III. ÚS 67/2014 — III. ÚS 67/2014 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 67/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav

Fridrich, PhD., ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu

podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského

súdu v Žiline sp. zn. 9 NcC/14/2013 zo 17. januára 2013 (Rvp 13129/2013),

sp. zn. 9 NcC/13/2013 zo 17. januára 2013 (Rvp 13130/2013), sp. zn. 9 NcC/5/2013

zo 17. januára 2013 (Rvp 13131/2013), sp. zn. 9 NcC/15/2013 (Rvp 13132/2013),

sp. zn. 9 NcC/6/2013 zo 17. januára 2013 (Rvp 13133/2013), sp. zn. 7 NcC/16//2013

zo 16. januára 2013 (Rvp 15207/2013), sp. zn. 9 NcC/15/2013 zo 17. januára 2013

(Rvp 15208/2013), sp. zn. 7 NcC/7/2013 zo 16. januára 2013 (Rvp 15209/2013),

sp. zn. 7 NcC/13/2013 zo 16. januára 2013 (Rvp 15210/2013), sp. zn. 9 NcC/6/2013

zo 17. januára 2013 (Rvp 15339/2013), sp. zn. 7 NcC/7/2013 zo 16. januára 2013

(Rvp 15347/2013), sp. zn. 7 NcC/16/2013 zo 16. januára 2013 (Rvp 15348/2013),

sp. zn. 7 NcC/13/2013 zo 16. januára 2013 (Rvp 15350/2013), sp. zn. 9 NcC/13/2013

zo 17. januára 2013 (Rvp 15355/2013), sp. zn. 9 NcC/15/2013 zo 17. januára 2013

(Rvp 15359/2013) a sp. zn. 9 NcC/13/2013 zo 17. januára 2013 (Rvp 16019/2013), a takto ro zhodo l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.

Rvp 13129/2013, Rvp 13130/2013, Rvp 13131/2013, Rvp 13132/2013, Rvp 13133/2013,

Rvp 15207/2013, Rvp 15208/2013, Rvp 15209/2013, Rvp 15210/2013, Rvp 15339/2013,

Rvp 15347/2013, Rvp 15348/2013, Rvp 15350/2013, Rvp 15355/2013, Rvp 15359/2013

a sp. zn. Rvp 16019/2013 spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod

sp. zn. III. ÚS 67/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., odmieta pre

nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie

Odôvodn en i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. apríla 2013,

7. mája 2013 a 9. mája 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,

s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

(ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy

a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Čadca (ďalej len

„okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalej len „žaloby

o náhradu škody“), ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona

č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť

2 kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie

súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom, ktorých

účastníkom na strane oprávneného bola sťažovateľka.

Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve

nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom

podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona

č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)

súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala

„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným

prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne

a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci

vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho

pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť,

že okresný súd, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom zapríčinil vznik škody na jej

strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať,

ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex

in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu

sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd o sťažovateľkou vznesených námietkach zaujatosti podľa § 15a OSP

proti sudcom okresného súdu v jednotlivých veciach rozhodol tak, že „nevylúčil všetkých

sudcov Okresného súdu... z prejednávania a rozhodovania“ civilných vecí – konaní

o žalobách o náhradu škody (ďalej len „civilných vecí“); tieto uznesenia krajského súdu sú

preto podľa sťažovateľky „... nesprávne, zakladajúce zásah do jej základných práv,

garantovaných čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

3 V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté

v judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/09, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09,

III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného

sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73;

rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody

spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované

a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „... minimálne

kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah...“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť

o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti

prípadu nemôžu javiť v jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla,

že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých

svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu

záveru ako krajský súd v petite jednotlivých sťažností označených uzneseniach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil

dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných

vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva

aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý vo svojich právach;

b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než

z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka v sťažnosti reagovala aj na uznesenie ústavného súdu

sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti

ústavným súdom odmietnuté pre nedostatok jeho právomoci na ich prerokovanie

a rozhodnutie, pričom uviedla, že „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených

4 práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je

prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“. V tejto

súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod

sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento

preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú

rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len

v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie „publikovaného uznesenia

(40/1998 ZSP)“ Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil, že ,,Na prejednanie opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento

rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu.

Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1

v spojení s § 243c O. s. p.).“.

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že „v právnom štáte jednoznačný záver,

že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej

ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí

krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako

dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy

z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len

zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť

podľa predloženého petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu označenými v petite

jednotlivých sťažností boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší a veci

vráti krajskému súdu na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

5 Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade

vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.

1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu

6 súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné

ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde

možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí

primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

Rvp 13129/2013, Rvp 13130/2013, Rvp 13131/2013, Rvp 13132/2013, Rvp 13133/2013,

Rvp 15207/2013, Rvp 15208/2013, Rvp 15209/2013, Rvp 15210/2013, Rvp 15339/2013,

Rvp 15347/2013, Rvp 15348/2013, Rvp 15350/2013, Rvp 15355/2013, Rvp 15359/2013

a sp. zn. Rvp 16019/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť

uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského

súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, a okresného súdu, ktorého sa sťažnosti týkajú,

rozhodol ústavný súd o ich spojení uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené

v bode l výroku tohto uznesenia.

2.1 Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný

súd v tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde

prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri

zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje,

a identite účastníkov konania.

Tak je to aj v prípade sťažností vedených ústavným súdom pod:

- sp. zn. Rvp 13132/2013, Rvp 15208/2013 a sp. zn. Rvp 15359/2013, ktorými

sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 9 NcC/15/213

zo 17. januára 2013,

- sp. zn. Rvp 13133/2013 a sp. zn. Rvp 15339/2013, ktorými sťažovateľka namietala

porušenie označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 9 NcC/6/2013

zo 17. januára 2013,

7 - sp. zn. Rvp 15209/2013 a sp. zn. Rvp 15347/2013, ktorými sťažovateľka namietala

porušenie označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 7 NcC/7/2013

zo 16. januára 2013,

- sp. zn. Rvp 15207/2013 a sp. zn. Rvp 15348/2013, ktorými sťažovateľka namietala

porušenie označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 7 NcC/16/2013

zo 16. januára 2013,

- sp. zn. Rvp 15210/2013 a sp. zn. Rvp 15350/2013, ktorými sťažovateľka namietala

porušenie označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 7 NcC/13/2013

zo 16. januára 2013,

- sp. zn. Rvp 13130/2013, Rvp 15355/2013 a sp. zn. Rvp 16019/2013, ktorými

sťažovateľka namietala porušenie označených práv uznesením krajského súdu

sp. zn. 9 NcC/13/2013 zo 17. januára 2013.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 15208/2013,

Rvp 15339/2013, Rvp 15347/2013, Rvp 15348/2013, Rvp 15350/2013, Rvp 15355/2013,

Rvp 15359/2013 a sp. zn. Rvp 16019/2013 odmietol z dôvodu neprípustnosti podľa § 25

ods. 2 v spojení s § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde (podobne napr. III. ÚS 30/2013,

I. ÚS 158/2013, III. ÚS 381/2013).

2.2 Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd napadnutými uzneseniami

v ostatných veciach rozhodol o námietkach zaujatosti proti sudcom okresného súdu

v civilných veciach sťažovateľky vedených okresným súdom pod konkrétnymi spisovými

značkami.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo

právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých

namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych

prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. III. ÚS 207/04,

I. ÚS 127/05).

8 Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade

preskúmavania právoplatne skončených vecí (m. m. IV. ÚS 187/09). V danej veci

nepovažoval za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľky, pretože aj

v prípade opodstatnenosti jej tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehu konania

v merite veci.

