IV. ÚS 354/08 — IV. ÚS 354/08 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 354/08-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2009 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho o sťažnosti M. P., M., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., K., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod

sp. zn. 17 C 56/2002 takto

rozhodol:

1. Základné právo M. P. na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov

podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I

v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 56/2002 porušené bolo.

2. M. P. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € [slovom dvetisíc eur

(60 252 Sk)], ktoré jej je Okresný súd Košice I povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu. 3. Okresný súd Košice I je povinný uhradiť M. P. trovy právneho zastúpenia

v sume 223,46 € [slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov (6 732 Sk)] na účet jej

právneho zástupcu JUDr. J. H., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovuje.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra

2008 doručená sťažnosť M. P., M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.

J. H., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)

v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

17 C 56/2002.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že podala okresnému súdu žalobu

o náhradu škody na zdraví s príslušenstvom proti odporcovi S. Od začiatku konania

uplynulo viac ako šesť rokov a v predmetnom konaní vedenom na okresnom súde pod

sp. zn. 17 C 56/2002 sa dosiaľ vo veci právoplatne nerozhodlo.

Sťažovateľka ďalej uviedla:

„... Od podania návrhu sa uskutočnilo v predmetnej veci len 8 pojednávaní. Po

podaní žaloby boli pojednávania vytyčované v intervale 4 až 5 mesiacov. Tieto

pojednávania však boli neúčelné a neviedli k správnemu rozhodnutiu vo veci samej.

Rozsudok prvostupňového súdu bol vynesený dňa 19. 12. 2003 po vykonaní dokazovania,

ktoré však bolo nepostačujúce. Súd prvého stupňa vyniesol rozsudok predčasne, bez

vykonania náležitého dokazovania, čo sa prejavilo aj na vecnej správnosti rozhodnutia.

Potvrdzuje to aj skutočnosť, že uvedený rozsudok prvostupňového súdu bol napadnutý

odvolaním tak niektorým zo žalobcov, ako aj zo strany vedľajšieho účastníka v konaní.

2 Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. 9. 2004 sp. zn. 14 Co 66/04 bol rozsudok

prvostupňového súdu zrušený a vrátený prvostupňovému súdu na ďalšie konanie

a rozhodnutie. Spis v predmetnej veci bol vrátený na prvostupňový súd dňa 18. 11. 2004. Po

vrátení veci na nové konanie a rozhodnutie prvostupňovému súdu boli vo veci uskutočnené

do dnešného dňa len 2 pojednávania. Posledné pojednávanie konané dňa 7. 7. 2005 bolo

odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania. Uznesením zo dňa

25. 8. 2005 Okresný súd Košice I pribral do konania znalca, Znalecký ústav: Lekárska

fakulta Univerzity P. J. Šafárika. Znalecký posudok č. 33/2005 zo dňa 28. 2. 2006 bol

vypracovaný a predložený Okresnému súdu Košice I dňa 7. 3. 2006. Voči znaleckému

posudku podal môj právny zástupca námietky, ktoré boli považované za dôvodné.

S podanými námietkami sa ustanovený znalec vysporiadal v doplnku znaleckého posudku

č. 1/33/05 zo dňa 25. 10. 2006. Doplnok znaleckého posudku bol predložený Okresnému

súdu Košice I dňa 20. 11. 2006.

Vzhľadom k tomu, že vypracovanie kontrolného znaleckého posudku znaleckým

ústavom trvalo 7 mesiacov, trvanie vypracovania doplnku znaleckého posudku v rozsahu 3

normostrán ďalších 6 mesiacov sa mi javí ako neprimerané a prieťahové. Som toho názoru,

že ani sudca Okresného súdu I správne nevyužil možnosti dané mu platnou právnou

úpravou a znalca neurgoval ani nijakým spôsobom neupozornil na urýchlené dopracovanie

posudku. Sudca Okresného súdu Košice I viac ako pol roka po predložení doplnku

znaleckého posudku neurčil vo veci termín pojednávania a neurobil iný úkon vo veci samej.

