IV. ÚS 34/04 — IV. ÚS 34/04 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 34/04-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2004 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní

o sťažnosti Bastav, s. r. o., so sídlom Hrabiny 1057, Tisovec, zastúpenej advokátom

JUDr. I. M., Ž., ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Revúca v konaní vedenom

pod sp. zn. Cb 35/99, za účasti Okresného súdu Revúca, takto

rozhodol:

1. Základné právo Bastav, s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Revúca v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 35/99

porušené bolo. 2. Okresnému súdu Revúca prikazuje, aby v konaní vedenom pod

sp. zn. Cb 35/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Bastav, s. r. o., priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Revúca

povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Revúca je povinný uhradiť Bastav, s. r. o., do jedného mesiaca

od doručenia tohto nálezu trovy konania vo výške 8 796 Sk (slovom

osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet advokáta JUDr. I. M., Ž.

Odôvodnenie:

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. IV. ÚS 34/04-10 z 12. februára 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Bastav, s. r. o., so sídlom Hrabiny 1057,

Tisovec (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. Cb 35/99.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 15. februára 1999 okresnému súdu

„... návrh na začatie konania v právnej záležitosti zaplatenia čiastky 107 413 Sk a čiastky

2 249,70 Sk s prísl. vydaním platobného rozkazu“.

2 Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vydané

rozhodnutie vo veci samej. Z dôvodu prieťahov v konaní podala sťažovateľka

24. marca 2003 predsedovi okresného súdu sťažnosť na postup súdu. Listom

z 22. mája 2003 označil predseda okresného súdu jej sťažnosť za dôvodnú.

V sťažnosti sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy

vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, súčasne žiadala, aby ústavný súd

prikázal okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 35/99 konať, a domáhala sa aj

priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti

podaním sp. zn. Spr. 214/04 doručeným ústavnému súdu 2. apríla 2004, v ktorom sa okrem

iného uvádza: „Spis po jeho napadnutí na súd dňa 15. 2. 1999 bol pridelený sudkyni

JUDr. M. K.. Potom, čo sa JUDr. M. K. stala sudkyňou dňa 22. 6. 1999 spis bol pridelený

tejto sudkyni. Sudkyňa v septembri 1999 nastúpila na PN, z ktorej bez prerušenia nastúpila

na materskú dovolenku, z ktorej sa vrátila dňa 16. 9. 2000. Počas PN a materskej dovolenky

sudkyne JUDr. M. K. spis bol pridelený JUDr. P. K., ktorý vo veci určil termín

pojednávania na deň 25. 1. 2000. Na toto pojednávanie sa nedostavil právny zástupca

navrhovateľa, pričom z dôvodu krátkosti času medzi prevzatím zastúpenia a termínom

pojednávania, požiadal o jeho odročenie. Následne už po návrate sudkyne JUDr. M. K.,

táto dňa 20. 11. 2000 zaslala právnemu zástupcovi navrhovateľa na vyjadrenie podaný

odpor. Ďalšie pojednávania určila na deň 8. 2. 2001, ktoré bolo odročené z dôvodu návrhu

zástupkyne odporkyne na možné riešenie sporu mimosúdnou dohodou. Na toto

pojednávanie sa právny zástupca navrhovateľa znovu neustanovil a požiadal

o ospravedlnenie svojej neúčasti. Podaním zo dňa 8. 2. 2001 sudkyňa zároveň vyzvala

zástupcu navrhovateľa, aby špecifikoval výšku uplatnenej náhrady škody podľa jednotlivých

položiek, a aby doplnil predložený zápis z preberania Reštaurácie Barón o ocenenie

chýbajúcich a poškodených vecí DKP a zároveň, aby predložil odovzdávací protokol –

inventárny súpis zo dňa 14. 8. 1995. Ďalšie pojednávanie bolo určené na deň 15. 3. 2001,

