ZÁKON 101/1963 Z. z. o právnych vzťahoch v medzinárodnom obchodnom styku (Zákonník medzinárodného obchodu)

§ 1

Účel zákona

Účelom tohto zákona je súborným spôsobom upraviť majetkové vzťahy v medzinárodnom

obchodnom styku na základe zásady plnej právnej rovnosti a neprípustnosti akejkoľvek

diskriminácie ktoréhokoľvek z účastníkov medzinárodného obchodu, napomáhať tak rozvíjaniu

hospodárskych stykov Československej socialistickej republiky so všetkými krajinami,

nehľadiac na rozdiely v ich spoločenskom a štátnom zriadení, a tým prispievať k upevneniu

mierového spolunažívania a priateľstva medzi národmi.

§ 2

Predmet úpravy

(1)

Za vzťahy vznikajúce v medzinárodnom obchodnom styku sa v zmysle tohto zákona považujú

a)

majetkové vzťahy, na základe ktorých došlo alebo má dôjsť za odplatu poskytovanú

v akejkoľvek forme k prevodu vecného, záväzkového alebo iného práva alebo hospodárskej

hodnoty medzi osobami, ktoré nemajú sídlo (bydlisko) na území toho istého štátu;

b)

majetkové vzťahy, predmetom ktorých je užívanie veci alebo využitie práva alebo inej

hospodárskej hodnoty, ktoré sa má uskutočniť na území štátu, na ktorom nemá niektorý

z účastníkov svoje sídlo (bydlisko);

c)

majetkové vzťahy, predmetom ktorých je činnosť alebo zdržanie sa činnosti, ak všetci

účastníci nemajú sídlo (bydlisko) na území toho istého štátu;

d)

majetkové vzťahy vznikajúce z obstarávania alebo z uskutočňovania námornej prepravy

zásielok alebo najímania lode alebo uzavierania zmlúv o prevádzke lodí;

e)

majetkové vzťahy z inej prepravy, pri ktorej miesto odoslania a miesto určenia nie

sú na území toho istého štátu alebo sú na území štátu, na ktorom nemá niektorý z účastníkov

svoje sídlo (bydlisko);

f)

majetkové vzťahy z bankového styku medzi účastníkmi nemajúcimi sídlo (bydlisko) na

území toho istého štátu, alebo ak sa tieto vzťahy uskutočňujú v súvislosti s niektorým

z ostatných vzťahov uvedených v tomto odseku;

g)

majetkové vzťahy vznikajúce z poistenia proti nebezpečenstvu škody hroziacej v súvislosti

s niektorým z ostatných právnych vzťahov uvedených v tomto odseku;

h)

majetkové vzťahy, predmetom ktorých je kontrolná činnosť uskutočňovaná v súvislosti

s niektorým z ostatných právnych vzťahov uvedených v tomto odseku;

ch)

iné majetkové vzťahy vznikajúce v súvislosti s niektorým z predchádzajúcich právnych

vzťahov uvedených v tomto odseku, najmä v dôsledku ich zmeny alebo zániku, alebo vzhľadom

na neplatnosť úkonu, ktorý ich mal založiť, alebo na odporovateľnosť právnych úkonov,

ktorými sú ukracovaní účastníci týchto vzťahov, alebo vznikajúce v súvislosti s ich

zabezpečením, plnením alebo porušením povinností alebo uplatnením práv z nich vyplývajúcich,

pokiaľ sú upravené v tomto zákone;

i)

iné majetkové vzťahy vznikajúce medzi obchodníkmi, ktorí nemajú sídlo (bydlisko)

na území toho istého štátu.

(2)

Zákon sa nevzťahuje na majetkové vzťahy uvedené v odseku 1, ak je alebo ak musí byť

pri ich vzniku účastníkom nepochybne zrejmé, že vznikajú, aby sa na území Československej

socialistickej republiky uspokojovali osobné potreby aspoň jedného z ich účastníkov

alebo iné vlastné potreby účastníka. Zákon sa však vzťahuje i na taký právny vzťah,

ak je alebo ak musí byť účastníkom zrejmé, že tento právny vzťah tvorí právne celok

so vzťahom, pri ktorom k uspokojovaniu takýchto potrieb nedochádza.

(3)

Zákon sa nevzťahuje na nadobúdanie nehnuteľností.

§ 3

Ak sa má podľa medzinárodného práva súkromného použiť československý právny poriadok,

najmä ak zúčastnené osoby si zvolia československé právo alebo ak označia československé

občianske právo ako rozhodujúce pre úpravu právneho vzťahu, použije sa výhradne tento

zákon, ak ide o vzťah v medzinárodnom obchodnom styku v zmysle tohto zákona (

§ 2

).

§ 4

Ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanoví niečo iné medzinárodná

zmluva, ktorou je Československá socialistická republika viazaná.

§ 5

Právna povaha jednotlivých ustanovení

Strany sa môžu dohodnúť na úprave odchyľujúcej sa od ustanovení tohto zákona, pokiaľ

nie je výslovne ustanovené, že sa od nich nemožno odchýliť.

§ 6

Účastníkmi právnych vzťahov v medzinárodnom obchodnom styku môžu byť osoby právnické i

fyzické.

§ 7

Spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti a vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať

práva a brať na seba povinnosti (spôsobilosť na právne úkony) posudzuje sa podľa Občianskeho

zákonníka.

§ 8

(1)

Právnickými osobami sú podniky a iné organizácie, ak im spôsobilosť na práva a povinnosti

priznáva právo, podľa ktorého boli zriadené.

(2)

Československými právnickými osobami sú najmä podniky pre zahraničný obchod a ostatné

hospodárske organizácie zapísané v podnikovom registri. Tieto právnické osoby sú obchodníkmi

v zmysle tohto zákona.

(3)

Spôsobilosť na práva a povinnosti má i štát.

§ 9

(1)

Právne pomery právnických osôb sú upravené právnymi predpismi, podľa ktorých boli

zriadené, alebo stanovami na základe týchto predpisov vydanými, v ktorých je najmä

určený názov právnickej osoby a ustanovené, prostredníctvom ktorých orgánov koná a

ako zaniká.

(2)

Právne úkony, ktoré v mene právnickej osoby alebo štátu robia ich orgány v medziach

svojich oprávnení, sú však vždy právnymi úkonmi právnickej osoby alebo štátu. Ustanovenie

§ 52

platí obdobne.

§ 10

Ak právnická osoba má členov, členovia neručia za jej záväzky, pokiaľ tento zákon

alebo osobitné predpisy neustanovujú inak.

§ 11

Československé právnické osoby, najmä podniky zahraničného obchodu a medzinárodného

zasielateľstva, zodpovedajú za porušenie svojich záväzkov svojím majetkom a štát neručí

za ich záväzky; tieto právnické osoby neručia za pohľadávky proti štátu ani za pohľadávky

proti iným právnickým osobám.

§ 12

Skutočnosti zapísané do registra, v ktorom je právnická osoba zapísaná, sú účinné

voči všetkým tretím osobám. Ak do registra nebola zapísaná skutočnosť, ktorá tam mala

byť zapísaná podľa predpisov krajiny, kde sa register vedie, nemožno sa jej dovolávať

voči tretím osobám, okrem ak by tieto osoby o nej vedeli alebo vedieť museli.

§ 13

(1)

Predmetom právneho vzťahu môžu byť veci, práva alebo iné hospodárske hodnoty; vecami

sú hmotné predmety a ovládateľné prírodné sily, ktoré slúžia potrebám ľudí.

(2)

Vec je zároveň tovarom, ak na základe právneho pomeru, ktorého je predmetom, dochádza

k prevodu vlastníckeho práva.

§ 14

Nehnuteľnými vecami sú pozemky a stavby spojené so zemou pevným základom. Ostatné

veci sú vecami hnuteľnými.

§ 15

Vecami určenými podľa druhu sú veci, ktoré sú určené podľa počtu, miery alebo váhy

a môžu sa nahradiť inými vecami toho istého druhu a akosti. Ostatné veci sú vecami jednotlivo

určenými. V pochybnostiach má sa za to, že vec má povahu veci určenej podľa druhu.

§ 16

(1)

Súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže sa oddeliť bez

toho, že by sa tým vec alebo oddeľovaná časť znehodnotila.

(2)

Ak nie je výslovne dohodnuté niečo iné, právne účinky týkajúce sa veci týkajú sa

aj jej súčastí a tieto súčasti nie sú preto samostatným predmetom právneho vzťahu.

§ 17

(1)

Ak nebolo dohodnuté niečo iné, sú príslušenstvom veci tie veci, ktoré patria vlastníkovi

veci hlavnej a sú ním určené na to, aby sa s hlavnou vecou trvale užívali. Príslušenstvo

nestráca nič na svojej povahe, ak je dočasne odlúčené od veci hlavnej.

(2)

Príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania a trovy spojené s jej uplatnením

na súde.

(3)

V pochybnostiach má sa za to, že právne účinky týkajúce sa veci hlavnej týkajú sa

i príslušenstva.

§ 18

Ustanovenia tohto zákona o právnych vzťahoch, predmetom ktorých je hnuteľná vec, použijú

sa primerane i na právne vzťahy, predmetom ktorých je právo alebo iná hospodárska

hodnota, pokiaľ to ich povaha pripúšťa.

§ 19

Záväzkové právo oprávňuje určitú osobu (veriteľa), aby jej plnila osoba určená záväzkovým

vzťahom (dlžník).

§ 20

Vecné právo zakladá oprávnenie domáhať sa od kohokoľvek, aby sa zdržal neoprávneného

zásahu do výkonov tohto práva a aby z toho vzniknutý závadný stav odstránil. K vecným

právam patrí najmä vlastnícke právo, záložné právo, podzáložné právo a zádržné právo.

§ 21

Ak právo zo záväzkového vzťahu má pôsobiť podľa zmluvy i voči tretím osobám, musí

sa to v zmluve výslovne uviesť a toto právo je potrebné zriadiť obdobným spôsobom,

akým sa zriaďuje záložné právo s takýmto účinkom.

§ 22

(1)

Právnym úkonom je každé konanie alebo iné správanie sa (opomenutie), z ktorého jasne

vyplýva prejav vôle založiť, zmeniť alebo zrušiť práva alebo povinnosti, ktoré právne

predpisy s takýmto prejavom spojujú.

(2)

Prejav vôle môže sa urobiť výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim vzhľadom na

okolnosti, za ktorých sa stal, pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť.

