IV. ÚS 304/2021 — IV. ÚS 304/2021 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 304/2021-30

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov

Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Miroslava Duriša v konaní v konaní podľa čl. 127 Ústavy

Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

, zastúpeného JUDr. Emíliou Korčekovou, advokátkou, Malacká

cesta 2B, Pezinok, proti postupu Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

15 Co 181/2018, sp. zn. 15 Co 188/2018 a sp. zn. 15 NcC 17/2018 takto

rozh od ol :

1. Postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 181/2018, sp. zn.

15 Co 188/2018 a sp. zn. 15 NcC 17/2018 b ol o p oru šen é základné právo sťažovateľa na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Sťažovateľovi p ri znáva finančné zadosťučinenie v sume 1 500 eur, ktoré mu j e Krajský

súd v Bratislave p ovi n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Bratislave je p ovi n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume

567,28 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n evyh ovu je .

O d ôvod n eni e:

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 9. októbra 2020 domáha

vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa 2

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

5 C 305/2008 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. 15 Co 181/2018, sp. zn. 15 Co 188/2018 a sp. zn. 15 NcC 17/2018 (ďalej len „napadnuté

konanie“). Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prikázal obom súdom v napadnutých konaniach

konať, zároveň žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie v celkovej výške 17 000 eur, od

okresného súdu v sume 15 500 eur a od krajského súdu v sume 1 500 eur.

2. Uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 304/2021-14 zo 7. júna 2021 bola ústavná sťažnosť

sťažovateľa prijatá na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základného práva sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

krajského súdu v napadnutom konaní.

3. Z ústavnej sťažnosti, pripojeného spisu všeobecného súdu a priložených príloh vyplýva

nasledujúci stav veci:

Sťažovateľ vystupoval v konaní pred súdom prvej inštancie v procesnom postavení žalovaného,

pričom pôvodne bolo konanie začaté na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 25 C 267/03 na

základe žaloby podanej proti sťažovateľovi 1. decembra 2003. Nálezom ústavného súdu č. k.

II. ÚS 828/2015-41 zo 14. apríla 2016 bolo vyslovené porušenie základného práva sťažovateľa na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v konaní vedenom pred

súdom prvej inštancie, pričom sťažovateľovi nebolo priznané primerané finančné zadosťučinenie

z dôvodu, že jeho obštrukčné správanie významne prispelo k vzniku zbytočných prieťahov v konaní

na okresnom súde.

4. Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom č. k. 5 C 305/2008-536 z 28. novembra 2016,

proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie 7. marca 2017. Po vyrubení súdneho poplatku za podanie

odvolania sťažovateľ požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd rozhodol

o oslobodení sťažovateľa od platenia súdnych poplatkov uznesením z 3. októbra 2017. Súdny spis

bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 13. novembra 2017. Krajský súd vrátil

súdny spis okresnému súdu bez rozhodnutia 16. mája 2018 na účely vykonania opravy v záhlaví

rozsudku okresného súdu. Po vydaní a doručení opravného uznesenia okresným súdom bol súdny

spis opätovne predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 31. júla 2018.

5. V rámci odvolacieho konania krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa podanom proti

rozsudku vo veci samej, ako aj o odvolaní proti uzneseniu č. k. 5 C 305/2008-512 z 26. augusta

2016, ktorým bolo zrušené uznesenie okresného súdu o nariadení znaleckého dokazovania.

6. V čase podania ústavnej sťažnosti sa vec nachádzala vo fáze odvolacieho konania na krajskom

súde.

7. Krajský súd rozsudkom vydaným 31. marca 2021 vo veci rozhodol tak, že potvrdil rozsudok

súdu prvej inštancie, odvolanie proti uzneseniu o zrušení nariadenia znaleckého dokazovania

odmietol, súdny spis bol vrátený okresnému súdu. Rozsudok odvolacieho súdu bol prostredníctvom

právneho zástupcu doručený sťažovateľovi 16. júna 2021. Sťažovateľ napadol rozsudok

odvolacieho súdu dovolaním podaným 28. júna 2021. 3

II.

