I. ÚS 482/2025 — I. ÚS 482/2025 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 482/2025-53

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej

a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy

Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa ,

, , právne zastúpeného JUDr. Michalom

Barnovským, advokátom, Námestie generála Štefánika 7, Stará Ľubovňa, proti rozsudku Krajského

súdu v Prešove č. k. 2S/3/2021-126 z 9. júna 2022 a proti rozsudku Najvyššieho správneho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 5Svk/52/2022 z 29. októbra 2024 takto

rozh od ol :

Ústavnú sťažnosť od mi eta .

O d ôvod n eni e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 23. februára 2025 domáha

vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) rozsudkom krajského súdu č. k. 2S/3/2021-126 z 9. júna 2022 a rozsudkom najvyššieho

správneho súdu sp. zn. 5Svk/52/2022 z 29. októbra 2024. Navrhuje, aby ústavný súd napadnuté

rozsudky zrušil a vec vrátil Správnemu súdu v Košiciach na ďalšie konanie. Zároveň žiada

o náhradu trov konania.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v priebehu septembra 2016 sťažovateľ spolu

s manželkou zistili, že vlastník susediacej nehnuteľnosti, resp. stavby (polyfunkčný dom – predajňa

športových potrieb a bývania) začal s realizáciou nadstavby nad uvedenou stavbou. Podľa § 55

ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) sa na realizáciu nadstavby vyžaduje stavebné

povolenie, pričom sťažovateľ a jeho manželka ako bezpodieloví spoluvlastníci susedného

rodinného domu nemali vedomosť o stavebnom konaní v tomto smere, požiadali mesto Stará 2

Ľubovňa (ďalej aj „stavebný úrad“) 18. júna 2016 o prešetrenie uvedenej veci. Stavebný

úrad žiadosť vyhodnotil ako dôvodnú, vykonal štátny stavebný dohľad a rozhodnutím

z 9. novembra 2016 zakázal akékoľvek práce. Uvedené rozhodnutie však nebolo rešpektované

a práce pokračovali.

3. V rámci konania o dodatočnom povolení stavby na ústnom pojednávaní 13. júna 2017 sťažovateľ

uplatnil svoje námietky. Stavebný úrad námietky sťažovateľa neakceptoval a rozhodnutím

z 27. júla 2017 v zmysle § 88 ods. 1 písm. b), § 88a stavebného zákona a § 46 správneho poriadku

dodatočne povolil stavbu, resp. zmenu dokončenej stavby polyfunkčnej budovy – nadstavba.

V tom čase pritom už predmetná stavba bola takmer dokončená (vzhľadom na pokračovanie

stavebných prác), a to napriek vedomosti stavebného úradu a vďaka jeho nečinnosti.

4. Na základe odvolania sťažovateľa rozhodol Okresný úrad Prešov, odbor výstavby a bytovej

politiky (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím zo 6. novembra 2017 tak, že odvolanie zamietol

a rozhodnutie stavebného úradu potvrdil.

5. Sťažovateľ sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného správnou žalobou

podanou krajskému súdu. Krajský súd prvým rozsudkom sp. zn. 2S/3/2018 zo 7. februára 2019

správnu žalobu zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, ktorej

Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhovel a uznesením sp. zn. 1Sžk/34/2019 z 27. októbra 2020

zrušil prvý rozsudok krajského súdu zo 7. februára 2019 a vec mu vrátil na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

6. Krajský súd vo veci opäť rozhodol, a to napadnutým rozsudkom z 9. júna 2022 tak, že správnu

žalobu zamietol, pritom podľa sťažovateľa krajský súd tento rozsudok v relevantnej časti odôvodnil

takmer identicky ako svoj predchádzajúci rozsudok zrušený kasačným uznesením najvyššieho súdu.

7. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu z 9. júna 2022 podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť,

ktorú najvyšší správny súd napadnutým rozsudkom z 29. októbra 2024 zamietol.

II.