Následne opatrením predsedu súdu zo dňa 5. 6. 2007 bola vec v dôsledku personálnych

zmien pridelená na nové rozhodnutie sudcovi Okresného súdu Košice I Mgr. J. M. Ani

rozvrhom práce určený sudca po dobu dlhšiu ako jeden rok neurobil žiaden úkon vo veci

samej. Možno teda konštatovať, že od posledného pojednávania v danej veci už uplynuli

viac ako 3 roky a od doby predloženia doplnku znaleckého posudku, odkedy mali a mohli

byť vykonávané ďalšie pojednávania uplynuli takmer 2 roky. Aj napriek skutočnosti, že

vypracovanie znaleckých posudkov trvá istý čas, ani po ich vypracovaní, hoci predstavujú

v danom konaní kľúčový a významný dôkaz nebol vo veci urobený žiaden úkon, čo možno zo

strany súdu považovať za prieťahy v konaní.

Dňa 8. 7. 2008 som podala sťažnosť predsedovi Okresného súdu Košice I na

prieťahy v konaní, ktorý po oboznámení s obsahom mojej sťažnosti konštatoval, že toto

3 konanie je po skutkovej stránke značne náročné, a že Okresný súd Košice I od podania

návrhu až do decembra 2006 konal vo veci pravidelne a bez prieťahov. ...

Chcem poukázať na skutočnosť, že predmetné prieťahy v súdnom konaní vyvolávajú

u mňa psychický stav neistoty a očakávania, keďže sa neviem domôcť práva, ktoré som si

zákonným spôsobom uplatnila, ako ani samostatného odškodnenia, ktoré mi za škody na

zdraví a spôsobené trvalé následky patrí. Som toho názoru, že konanie o náhradu škody

z ublíženia na zdraví je konaním s osobitným významom pre sťažovateľa, v ktorom sa

vyžaduje aj osobitná rýchlosť.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1) Základné právo sťažovateľa, právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, zaručené ustanovením článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, bolo

v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 17 C 56/02 porušené.

2) Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume

600.000,- Sk, ktoré je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3) Okresnému súdu Košice I prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 56/02

konal bez zbytočných prieťahov.

4) Porušovateľ je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy súdneho konania.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí

senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a keďže nezistil

dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, uznesením č. k.

IV. ÚS 354/08-14 z 30. októbra 2008 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 8. decembra 2008 právneho

zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili k otázke vhodnosti

4 ústneho pojednávania, a predsedu okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril aj

k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Právny zástupca sťažovateľky v odpovedi na výzvu oznámil ústavnému súdu listom

zo 17. decembra 2008 (doručeným ústavnému súdu 19. decembra 2008), že netrvá na

ústnom prerokovaní sťažnosti.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr 83/08

z 29. decembra 2008, doručenom ústavnému súdu 30. decembra 2008 okrem iného uviedol:

„... Sťažovateľka spolu s ďalšími piatimi žalobcami na tunajšom súde dňa 25. 1.

2002 podala žalobu, proti žalovanej: S., a. s., s označením vedľajšieho účastníka popri

žalovanej S., a. s. B., odštepný závod K. Žalobou sa domáhali náhrady škody na zdraví,

ktorú účastníci utrpeli ako cestujúci pri dopravnej nehode dňa 25. 1. 1999 o 6,50 hod., keď

vodič autobusu, ktorý bol vo vlastníctve žalovanej, na priamom zľadovatelom úseku cesty

od obce Č. do K. zozadu narazil do dodávkového motorového vozidla zn. Citroen, následne

prešiel do protismeru, kde došlo k zrážke s oproti idúcim autobusom.

V rámci prípravy pojednávania v súlade s ust. § 114 O. s. p. súd doručil žalobu

žalovanej a vedľajšiemu účastníkovi, aby sa k nej vyjadrili.

Po doručení vyjadrení k žalobe súd nariadil prvé pojednávanie vo veci, ktoré sa

uskutočnilo 12. 4. 2002.