3 ktoré pojednávanie bolo odročené s tým, že zástupkyňa odporkyne oznámila súdu, že žiada

o odročenie pojednávania z dôvodu, že medzi účastníkmi konania sa začalo rokovanie

ohľadne riešenia sporu mimosúdnou dohodou. Na toto pojednávanie sa zástupca

navrhovateľa opäť nedostavil, hoci doručenie predvolania mal riadne vykázané. Následne

podaním zo dňa 14. 6. 2001 zástupca navrhovateľa oznámil súdu, že žiada o poskytnutie

primeranej 30-dňovej lehoty na mimosúdne vysporiadanie sporu. Podaním zo dňa

13. 9. 2001, oznámil že nedošlo k mimosúdnemu vyriešeniu sporu, a že navrhovateľ trvá

na podanom návrhu. Podaním došlým súdu 9. 1. 2003 zástupca navrhovateľa požiadal

o určenie termínu pojednávania, ktoré bolo určené na deň 29. 4. 2003. Na toto

pojednávanie sa opäť neustanovil zástupca navrhovateľa a navrhol pojednávať v jeho

neprítomnosti. Toto pojednávanie bolo odročené na deň 12. 6. 2003 s tým, aby právny

zástupca navrhovateľa konkretizoval právny titul uplatneného nároku a upresnil

nezrovnalosti v jeho podaní zo dňa 5. 2. 2001 v porovnaní s predloženými listinnými

dôkazmi. Nato zástupca navrhovateľa podaním došlým súdu 4. 6. 2003 upresnil právny titul

žalovanej sumy na bezdôvodné obohatenie. Zástupkyňa odporkyne podaním zo dňa

11. 6. 2003 oznámila súdu, že žiada o poskytnutie ďalšej lehoty na uzavretie mimosúdnej

dohody. Nato zástupca navrhovateľa telefonicky dňa 11. 6. 2003 oznámil súdu, že súhlasí

so žiadosťou zástupkyne odporkyne s tým, aby súd tejto ešte poskytol lehotu na prípadné

mimosúdne riešenie sporu do konca mesiaca jún 2003. Ďalšie pojednávanie bolo určené

na deň 8. 1. 2004, ktorého pojednávania sa zúčastnil zástupca navrhovateľa, odporkyňa,

ako aj zástupkyňa odporkyne. Na tomto pojednávaní zástupca navrhovateľa uviedol,

že súhlasí s tým, aby pojednávanie bolo odročené vzhľadom na prejav zástupkyne

odporkyne, ktorá v písomnej forme predloží súdu ako aj navrhovateľovi špecifikáciu

chýbajúcich DKP ku dňu 10. 7. 1998 aj s ich ocenením. Pojednávanie bolo odročené na deň

3. 2. 2004. Toto pojednávanie z dôvodu, že sudkyňa mala na ten istý deň určený aj termín

hlavného pojednávania v trestnej veci 1 T 83/00, ktorý bol prioritný, bolo odročené na deň

5. 2. 2004. Pojednávanie bolo z dôvodu žiadosti zástupcu navrhovateľa odročené na deň

24. 2. 2004. Toto pojednávanie bolo z dôvodu žiadosti zástupkyne odporkyne odročené

na deň 25. 3. 2004 a toto pojednávanie bolo z dôvodu, že sudkyni bolo doručené

predvolanie na kúpeľnú liečbu s mal. dcérou odročené na deň 27. 4. 2004. Vzhľadom

na uvedené je zrejmé, že súd vo veci konal. K rozhodnutiu vo veci nedošlo aj z dôvodu,

4 že na návrhy účastníkov konania, resp. ich zástupcov boli poskytované lehoty a odročované

pojednávania práve z dôvodu, že prichádzalo do úvahy riešenie sporu mimosúdnou

dohodou.

Preto podľa nášho názoru nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 14. apríla 2004 sa právny zástupca

sťažovateľky vyjadril k stanovisku predsedu okresného súdu takto: „Pokiaľ odporca

poukazuje na skutočnosť, že právny zástupca navrhovateľa sa nezúčastnil na niektorých

pojednávaniach považujeme za potrebné uviesť, že vždy sa písomne ospravedlnil a súhlasil

s konaním bez jeho účasti. Na písomné výzvy súdu riadne reagoval. Podľa nášho názoru

i v prípade, že by právny zástupca navrhovateľa, resp. sám navrhovateľ bol v konaní

pasívny, teda by sa osobne nezúčastňoval pojednávaní bez predchádzajúceho

ospravedlnenia, toto nezbavuje povinnosti súdu vo veci konať a rozhodnúť bez zbytočných

prieťahov. Vzhľadom na procesné povinnosti súdu rovnako neobstojí tvrdenie odporcu,

že k spomaleniu konania došlo aj v dôsledku návrhov účastníkov o poskytnutie lehoty

na mimosúdnu dohodu. (...)

Sťažovateľ teda nezaložil svojím postupom príčinu spomalenia postupu súdu. (...)