§ 23

(1)

Prejav vôle treba vykladať tak, ako to zodpovedá skutočnej vôli konajúcej osoby a

povahe celého konania, o ktoré ide, s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých sa prejav

vôle urobil, a so zreteľom na statočný obchodný styk; v pochybnostiach má sa za to,

že zúčastnené osoby chceli, aby prejav vôle bol platný.

(2)

Prejav vôle, ktorý obsahuje výraz, ktorý pripúšťa rôzny výklad, je potrebné vykladať

na ťarchu toho, kto takýto výraz použil.

§ 24

(1)

Pokiaľ tento zákon alebo dohoda účastníkov vyžaduje pre právny úkon písomnú alebo

inú osobitnú formu, je právny úkon platný, len ak ustanovená forma sa zachovala. Inak

právne úkony osobitnú formu nevyžadujú.

(2)

Právny úkon, pre ktorý právny predpis alebo dohoda zúčastnených osôb vyžadujú písomnú

formu, je platný až od podpisu konajúcej osoby; ak právny úkon robí viac osôb, podpisy

nemusia byť na tej istej listine. Podpis toho, kto nevie alebo nemôže písať, nahradí

na listine samej potvrdenie dvoch svedkov o vyslovení jeho súhlasu.

(3)

Za písomnú formu sa považujú taktiež telegrafické a ďalekopisné oznámenia, ako aj

údaje uvedené v obchodných listinách vyhotovené mechanickou cestou.

(4)

Nahradenie alebo napodobenie podpisu mechanickými prostriedkami stačí len tam, kde

je to obvyklé v obchodnom styku.

§ 25

Prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe až od okamihu, keď jej dôjde.

§ 26

Právny úkon musí sa urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.

§ 27

(1)

Prejav vôle, ku ktorému bol niekto druhou stranou privedený lsťou alebo bezprávnou

vyhrážkou vzbudzujúcou dôvodný strach, je neplatný. To isté platí, ak niektorú zo

strán takto privedie k prejavu vôle tretia osoba a druhá strana o tom vedela.

(2)

Vyhrážka, trebárs odôvodnená, je bezprávna, ak sa ňou vynucovalo niečo, čo sa ňou

dosiahnuť nesmelo.

§ 28

Právny úkon je neplatný, pokiaľ svojím obsahom alebo účelom sa prieči zákonnému zákazu

alebo ho obchádza, alebo ak jeho predmetom je plnenie nemožné.

§ 29

Ak dôvod neplatnosti postihuje len časť právneho úkonu, nie je tým dotknutá platnosť

časti zvyšujúcej, okrem ak z povahy alebo z obsahu právneho úkonu alebo z okolností,

za ktorých k nemu došlo, je zrejmé, že jedna časť nemá sa oddeľovať od druhej.

§ 30

Ak neplatný právny úkon obsahuje náležitosti iného právneho úkonu, je tento vadami

nepostihnutý úkon platný, ak je z okolností zrejmé, že takáto by bola vôľa konajúcej

osoby, keby o neplatnosti úkonu vedela.

§ 31

(1)

Neplatnosti právneho úkonu podľa

§ 26

alebo

§ 27

sa môže dovolávať iba osoba, na ochranu ktorej je dôvod platnosti ustanovený.

(2)

Právny úkon neplatný podľa

§ 26

alebo

§ 27

, ktorý dodatočne schválila osoba, na ochranu ktorej je dôvod neplatnosti ustanovený

alebo ktorý sa dodatočne medzi účastníkmi vyjasnil, zakladá práva a povinnosti, ako

keby právny úkon bol platný od začiatku.

§ 32

(1)

Ak sa má právnym úkonom urobeným naoko zastrieť úkon iný, platí tento iný úkon, ak

to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti.

(2)

Neplatnosti právneho úkonu urobeného naoko nemožno sa dovolávať voči účastníkovi,

ktorý ho považoval za vážny.

§ 33

(1)

Omyl robí právny úkon neplatným, ak sa týka jeho podstaty a osoba, ktorej je prejav

vôle určený o omyle druhej strany vedela alebo vedieť musela. Omyl je podstatný,

a)

ak sa týka predmetu alebo akosti plnenia v tej miere, že konajúca osoba so zreteľom

na povahu právneho úkonu by nebola právny úkon urobila, keby o omyle vedela;

b)

ak sa týka osoby a právny úkon by sa bez tohto omylu neuskutočnil.

(2)

Ak sa omyl týka iných okolností, je právny úkon platný, okrem ak táto okolnosť je

podľa prejavenej vôle okolnosťou rozhodujúcou.

§ 34

Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.

§ 35

(1)

Počtové chyby nerobia právny úkon neplatným.

(2)

Osoba, na strane ktorej sa počtová chyba stala, je povinná ju opraviť, ak je o to

požiadaná.

§ 36

Ak prejav vôle došiel zmenený vplyvom oznamovacích prostriedkov alebo iných okolností,

posudzuje sa podľa ustanovení o omyle.

§ 37

Kto spôsobil neplatnosť právneho úkonu, je povinný nahradiť škodu osobe, ktorej bol

právny úkon určený a ktorá utrpela škodu preto, že dôverovala v jeho platnosť.

§ 38

Ak orgán právnickej osoby prekročí svoje oprávnenie, vznikajú práva a povinnosti právnickej

osobe, pokiaľ sa právny úkon týka predmetu jej podnikania alebo patrí k jej bežnej

činnosti, okrem ak druhá strana o prekročení vedela.

§ 39

Ak svoje oprávnenie prekročí zástupca, platia ustanovenia

§ 51 až 65

.

§ 40

Veriteľ sa môže domáhať, aby súd vyhlásil, že voči nemu nemajú právne následky tieto

právne úkony dlžníka, pokiaľ nimi bol veriteľ ukrátený

a)

právne úkony, z ktorých nadobudli práva osoby, ktorým bolo alebo muselo byť známe,

že týmto právnym úkonom sú ukracovaní veritelia dlžníka;

b)

právne úkony urobené dlžníkom v prospech manžela, detí, súrodencov alebo rodičov,

okrem ak by preukázali, že o ukracovaní veriteľov ani nevedeli, ani vedieť nemuseli;

c)

bezplatné právne úkony dlžníka, pokiaľ nejde o plnenie zákonných povinností.

§ 41

(1)

Právo odporovať právnym úkonom možno uplatniť voči osobe, v prospech ktorej sa právny

úkon urobil alebo ktorej vznikol z odporovateľného úkonu dlžníka prospech.

(2)

Za podmienok ustanovení

§ 40

môže veriteľ odporovať i právnym úkonom urobeným osobami tam uvedenými, pokiaľ previedli

na ďalšie osoby prospech získaný od dlžníka ukráteného veriteľa odporovateľným právnym

úkonom.

§ 42

Veriteľ sa môže domáhať od osoby, voči ktorej uplatnil s úspechom svoje odporovacie

právo, aby mu poskytla uspokojenie jeho nároku z toho, čo mu ušlo z dlžníkovho majetku

odporovateľným právnym úkonom. Ak to nie je možné, má nárok na peňažnú náhradu.

§ 43

Odporovať právnemu úkonu možno iba do troch rokov od času, keď ho dlžník urobil.

§ 44

(1)

Vznik, zmenu alebo zánik práva možno viazať na splnenie podmienky.

(2)

Podmienka je odkladacia, ak od jej splnenia závisí, či právne následky úkonu nastanú.

Podmienka je rozväzovacia, ak od jej splnenia závisí, či následky už nastalé zaniknú.

(3)

Ak z právneho úkonu alebo jeho povahy nevyplýva nič iné, má sa za to, že podmienka

je odkladacia.

§ 45

(1)

Ak účastník, ktorému je nesplnenie podmienky na prospech, jej splnenie zámerne zmarí,

platí podmienka za splnenú.

(2)

Na splnenie podmienky sa neprihliada, ak jej splnenie zámerne spôsobí účastník, ktorý

nemal právo tak urobiť a ktorému je jej splnenie na prospech.

§ 46

Odkladacia podmienka, ktorá je v čase právneho úkonu zákonom nedovolená alebo nesplniteľná,

robí ho neplatným. Ak sa odkladacia podmienka stane neskoršie zákonom nedovolenou

alebo nesplniteľnou, platí, že sa nesplnila. Na zákonom nedovolenú alebo nesplniteľnú

rozväzovaciu podmienku sa neprihliada.

§ 47

Účinky splnenia podmienky pôsobia spätne od času, keď sa právny úkon stal, pokiaľ

z vôle účastníkov alebo podľa povahy úkonu účinky úkonu alebo jeho zrušenia nemajú

nastať v iný čas. Ak je právny úkon, následkom ktorého je opakované alebo nepretržité

plnenie, závislý od rozväzovacej podmienky, nemá jej splnenie účinky na plnenia, ktoré

sa už stali, okrem ak si účastníci dojednali niečo iné.

§ 48

Účastník, ktorý je podmienene zaviazaný, je povinný, dokiaľ sa o podmienke nerozhodlo,

zdržať sa všetkého, čo by mohlo znemožniť alebo sťažiť splnenie jeho podmienenej povinnosti.

§ 49

Právny úkon sa môže uskutočniť aj prostredníctvom zástupcu. Oprávnenie niekoho zastupovať

zakladá sa na zákone, na úradnom alebo súdnom výroku alebo na udelení plnomocenstva

alebo splnomocnenia podľa

§ 66

a

71

.

§ 50

Ak nie je zrejmé, že niekto koná ako zástupca, má sa za to, že koná vo vlastnom mene.

§ 51

Ak zástupca koná v mene zastúpeného v medziach oprávnenia, vzniknú tým práva a povinnosti

priamo zastúpenému. Osobitné pokyny dané zástupcovi nemajú vplyv na práva a povinnosti

iných osôb, ak im neboli známe.

§ 52

Ak je právne významné, či zastúpený je dobromyseľný alebo či vedel alebo musel vedieť

o určitej okolnosti, prihliada sa na tieto skutočnosti i u zástupcu, okrem ak ide

o okolnosť, ktorá nastala pred udelením oprávnenia na zastupovanie. Zastúpený, ktorý

nie je dobromyseľný, nemôže sa dovolávať dobromyseľnosti zástupcu.

§ 53

Ak zástupca prekročí oprávnenie, zastúpený je viazaný, len pokiaľ takéto prekročenie

schváli. Ak však zastúpený neoznámi osobe, s ktorou zástupca konal, svoj nesúhlas

bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o prekročení oprávnenia dozvedel, platí, že prekročenie

schválil.

