IV. ÚS 308/04 — IV. ÚS 308/04 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 308/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. októbra 2004

predbežne prerokoval sťažnosť Alfréda Juríčka a Ľubice Juríčkovej, obaja bytom K.,

zastúpených advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namietajú porušenie ich základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom

pod sp. zn. 4 CoE 78/03, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Alfréda Juríčka a Ľubice Juríčkovej odmieta ako zjavne

neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. septembra 2004 doručená sťažnosť Alfréda Juríčka a Ľubice Juríčkovej (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoE 78/03.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že v exekučnom konaní vydražili nehnuteľnosti

„z kat. úz. K., a to parc. č. 2123/1-zast. pl. o výmere 93 m 2 a čerpaciu stanicu PH s. č. 429,

za sumu 438.090 Sk, ktorú ihneď poukázali na účet súdneho exekútora J. K.“.

Okresný súd Prievidza (ďalej len „okresný súd“) uznesením zo 4. júna 2003 príklep

súdneho exekútora neschválil. Proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia odvolanie,

o ktorom rozhodoval krajský súd, ktorý uznesenie okresného súdu 30. júna 2004 potvrdil.

Porušenie svojich práv vidia sťažovatelia okrem iného aj v tom, že spravodlivý

proces musí vylúčiť ľubovôľu v rozhodovaní a musí tiež zaistiť účinnú súdnu ochranu,

pričom v danom prípade súdy rozhodovali po vyše dvoch rokoch a bez relevantného

procesného úkonu - námietok. Z ústavného princípu nezávislosti súdov vyplýva i zásada

voľného hodnotenia dôkazov. Podľa názoru sťažovateľov súd ani v tomto prípade

nepostupoval správne, pretože zohľadnil stanovisko správcu konkurznej podstaty,

ale nezohľadnil potvrdenie sťažovateľov o dražbe, ktoré osvedčovalo, že tzv. olejové

hospodárstvo čerpacej stanice bolo vydražené s inou nehnuteľnosťou, ktorej príklep bol

súdom schválený.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,

postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoE 78/03, porušené

bolo.

2 2. Uznesenie Krajského súd v Trenčíne zo dňa 30. 6. 2004, sp. zn. 4 CoE 78/03

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľom priznáva finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- Sk, ktorú sumu

im vyplatí Krajský súd v Trenčíne do 2 mesiacov od doručenia nálezu.

4. Sťažovateľom priznáva náhradu trov konania v sume 14.110 Sk (tri úkony

po 4.534 + 136 Sk), ktorú im Krajský súd v Trenčíne vyplatí do 2 mesiacov od doručenia

nálezu, k rukám ich právnej zástupkyni JUDr. E. Ľ.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa

a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho

odmietnutie.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to,

či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

3 ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Sťažovatelia namietali, že postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. 4 CoE 78/03 došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru. K porušeniu označených práv došlo podľa názoru sťažovateľov tým, že krajský

súd nevyhovel ich odvolaniu proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorým bol zamietnutý

návrh sťažovateľov na schválenie príklepu súdneho exekútora.

Podľa § 134 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „exekučný poriadok“) sa exekúcia

predajom nehnuteľnosti vzťahuje na nehnuteľnosť aj s jej súčasťami a príslušenstvom.

4 Podľa § 148 ods. 1 exekučného poriadku udelenie príklepu podlieha schváleniu

súdom.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti zistil, že sťažovatelia na dražbe v exekučnom konaní

vydražili „nehnuteľnosti z kat. úz. K., a to parc. č. 2123/1-zast. pl. o výmere 93 m 2

a čerpaciu stanicu PH s. č. 429“, pričom zaplatili najvyššie podanie. Súdny exekútor

požiadal okresný súd o udelenie súhlasu s príklepom, ktorý príklep súdneho exekútora

neschválil. Proti rozhodnutiu okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom

krajský súd rozhodol tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Krajský súd odôvodnil neschválenie príklepu skutočnosťou, „že v zozname aktív

povinného ku dňu 31. mája 2002 sa nachádzajú dva výdajné stojany nafty, ktoré podľa

tvrdenia povinného spolu s ostatným zariadením stavby (nádržami, čerpadlami) tvoria

príslušenstvo k stavbe, sú zaradené v majetku úpadcu a patria do konkurznej podstaty.