Argumentácia sťažovateľa

8. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie označených práv podľa ústavy, listiny,

dohovoru a dodatkového protokolu napadnutými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho

správneho súdu, a to predovšetkým s poukazom na nerešpektovanie záväzného právneho názoru

najvyššieho súdu v kasačnom uznesení.

II.1. Námietka nerešpektovania záväzného právneho názoru v kasačnom uznesení najvyššieho

súdu:

9. Sťažovateľ primárne namieta, že krajský súd v napadnutom rozsudku nerešpektoval záväzný

právny názor najvyššieho súdu v kasačnom uznesení, a to vychádzajúc už len zo skutočnosti,

že napadnutý rozsudok je v relevantnej časti odôvodnený takmer identicky ako prvý rozsudok

krajského súdu. Uvedenú skutočnosť pritom aproboval aj najvyšší správny súd v napadnutom

rozsudku.

10. V zmysle záväzného právneho názoru bol krajský súd povinný objasniť svoj právny názor

a náležite sa vysporiadať s námietkami sťažovateľa. Demonštratívne pritom uviedol, že prvý

rozsudok bol nedostatočne odôvodnený (i) vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa okien nadstavby, 3

(ii) vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa neúčasti na miestnom zisťovaní a (iii) vo vzťahu

k námietkam týkajúcim sa neprimeraného zásahu do práv sťažovateľa na súkromie a do pohody

bývania. Najvyšší súd tiež uviedol, že krajský súd nezaujal také stanovisko, z ktorého by bolo

zrejmé, že sa zaoberal námietkami sťažovateľa, s tým, že v prvom rozsudku zväčša prebral

argumentáciu žalovaného a neuviedol svoju argumentáciu v medziach správneho súdnictva

týkajúcu sa namietaného zásahu do subjektívnych práv sťažovateľa, pričom nerozlišoval

prípustnosť (neprípustnosť) námietok a ich dôvodnosť (nedôvodnosť). A to pritom najvyšší súd

sa nezaoberal ďalšími námietkami sťažovateľa, keďže už vymedzené okruhy považoval

za dostatočný podklad na zrušenie prvého rozsudku. Najvyšší správny súd napriek tomu

v napadnutom rozsudku uviedol, že krajský súd sa vysporiadal s námietkami sťažovateľa, hoci „isté

výhrady má k spôsobu a obsahu vysporiadania sa s nimi“, tieto výhrady však nekonkretizoval,

pričom sa stotožnil s právnym posúdením kruciálnych skutočností krajským súdom, ktorých

vyhodnotenie nepovažoval za nepreskúmateľné. Sťažovateľ sa s týmto odôvodnením nestotožňuje.

V súhrne tak správne súdy porušili princíp právnej istoty a tiež právo na súdnu ochranu sťažovateľa.

i) Nedostatočné odôvodnenie týkajúce sa okien nadstavby:

11. Najvyšší súd v kasačnom uznesení vytkol krajskému súdu, že sa vôbec nezaoberal námietkami

sťažovateľa vo vzťahu k oknám nadstavby, a to konkrétne o neexistencii dohody o oknách,

odstupových vzdialenostiach, zásahu do jeho súkromia (podkrovie má slúžiť na bývanie, pôjde

o obchodnú prevádzku s pohybom zamestnancov a klientov) a o nekonkrétnosti stanovenej

podmienky (neprehľadnosť okien). Krajský súd v napadnutom rozsudku odôvodnenie doplnil

o jednu vetu, v ktorej však nijako nerieši (nereaguje na) vymedzené námietky sťažovateľa.

Argumentácia krajského súdu o nutnosti dodržania podmienok v bodoch 1 až 9 dodatočného

stavebného povolenia spojená s možným následkom nevydania kolaudačného rozhodnutia totiž

nepredstavuje reakciu na špecifikované námietky. K nekonkrétnosti podmienky o neprehľadnosti

okien sťažovateľ špecificky uvádza, že jej nejednoznačná formulácia pripúšťa rôzny výklad (napr.