§ 54

(1)

Ak zástupca pri právnom úkone prekročil svoje oprávnenie alebo ak niekto konal bez

takéhoto oprávnenia, je sám z právneho úkonu zaviazaný, okrem ak zastúpený právny

úkon dodatočne bez zbytočného odkladu schválil. Ak zastúpený neschváli právny úkon,

má druhá zúčastnená osoba podľa svojej voľby právo žiadať od osoby konajúcej ako zástupca

buď splnenie alebo náhradu škody.

(2)

Ustanovenie predchádzajúceho odseku neplatí, ak druhá zúčastnená osoba o vade v zastupovaní

vedela.

§ 55

(1)

Zástupca má spravidla konať osobne, je však oprávnený ustanoviť si sám zástupcu,

a)

ak je zástupcom na základe právneho predpisu alebo na základe rozhodnutia úradu alebo

súdu,

b)

ak je prokuristom,

c)

ak je zástupcom na vedenie sporu,

d)

ak bol výslovne splnomocnený ustanoviť si vlastného zástupcu.

(2)

Aj z právnych úkonov ďalšieho zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

§ 56

Súd môže ustanoviť zástupcu (opatrovníka) tomu, koho pobyt nie je známy alebo kto

je neprítomný, alebo z iného vážneho dôvodu, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov.

§ 57

(1)

Pri právnom úkone možno sa dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou na základe

plnomocenstva.

(2)

V plnomocenstve musí splnomocniteľ určiť rozsah splnomocnencovho oprávnenia ho zastupovať.

(3)

Ak právny úkon, pre ktorý sa plnomocenstvo udelilo, vyžaduje písomnú formu, musí

sa písomne udeliť aj plnomocenstvo.

§ 58

Osobitné plnomocenstvo pre jednotlivý právny úkon alebo druh právnych úkonov je potrebné,

len ak tak výslovne ustanovuje právny predpis.

§ 59

Ak nie je v plnomocenstve udelenom niekoľkým zástupcom určené inak, je potrebné, aby

všetci splnomocnenci konali spoločne.

§ 60

Aj keď splnomocniteľ udelí plnomocenstvo niekomu, kto nie je spôsobilý brať na seba

povinnosti, právny úkon urobený splnomocnencom zaväzuje splnomocniteľa v medziach

plnomocenstva.

§ 61

(1)

Plnomocenstvo zanikne urobením úkonu, na ktorý bolo obmedzené, alebo ak ho splnomocniteľ

odvolal, alebo ak ho vypovedal splnomocnenec, inak zanikne, ak uplynie čas, na ktorý

bolo udelené, alebo ak nebola jeho platnosť časove obmedzená, po uplynutí troch rokov

po jeho udelení, alebo ak splnomocnenec zomrie.

(2)

Plnomocenstvo, ak nie je v ňom inak ustanovené, nezaniká smrťou splnomocniteľa. Zánikom

právnickej osoby zaniká plnomocenstvo len vtedy, ak právnická osoba nemá právneho

nástupcu.

(3)

Splnomocniteľ sa nemôže vzdať práva plnomocenstvo kedykoľvek odvolať.

§ 62

Ak splnomocniteľ druhej osobe výslovne oznámil, že udelil plnomocenstvo, môže sa voči

nej dovolávať odvolania plnomocenstva len vtedy, ak jej toto odvolanie oznámil.

§ 63

Dokiaľ odvolanie plnomocenstva nie je splnomocnencovi známe, zaväzujú jeho právne

úkony splnomocniteľa alebo jeho právneho nástupcu, ako keby plnomocenstvo ešte trvalo.

Tohto ustanovenia sa nemôže dovolávať ten, kto o odvolaní plnomocenstva vedel alebo

vedieť musel.

§ 64

(1)

Ak plnomocenstvo zanikne iným spôsobom než úmrtím splnomocnenca, splnomocnenec je

povinný urobiť všetko, čo nemožno odložiť, pokiaľ splnomocniteľ, jeho dedičia alebo

právni nástupcovia nezariadia niečo iné.

(2)

Pokiaľ splnomocnenec je povinný i po zániku plnomocenstva urobiť nejaké právne úkony

pre splnomocniteľa, majú tieto úkony rovnaké právne následky, ako keby plnomocenstvo

ešte trvalo.

§ 65

Splnomocniteľ zodpovedá spoločne a nerozdielne so splnomocnencom, plnomocenstvo ktorého

zaniklo, za škodu spôsobenú zneužitím plnomocenstva tretej osobe, ktorá o nedostatku

plnomocenstva nevedela, ani vedieť nemusela,

a)

ak splnomocniteľ nepožiada splnomocnenca o vrátenie písomne udeleného plnomocenstva

a splnomocnenec ho zneužil voči tretej osobe,

b)

ak splnomocniteľ svojím konaním spôsobil, že tretia osoba mala dôvod sa domnievať,

že osoba, s ktorou koná, je oprávnená konať za splnomocniteľa.

§ 66

(1)

Udelenie prokúry splnomocňuje na všetky úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podnikovej

činnosti splnomocniteľa, aj keď pre ne je inak potrebné osobitné plnomocenstvo.

(2)

V prokúre nie je zahrnuté oprávnenie ustanovovať a odvolávať prokuristov.

(3)

Prokúru možno udeliť len písomne; výslovne sa musí uviesť, že ide o prokúru.

§ 67

Na udelenie i odvolanie prokúry je potrebný zápis v registri, v ktorom je zapísaná

osoba, ktorá prokúru udelila; osoba v registri nezapísaná nie je oprávnená prokúru

udeliť.

§ 68

Obmedzenie prokúry nemá právne následky voči tretím osobám; ustanovenie

§ 69

nie je tým dotknuté.

§ 69

Niekoľkým osobám možno prokúru udeliť buď tak, že sú na zastupovanie a na podpisovanie

oprávnené každá samostatne, alebo tak, že je pritom potrebný súhlasný prejav vôle

všetkých prokuristov alebo aspoň dvoch z nich.

§ 70

Prokurista podpisuje tým spôsobom, že k názvu podniku, za ktorý koná, pripojí dodatok

naznačujúci prokúru a svoj podpis.

§ 71

O tom, kto je v rámci činnosti podniku ako jeho zamestnanec poverený plniť určité

úlohy, má sa v pochybnostiach za to, že je oprávnený robiť v mene podniku voči tretím

osobám všetky úkony, ku ktorým pri plnení týchto úloh obvykle dochádza.

§ 72

(1)

Lehota určená podľa dní začína sa dňom, ktorý nasleduje po udalosti, ktorá je rozhodujúca

pre jej začiatok.

(2)

Koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa

pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej lehota

sa začína. Ak nie je taký deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na posledný

deň mesiaca.

§ 73

(1)

Polovicou mesiaca sa rozumie pätnásť dní a stredom mesiaca jeho pätnásty deň.

(2)

Ak je lehota určená na jeden alebo niekoľko mesiacov a pol mesiaca, počíta sa pätnásť

dní naposledy.

§ 74

Ak bola lehota predĺžená, v pochybnostiach má sa za to, že nová lehota začína plynúť

dňom, ktorý nasleduje po uplynutí lehoty pôvodnej.

§ 75

(1)

Právo, nadobudnutie ktorého je viazané na určitý deň, nadobúda sa už začiatkom toho

dňa. Právne následky omeškania alebo zameškania nastanú až uplynutím posledného dňa

lehoty. Ak je však na prejav alebo na plnenie určený alebo obvyklý len určitý denný

čas, možno takýto prejav urobiť alebo plnenie poskytnúť včas len v tomto dennom čase.

(2)

Ak posledný deň lehoty určenej na prejav vôle alebo na plnenie pripadne na nedeľu

alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší budúci pracovný deň.

§ 76

(1)

Ak nejde o prípady, keď právo neuplatnením zaniklo (

§ 273

), právo sa premlčí uplynutím premlčacej lehoty ustanovenej týmto zákonom.

(2)

Premlčaním právo nezaniká, nemôže ho však súd priznať, ak sa povinná osoba premlčania

dovolá.

§ 77

Premlčujú sa všetky práva s výnimkou práva vlastníckeho.

§ 78

Ak tento zákon neustanovuje inak, premlčacia lehota plynie odo dňa, keď sa nárok mohol

uplatniť na súde.

§ 79

(1)

Pri nároku zo zmlúv plynie premlčacia lehota odo dňa, keď sa záväzok mal splniť (doba

zročnosti).

(2)

Pri záväzkoch s čiastkovými plneniami premlčacia lehota plynie pre každé čiastkové

plnenie samostatne. Ak sa pre nesplnenie niektorého čiastkového záväzku stane zročný

záväzok celý, premlčacia lehota plynie od času zročnosti nesplneného čiastkového záväzku.

§ 80

Pri nároku z poistnej udalosti premlčacia lehota plynie od začiatku kalendárneho roka

nasledujúceho po roku, v ktorom sa mal záväzok splniť.

§ 81

Pri nároku z bezdôvodného obohatenia premlčacia lehota plynie odo dňa, keď k bezdôvodnému

obohateniu došlo.

§ 82

Ak tento zákon neustanovuje inak, všeobecná premlčacia lehota je tri roky.

§ 83

Pri nárokoch na náhradu škody premlčacia lehota plynie odo dňa, keď sa poškodený dozvedel

alebo mohol dozvedieť o celej škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu, skončí

sa však najneskoršie uplynutím desiatich rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej

škoda vznikla.

§ 84

Nárok záložného veriteľa na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo zálohu premlčuje

sa v desiatich rokoch.

§ 85

(1)

Pri nárokoch poisťovateľa na vrátenie poistnej náhrady podľa

§ 592

premlčacia lehota plynie odo dňa, keď vyšlo porušenie poistníkovej povinnosti najavo,

skončí sa však najneskoršie uplynutím desiatich rokov odo dňa, keď došlo k vyplateniu

poistnej náhrady.

(2)

Pri nárokoch poisťovateľa na vrátenie poistnej náhrady podľa

§ 597

premlčacia lehota plynie odo dňa, keď sa prejavili následky poistníkovho konania,

skončí sa však najneskoršie uplynutím desiatich rokov odo dňa, keď došlo k vyplateniu

poistnej náhrady.

§ 86

(1)

Nároky voči zasielateľovi pre škodu na dopravovaných veciach alebo oneskorené doručenie

zásielky premlčujú sa v jednom roku. Pri nároku pre celkovú stratu alebo zničenie

zásielky premlčacia lehota plynie odo dňa, keď zásielka mala byť doručená, pri nároku

pre čiastočnú stratu, čiastočné zničenie alebo poškodenie alebo znehodnotenie, ako

aj pre oneskorené doručenie odo dňa, keď k doručeniu došlo.