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu

„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,

či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,

II. ÚS 155/08).

Ústavný súd k okolnostiam sťažovateľkiných vecí uvádza, že predmet konania

o uplatnenej námietke zaujatosti konajúceho sudcu nemožno stotožňovať s predmetom

konania, v ktorom dotknutý sudca koná a rozhoduje. Konanie o uplatnenej námietke

zaujatosti končí rozhodnutím, ktorým konkrétny sudca je, alebo nie je vylúčený

z prerokúvania a rozhodovania určitej veci. Toto rozhodnutie však nie je rozhodnutím

o otázke tvoriacej predmet sporového konania, v ktorom namietaný sudca konal. Konanie

o uplatnenej námietke zaujatosti sudcu preto predstavuje čiastkový procesný postup

všeobecného súdu smerujúci k rozhodnutiu slúžiacemu na zabezpečenie rozhodovania

sporovej veci nestranným súdom. Kvalita rozhodovania súdu o námietke zaujatosti sudcu

tak nachádza svoj odraz i v kvalite meritórneho rozhodnutia v konaní, v ktorom bola

námietka zaujatosti sudcu vznesená (m. m. III. ÚS 30/2010).

V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietané uznesenia krajského súdu

by mohli zakladať porušenie označených práv sťažovateľky len v prípade, ak by boli

spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku, ktorý bol

týmito uzneseniami spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň

vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom

postupe, prípadne v opravných konaniach (m. m. III. ÚS 30/2010). Sťažovateľka však

takýto argument vo svojich sťažnostiach neuviedla.

9 Vzhľadom na to, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna v súlade s čl. 127

ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, odmietol ústavný súd sťažnosti sťažovateľky

v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci (m. m. II. ÚS 129/2004, I. ÚS 20/2011,

I. ÚS 311/2011, III. ÚS 30/2010, IV. ÚS 186/2010).

Pokiaľ ide o argument sťažovateľky týkajúci sa rozhodovacej praxe ústavného súdu

v obdobných veciach (prieskum rozhodnutia všeobecných súdov o námietke zaujatosti),

tak III. senát ústavného súdu konštatuje, že v doterajšej judikatúre ústavného súdu v tejto

otázke prevažuje práve v tomto rozhodnutí uplatnený právny názor. Sťažovateľka

vo svojich sťažnostiach poukazovala na konkrétne rozhodnutia ústavného súdu, ktoré

sú skôr výnimkou z uvedenej ustálenej praxe ústavného súdu. Navyše, aplikovaný právny

prístup má oporu aj v rozhodovacej praxi ESĽP, ktorý v súvislosti s namietaným porušením

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaniach o námietkach zaujatosti sudcov konštatoval,

že takéto konanie, nezávislé na konaní, v ktorom bola takáto námietka uplatnená, sa netýka

oprávnenosti trestného obvinenia alebo civilných práv a záväzkov v zmysle čl. 6 ods. 1

dohovoru, preto je tento článok na takéto konania (o námietke zaujatosti, pozn.)

neaplikovateľný (pozri Ovcharenko proti Ukrajine, rozhodnutie z 20. októbra 2009,

č. 26362/02, tiež Mianowicz proti Nemecku, čiastočné rozhodnutie z 19. mája 2009,

č. 37111/04).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver

o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je

také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu

pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno

napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku

(m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne

ako z judikatúry ESĽP (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna

2002), vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú, či konanie posudzované ako celok bolo

spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

10 Ústavný súd pridržiavajúc sa tejto línie svojej stabilnej judikatúry, ako aj opierajúc

svoje závery o rozhodovaciu prax ESĽP nezistil v obsahu týchto sťažností žiadnu

skutočnosť alebo dôvod na to, aby sa v danej veci odchýlil od tohto právneho názoru,

a preto uvedené sťažnosti, predmetom ktorých bolo namietané porušenie označených práv

sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu, odmietol z dôvodu nedostatku

svojej právomoci.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014

11