Argumentácia sťažovateľa

8. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa relevantnej v časti prijatej ústavným súdom na ďalšie

konanie je tvrdenie, že postupom krajského súdu v napadnutom odvolacom konaní došlo

k porušeniu označených práv v dôsledku nečinnosti krajského súdu. Sťažovateľ podal odvolanie

proti rozsudku súdu prvej inštancie 7. marca 2017, o ktorom v čase podania ústavnej sťažnosti

nebolo rozhodnuté viac ako 3 a pol roka, pričom celkovo konanie trvá už viac ako 16 rokov a 10

mesiacov. Z hľadiska skutkovej a právnej zložitosti veci sťažovateľ uvádza, že ide o jednoduchú

vec, nárok žalobcu je podľa jeho názoru premlčaný. Sťažovateľ poukazuje na svoj status

invalidného dôchodcu, čo prehlbuje jeho ujmu, ktorá nastala v dôsledku neposkytnutia rýchlej

a účinnej ochrany jeho právam. Odvoláva sa na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“), ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

6 Cdo 193/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého vyčísľuje finančné zadosťučinenie vo výške

1 000 eur za každý rok trvania svojej právnej neistoty.

III.

Vyjadrenie krajského súdu a replika sťažovateľa

III.1. Vyjadrenie krajského súdu:

9. Krajský súd prostredníctvom predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej k ústavnej sťažnosti

uviedol, že prejednávaná vec je náročnejšia po právnej, ako aj skutkovej stránke, preto si

naštudovanie veci, rozhodnutie, vysporiadanie sa s rozsiahlymi podaniami sťažovateľa a písomné

vypracovanie rozsudku vo veci samej vyžiadalo dlhší čas. Nešlo navyše o vec, ktorú by bolo

potrebné rozhodnúť s osobitou, resp. výnimočnou rýchlosťou. Predsedníčka senátu poukázala aj na

zvýšenú pracovnú zaťaženosť príslušného odvolacieho senátu. V závere poukázala na skutočnosť,

že v čase prijatia ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavným súdom bola vec právoplatne

rozhodnutá, čím došlo k odstráneniu neželaného stavu právnej neistoty. Predseda krajského súdu

JUDr. Boris Tóth sa stotožnil s vyjadrením predsedníčky senátu, podanú ústavnú sťažnosť

nepovažuje za dôvodnú a zároveň vyjadril, že netrvá na ústnom prerokovaní podanej ústavnej

sťažnosti.

III.2. Replika sťažovateľa:

10. Sťažovateľ vo svojej replike uviedol, že sa pridržiava obsahu podanej ústavnej sťažnosti.

Navyše uviedol, že 28. júna 2021 podal na okresnom súde dovolanie proti rozsudku odvolacieho

súdu vydanému v napadnutom konaní, preto stav právnej neistoty sťažovateľa aj naďalej trvá.

IV.

Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

11. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou 4

sťažnosťou a so stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu všeobecného súdu dospel

k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto pristúpil k posúdeniu veci

samej.

12. Podstata námietok sťažovateľa v súvislosti s namietaným porušením jeho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote je založená na tvrdení o nekonaní, resp. neefektívnej činnosti odvolacieho súdu v odvolacom

konaní.

13. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 38 ods. 2 listiny osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto

práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 302/2020).

14. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj

k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 22/2016) spravidla zohľadňuje tri

základné kritériá, ktorými sú (i) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, (ii)

správanie účastníka súdneho konania a (iii) postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP

v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom

konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02).

15. Z hľadiska právnej a faktickej zložitosti veci ústavný súd uvádza, že išlo o spor o zaplatenie

peňažnej sumy z titulu zmluvy o dielo posudzovanej podľa predpisov občianskeho práva, čo

neindikuje právnu náročnosť sporu. Zo skutkového hľadiska možno indikovať určitú zložitosť

spočívajúcu najmä v nemožnosti vykonať znalecké dokazovanie v konaní pred súdom prvej

inštancie, s čím sa vysporiadal už okresný súd, krajský súd prevzal hodnotenie skutkového stavu

z rozsudku okresného súdu, ktorý bol potvrdený, preto nemožno prisvedčiť krajskému súdu, že by

prípadná skutková zložitosť prípadu mohla mať vplyv na jeho rozhodovanie. V odvolacom konaní

sťažovateľ neadresoval krajskému súdu samostatné vyjadrenia okrem podaného odvolania, ktorým

by musel venovať zvláštnu pozornosť. Z tohto pohľadu preto nemožno prijať záver, že by dĺžka

odvolacieho konania bola ovplyvnená skutkovou, resp. právnou zložitosťou veci.

16. Povaha veci z hľadiska jej významu pre sťažovateľa rovnako nie je takou závažnou, aby si

vyžadovala osobitný, resp. výnimočný prístup súdu z hľadiska rýchlosti jeho rozhodovania.