či sa má týkať všetkých okenných otvorov, resp. ktorého podlažia sa má týkať), čo demonštroval

aj fotodokumentáciou reálne vykonanej stavby, z ktorej je zrejmé, že stavebník zabezpečil

neprehľadnosť len niektorých okien v podkroví. K uvedenej fotodokumentácii sa krajský súd

a ani najvyšší správny súd nijako nevyjadrili. Záväzné podmienky v rozhodnutí o dodatočnom

povolení stavby musia byť konkrétne a jednoznačné, aby bolo možné posúdiť ich splnenie

(a naplnenie účelu, ktorý sa sleduje – v tomto prípade ochrana práva na súkromie),

pričom pri nesplnení týchto podmienok má stavebný úrad nariadiť odstránenie stavby. Táto

námietka je jednou z najzásadnejších v predmetnej veci, pričom krajský súd sa k nej nijako

nevyjadril.

12. Neobstojí námietka najvyššieho správneho súdu, že odstupové vzdialenosti sa nebudú meniť,

keďže ide o nadstavbu na existujúcej stavbe. Žalovaný nesprávne vychádzal z predpokladu,

že nadstavba bude tvorená len pridruženými miestnosťami, keď je zrejmé, že má slúžiť na bývanie.

Z uvedeného dôvodu má zmysel riešiť, či sú splnené podmienky podľa § 6 ods. 4 vyhlášky

Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 532/2002 Z. z., ktorou sa ustanovujú

podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických

požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie, v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 532/2002 Z. z.“), keď pôvodná stavba neslúžila

na bývanie, podkrovie však už áno. Uvedené ustanovenie sa primerane aplikuje aj na zmeny

dokončených stavieb (§ 2 ods. 3 vyhlášky č. 532/2002 Z. z.). 4

13. Podmienku 9 na dokončenie stavby v znení «„Z južnej strany od rodinného domu postaveného

na parcele 683/2 zabezpečiť nepriehľadnosť okenných otvorov“» považoval najvyšší správny súd

za jednoznačnú a interpretoval ju tak, že všetky okná, ktoré sa z južnej strany od rodinného domu

sťažovateľa nachádzajú, musia byť nepriehľadné. Uvedený záver je pritom arbitrárny,

keďže priamo z formulácie podmienky uvedené nevyplýva: „To, či sa má nepriehľadnosť týkať

všetkých okenných otvorov a na všetkých poschodiach, teda aj v podkroví uvedené v rozhodnutí

stavebného úradu nie je.“ Z týchto hľadísk sú napadnuté rozsudky nedostatočne odôvodnené

a nepreskúmateľné.

ii) Nedostatočné odôvodnenie týkajúce sa zásahu do práva na súkromie a do pohody bývania:

14. Sťažovateľ tiež namietal neprimeraný zásah do práv na súkromie a pohodu bývania z titulu

nevhodného umiestnenia okien (oproti kúpeľni), neprehľadnosti všetkých okenných otvorov

smerujúcich k rodinnému domu, neposúdenia odstupových vzdialeností, obmedzenia výhľadu

na hrad Stará Ľubovňa a pod. Najvyšší súd v kasačnom uznesení považoval prvý rozsudok

za nedostatočne odôvodnený. V napadnutom rozsudku krajský súd odôvodnenie doplnil len o odkaz

na to, že žalovaný sa s uvedenou otázkou vysporiadal (stanovením podmienok) s príslušným

následkom pri ich nedodržaní (bod 128 napadnutého rozsudku oproti bodu 109 prvého rozsudku).

Ide teda o opakovaný odkaz na podmienky v rozhodnutí žalovaného s pridaním ďalšej irelevantnej

vety (o následkoch nedodržania podmienok), pričom takéto odôvodnenie považoval najvyšší súd

za nedostatočné. Neobstojí len odkaz na podmienky v rozhodnutí žalovaného. Podmienky 1 až 6

a podmienka 8 (absentuje podmienka 7) majú len stavebno-technický charakter a netýkajú

sa súkromia sťažovateľa a pohody jeho bývania. Relevanciu k týmto záujmom sťažovateľa

má len podmienka 9 týkajúca sa okien nadstavby, ktorá je ale nedostatočne a nezrozumiteľne

sformulovaná. Na uvedenú námietku teda krajský súd opätovne nedal dostatočnú odpoveď

ani v napadnutom rozsudku, čím nerešpektoval záväzný právny názor najvyššieho súdu.