Naviac poukazujeme na skutočnosť, že sám odporca vo svojom vyjadrení zo dňa

30. 03. 2004 nepriamo uvádza skutočnosti, ktoré preukazujú existenciu prieťahov

v posudzovanej veci. (...)

Rovnako považujeme za potrebné poukázať aj na odpoveď predsedu Okresného súdu

v Revúcej zo dňa 22. 05. 2003, v ktorej označil našu sťažnosť za dôvodnú v celom rozsahu

a súčasne poukázal, že k prieťahom v konaní došlo z objektívnych príčin (nedostatočné

obsadenie súdu sudcami).“

Prehľad úkonov okresného súdu ním vykonaných v posudzovanom konaní, uvedený

v písomnom vyjadrení predsedu okresného súdu sa zhoduje so zisteniami ústavného súdu.

Pri posúdení, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, však ústavný súd prihliadol na celý

obsah predloženého spisu a bral do úvahy všetky okolnosti, ktoré z neho vyplývali.

5 Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva

podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

„Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť

zásadne až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“

(II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

6 Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej

len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa

ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť

pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu spravidla oznámi deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom bol návrh na zaplatenie

sumy 109 872,90 Sk s príslušenstvom z titulu náhrady škody za poškodené a chýbajúce

hnuteľné veci, ktoré sťažovateľka prenechala žalovanej do nájmu na základe nájomnej

zmluvy, a z titulu pohľadávky vyplývajúcej z dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok.

Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľky a okresného súdu ani z nimi

predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu

o osobitnej právnej zložitosti veci. Po skutkovej stránke sa daná vec javí zložitejšia

z dôvodu protichodnosti tvrdení strán sporu. Aj skutočnosť, že právny zástupca

sťažovateľky nepredložil okresnému súdu dostatok podkladov, na základe ktorých by súd

mohol rozhodnúť, prispela ku skutkovej zložitosti veci.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných

prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníka súdneho

7 konania. V posudzovanom konaní ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný

postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak,

aby súd mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť v súlade so zákonom. Súd v sporovom

konaní nie je povinný konať z vlastnej iniciatívy, najmä nahradzovať úkony účastníkov

pri uplatňovaní ich nárokov, plnení procesných povinností a využívaní procesných práv

(IV. ÚS 24/03).

Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry (napr. IV. ÚS 22/03) ústavný súd

pripomína, že v sporovom konaní, akým je aj posudzované konanie, nesie procesnú

zodpovednosť za riadne uvedenie návrhu na rozhodnutie vo veci samej, postup vo veci

samej, predkladanie dôkazov a iných úkonov potrebných na dosiahnutie účelu takého

konania vo výraznej miere účastník (najmä § 6, § 101 a § 120 ods. 1 OSP). V spore ide

na ťarchu účastníka, ak navrhne hoci len faktické pozdržanie kvôli možnej mimosúdnej

dohode. V takomto druhu civilného procesu je navyše dôvodné požadovať, aby účastník

urobil všetko pre to, aby súd nemal sťaženú úlohu pri postupe, najmä pokiaľ ide o základné

procesné úkony, ktorými sú pojednávania (IV. ÚS 187/03).

Z obsahu spisu okresného súdu, ako aj z vyjadrenia predsedu okresného súdu ústavný

súd zistil, že ku vzniku zbytočných prieťahov v konaní prispela nie nepodstatným podielom

aj sťažovateľka. Jej postup počas doterajšej doby konania nebol vždy aktívny a súčinnostný.

Zo siedmich uskutočnených pojednávaní sa sťažovateľka osobne nezúčastnila ani jedného.

Jej právny zástupca, resp. jeho substituent, sa osobne zúčastnil iba jedného pojednávania

uskutočneného 8. januára 2004 (t. j. v čase, keď už bola podaná sťažnosť ústavnému súdu).

Neúčasť na piatich pojednávaniach 25. januára 2000, 8. februára 2001, 29. apríla 2003,

12. júna 2003 a 27. apríla 2004 právny zástupca ospravedlnil, z toho dvakrát súhlasil, aby

okresný súd konal v jeho neprítomnosti. Na pojednávanie 15. marca 2001 sa nedostavil bez

ospravedlnenia aj napriek tomu, že naň bol riadne a včas predvolaný.

Sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu viackrát menila (resp. upravovala)

právny titul uplatneného nároku (od náhrady škody po bezdôvodné obohatenie) a v podaní

z 28. apríla 2003 dokonca nevylúčila možnosť prípadnej ďalšej zmeny.