Druhé pojednávanie sa uskutočnilo 22. 5. 2002.

Tretie pojednávanie sa uskutočnilo dňa 2. 10. 2002, na ktorom súd okrem iného

vyhlásil aj uznesenie č. k. 17 C/56/02-77 o spojení konania vedeného pod sp. zn. 17 C/56/02

s konaním vedeným pod sp. zn. 13 C/56/02 na spoločné konanie s tým, že bude ďalej vedené

pod sp. zn. 17 C/56/02. Veci súd spojil na spoločné konanie v záujme hospodárnosti

konania, pretože spolu skutkovo súviseli a základ zodpovednosti za škodu spočíval v tej istej

dopravnej nehode. Počet účastníkov na strane žalobcu sa takto rozšíril z pôvodných 6 na

13.

Štvrté pojednávanie sa uskutočnilo 30. 10. 2002.

5 Uznesením č. k. 17 C 56/02-92 zo dňa 20. 1. 2003 súd nariadil znalecké dokazovanie

znalcom MUDr. M. H. Uznesením č. k. 17 C 56/02-94 zo 7. 2. 2003 súd rozšíril zadanie

úloh znalca.

Znalec doručil súdu 10 znaleckých posudkov dňa 9. 7. 2003 o posúdení zdravotného

stavu 10 žalobcov.

K predloženým znaleckým posudkom viacerí účastníci predložili písomné stanovisko,

v ktorom namietali množstvo nedostatkov posudku.

Piate pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 5. 9. 2003.

Znalecké posudky o posúdení zdravotného stavu ďalších žalobcov boli súdu

doručené 20. 11. 2003.

Súd uznesením č. k. 17 C 56/02-235 z 26. 11. 2003 priznal znalcovi znalečné za

podanie všetkých 13 znaleckých posudkov. Vzhľadom na náročnosť znaleckej úlohy

spočívajúcej v posudzovaní zdravotného stavu 13 účastníkov, ktorí utrpeli závažné

poranenia, súd akceptoval neskoršie podanie posudkov, ako aj skutočnosť, že znalec

spolupracoval s konzultantom a študoval odbornú literatúru.

Šieste pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 11. 12. 2003, na ktorom súd okrem iného

uznesením pripustil zmenu žalobného návrhu žalobcov v 2., 4.., 5., 6., 7., 9., 10., 11., 12.

a 13. rade.

Siedme pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 17. 12. 2003.

Ôsme pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 19. 12. 2003, na ktorom súd vyhlásil

rozsudok č. k. 17 C 56/02-313, proti ktorému podali odvolanie vedľajší účastník

a žalobkyňa v 13. rade.

Odvolací súd uznesením č. k. 14 Co 66/04-446 z 28. 9. 2004 napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Deviate pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 10. 5. 2005.

Desiate pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 7. 7. 2005.

Uznesením č. k. 17 C 89/2002-537 z 25. 8. 2005 súd nariadil znalecké dokazovanie

Lekárskou fakultou Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.

Spis bol znaleckému ústavu odoslaný 30. 9. 2005.

Znalecký ústav podal znalecký posudok na tunajšom súde dňa 7. 3. 2006.

6 Uznesením č. k. 17 C 56/2002-633 z 13. 3. 2006 súd priznal znaleckému ústavu

znalečné za vypracovaný znalecký posudok. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 5. 4.

2006.

Aj k znaleckému posudku predloženému znaleckým ústavom viacerí účastníci

predložili písomné stanovisko, v ktorom namietali množstvo nedostatkov posudku.

Dňa 20. 11. 2006 bol tunajšiemu súdu na jeho žiadosť doručený tzv. doplnok

znaleckého posudku spolu s vyúčtovaním znalečného, o ktorom súd rozhodol uznesením č. k.

17 C 56/2002-655 zo 14. 12. 2006, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 6. 2.

2007.