(2)

Ak ide o škodu spôsobenú vedome, platí premlčacia lehota podľa

§ 82 a 83

.

§ 87

(1)

Nároky voči dopravcovi sa premlčujú v jednom roku odo dňa, keď došlo k doručeniu

zásielky príjemcovi , ak ide o nároky pri čiastočnej strate alebo čiastočnom zničení,

poškodení alebo znehodnotení, ako aj pri oneskorenom doručení zásielky, alebo v jednom

roku odo dňa, keď zásielka mala byť doručená pri celkovej strate alebo zničení zásielky.

(2)

Ak ide o škodu spôsobenú vedome, platí premlčacia lehota podľa

§ 82 a 83

.

§ 88

Strany si môžu písomne dojednať dlhšiu alebo kratšiu premlčaciu lehotu, než ustanovuje

tento zákon, premlčania sa však nemožno vopred vzdať a celková premlčacia lehota dohodnutá

spolu so zákonnou nesmie byť dlhšia ako 15 rokov.

§ 89

Zmena v osobách, ktorých sa premlčanie týka, nemá na plynutie premlčacej lehoty vplyv.

§ 90

Ak ide o práva osôb, ktoré musia mať zákonného zástupcu, alebo o práva proti týmto

osobám, premlčanie sa nezačne, dokiaľ sa im zástupca neustanoví alebo dokiaľ neodpadne

potreba zákonného zástupcu. Premlčanie už začaté prebieha ďalej, avšak sa neskončí,

dokiaľ neuplynie rok po tom, keď sa týmto osobám zákonný zástupca ustanoví alebo keď

odpadne jeho potreba. Ak ide o premlčaciu lehotu kratšiu ako rok, platí táto kratšia

lehota namiesto uvedenej ročnej lehoty.

§ 91

Do premlčacej lehoty sa nezapočítava čas, po ktorý oprávnený nemohol uplatniť svoj

nárok pred súdom alebo vo vymáhaní pohľadávky pokračovať pre prekážky, ktoré sa vyskytli

u povinnej strany, alebo pre prekážky, ktoré oprávnený nemohol odvrátiť.

§ 92

(1)

Ak oprávnený v premlčacej lehote uplatní právo na súde a v začatom konaní pokračuje,

premlčacia lehota od toho uplatnenia po čas konania neplynie. To platí i o práve,

ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde navrhnutý výkon rozhodnutia.

(2)

Za pokračovanie v začatom konaní považuje sa i uplatnenie nároku na príslušnom súde

do tridsiatich dní po tom, čo oprávnenému bolo doručené právoplatné rozhodnutie súdu

o tom, že tento súd je nepríslušný na rozhodovanie o jeho nároku, alebo po tom čo

rozhodca odmietne spor rozhodnúť pre nedostatok platnosti rozhodcovskej zmluvy.

§ 93

Ak sa právo priznalo právoplatným rozhodnutím súdu, premlčuje sa priznaný nárok uplynutím

desiatich rokov odo dňa, keď povinnosť podľa rozhodnutia súdu sa mala splniť.

§ 94

(1)

Ak povinná osoba uzná oprávnenému pred skončením premlčacej lehoty akýmkoľvek spôsobom

svoju povinnosť, plynie nová premlčacia lehota. Za uznanie sa považuje najmä platenie

splátky či úroku alebo akékoľvek iné správanie sa povinnej osoby , z ktorého vyplýva,

že svoju povinnosť nepopiera.

(2)

Pri premlčanom práve plynie nová premlčacia lehota, ak povinná osoba uzná oprávnenému

svoju povinnosť písomne. Ak sa uznanie týka iba časti premlčaného práva, plynie nová

premlčacia doba len ohľadne tejto časti.

(3)

Ak povinná osoba uzná oprávnenému právo určené čo do dôvodov i rozsahu, premlčacia

lehota je desať rokov od času, keď podľa obsahu uznania malo sa plniť, inak od času,

keď k uznaniu došlo. Ak sa uznanie týka len časti práva, nastávajú tieto účinky len

ohľadne tejto uznanej časti.

§ 95

Vlastnícke právo vlastník stráca, ak niekto iný vlastnícke právo nadobudne vydržaním.

§ 96

Vlastnícke právo nadobudne vydržaním, kto vec drží oprávnene (

§ 98

) a neprerušene po tri roky.

§ 97

Držba platí za neprerušenú, ak držiteľ stratil držbu bez svojej vôle a získal ju opäť

do jedného roku od straty alebo ju nadobudol na základe žaloby podanej v tejto jednoročnej

lehote.

§ 98

(1)

Za oprávneného držiteľa sa považuje, kto s vecou nakladá ako so svojou a je so zreteľom

na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec ako vlastníkovi patrí. Ak nie je takto

dobromyseľný, je držiteľom neoprávneným.

(2)

V pochybnostiach má sa za to, že držba je oprávnená.

§ 99

Oprávnený držiteľ má, pokiaľ zákon neustanovuje inak, rovnaké práva ako vlastník,

najmä mu patria úžitky z veci.

§ 100

(1)

Zo záväzkového vzťahu vzniká určitej osobe (veriteľovi) právo na určité plnenie (pohľadávka)

od určitej inej osoby (dlžníka) a v čase zročnosti právo toto plnenie vymáhať (nárok)

a dlžníkovi vzniká povinnosť plnenie uskutočniť (záväzok).

(2)

Plnenie môže spočívať v tom, že dlžník je povinný niečo dať, robiť alebo niečoho

sa zdržať.

§ 101

Záväzkové vzťahy vznikajú zo zmlúv, zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia

alebo z iných skutočností uvedených v tomto zákone.

§ 102

Zrejmé zneužívanie práv zo záväzkových vzťahov, ktoré sa deje v rozpore so zásadou

statočného obchodného styku za účelom poškodenia druhej strany, nepožíva právnu ochranu.

§ 103

Záväzkový vzťah nemôže sa meniť bez súhlasu zúčastnených strán, pokiaľ tento zákon

neustanovuje inak.

§ 104

Všeobecné ustanovenia o záväzkoch (

§ 100 až 275

) platia pre všetky záväzkové vzťahy, pokiaľ osobitné ustanovenia o niektorých záväzkoch

(

§ 276 až 720

) neobsahujú odchylnú úpravu.

§ 105

(1)

Pre nadobudnutie vlastníckeho práva na základe zmluvy, ktoré sa spravuje týmto zákonom,

použijú sa primerane ustanovenia o nadobudnutí vlastníckeho práva k tovaru podľa ustanovení

o kúpnej zmluve (

§ 321 až 329

).

(2)

Pokiaľ to povaha veci pripúšťa, použijú sa ustanovenia o kúpnej zmluve (

§ 276 až 423

) i na ostatné druhy záväzkových vzťahov zo zmlúv, ak podľa ustanovení, ktorými sa

spravujú, nemožno určiť práva a povinnosti strán.

§ 106

(1)

Zmluva je uzavretá, len čo sa strany dohodnú aspoň o podstatných častiach zmluvy.

(2)

Za podstatné časti zmluvy sa považujú tie, o ktorých pri dojednávaní jedna zo strán

dala najavo, že dohoda o nich je predpokladom uzavretia zmluvy, ako aj náležitosti

uvedené v základných ustanoveniach pre jednotlivé druhy zmlúv upravených v IV hlave.

§ 107

Vzniku záväzku neprekáža, že v zmluve nie je vyjadrený dôvod, z ktorého je dlžník

povinný plniť. Veriteľ je povinný dôvod záväzku preukázať, okrem ak sa nárok opiera

o listinu, ktorá sama záväzok podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov predstavuje

(cenný papier).

§ 108

(1)

Návrh na uzavretie zmluvy upravenej v IV hlave musí obsahovať aspoň podstatné časti

zmluvy, u iných zmlúv obsah navrhovanej zmluvy, inak ide len o výzvu na podanie návrhu

na uzavretie zmluvy.

(2)

Navrhovateľ je návrhom na uzavretie zmluvy viazaný, okrem ak jeho záväznosť výslovne

vylúčil alebo okrem ak jeho nezáväznosť vyplýva z doterajšieho obchodného styku medzi

stranami.

§ 109

(1)

Záväzný návrh na uzavretie zmluvy zanikne jeho odvolaním, len keď odvolanie dôjde

najneskoršie s návrhom. To isté platí obdobne o prijatí návrhu.

(2)

Ak niektorá zo strán zomrie alebo ak stratí spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať

práva a brať na seba povinnosti, návrh nezanikne, ak nie je z návrhu samého alebo

z povahy a účelu navrhovanej zmluvy zrejmý opak.

§ 110

(1)

Návrh na uzavretie zmluvy je potrebné prijať bez výhrady v lehote určenej navrhovateľom.

Ak lehota nie je určená, treba prijať návrh bez zbytočného odkladu, ak účastníci konajú

priamo; inak treba návrh prijať najneskoršie do času, do ktorého navrhujúci môže očakávať

odpoveď, počítajúc s tým, že návrh došiel včas a že aj odpoveď bola vypravená riadne

a bez zbytočného odkladu.

(2)

Ak návrh nebol prijatý v čase ustanovenom v odseku 1 alebo ak bol odmietnutý, zaniká.

§ 111

(1)

Zmluva je uzavretá aj vtedy, ak prejav o prijatí návrhu dôjde po ustanovenej lehote

(

§ 110

), ak navrhovateľ musel poznať, že prijatie návrhu bolo vypravené včas, a napriek

tomu bez zbytočného odkladu nevyhlási, že prijatie návrhu odmieta ako oneskorené.

(2)

To isté platí, ak sa nezáväzný návrh prijal včas a riadne a navrhovateľ bez zbytočného

odkladu nevyhlási, že odmieta zmluvu uzavrieť.

§ 112

Na prijatie návrhu s odchýlkami alebo výhradami sa pozerá ako na jeho odmietnutie

a na nový návrh druhej strany, ak má obsah ustanovený v

§ 108 ods.1

. Za nový návrh sa považuje i oneskorené prijatie návrhu.

§ 113

Dojednanie, že určitá časť obsahu zmluvy sa dohodne medzi stranami dodatočne, sa považuje

za podmienku platnosti uzavretej zmluvy.