8 Takéto správanie sťažovateľky nezodpovedá jej postaveniu účastníka v sporovom

konaní a nie je v súlade s citovaným § 6 a § 120 OSP a podľa názoru ústavného súdu

rozhodujúcim spôsobom ovplyvnilo doterajšiu dĺžku konania.

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, prihliadal ústavný

súd na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje

v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa § 101 ods. 2 OSP súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa

riadne predvolaný účastník nedostavil na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu

o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka, prihliadne pritom

na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Ústavný súd konštatoval, že v konaní o návrhu od jeho podania okresnému súdu

do rozhodnutia ústavného súdu uplynulo viac ako 5 rokov. Ku dňu vydania nálezu

ústavného súdu je stav konania taký, že posledné pojednávanie uskutočnené 27. apríla 2004

bolo odročené na neurčito s tým, že sťažovateľka bude vyzvaná na upresnenie žalobného

návrhu, čo okresný súd vykonal listom z 30. apríla 2004.

Zo súdneho spisu, zo sťažnosti, ako aj z vyjadrení predsedu okresného súdu

a právneho zástupcu sťažovateľky ústavný súd zistil, že okresný súd vo veci sťažovateľky

prvýkrát rozhodol 30. marca 1999 tak, že vydal platobný rozkaz na zaplatenie sumy

109 892,70 Sk. Odporkyňa podala v zákonnej lehote 2. júna 1999 (platobný rozkaz jej bol

doručený 25. mája 1999) odpor proti platobnému rozkazu. Prípisom okresného súdu

z 3. júna 1999 bol sťažovateľke zaslaný odpor, aby sa k nemu vyjadrila. Sťažovateľka tak

neurobila ani po urgencii okresného súdu. Zákonný sudca úpravou pre kanceláriu

z 15. novembra 1999 nariadil termín pojednávania na 14. december 1999, následne úpravou

z 29. novembra 1999 termín pojednávania odročil na neurčito. Nový termín pojednávania

nariadil zákonný sudca úpravou pre kanceláriu z 10. januára 2000 na 25. január 2000.

9 Okresný súd zo siedmich uskutočnených pojednávaní od 25. januára 2000

do 27. apríla 2004 vykonával dokazovanie len na troch z nich (29. apríla 2003,

8. januára 2004 a 27. apríla 2004). Ostatné pojednávania boli po vyvolaní veci

a konštatovaní neúčasti sťažovateľky, právneho zástupcu sťažovateľky, resp. oboch

účastníkov konania odročené.

Okresný súd niekoľkokrát vyzýval sťažovateľku, aby upresnila žalobný návrh

a uviedla právny titul uplatneného nároku, ale až výzva z 30. apríla 2004 bola presne a jasne

formulovaná tak, aby na jej základe upresneného žalobného návrhu mohol okresný súd

rozhodnúť. Je však neospravedlniteľné, že k takto koncipovanej výzve dospel okresný súd

až po 5 rokoch od podania žalobného návrhu.

Takýto postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval

v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods.1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá. Je ale potrebné pripomenúť, že postup súdu sťažovali návrhy

právnych zástupcov účastníkov konania o poskytnutie lehoty na mimosúdne riešenie sporu.

Z predloženého spisového materiálu navyše vyplýva, že okresný súd bol

v posudzovanom konaní niekoľkokrát úplne nečinný bez toho, že by mu v jeho ďalšom

postupe bránila zákonná prekážka. Ide o obdobie:

- od 20. júla 1999, keď uplynula sťažovateľke lehota na predloženie listinných

dôkazov a na vyjadrenie k odporu, do 10. januára 2000, keď zákonná sudkyňa nariadila

termín pojednávania (t. j. viac ako 5 a pol mesiaca);

- od 10. marca 2000, keď boli okresnému súdu doručené požadované listinné dôkazy,

do 2. januára 2001, keď zákonná sudkyňa nariadila termín pojednávania (t. j. viac ako

9 a pol mesiaca);

- od 13. septembra 2001, keď bol okresnému súdu doručený list právneho zástupcu

sťažovateľky, v ktorom oznamoval, že medzi účastníkmi konania nedošlo k mimosúdnej

10 dohode, do 24. marca 2003, keď zákonná sudkyňa nariadila termín pojednávania

(t. j. 18 mesiacov);

- od 1. júla 2003, keď okresnému súdu bolo doručené podanie právnej zástupkyne

odporkyne, ktorým oznamovala, že odporkyňa nemá záujem na mimosúdnom vyporiadaní

nároku, do 14. novembra 2003, keď zákonná sudkyňa nariadila termín pojednávania

(t. j. 4 a pol mesiaca).