Jedenáste pojednávanie, ktoré bolo nariadené na 26. 9. 2008, súd odročil na žiadosť

právneho zástupcu žalobcov v 1. až 12. rade, teda aj sťažovateľky ako žalobkyne v 4. rade.

Právny zástupca žalobcov v 1. až 12. rade listom zo 4. 12. 2008 doručeným súdu dňa

8. 12. 2008 zobral v mene všetkých 12 zastúpených žalobcov žalobu späť v celom rozsahu

a žiadal konanie zastaviť z dôvodu poskytnutia plnenia zo strany vedľajšieho účastníka.

Zároveň sa v mene zastúpených výslovne vzdal práva na náhradu trov konania, berúc do

úvahy, že náhrada trov konania nie je krytá poistením.

Súd dňa 12. 12. 2008 vyzval žalovaného na vyjadrenie k späťvzatiu žaloby žalobcami

v 1. až 12. rade.

Po právnej stránke vec nie je náročná. Je však náročná po stránke skutkovej.

V konaní vystupuje na strane žalobcov 13 účastníkov. Na objektívne zistenie

skutkového stavu bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Súd sa musel okrem iného

vyporiadať aj s námietkami účastníkov proti podaným znaleckým posudkom, súd rozhodol

vo veci rozsudkom, ktorý bol však odvolacím súdom zrušený. Tieto skutočnosti značne

prispeli k predĺženiu konania.“

Predseda okresného súdu, ako aj sťažovateľka oznámili ústavnému súdu, že netrvajú

na ústnom pojednávaní predmetnej sťažnosti, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2

zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania.

II.

7 Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva

upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu, resp. tiež účastník konania, proti ktorému návrh na konanie smeruje. Samotným

prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota osoby

domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej istoty dochádza až

právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na zabezpečenie

základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali,

prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli

(IV. ÚS 232/03).

Základnou povinnosťou súdu i sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu

vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje,

aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a

rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

8 Pri posudzovaní otázky, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené

základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní, ústavný

súd skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to

najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka súdneho

konania a postup súdu. Ústavný súd obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva pritom

prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií

postupoval aj v danom prípade.

1. Predmetom konania pred okresným súdom bolo rozhodovanie o žalobe

sťažovateľky o náhradu škody na zdraví s príslušenstvom. Vzhľadom na nutnosť nariadenia

znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom na počet účastníkov konania možno napadnuté

konanie po vecnej stránke považovať za zložitejšie. Na faktickú zložitosť poukázal

vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 29. decembra 2008 aj predseda okresného súdu, túto však

nemožno dávať do súvislosti s obdobím nečinnosti okresného súdu. Po právnej stránke ide

o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Samotná

povaha veci si vyžaduje osobitnú starostlivosť pri prerokúvaní a rozhodovaní veci.

2. Čo sa týka správania sťažovateľky, ktorá je v tomto spore žalobkyňou v 12. rade,

ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka sa načas vyjadrovala k výzvam okresného súdu

a zúčastnila sa všetkých nariadených pojednávaní okresného súdu. Správanie sťažovateľky

nemalo vplyv na spomalenie konania a ani zásadným spôsobom neovplyvnilo jeho celkovú

dĺžku. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní však zohľadnil, že v čase doručenia sťažnosti

sťažovateľky ústavnému súdu 29. septembra 2008 bolo pojednávanie nariadené na

26. september 2008 odročené aj na žiadosť sťažovateľky, avšak nebolo možné ešte

predpokladať, že sťažovateľka spolu s ďalšími žalobcami vezme svoju žalobu späť v celom

rozsahu. Tým, že sťažovateľka 4. decembra 2008 tento procesný úkon urobila, deklarovala,

že ňou namietaná právna neistota stratila svoju relevanciu (intenzitu) vzhľadom na

uspokojenie jej nárokov uplatnených v označenom súdnom konaní zo strany vedľajšieho

9 účastníka konania, pričom k tejto skutočnosti došlo až po doručení sťažnosti ústavnému

súdu.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných podľa

čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd v prvom období konania vo veci od

25. januára 2002 postupoval plynulo a rýchlo, súčasne však aj nesústredene a nedôsledne,

dôkazom čoho je aj uznesenie Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.