17. Sťažovateľ inicioval odvolacie konanie podaním odvolania, po vyrubení súdneho poplatku

požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, čomu okresný súd vyhovel a následne vec predložil

odvolaciemu súdu na rozhodnutie, preto ani v správaní sťažovateľa počas odvolacieho konania

ústavný súd nenašiel žiadne nedostatky, ktoré by prispeli k dĺžke odvolacieho konania.

18. Sťažovateľ podal odvolanie 7. marca 2017, prvýkrát bol spis predložený krajskému súdu

13. novembra 2017 v dôsledku rozhodovania o oslobodení od platenia súdnych poplatkov.

Z dôvodu potreby vykonania opravy v záhlaví rozsudku okresného súdu vrátil krajský súd spis

okresnému súdu 15. mája 2018, pričom už 31. júla 2018 bol spis opätovne predložený krajskému

súdu. Odvolací súd rozhodol rozsudkom z 31. marca 2021, t. j. takmer po troch rokoch od ostatného

predloženia veci okresným súdom, pričom spis mal k dispozícii aj predtým v období od novembra

2017 do mája 2018. Sťažovateľovi bol rozsudok odvolacieho súdu doručený 16. júna 2021, teda 5

odvolacie konanie trvalo viac ako tri a pol roka bez ospravedlniteľného dôvodu. Ani pracovná

vyťaženosť odvolacieho súdu, resp. nedostatočné personálne obsadenie súdu nie sú dôvodom, ktorý

možno akceptovať ako príčinu vzniku zbytočných prieťahov v konaní. Uvedená dĺžka odvolacieho

konania nie je vzhľadom na uvedené primeraná a postup odvolacieho súdu v napadnutom konaní

nemožno označiť ako bezprieťahový.

19. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v napadnutom konaní

porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru (výrok 1).

20. Hoci ústavný súd zistil, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu označených práv

sťažovateľa, neprikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 127 ods. 2

druhej vety ústavy, pretože vec už bola v čase rozhodovania ústavného súdu o ústavnej sťažnosti

sťažovateľa krajským súdom rozhodnutá a súdny spis bol vrátený okresnému súdu (výrok 4).

V.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

21. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie

vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez

porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04, IV. ÚS 302/2020).

22. V prerokúvanom prípade podľa názoru ústavného súdu prichádza do úvahy priznanie

finančného zadosťučinenia. Ústavný súd prihliadol na to, že napadnuté konanie na odvolacom súde

trvalo viac ako 3 a pol roka. Na druhej strane je potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že vec bola

právoplatne rozhodnutá a sťažovateľ sa už nenachádza v stave právnej neistoty, hoci inicioval

dovolacie konanie, ktoré ale nemá vo vzťahu k rozsudku odvolacieho súdu odkladný účinok.

Ústavný súd rovnako berie na vedomie, že celková dĺžka konania pred všeobecnými súdmi

dosahuje dobu takmer 18 rokov, žaloba bola podaná 1. decembra 2003, pričom ale, ako bolo

konštatované v náleze č. k. II. ÚS 828/2015-41 zo 14. apríla 2016 týkajúcom sa konania pred

okresným súdom, je „krajne ústavne nespravodlivé, aby bolo sťažovateľovi priznané finančné

zadosťučinenie pri jeho doslova obštrukčnom správaní“. Prieťahy v konaní zapríčinené

nečinnosťou krajského súdu odôvodňujú priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

sťažovateľovi vo výške 1 500 eur, ktoré je mu krajský súd v zmysle § 135 ods. 1 zákona

o ústavnom súde povinný zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (výrok 2). Keďže

sťažovateľ sa domáhal finančného zadosťučinenia v sume 17 000 eur, ústavný súd v prevyšujúcej

časti návrhu nevyhovel (výrok 4).

VI.

Trovy konania

23. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov

konania v celkovej sume 567,28 eur. 6

24. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (§ 11 ods. 3). Základná

sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2020 je v sume 177 eur a hodnota

režijného paušálu je v sume 10,62 eur, základná sadzba odmeny za úkon právnej služby

uskutočnený v roku 2021 je v sume 181,17 eur a hodnota režijného paušálu je v sume 10,87 eur.

Sťažovateľovi vznikol nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené

v roku 2020 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu) a jeden

úkon právnej služby uskutočnený v roku 2021 (vyjadrenie k stanovisku krajského súdu), čo spolu

činí sumu 567,28 eur.

25. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového

poriadku) označeného v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu (výrok 3).

Pou čen i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2021

Libor DUĽA

predseda senátu