15. Najvyšší správny súd pritom kasačnú sťažnosť zamietol bez toho, aby reflektoval na záväzný

právny názor najvyššieho súdu. Napadnutý rozsudok krajského súdu neprípustným spôsobom

doplnil o vlastné odôvodnenie, čo vlastne predstavuje doplnenie nedostatočného odôvodnenia

rozhodnutí správnych orgánov. Najvyšší správny súd pritom odkazoval len na súlad s územným

plánom, čo však nie je reakciou na námietku o narušení súkromia a pohody bývania. Odkazuje

tiež na iné svoje rozhodnutie (sp. zn. 4Svk/37/2019 z 2. februára 2022), ktoré pritom poukazuje

na porušenie relevantných ustanovení vyhlášky č. 532/2002 Z. z. (§ 4 a § 6). Sám stavebný úrad

konštatoval v záväznom stanovisku z 25. apríla 2017, že dôjde k zmene urbanistickej

a architektonickej štruktúry sídla (napr. neobvyklá výška stavby v danej oblasti, nevhodné

doplnenie prostredia). Posúdenie pohody bývania nemožno redukovať len na svetlotechnický

posudok a preukázanie verejného záujmu, čo napokon konštatoval najvyšší súd v kasačnom

uznesení. Z tohto pohľadu sa s touto námietkou správne súdy opäť nijak nevysporiadali.

Zachovanie pohody bývania je pritom v stavebnom konaní skutkovo významnou okolnosťou, ktorá

je okrem iných daná vzájomnými odstupmi stavieb a ďalšími faktormi.

16. V tomto kontexte sťažovateľ poukazuje na stanovisko Ministerstva výstavby a regionálneho

rozvoja Slovenskej republiky, odboru štátnej stavebnej správy z 2. apríla 2004, v zmysle ktorého

pri posudzovaní otázok zachovania pohody bývania, ktoré sú nad rozsah uvedených požiadaviek

a sú spravidla občianskoprávneho charakteru, napr. narušenie súkromia, tienenie pozemku,

obmedzenie výhľadu a pod., treba postupovať podľa § 137 stavebného zákona. Ak teda správne 5

orgány dospeli k záveru, že uvedené námietky sú občianskoprávneho charakteru, mali prerušiť

konanie a odkázať dotknuté strany na občianskoprávne konanie pred súdom.

17. Ak najvyšší správny súd dospel k záveru, že nebola narušená pohoda bývania, a to vzhľadom

na vypracovanie posudku presvetlenia a na záver dotknutých orgánov, že stavba nie je v rozpore

s verejným záujmom, takýto právny záver je zjavne zjednodušujúci a je v rozpore s § 6 ods. 1

vyhlášky č. 532/2002 Z. z. Najvyšší správny súd pritom nemal žiadnu snahu konfrontovať svoj

právny názor s právnym názorom najvyššieho súdu v kasačnom uznesení, ktorý podobné

odôvodnenie považoval za nedostatočné.

iii) Nedostatočné odôvodnenie týkajúce sa judikatúry označenej sťažovateľom:

18. Sťažovateľ sa domnieva, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku nijak nevysporiadal s jeho

odkazom na judikatúru všeobecných súdov v správnej žalobe, a to napriek právnemu názoru

vyslovenému v kasačnom uznesení. Krajský súd pritom vymenoval niektoré rozhodnutia, na ktoré

odkazoval sťažovateľ v jednom bode správnej žaloby, a uviedol, že sťažovateľ neobjasnil,

ako sa právne závery v týchto rozhodnutiach uplatnia v predmetnej veci (bod 130 napadnutého

rozsudku). Podľa sťažovateľa išlo o odkaz na rozhodnutia, z ktorých vyplýva, že vlastníka stavby