Preto pri exekúcii predajom nehnuteľnosti mala byť riadne identifikovaná nielen hlavná

vec, ale aj veci, ktoré sú jej súčasťou alebo príslušenstvom. Sporným v danej veci zostalo,

či výdajné naftové stojany, čerpadlá a nádrže sú súčasťou alebo príslušenstvom stavby -

čerpacej stanice pohonných hmôt alebo samostatnou vecou. Bez vyriešenia tejto otázky

s poukazom na ust. § 134 ods. 2 Exekučného poriadku nebolo možné príklep súdneho

exekútora na dražbe konanej dňa 14. júna 2002 schváliť. Za týmto účelom, keďže

ide o odbornú otázku, mal súdny exekútor obstarať znalecký posudok“.

Obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podobne aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, ak sú splnené

všetky procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom práva na súdnu a inú právnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie je umožniť každému reálny prístup k súdu

a k tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Už samotné konanie a rozhodovanie

súdov je prejavom toho, že základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

5 čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo

rešpektované.

K porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy,

pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej alebo právnickej osoby.

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa ústavný súd zohľadnil,

že konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom

a zákonnom rámci, ktorého rešpektovanie vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom

vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti svoje

rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť,

ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a tiež akými úvahami

sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto

smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Európsky súd pre ľudské práva v prípade Hadjanastssiou v. Grécko uviedol, že: „Zmluvné

strany (dohovoru) požívajú širokú možnosť voľby primeraných prostriedkov, aby zaistili,

že ich súdne systémy spĺňajú požiadavky čl. 6 dohovoru. Vnútroštátne súdy musia však

dostatočne jasne uviesť dôvody, na ktorých sa zakladajú ich rozhodnutia“ (sťažnosť

č. 20945/87 a rozsudok súdu zo 16. decembra 2002). Požiadavka jasného a jednoznačného

odôvodnenia súdnych rozhodnutí bez ohľadu na to, či ide o meritórne rozhodnutia alebo

o rozhodnutia procesnej povahy, vystupuje do popredia v prípadoch, keď sa nimi rozhoduje

o uplatnení alebo ochrane základných práv a slobôd upravených buď v ústave, alebo

v medzinárodnej zmluve o ľudských právach.

Z uvedeného hľadiska ústavný súd preskúmal sťažnosť samotného sťažovateľa a tiež

označené rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 4 Co 78/03 z 30. júna 2004 a dospel k záveru,

6 že sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa

čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd podobne ako v prípade iných sťažností namietajúcich porušenie

označených práv pred krajským súdom tiež skúmal, či jeho rozhodnutie nebolo svojvoľné

alebo arbitrárne a či nezakladá možnosť porušenia sťažovateľmi označených práv.

Z postupu krajského súdu je zrejmé, aké skutočnosti uznal za základ svojich rozhodnutí.

Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovatelia uvádzajú v konaní

pred ústavným súdom, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť

právne závery krajského súdu. Procesný postup krajského súdu sa nejaví podľa názoru

ústavného súdu ako svojvoľný, neodôvodnený a zjavne neopodstatnený, teda taký,

aby ústavný súd mohol považovať konanie krajského súdu za porušenie označených

základných práv.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto

prípade krajským súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení exekučného poriadku, že by sa zásadne poprel

ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, III. ÚS 14/04). Ústavný súd stabilne

judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich

konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00,

III. ÚS 53/02).

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností vyplýva, že sťažovateľom nebolo

odňaté ani obmedzované právo byť účastníkom konania a že mohli svoje práva dané

im hmotnými a procesnými právnymi predpismi v konaní uplatniť. Súdy svoj postup

a rozhodnutie odôvodnili.

Nespokojnosť, resp. nestotožnenie sa sťažovateľov s obsahom uznesenia krajského

súdu sp. zn. 4 CoE 78/03, nie je dôkazom jeho neústavnosti, arbitrárnosti alebo svojvôle,

7 a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím

vlastným.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní

odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Zároveň

bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov, keďže ústavný súd

odmietol sťažnosť v celom rozsahu.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2004

8