§ 114

Zmluva sa môže uzavrieť akýmkoľvek súhlasným prejavom vôle strán. Na vznik zmluvy

tiež stačí, ak strana, ktorej je návrh určený, dá svojím správaním vzhľadom na okolnosti

prípadu najavo, že návrh prijala.

§ 115

Zmluva medzi prítomnými alebo inak priamo konajúcimi vzniká okamihom prijatia návrhu;

inak zmluva vzniká okamihom, keď vyhlásenie o prijatí návrhu došlo navrhovateľovi

alebo keď došlo na adresu udanú v návrhu. Ak sa návrh neprijal výslovne, vzniká zmluva

okamihom, keď strana, ktorej je návrh určený, sa podľa neho v lehote na prijatie začala

správať.

§ 116

Zmluvu možno uzavrieť aj odkazom na stranám známe alebo navrhovateľom predložené obchodné

podmienky alebo použitím zmluvných formulárov zavedených v obchodnom styku. Odchylné

dojednania v zmluve majú prednosť pred znením týchto obchodných podmienok alebo zmluvných

formulárov.

§ 117

Ak strany v zmluve použijú niektorú z doložiek upravených v medzinárodne používaných

vykladacích pravidlách, má sa za to, že strany zamýšľali dosiahnuť touto doložkou

právne účinky ustanovené vykladacími pravidlami, na ktoré strany buď poukázali, alebo

ktoré mali najskôr na mysli.

§ 118

Práva a povinnosti, úprava ktorých nie je v zmluve dohodnutá, spravujú sa týmto zákonom

a obchodnými zvyklosťami všeobecne zachovávanými v medzinárodnom styku v príslušnom

obchodnom odvetví, pokiaľ nie sú v rozpore ani so zmluvou, ani s týmto zákonom.

§ 119

Zmluvou sa môže prevziať záväzok uzavrieť do určeného času budúcu zmluvu, pokiaľ je

dohodnutý aspoň predmet plnenia obidvoch strán; zmluva o uzavretí budúcej zmluvy musí

sa uzavrieť písomne.

§ 120

(1)

Ak osoba zaviazaná podľa

§ 119

bezdôvodne odmieta uzavrieť budúcu zmluvu, oprávnená strana môže požadovať náhradu

škody, alebo ak to určuje zmluva, žiadať, aby neurčený obsah budúcej zmluvy určil

súd alebo osoba určená v zmluve.

(2)

Nárok na určenie chýbajúceho obsahu zmluvy možno uplatniť na súde do jedného roka

od času, keď sa mala budúca zmluva uzavrieť, inak nárok zaniká; to isté platí, ak

v uvedenej lehote nebol určený chýbajúci obsah zmluvy osobou určenou v zmluve.

§ 121

Chýbajúci obsah zmluvy, na uzavretie ktorej je zaviazaná strana povinná, treba určiť

v rámci ustanovenia

§ 118

podľa účelu, ktorý vzhľadom na okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu predbežnej

zmluvy, strany sledovali uzavretím budúcej zmluvy a s prihliadnutím na zásadu statočného

obchodného styku.

§ 122

Záväzok uzavrieť budúcu zmluvu zaniká, ak okolnosti, z ktorých strany pri vzniku záväzku

vychádzali, sa zmenili do tej miery, že nemožno od zaviazanej strany rozumne požadovať,

aby zmluvu uzavrela.

§ 123

(1)

Ustanovenia o prevzatí záväzku uzavrieť budúcu zmluvu sa použijú primerane i na zmluvy,

v ktorých sa strany dohodli, že obsah zmluvy sa ešte doplní, pokiaľ strany dali nepochybne

najavo, že zmluva má platiť, aj keby k dohode o zvyšku obsahu zmluvy nedošlo.

(2)

V prípadoch uvedených v odseku 1 môže sa oprávnená osoba domáhať doplnenia zmluvy

súdom, aj keď to v zmluve nie je určené.

§ 124

(1)

Ak je niekoľko dlžníkov zaviazaných na to isté plnenie, sú všetci zaviazaní spoločne

a nerozdielne a veriteľ môže požadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek z nich, pokiaľ

zákonom nie je ustanovené inak, alebo pokiaľ z povahy záväzku nevyplýva, že sa môže

splniť len spoločnou činnosťou všetkých.

(2)

Ak dlh splní jeden dlžník zaviazaný podľa odseku 1, záväzok ostatných dlžníkov voči

veriteľovi zanikne.

§ 125

Vzájomný pomer medzi spoludlžníkmi určuje koľko ktorý zo spoludlžníkov je povinný

uhradiť ostatným spoludlžníkom na spoločný záväzok; v pochybnostiach sú spoludlžníci

zaviazaní vo vzájomnom pomere rovnakým dielom. Pokiaľ nemôže niektorý zo spoludlžníkov

záväzok splniť, rozdelí sa na neho pripadajúci podiel rovnakým spôsobom na ostatných.

§ 126

Spoludlžník, proti ktorému sa uplatnil nárok vyšší, než zodpovedá jeho podielu, je

povinný bez zbytočného odkladu upovedomiť ostatných spoludlžníkov a dať im príležitosť

uplatniť námietky proti nároku.

§ 127

(1)

Spoludlžník, proti ktorému sa uplatnil nárok vyšší, než zodpovedá jeho podielu, môže

sa domáhať od ostatných, aby splnili záväzok v rozsahu podielov na nich pripadajúcich.

Veriteľove práva tým nie sú dotknuté.

(2)

Ak spoludlžník splnil záväzok podľa odseku 1, môže požadovať od ostatných náhradu

v rozsahu podielov na nich pripadajúcich.

§ 128

Ak niet viac dlžníkov zaviazaných veriteľovi spoločne a nerozdielne, zodpovedá každý

dlžník samostatne len svojím podielom; ak podiely nie sú určené, rovnakým dielom.

§ 129

Ak je dlžník zaviazaný súčasne viacerým veriteľom na nedeliteľné plnenie, môže plnenie

požadovať ktorýkoľvek z veriteľov.

§ 130

Ak je niekto zaviazaný na nedeliteľné plnenie súčasne viacerým veriteľom, môže každý

veriteľ požadovať iba svoj podiel; v pochybnostiach je dlžník povinný každému veriteľovi

plniť rovnaký diel.

§ 131

Ak ktorýkoľvek z veriteľov môže žiadať celé plnenie, dlžník je oprávnený plniť ktorémukoľvek

z veriteľov do času, keď jeden z veriteľov o plnenie požiada. Splnením jednému z veriteľov

záväzok dlžníka zaniká.

§ 132

Vzťah medzi spoluveriteľmi určuje, či a do akej miery je spoluveriteľ, ktorý dostal

viac, než je podiel naň pripadajúci, ostatným spoluveriteľom niečím zaviazaný.

§ 133

Zo zmluvy v prospech tretej osoby môže žiadať plnenie táto tretia osoba, ak prejaví

vôľu plnenie prijať.

§ 134

Námietky zo zmluvy uzavretej s druhou stranou má dlžník aj proti tretej osobe.

§ 135

Dokiaľ tretia osoba neprejaví voči dlžníkovi vôľu plnenie prijať, zmluvné strany môžu

zmluvu zrušiť alebo zmeniť.

§ 136

(1)

Ak sa tretia osoba vzdá svojej pohľadávky alebo dlžníkove plnenie neprijme, plnenie

patrí druhej strane, ak to neodporuje účelu zmluvy.

(2)

To isté platí, ak druhá strana oznámi dlžníkovi pred tým, než tretia strana prejavila

voči dlžníkovi vôľu plnenie prijať, že sa nemá plniť tretej osobe.

§ 137

Ak niekto druhému sľúbi plnenie tretieho, znamená to sľub príhovoru u tretieho, aby

plnenie poskytol; ak sa však zaviaže písomne, že plnenie tretej osobe sa uskutoční,

je povinný nahradiť škodu, ktorú veriteľ utrpí, ak nedôjde k tomuto plneniu.

§ 138

Veriteľ môže svoju pohľadávku i bez súhlasu dlžníka postúpiť zmluvou inej osobe (postupníkovi).

§ 139

(1)

Postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskoršie smrťou veriteľa alebo obsah

ktorej by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ sa nemôže

postihnúť výkonom rozhodnutia.

(2)

Taktiež nemožno postúpiť pohľadávku, postúpenie ktorej by odporovalo dohode s dlžníkom.

§ 140

S postúpenou pohľadávkou prechádza všetko jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

Pôvodný veriteľ (postupiteľ) je povinný vydať postupníkovi a naň previesť všetky právne

pomôcky a zabezpečovacie prostriedky týkajúce sa postúpenej pohľadávky a poskytnúť

mu všetky potrebné informácie.

§ 141

Dokiaľ postupiteľ dlžníka o postúpení neupovedomí, alebo dokiaľ postupník postúpenie

pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, môže dlžník záväzok splniť postupiteľovi.

§ 142

Na žiadosť postupníka môže postupiteľ nárok vymáhať vo svojom mene v prospech postupníka

sám, ak s tým postupník súhlasí a sám ho nevymáha; dlžník nemôže v takomto prípade

podať námietku, že postupiteľ už nie je veriteľom.

§ 143

Námietky proti pohľadávke, ktoré mal dlžník v čase postúpenia, zostávajú mu zachované

i po postúpení; svoje vzájomné pohľadávky voči postupiteľovi môže namietať aj voči

postupníkovi, i keď v čase postúpenia ešte neboli zročné. Dlžník však postupníkovi

musí oznámiť svoje pohľadávky voči postupiteľovi bez zbytočného odkladu po tom, čo

sa o postúpení pohľadávky dozvedel.

§ 144

(1)

Ak pohľadávka bola postúpená za odplatu, postupiteľ zodpovedá postupníkovi za to,

že v čase postúpenia trvala; za vymožiteľnosť zodpovedá, ak sa to dohodlo, a to len

do výšky prijatej odplaty s úrokami a trovami spojenými s bezvýsledným vymáhaním.

(2)

Postupiteľ nezodpovedá podľa odseku 1, ak postupník postúpenú pohľadávku neuplatní

pred súdom včas.

§ 145

Kto sa dohodne s dlžníkom, že preberá jeho záväzok, nastúpi ako dlžník na jeho miesto,

ak k tomu privolí veriteľ. Privolenie veriteľa môže sa dať buď pôvodnému dlžníkovi

alebo preberateľovi záväzku.

§ 146

Pristúpenie k záväzku

Kto bez dohody s dlžníkom dojedná s veriteľom , že splní za dlžníka jeho záväzok,

stane sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi.