(nie stavebníka) zaťažuje dôkazné bremeno preukázať, že stavba nie je v rozpore s verejným

záujmom. V prerokúvanej veci pritom vlastník stavby bol nečinný a dôkazy predkladala osoba,

ktorá nie je vlastníkom stavby, preto je zrejmé, prečo je označená judikatúra relevantná. Krajský

súd pritom nereagoval na ďalšie odkazy na judikatúru prevažne najvyššieho súdu a ústavného súdu

v ďalších bodoch správnej žaloby, preto je odôvodnenie napadnutého rozsudku aj v tomto smere

nedostatočné a nerešpektuje záväzný právny názor v kasačnom uznesení. Odkazy na ďalšiu

judikatúru pritom boli zasadené do kontextu konkrétnej argumentácie, na ktorú nadväzovali a ktorú

podporovali, neobstojí preto odôvodnenie krajského súdu, že nebolo na čo reagovať. Krajský súd

pritom mohol využiť aj dopyt na pojednávaní, aby si uvedenú otázku objasnil, čo však neurobil.

Najvyšší správny súd sa stotožnil s postupom krajského súdu a sám v napadnutom rozsudku

poukázal na početné odkazy sťažovateľa na judikatúru súdov bez konkrétneho vysvetlenia, ktoré

právne závery sú v danej veci relevantné (bod 32), čo však v kontexte s právnym názorom

v kasačnom uznesení je nedostatočným odôvodnením a arbitrárnym postupom. Sám najvyšší

správny súd sa konkrétne nevysporiadal s odkazmi na judikatúru súdov a na právne závery z nej

vyplývajúce.

iv) Odôvodnenie týkajúce sa prípustnosti a dôvodnosti námietok:

19. Krajský súd a ani najvyšší správny súd podľa sťažovateľa nijako nereagovali na právny názor

v kasačnom uznesení o potrebe rozlišovania medzi prípustnosťou (neprípustnosťou) námietok

a dôvodnosťou (nedôvodnosťou) námietok (bod 63 kasačného uznesenia) s tým, že najvyšší súd

vytkol krajskému súdu, že vo veľkej miere prevzal argumentáciu žalovaného a nevykonal reálny

prieskum zákonnosti v systéme správneho súdnictva. V napadnutom rozsudku, podobne

ako v prvom rozsudku krajský súd prevzal argumentáciu žalovaného a nejak významnejšie

nereagoval na námietky sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu jeho subjektívnych práv v medziach

pôsobnosti správneho súdnictva. Na uvedenú okolnosť pritom najvyšší správny súd nijako

nereagoval.

6

II.2. Námietka porušenia procesnoprávnych predpisov krajským súdom:

20. Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd porušil procesnoprávne predpisy v takej intenzite

a takom rozsahu, že jeho postupom a rozhodnutím došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu, resp.

na spravodlivý proces. Krajský súd v prvom rade nepostupoval podľa § 112 ods. 3 Správneho

súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“), t. j. na záver pojednávania nevyzval účastníkov konania,

aby sa vyjadrili k právnej stránke veci a predniesli svoj konečný návrh, čo vyplýva zo zápisnice

z pojednávania 9. júna 2022. Najvyšší správny súd pripustil uvedené pochybenie krajského súdu,

nepovažoval ho však za také intenzívne, aby viedlo k záveru o porušení práva na súdnu ochranu,

prípadne práva na prístup k súdu s tým, že toto pochybenie nemalo vplyv na výsledok konania,

a to vzhľadom na dostatočnú predchádzajúcu možnosť predniesť svoje argumenty a dôkazy

písomne, ako aj ústne na pojednávaní. Sťažovateľ sa však s uvedeným právnym názorom

nestotožňuje, upretie práva predniesť záverečnú reč predstavuje závažný zásah do práva na súdnu

ochranu a tiež do práva na rovnosť strán, pričom poukazuje na odbornú literatúru a judikatúru

súdov s tým, že ide o samostatný dôvod na zrušenie rozhodnutia [§ 440 ods. 1 písm. f) SSP].