Vyššie uvedené obdobia nečinnosti v trvaní spolu 37 a pol mesiaca (t. j. viac než

3 roky) preto ústavný súd kvalifikoval ako konanie so zbytočnými prieťahmi.

Sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu v sťažnosti namietala,

že od pojednávania uskutočneného 8. februára 2001 do 24. marca 2003 okresný súd

nevykonal v predmetnej veci nijaký procesne relevantný úkon smerujúci k odstráneniu

stavu právnej neistoty. V namietanom období ústavný súd síce konštatoval zbytočné

prieťahy v konaní okresného súdu, ale nie v takom rozsahu, ako to vyplýva zo sťažnosti

sťažovateľky. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že v čase od pojednávania uskutočneného

8. februára 2001 do 13. septembra 2001 právni zástupcovia oboch zúčastnených strán

žiadali okresný súd o poskytnutie lehoty na mimosúdne riešenie sporu. Okresný súd ich

žiadosti vyhovel. Priebežne však zisťoval u oboch právnych zástupcov stav mimosúdneho

vyporiadania účastníkov konania. Listom právneho zástupcu sťažovateľky doručeným

okresnému súdu 13. septembra 2001 mu bolo oznámené, že k mimosúdnemu vyporiadaniu

nedošlo. Odo dňa doručenia vyššie spomínaného listu právneho zástupcu sťažovateľky

okresnému súdu až do 24. marca 2003 okresný súd nevykonal žiaden procesne relevantný

úkon smerujúci k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky, čo už napokon ústavný

súd konštatoval v predchádzajúcej časti tohto nálezu.

Sťažovateľka vo svojom vyjadrení z 8. apríla 2004 namietala, že okresný súd zaslal

odpor podaný žalovanou 2. júna 1999 právnemu zástupcovi na vyjadrenie až

20. novembra 2000, teda po 11 mesiacoch od prevzatia právneho zastúpenia. S týmto

tvrdením sťažovateľky ústavný súd nemôže súhlasiť, pretože zo súdneho spisu vyplýva,

11 že ju okresný súd bezprostredne po pojednávaní v januári 2000 vyzval prípisom doručeným

právnemu zástupcovi sťažovateľky 28. januára 2000 aj na vyjadrenie k priloženému odporu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. Cb 35/99, došlo k zbytočným

prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu,

aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa

nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané

finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk, ktoré zdôvodnila tým, že absencia finančných

12 prostriedkov vzhľadom na výšku zaplateného súdneho poplatku a výšku žalovanej istiny

znamená pre ňu z hospodárskeho hľadiska katastrofálne následky.

Ústavný súd nepovažoval v tomto prípade výrok o porušení základného práva

sťažovateľky a výrok, ktorým prikázal okresnému súdu v predmetnej veci konať bez

zbytočných prieťahov, za dostatočnú ochranu jej základného práva.

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej

nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Sťažovateľkou požadovaná výška primeraného finančného zadosťučinenia je podľa

názoru ústavného súdu v príkrom rozpore s atribútom primeranosti tohto finančného

zadosťučinenia, a preto ústavný súd s prihliadnutím na všetky okolnosti zakladajúce

porušenie označených práv, ale najmä na správanie sťažovateľky ako účastníčky konania

(pozri odsek II bod 2 tohto rozhodnutia) uznal podľa zásad spravodlivosti za odôvodnené

priznať sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie (§ 50 ods. 3 zákona o ústavnom

súde) v sume 10 000 Sk.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. I. M.,

uplatnených v podaní doručenom ústavnému súdu 14. apríla 2004. Úhradu priznal za dva

úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1

ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal

13 z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I.

polrok 2002, ktorá bola 12 811 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 8 796 Sk za 2

úkony po 4 270 Sk a 2 x 128 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky).

Odmenu za podanie právneho zástupcu označené ako sťažnosť na postup súdu

z 24. marca 2003, ktorej úhradu si právny zástupca uplatnil v podaní doručenom ústavnému

súdu 14. apríla 2004, ústavný súd nepriznal z dôvodu, že nejde o úkon právnej služby

poskytnutý sťažovateľke v konaní pred ústavným súdom.

Podanie právneho zástupcu doručené ústavnému súdu 14. apríla 2004 ústavný súd

nevyhodnotil vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podanie

vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2004

14