14 Co 66/04-446 z 28. septembra 2004, ktorým bol rozsudok okresného súdu

z 19. decembra 2003 (vyhlásený v poradí na ôsmom nariadenom a uskutočnenom

pojednávaní vo veci) zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

V odôvodnení uznesenia krajského súdu č. k. 14 Co 66/04-446 sa okrem iného

uvádza, že „podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa napriek správnemu postupu

v konaní, ale nesprávnemu názoru na premlčaciu lehotu v prípade bolestného

a nedostatočného dokazovania vo veci ohľadom sťaženia spoločenského uplatnenia,

nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, bude úlohou súdu doplniť dokazovanie vyššie

naznačeným smerom a vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania opätovne vyhodnotiť

dôvodnosť uplatneného nároku zo strany žalobcov v konaní, a to čo do základu, aj výšky,

ako aj do zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia.“.

V ďalšom období, po vrátení veci na ďalšie konanie, okresný súd uskutočnil dve

pojednávania vo veci - 10. mája 2005 a 7. júla 2005, po ktorých nariadil znalecké

dokazovanie, pričom tretie pojednávanie po vrátení veci na ďalšie konanie (nariadené na

26. september 2008) bolo už po predložení znaleckého posudku znaleckým ústavom na

žiadosť právneho zástupcu žalobcov, teda aj sťažovateľky, v konaní pred okresným súdom

(tento právny zástupca nezastupuje sťažovateľku v konaní pred ústavným súdom, pozn.)

odročené.

10 Pri skúmaní skutočností, či postupom okresného súdu došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd

posudzoval, či potreba nariadenia nového znaleckého dokazovania po zrušení rozsudku

okresného súdu v rámci odvolacieho konania aj z dôvodu nedostatočného vykonania

dokazovania okresným súdom a aj obdobie nečinnosti okresného súdu od 7. marca 2006

(predloženie znaleckého posudku) do 26. septembra 2008 (nariadenie pojednávania) sú

takými skutočnosťami, ktoré mali za následok porušenie základného práva sťažovateľky

upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd dospel k záveru, že to tak bolo, a preto

vyslovil, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

17 C 56/2002 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal (čl. 127 ods. 2

ústavy).

Vzhľadom na aktuálny stav konania, ústavný súd nevyhovel návrhu sťažovateľky,

aby prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 17 C 56/2002 ďalej konal bez zbytočných

prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní

11 primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

600 000 Sk (19 916,35 €) z týchto dôvodov:

„...chcem poukázať na skutočnosť, že predmetné prieťahy v súdnom konaní

vyvolávajú u mňa psychický stav neistoty a očakávania, keďže sa neviem domôcť práva,

ktoré som si zákonným spôsobom uplatnila, ako ani samostatného odškodnenia, ktoré mi za

škody na zdraví a spôsobené trvalé následky patrí. ... Ide o konanie, ktoré má pre mňa

osobitný význam predovšetkým z dôvodu, že účelom odškodnenia je finančná náhrada, ktorá

mi umožní obstarať si náhradné statky, ktoré zmiernia moje utrpenie.“

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 17 C

56/2002 (sedem rokov) a obdobie nečinnosti v trvaní takmer dva a pol roka, berúc do úvahy

konkrétne okolnosti prípadu, najmä povahu veci, ale aj uspokojenie uplatneného nároku

sťažovateľky vedľajším účastníkom konania v namietanom konaní ešte predtým, ako

ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 €

(60 252 Sk) za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom

súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom

JUDr. J. H. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá

bola 632,54 € (19 056 Sk).

12 Úhradu priznal v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov za dva úkony

právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) urobené v roku 2008

po 105,42 € (3 176 Sk) a 2-krát režijný paušál po 6,31 € (190 Sk), t. j. spolu v sume

223,46 € (6 732 Sk).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2009

13