21. Krajský súd tiež podľa sťažovateľa porušil § 112, § 121 ods. 1, § 125 a § 142 ods. 1 SSP,

čo sťažovateľ namietal v kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ v správnej žalobe navrhol vykonať

špecifikované dôkazy, ktoré neboli súčasťou administratívneho spisu, ktorými chcel preukázať

existenciu ďalšej prístavby, nekompletnosť administratívneho spisu, pokračovanie v stavebných

prácach napriek rozhodnutiu o zastavení stavebných prác, priehľadnosť okien a s tým spojené

narušenie pohody bývania. Krajský súd navyše ani nezisťoval, či sťažovateľ má nejaké ďalšie

návrhy na vykonanie dokazovania. Krajský súd na začiatku pojednávania neuviedol, či bude

vykonávať dokazovanie, resp. nerozhodol, či navrhnuté dôkazy vykoná, čo predstavuje rozpor

s § 121 ods. 1 SSP. Ak sa správny súd rozhodne navrhnutý dôkaz nevykonať, musí to odôvodniť

v odôvodnení svojho rozhodnutia (§ 139 ods. 2 SSP). Uvedeným spôsobom krajský súd

v napadnutom rozsudku nepostupoval a nevykonanie dôkazov neodôvodnil. Krajský súd

nepostupoval podľa § 112 ods. 1 SSP, keď po otvorení pojednávania, oboznámení

s administratívnym spisom, kasačným uznesením boli vypočutí právny zástupca sťažovateľa

a zástupkyňa žalovaného. Nedošlo pritom k prednesu návrhov o skutkových okolnostiach

a právnom posúdení veci v zmysle § 112 ods. 1 SSP. Krajský súd nedal možnosť sťažovateľovi

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom (§ 125 SSP), v tomto kontexte predovšetkým k výpovedi

zástupkyne žalovaného. Bolo tak porušené právo sťažovateľa na predvídateľnosť rozhodnutia,

na odôvodnenie nevykonania navrhnutých dôkazov a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

22. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší správny súd odôvodnenie týkajúce sa týchto skutočností obmedzil

na argumentáciu vo vzťahu k § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku [ďalej aj „CSP“

(subsidiárna aplikácia Civilného sporového poriadku)], k namietanému porušeniu § 112 ods. 1,

§ 121 ods. 1, § 125 a § 139 ods. 2 SSP nezaujal žiadne stanovisko. V bode 35 napadnutého

rozsudku uviedol, že samotné porušenie § 112 ods. 3 SSP nie je dôvodom na kasáciu rozhodnutia,

nie je však zrejmé, prečo najvyšší správny súd hodnotil iba samotné porušenie § 112 ods. 3 SSP

izolovane bez zohľadnenia namietaného porušenia ďalších ustanovení Správneho súdneho

poriadku.

23. Uvedené završuje aj nesprávne doručovanie napadnutého rozsudku krajským súdom, ktorý

rozsudok doručil uložením do elektronickej schránky právneho zástupcu sťažovateľa a nedoručoval 7

rozsudok do vlastných rúk (§ 142 ods. 1 SSP), pričom dôvodnosť tejto námietky potvrdil aj najvyšší

správny súd (bod 37).

II.3 Námietka nesprávneho právneho posúdenia podstatných námietok krajským súdom

a najvyšším správnym súdom:

i) Miestne zisťovanie:

24. Sťažovateľ v správnej žalobe namietal, že nemal možnosť zúčastniť sa na miestnom zisťovaní

30. októbra 2017 na rozdiel od vlastníka stavby a zároveň nemal možnosť vyjadriť sa k zisteniam,

z ktorých vychádzal žalovaný a ktoré tvorili podklad rozhodnutia, čím bol porušený princíp rovnosti

zbraní. Sťažovateľ v tomto kontexte poukazuje na body 54 a 55 kasačného uznesenia, kde najvyšší

súd konštatuje vyhotovenie interného záznamu a fotodokumentácie s tým, že nie je zrejmé, či išlo

o miestne zisťovanie alebo miestne šetrenie, preto nie je ani zrejmé, či mal sťažovateľ byť prizvaný

na uvedený úkon, nie je zrejmé, či sťažovateľ mal možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia,

a následne nie je zrejmý vplyv uvedeného postupu na zákonnosť vydaného rozhodnutia žalovaného.

