavného súdu k európskemu súdu je založený na deľbe funkcií na základe princípu

3 vzájomnej spolupráce, a nie konkurencie oboch súdnych orgánov“. Podľa právneho názoru

ústavného súdu uvedené treba v plnom rozsahu aplikovať aj na vzťah ústavného súdu

k Výboru.

Podľa názoru ústavného súdu uvedené nevylučuje, aby konanie o ochrane ľudských

práv pred ním nemohlo tvoriť súčasť vnútroštátnych právnych prostriedkov nápravy,

vyčerpanie ktorých sa požaduje ako podmienka začatia konania pred Výborom, alebo ako

súčasť tých opatrení, ktorými Slovenská republika bude reagovať na názor Výboru, že došlo

k porušeniu niektorého z práv garantovaných Paktom.

Pokiaľ ide o výklad a uplatňovanie zákona o ústavnom súde v konaní o ústavnej

sťažnosti podľa § 75 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavne súladným spôsobom, ústavný

súd už vo veci sp. zn. I. ÚS 3/01 uviedol, že „ako konanie o ústavnej sťažnosti, tak aj

konanie o podnete boli takým typom konania, v ktorom sa zabezpečovala ochrana

základných práv a slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach, ak dotknutá fyzická alebo právnická osoba sama namietala ich porušenie“, pričom

ani zo súčasného znenia Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) „nemožno

vyvodiť iný záver o subjektoch, ktoré sú oprávnené podať ústavnú sťažnosť, než ten, ktorý

platil podľa ústavy v doterajšom znení“. Ústavný súd v tejto súvislosti preto zohľadnil, že

konanie o ústavnej sťažnosti podľa § 75 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa začína na

základe oznámenia vlády Slovenskej republiky, a nie samotnej osoby (subjektu),

k údajnému porušeniu základného práva alebo slobody ktorej malo dôjsť.

Berúc do úvahy, že ústavný súd vykladá a používa ustanovenia ústavných

a zákonných predpisov týkajúcich sa jeho rozhodovacej činnosti v súlade s medzinárodnými

záväzkami Slovenskej republiky, ako aj spôsobom súladným s ústavou, bolo preto potrebné

rozhodnúť o zastavení ďalšieho konania o ústavnej sťažnosti I. M. začatého na základe

oznámenia vlády Slovenskej republiky z 25. júna 2001 podľa § 75 ods. 3 zákona

o ústavnom súde.

4