§ 147

Prejav nového dlžníka o prevzatí záväzku musí sa stať písomne.

§ 148

Obsah záväzku sa jeho prevzatím nemení, avšak zabezpečenie záväzku poskytnuté treťou

osobou trvá len vtedy, ak táto osoba privolila ku zmene dlžníka.

§ 149

Ak niekto zmluvou prevezme majetok alebo podnik, je zaviazaný popri pôvodnom dlžníkovi

zo záväzkov, ktoré patria k majetku alebo podniku a o ktorých pri uzavretí zmluvy

vedel alebo vedieť musel. Nadobúdateľ zodpovedá iba do výšky nadobudnutého majetku.

§ 150

Ak scudziteľov manžel, jeho deti, súrodenci alebo rodičia prevezmú zmluvou majetok

alebo podnik, sú zaviazaní popri scudziteľovi zo záväzkov, ktoré patria k majetku

alebo k podniku, bez ohľadu na cenu majetku, okrem ak o takýchto záväzkoch pri prevzatí

nevedeli ani vedieť nemohli.

§ 151

Kto sa dohodne s dlžníkom, že obstará plnenie jeho veriteľovi, zodpovedá dlžníkovi

za to, že nebude musieť plniť. Veriteľovi z toho priame právo nevznikne.

§ 152

(1)

Poukážkou oprávňuje ten, kto ju vydal (poukazca), poukazníka, aby prijal plnenie

od poukázanca, a poukázanca splnomocňuje, aby plnil poukazníkovi na účet poukazcu.

Priame právo poukazník proti poukázancovi nadobudne až vtedy, keď mu poukázanec vyhlási,

že poukážku prijíma.

(2)

O akreditíve platia osobitné ustanovenia (

§ 653 až 660

).

§ 153

(1)

Pokiaľ je poukázanec to, čo má plniť, už poukazcovi dlžný, je voči nemu povinný plniť

poukazníkovi a jeho záväzok zanikne až tým, že poukazníkovi splní. Ak sa poukážkou

má splniť dlh poukazcu u poukazníka, ktorý na to privolil, poukazník je povinný poukázanca

vyzvať, aby plnil.

(2)

Ak poukazník nechce použiť poukážku alebo ak poukázanec odopiera poukážku prijať

alebo podľa nej plniť, poukazník je povinný oznámiť to bez zbytočného odkladu poukazcovi.

§ 154

Ak poukázanec príjme poukážku voči poukazníkovi, môže mu robiť len také námietky,

ktoré sa týkajú platnosti prijatia poukážky alebo ktoré vyplývajú z obsahu poukážky

alebo z jeho vlastného vzťahu k poukazníkovi.

§ 155

Dokiaľ poukázanec ešte neprijal poukážku voči poukazníkovi, môže ju poukazca odvolať.

§ 156

Ak medzi poukazcom a poukázancom nie je iný dôvod vzniku záväzku, o právnom vzťahu

medzi obidvoma platia ustanovenia o príkaznej zmluve; poukážka však nezanikne smrťou

poukazcu alebo poukázanca.

§ 157

Premlčanie nároku poukazníka proti poukázancovi začne, len čo poukazníkovi došiel

prejav o prijatí poukážky.

§ 158

Základné ustanovenie

(1)

Záložné právo zabezpečuje peňažnú pohľadávku a v dohodnutom rozsahu i príslušenstvo

pohľadávky tým, že v prípade jej včasného nezaplatenia záložný veriteľ je oprávnený

uspokojiť sa z veci založenej záložcom.

(2)

Ak je záložným právom zabezpečená pohľadávka nepeňažná, má sa za to, že do výšky

jej zistiteľného ocenenia v čase vzniku záložného práva je zabezpečený peňažný nárok,

ktorý by patril veriteľovi v prípade porušenia záväzku dlžníka.

§ 159

Záložné právo sa vzťahuje na založenú vec, na jej prírastok a príslušenstvo, avšak

z plodov len na tie, ktoré nie sú oddelené.

§ 160

Záložné právo vzniká na základe zmluvy alebo priamo z tohto zákona.

§ 161

V zmluve o zriadení záložného práva musí sa určiť predmet záložného práva a pohľadávka,

ktorú zabezpečuje.

§ 162

Záložné právo možno zriadiť len pre zabezpečenie platného záväzku; platnosti záložného

práva však neprekáža, ak je zriadené pre budúce alebo podmienené záväzky.

§ 163

Záložné právo na základe zmluvy vzniká odovzdaním veci záložnému veriteľovi s tým,

že má slúžiť ako záloh. Ak zriadenie záložného práva je dohodnuté písomne, záložné

právo vzniká už uzavretím zmluvy.

§ 164

Ak niekto založí cudziu vec bez súhlasu vlastníka alebo osoby, ktorá má k veci iné

vecné právo nezlučiteľné so záložným právom, záložné právo vznikne, len ak zakladaná

vec sa odovzdá záložnému veriteľovi a ten ju prijme dobromyseľne, že záložca je oprávnený

vec založiť. V pochybnostiach má sa za to, že záložný veriteľ konal dobromyseľne.

§ 165

Založenie pohľadávky

Založiť možno i pohľadávku, predmetom plnenia ktorej je vec, právo alebo iná hospodárska

hodnota.

§ 166

Na založenie pohľadávky je potrebné, aby o ňom bol upovedomený dlžník pohľadávky (poddlžník).

Záložné právo sa vzťahuje i na dlžné úroky a ostatné príslušenstvo pohľadávky.

§ 167

Poddlžník, ktorý bol o založení pohľadávky upovedomený, môže plniť svojmu veriteľovi

len so súhlasom záložného veriteľa.

§ 168

V čase zročnosti založenej pohľadávky poddlžník je povinný plniť záložnému veriteľovi.

Ak bola založená pohľadávka splnená záložnému veriteľovi, stáva sa predmet plnenia

zálohom. O plnení poddlžníka záložný veriteľ je povinný dlžníka upovedomiť.

§ 169

(1)

Ak záložné právo sa nezriadilo odovzdaním založenej veci záložnému veriteľovi alebo

ak nejde o záložné právo vznikajúce priamo z tohto zákona, záložca je povinný zakladanú

vec označiť tak, že jej založenie môže byť každému zrejmé. Namiesto toho záložca a

záložný veriteľ môžu dať vec inej osobe, aby ju pre nich uschovala, alebo vznik záložného

práva dať zapísať podľa príslušných predpisov.

(2)

Pri veciach, ktoré nemožno používať bez listiny, v ktorej sa vec odlišuje od vecí

iných, postačí zapísanie záložného práva v tejto listine.

§ 170

Ak nedošlo k odovzdaniu alebo označeniu alebo uschovaniu založenej veci alebo zapísaniu

záložného práva podľa

§ 169

, záložný veriteľ nemôže uplatniť záložné právo voči tretej osobe, okrem ak táto osoba

o zaťažení veci záložným právom vedela.

§ 171

(1)

Záložný veriteľ, ktorý má založenú vec (záloh) u seba, môže ju zadržiavať po čas

trvania záložného práva.

(2)

Záložný veriteľ je povinný záloh starostlivo opatrovať a má nárok na náhradu nákladov,

ktoré urobil, aby splnil túto svoju povinnosť.

§ 172

(1)

Záložca je povinný zdržať sa všetkého, čím sa založená vec zhoršuje na ujmu záložného

veriteľa.

(2)

Ak založená vec stratí na cene a zabezpečenie pohľadávky sa tak stane nedostatočným,

záložný veriteľ môže od dlžníka žiadať, aby splatil primeranú časť svojho záväzku

ešte pred určeným časom plnenia, okrem ak dlžník zabezpečenie svojho záväzku primerane

doplní.

§ 173

Ak zabezpečená pohľadávka nie je v určenom čase plnenia uspokojená, záložný veriteľ

sa môže domáhať uspokojenia zo zálohu podľa

§ 174

.

§ 174

(1)

Záložný veriteľ môže požiadať príslušný orgán o predaj zálohu.

(2)

Záložný veriteľ môže, ak má záloh u seba a ak sa tak písomne dojednalo, sám dať záloh

predať na verejnej dražbe; ak záloh má úradne určenú cenu, môže ho za túto cenu predať

i inak. O zamýšľanom výkone predaja záložný veriteľ je povinný záložcu i dlžníka bez

odkladu upovedomiť.

§ 175

Ak na zabezpečenie tej istej pohľadávky sa založilo niekoľko vecí, sú založené nedielne.

Záložný veriteľ je oprávnený domáhať sa uspokojenia celej pohľadávky alebo jej časti

z ktoréhokoľvek zálohu.

§ 176

Ak k tej istej veci vznikne viac záložných práv, prednostne sa uspokojí záložné právo

svojím vznikom staršie, pokiaľ tento zákon neustanovuje niečo iné. Čas vzniku záložného

práva je rozhodujúci pre poradie na uspokojenie i vtedy, ak záložné právo sa zriadilo

na zabezpečenie budúcej alebo podmienenej pohľadávky.

§ 177

Záložný veriteľ sa môže domáhať uspokojenia zo zálohu, i keď zabezpečená pohľadávka

je už premlčaná.

§ 178

Záložné právo zaniká, ak zabezpečená pohľadávka zanikne alebo ak záložca záložnému

veriteľovi zloží cenu založenej veci, ak je nižšia než pohľadávka.

§ 179

Ak záložné právo zanikne, veriteľ je povinný vrátiť záloh alebo umožniť vyznačenie

zániku zapísaného záložného práva.

§ 180

Podzáložné právo vzniká založením pohľadávky zabezpečenej záložným právom.

§ 181

Na vznik podzáložného práva nie je potrebný súhlas vlastníka založenej veci, ten však

musí byť o vzniku podzáložného práva upovedomený.

§ 182

Ak sa záloh podzáložnému veriteľovi odovzdá, záložný veriteľ zodpovedá za škodu na

zálohu tak, ako keby ho mal sám u seba.

§ 183

Ak pohľadávka nie je zabezpečená podzáložným právom ani založená pohľadávka v čase

zročnosti podzáložnému veriteľovi splnená, môže sa podzáložný veriteľ domáhať uspokojenia

z podzálohu v rámci oprávnenia záložného veriteľa podľa ustanovení

§ 174

.

§ 184

Na podzáložné právo sa inak použijú primerane ustanovenia o záložnom práve.

§ 185

(1)

Kto je inak povinný vydať vec, môže ju zadržať, aby zabezpečil svoju zročnú pohľadávku

voči tomu, komu je inak povinný vec vydať.

(2)

Zádržné právo nemá ten, komu oprávnená osoba pri odovzdaní veci uložila, aby s ňou

naložil spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s výkonom zádržného práva.

(3)

Ak sa však pri výkone rozhodnutia alebo inak nepochybne zistí dlžníkova platobná

neschopnosť, veriteľ má zádržné právo i na zabezpečenie pohľadávky dosiaľ nezročnej

a bez ohľadu na to, či sa veriteľovi uložilo, ako má s vecou naložiť.

§ 186

Nemožno zadržiavať vec svojmocne alebo ľstivo odňatú.

§ 187

Kto vec zadržuje, má, pokiaľ ide o opatrovanie veci a náhradu nákladov urobených na

vec, rovnaké postavenie ako záložný veriteľ.

§ 188

O tom, že vec bola zadržaná, je veriteľ povinný dlžníka bez odkladu upovedomiť.

§ 189

Na základe zádržného práva má veriteľ právo pri výkone súdneho rozhodnutia na prednostné

uspokojenie z výťažku zadržanej veci pred každým iným veriteľom.

§ 190

Ak sa dá zábezpeka, zádržné právo zanikne.

§ 191

(1)

Ak strany pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti dojednajú zmluvnú pokutu alebo

ak je pre tento prípad takáto pokuta (penále) ustanovená inak a dlžník svoj záväzok

nesplní, veriteľ môže požadovať túto pokutu bez ohľadu na to, či mu porušením zmluvnej

povinnosti škoda vznikla alebo nie.

(2)

Na zmluvnú pokutu sa možno zaviazať len písomne.

(3)

Zmluvná pokuta môže sa dojednať aj v inom plnení ako v peniazoch.

§ 192

Zaplatenie zmluvnej pokuty neoslobodzuje dlžníka od povinnosti splniť záväzok zabezpečený

zmluvnou pokutou.

§ 193

Ak je dohodnutá alebo inak ustanovená zmluvná pokuta, veriteľ nemá nárok na náhradu

škody pre porušenie povinností zabezpečenej zmluvnou pokutou.

§ 194

Neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam

predmetu záväzku až do výšky skutočne spôsobenej škody.

§ 195

Základné ustanovenie

Kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník svoj záväzok nesplní, stáva

sa dlžníkovým ručiteľom.

§ 196

(1)

Ručenie predpokladá platný záväzok dlžníka; ručenie možno poskytnúť i pre budúce

záväzky alebo záväzky podmienené.

(2)

Ručenie je však platné, ak záväzok dlžníka je neplatný len pre nedostatok jeho spôsobilosti

brať na seba záväzky alebo pre nedostatok formy právneho úkonu, z ktorého záväzok

dlžníka mal vzniknúť, alebo pre omyl dlžníka, o ktorom ručiteľ v čase prevzatia ručiteľského

záväzku vedel alebo vedieť musel.

§ 197

Ručiteľ je povinný záväzok splniť až vtedy, ak dlžník nesplnil svoj záväzok, hoci

ho na to veriteľ písomne vyzval. Toto vyzvanie nie je potrebné, ak ho veriteľ nemôže

uskutočniť alebo ak je nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní.

§ 198

Ručenie sa vzťahuje na všetky nároky, ktoré vzniknú veriteľovi voči dlžníkovi zo zabezpečeného

záväzku. Ručenie sa však nevzťahuje na náhradu škody spôsobenú porušením dlžníkovho

záväzku, pokiaľ ručiteľ splnil svoj záväzok voči veriteľovi včas.

§ 199

Veriteľ je povinný kedykoľvek na požiadanie ručiteľovi oznámiť výšku svojej pohľadávky

zabezpečenej ručením.

§ 200

Práva veriteľa voči ručiteľovi sa nepremlčia pred premlčaním práv voči dlžníkovi.

§ 201

Ručiteľ môže proti veriteľovi uplatniť všetky námietky, ktoré proti veriteľovi má

dlžník. Ustanovenia

§ 196

zostávajú nedotknuté.

§ 202

Ak sa za ten istý záväzok zaručilo niekoľko ručiteľov, ručí každý z nich veriteľovi

za celý dlh. Ručiteľ má proti ostatným ručiteľom rovnaké práva ako spoludlžník.

§ 203

Ručiteľ, ktorý uhradí záväzok, za ktorý ručí, vstupuje do práv veriteľa a je oprávnený

od neho požadovať všetky právne pomôcky potrebné na uplatnenie nároku voči dlžníkovi.

§ 204

Ak ručiteľ uspokojil veriteľa bez súhlasu dlžníka, zostávajú dlžníkovi voči ručiteľovi

zachované námietky, ktoré mal dlžník voči veriteľovi, aj keď ich ručiteľ neuplatnil.

Dlžník však nemôže voči ručiteľovi uplatniť námietky, na ktoré dlžník ručiteľa neupozornil

ihneď po upovedomení, že veriteľ uplatnil nároky z ručenia.

§ 205

Ustanovenia

§ 197 až 204

použijú sa primerane i na ručenie vzniknuté priamo z tohto zákona.

§ 206

Ak niekto písomne uzná svoj záväzok, hoci aj premlčaný, má sa za to, že záväzok v

rozsahu uznania v čase uznania trvá.

§ 207

(1)

Splnenie záväzku môže sa zabezpečiť prevodom práva dlžníka v prospech veriteľa (zabezpečovací

prevod práva).

(2)

Zmluva o zabezpečovacom prevode práva musí sa uzavrieť písomne.

§ 208

Právo prevedené zabezpečovacím prevodom má povahu práva prevedeného s rozväzovacou

podmienkou, že zabezpečený záväzok sa splní.

§ 209

Pri splnení zabezpečeného záväzku veriteľ je povinný opäť dlžníkovi umožniť výkon

práva v rozsahu jeho prevodu a vydať dlžníkovi všetko, čo z prevedeného práva získal,

a nahradiť, čo pri obvyklej starostlivosti mohol získať.

§ 210

Záväzok dať zábezpeku možno splniť dostatočným zabezpečením vo forme zriadenia záložného

práva alebo ručenia alebo zabezpečovacieho prevodu, alebo iným dostatočným zabezpečením

dohodnutým stranami.

§ 211

(1)

Záväzok sa musí splniť riadne a včas.

(2)

Splnením záväzok zanikne.

§ 212

Ak majú obe strany plniť navzájom zároveň, môže sa splnenia záväzku domáhať len ten,

kto sám splnil skôr svoj záväzok alebo je ochotný a schopný ho splniť.

§ 213

Ten, kto je pri vzájomnom plnení povinný plniť napred, môže svoje plnenie odoprieť

až do toho času, keď sa mu poskytne alebo zabezpečí plnenie vzájomné, ak je plnenie

druhej strany ohrozené okolnosťami u nej nastavšími, ktoré mu neboli známe, keď zmluvu

uzavrel; môže tiež poskytnúť primeranú dodatočnú lehotu na zabezpečenie plnenia a

po jej márnom uplynutí odstúpiť od zmluvy.

§ 214

Jedna strana nie je oprávnená odoprieť plnenie alebo odstúpiť od zmluvy z dôvodu,

že záväzok druhej strany z iného právneho vzťahu nebol splnený riadne a včas.

§ 215

(1)

Kto splnil záväzok alebo jeho časť, je oprávnený žiadať, aby mu príjemca plnenia

na svoj náklad vydal o tom potvrdenie (kvitanciu).

(2)

Dlžník je oprávnený plnenie odoprieť, ak mu veriteľ nevydá zároveň potvrdenie.

§ 216

Ak možno záväzok plniť niekoľkorakým spôsobom, právo voľby plnenia má dlžník; od vykonanej

voľby nemožno ustúpiť.

§ 217

Ak je dlžník povinný plniť veci určené iba podľa druhov, je povinný plniť veci prostrednej

akosti.

§ 218

Veriteľ je povinný prijať čiastočné plnenia záväzku, pokiaľ čiastočné plnenie neodporuje

povahe záväzku.

§ 219

(1)

Ak ten istý dlžník má veriteľovi splniť niekoľko záväzkov a plnenie nestačí na vyrovnanie

všetkých, je splnený záväzok, o ktorom dlžník pri plnení vyhlási, že ho chce splniť;

inak je splnený záväzok najskôr zročný, a to najprv jeho príslušenstvo.

(2)

U peňažných záväzkov sa započíta platenie najprv na vedľajšie nároky veriteľa, potom

na úroky a až potom na istinu. Z niekoľkých peňažných záväzkov je najskôr vyrovnaný

ten, ktorý je nezabezpečený alebo najmenej zabezpečený, inak záväzok najskôr zročný.

§ 220

(1)

Veriteľ je povinný prijať plnenie ponúknuté treťou osobou, ak s tým dlžník súhlasí

a ak plnenie nie je viazané na osobné vlastnosti dlžníka. Súhlas dlžníka nie je potrebný,

pokiaľ tretia osoba za dlžníka ručí alebo iným spôsobom splnenie záväzku zabezpečuje.

(2)

Splnením dlžníkovho záväzku vstupuje tretia osoba do práv veriteľa, ktorý je povinný

vydať jej a na ňu previesť všetky právne pomôcky a zabezpečovacie prostriedky, ktoré

má.

§ 221

Dlžník splní záväzok i vtedy, ak plní tomu, kto predloží veriteľove potvrdenie, okrem

ak dlžník vedel, že ten, kto potvrdenie predložil, nie je oprávnený plnenie prijať.

§ 222

Ak dlžník plní záväzok pomocou inej osoby, zodpovedá tak, ako keby záväzok plnil sám,

pokiaľ tento zákon neustanovuje niečo iné.

§ 223

Dlžník je povinný splniť záväzok v mieste určenom dohodou strán. Ak nie je miesto

plnenia takto určené, je dlžník povinný plniť v mieste, kde mal v čase vzniku záväzku

svoje sídlo (bydlisko), alebo v mieste sídla závodu, z prevádzky ktorého záväzok vznikol.

§ 224

Peňažné platby je dlžník v pochybnostiach povinný na svoje nebezpečenstvo a náklady

plniť v sídle (bydlisku) veriteľa alebo jeho závodu, z prevádzky ktorého záväzok vznikol.

Ak sa po vzniku záväzku toto miesto zmení, veriteľ znáša zvýšenie nebezpečenstva a

nákladov, ktoré tým nastalo.

§ 225

(1)

Dlžník je povinný záväzok splniť v čase určenom dohodou strán.

(2)

Ak nie je čas plnenia dohodnutý, veriteľ môže požadovať plnenie ihneď a dlžník je

povinný plniť bez zbytočného odkladu po tom, keď bol o plnenie veriteľom požiadaný.

§ 226

Ak je čas plnenia výslovne ponechaný na vôľu dlžníka, určí ho na návrh veriteľa súd

podľa okolností prípadu.

§ 227

Vo všetkých prípadoch, v ktorých je určený čas plnenia, treba z povahy právneho úkonu

a úmyslu strán usúdiť, či je určený v prospech oboch strán alebo len v prospech jednej

z nich.

§ 228

(1)

Ak čas plnenia bol určený len v prospech jednej strany , je táto strana oprávnená

podľa povahy veci plniť pred určeným časom plnenia alebo žiadať, aby sa jej plnilo

pred týmto časom.

(2)

Ak dlžník má právo splniť svoj záväzok pred určeným časom plnenia, nie je oprávnený

zraziť si bez privolenia veriteľa sumu zodpovedajúcu úroku za čas, o ktorý plnil skôr.

§ 229

Dlžník je v omeškaní, ak nesplnil svoj záväzok riadne v čase zročnosti.

§ 230

Od dlžníka, ktorý je v omeškaní, môže veriteľ žiadať splnenie záväzku alebo od zmluvy

odstúpiť podľa

§ 235 až 244

. Popri tom patrí veriteľovi nárok na náhradu škody podľa ustanovení

§ 251 až 257

.

§ 231

(1)

Ak sa omeškanie týka záväzku peňažného, dlžník je povinný platiť z neuhradenej sumy

úroky z omeškania podľa odseku 2; úroky z omeškania sa platia v mene, na ktorú znie

hlavný záväzok.

(2)

Úroky z omeškania sú o 1% vyššie, ako je úradná eskontná sadzba platná v krajine

dlžníka v čase omeškania, ak tam nie je takáto sadzba ustanovená, je úrok z omeškania

o 1% vyšší, ako je tam platná zákonná úroková sadzba z pôžičiek poskytovaných peňažnými

ústavmi, inak je 6%.

(3)

Veriteľ môže požadovať náhradu škody vzniknutej nesplnením peňažného záväzku, len

pokiaľ nie je krytá úrokmi z omeškania.

§ 232

(1)

Ak sa omeškanie týka záväzku, predmetom ktorého je vec, alebo ak dlžník poruší svoj

záväzok tým, že nakladá s vecou v rozpore s povinnosťami vyplývajúcimi zo záväzkového

pomeru, prechádza naň po čas, po ktorý záväzok porušuje, nebezpečenstvo škody na veci.

(2)

Len čo dôjde k prechodu nebezpečenstva škody na veci podľa odseku 1, dlžník je povinný

nahradiť škodu spočívajúcu v strate, zničení, poškodení alebo znehodnotení veci bez

ohľadu na to, z akých príčin k nej došlo, okrem ak škodu spôsobil veriteľ alebo vlastník

veci, alebo okrem ak by škoda vznikla i pri splnení povinností dlžníka.

§ 233

(1)

Veriteľ je v omeškaní, ak neprijal riadne ponúknuté plnenie alebo neposkytol spolupôsobenie

potrebné na splnenie záväzku.

(2)

Od veriteľa, ktorý je v omeškaní, môže dlžník žiadať náhradu nákladov, ktoré mu omeškaním

veriteľa vznikli. Popri tom dlžník môže i odstúpiť od zmluvy podľa

§ 235 a 244

.

(3)

Dokiaľ je v omeškaní veriteľ, nie je v omeškaní dlžník.

§ 234

(1)

Ak predmetom plnenia je vec, prechádza na veriteľa po čas jeho omeškania nebezpečenstvo

škody na veci.

(2)

Po prechode nebezpečenstva škody na veci podľa odseku 1 nie je veriteľ oprávnený

požadovať od dlžníka náhradu škody spočívajúcu v strate, zničení, poškodení alebo

znehodnotení veci bez ohľadu na to, z akých príčin k nej došlo, okrem ak škodu spôsobil

dlžník.

§ 235

(1)

Ak omeškanie dlžníka alebo veriteľa zakladá podstatné porušenie jeho zmluvnej povinnosti,

druhá strana môže od zmluvy odstúpiť, ak to oznámi strane, ktorá zmluvu porušila,

bez zbytočného odkladu po tom, keď sa o porušení povinnosti dozvedela.

(2)

Len čo oprávnená strana oznámi druhej strane, že od zmluvy odstupuje alebo že na

zmluve zotrváva , nemôže túto voľbu meniť bez súhlasu druhej strany. Tým nie je dotknuté

ustanovenie

§ 237 ods.2

.

§ 236

Podstatné je také porušenie zmluvnej povinnosti, o ktorom strana porušujúca zmluvu

vzhľadom na pohnútku uzavretia zmluvy, ktorá je v nej výslovne vyjadrená, vedela alebo

vedieť musela pri uzavretí zmluvy, že druhá strana by zmluvu neuzavrela, keby toto

porušenie predvídala. Ak tento zákon neustanovuje inak, má sa v pochybnostiach za

to, že porušenie zmluvy nie je podstatné.

§ 237

(1)

Ak omeškanie dlžníka alebo veriteľa zakladá nepodstatné porušenie jeho zmluvnej povinnosti,

môže druhá strana odstúpiť od zmluvy iba v prípade, že strana, ktorá zmluvu porušila,

nesplní svoju povinnosť ani v dodatočnej primeranej lehote, ktorá sa jej na to musí

poskytnúť. Odstúpenie od zmluvy nemožno odvolať bez súhlasu druhej strany.

(2)

Oprávnenie podľa odseku 1 patrí i osobe, ktorá pri podstatnom porušení zmluvnej povinnosti

druhej strany od zmluvy včas neodstúpila alebo na zmluve zotrvala.

§ 238

Ak veriteľ oznámi dlžníkovi pri určení dodatočnej primeranej lehoty na plnenie, že

túto lehotu už mu nepredĺži, platí, že márnym uplynutím tejto lehoty veriteľ od zmluvy

odstúpil.

§ 239

Veriteľ nie je oprávnený odstúpiť od zmluvy po čas omeškania dlžníka, po ktorý je

dohodnuté platenie zmluvnej pokuty.

§ 240

Ak dlžník splní svoj záväzok iba čiastočne, veriteľ môže od zmluvy odstúpiť len ohľadne

nesplneného zvyšku plnenia, okrem ak čiastkové plnenie pre veriteľa nemá hospodársky

význam bez včasného splnenia zvyšku záväzku; v tomto prípade môže veriteľ odstúpiť

od zmluvy ohľadne celého plnenia.

§ 241

(1)

Pri zmluvách s čiastkovým plnením môže veriteľ bez zbytočného odkladu odstúpiť od

zmluvy, pokiaľ ide o zvyšujúce plnenie, ak z omeškania dlžníka nepochybne vyplýva,

že i v budúcnosti svoje povinnosti zo zmluvy nesplní včas alebo riadne a poruší tým

zmluvu podstatným spôsobom, a ak dlžník bez zbytočného odkladu po vyzvaní veriteľom

nezloží zábezpeku.

(2)

Ak sú splnené podmienky uvedené v odseku 1, veriteľ je oprávnený bez zbytočného odkladu

odstúpiť od zmluvy i pokiaľ ide o čiastkové plnenia už prijaté, ak prijaté čiastkové

plnenia samy o sebe nemajú pre neho hospodársky význam.

§ 242

Veriteľ môže bez zbytočného odkladu odstúpiť od zmluvy, ak zo správania dlžníka alebo

z iných okolností ešte pred časom určeným na plnenie nepochybne vyplýva, že dlžník

zmluvu podstatným spôsobom poruší, a ak dlžník bez zbytočného odkladu po vyzvaní veriteľom

nezloží zábezpeku.

§ 243

(1)

Vyhlásením o odstúpení od zmluvy, pokiaľ bolo urobené v zhode s týmto zákonom, zanikajú

všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy.

(2)

Odstúpenie od zmluvy sa nedotýka nároku na náhradu škody, ani dohody strán o spôsobe

riešenia sporov zo zmluvy.

§ 244

(1)

Ak zo zmluvy, ktorá zanikla odstúpením, plnila len jedna strana, je oprávnená svoje

plnenie požadovať späť.

(2)

Ak plnili obidve strany, je každá z nich oprávnená požadovať vrátenie toho, čo sama

plnila, len ak súčasne vráti to, čo sa jej plnilo.

§ 245

(1)

Ak sa záväzok po svojom vzniku stane nesplniteľným, zaniká záväzkový vzťah pre nemožnosť

plnenia.

(2)

Záväzok sa považuje za splniteľný, aj keď

a)

možno ho splniť len za sťažených podmienok alebo s väčšími nákladmi, alebo

b)

možno záväzok splniť až po určenom čase plnenia.

§ 246

Ak sa stane iba časť plnenia nemožnou, zaniká záväzkový vzťah iba čo do tejto časti;

ak však vyplýva z povahy zmluvy alebo účelu plnenia, ktorý bol stranám známy pri vzniku

záväzku, že plnenie zvyšku nemá pre veriteľa žiadny hospodársky význam, zaniká záväzkový

vzťah v celom rozsahu.

§ 247

(1)

Ak sa uskutočnenie jedného z viacerých voliteľných plnení stane nemožným, obmedzuje

sa záväzok na plnenie zvyšujúce.

(2)

Ak nastala nemožnosť jedného z voliteľných plnení pre skutočnosť, ktorú spôsobila

osoba, ktorá nemá právo voľby, môže druhá strana buď požadovať zvyšujúce plnenie alebo

od zmluvy odstúpiť.

§ 248

Dlžník je povinný, len čo sa dozvie o skutočnosti, ktorá robí splnenie záväzku nemožným,

oznámiť to bez odkladu veriteľovi; inak zodpovedá za škodu, ktorá veriteľovi vznikne

tým, že nebol včas o tejto skutočnosti upovedomený.

§ 249

Nemožnosť plnenia je povinný preukázať dlžník.

§ 250

Dlžník, ktorého záväzok zanikol pre nemožnosť plnenia, je povinný nahradiť podľa ustanovení

§ 251 až 257

škodu veriteľovi tým spôsobenú, okrem ak nemožnosť plnenia záväzku bola spôsobená

okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť (

§ 252

). To isté platí pri nemožnosti plnenia inej povinnosti povinnej strany.