25. Krajský súd sa s uvedenou otázkou vysporiadal v bode 114 napadnutého rozsudku v tom

zmysle, že išlo o interné šetrenie zamestnankýň stavebného úradu po podaní odvolania bez účasti

účastníkov. Z uvedeného odôvodnenia pritom nevyplýva, ktoré zákonné ustanovenie predstavovalo

právny základ pre daný postup (úkon) správneho orgánu. Z hľadiska účelu úkonu pritom vyplýva,

že by mohlo ísť o obhliadku (§ 38 správneho poriadku), na ktorú je potrebné prizvať účastníkov

konania. Žalovaný navyše v internom dokumente konštatuje, že na obhliadke bola vyhotovená

fotodokumentácia. Na podklady vyhotovené pri tomto úkone sa žalovaný v rozhodnutí odvoláva,

preto nepochybne tvoria podklad rozhodnutia. Sťažovateľ sa však k nim nemal možnosť vyjadriť.

V internom zázname žalovaný konštatuje existenciu prístavby, ktorá nie je vo vlastníctve vlastníka

nadstavby a ani vlastníka pozemku. K tomuto zisteniu nepochybne musel dospieť tak,

že mu to oznámil vlastník nadstavby, preto možno usudzovať, že tento sa uvedeného úkonu

zúčastnil. Túto skutočnosť napokon ani žalovaný nikdy nepoprel. Samotný krajský súd uvedený

úkon označuje ako miestne zisťovanie. Neobstojí preto právny záver krajského súdu, že žalovaný

nemal povinnosť informovať sťažovateľa o úkone a o týchto podkladoch rozhodnutia. Najvyšší

správny súd sa s odôvodnením krajského súdu stotožnil, ale sám neuviedol právny základ

pre uvedený úkon žalovaného v odvolacom konaní. Najvyšší správny súd uviedol, že nešlo

o miestne zisťovanie, napriek tomu, že žalovaný sa vo svojom rozhodnutí na viacerých miestach

odvoláva na uvedený úkon ako na miestne zisťovanie a tiež na podklady týmto úkonom zistené.

Neobstojí ani právny názor najvyššieho správneho súdu, že správny orgán v odvolacom konaní

nemá povinnosť oboznámiť účastníka s podkladom rozhodnutia vzhľadom na primeranú aplikáciu

prvej a tretej časti správneho poriadku v konaní o odvolaní. Ide teda o porušenie § 33 ods. 2

v spojení s § 60a správneho poriadku.

ii) Porušenie § 33 ods. 2 správneho poriadku:

26. Sťažovateľ v správnej žalobe namietal, že po ústnom pojednávaní a prerušení konania

rozhodnutím zo 16. júna 2017, po tom, čo bola doplnená žiadosť o špecifikované dokumenty

(upravená projektová dokumentácia, upravená nájomná zmluva, súhlas vlastníka nehnuteľnosti

s realizáciou nadstavby, aktuálna kópia katastrálnej mapy, aktuálne výpisy z listov vlastníctva),

ktoré tvorili podklad rozhodnutia, nebol vyzvaný na možnosť oboznámiť sa s nimi a vyjadriť

sa k nim, čo je porušením § 33 ods. 2 správneho poriadku. Krajský súd k uvedenej námietke 8

uviedol, že stavebný úrad upozornil účastníkov, že projektová dokumentácia a administratívny spis

sú na stavebnom úrade kedykoľvek k nahliadnutiu, pričom na ústnom pojednávaní 13. júna 2017

bol sťažovateľ oboznámený so všetkými skutočnosťami zistenými stavebným úradom vo veci

dodatočného povolenia stavby. Uvedený záver považuje sťažovateľ za nesprávny, keďže v prípade

uvedených dokumentov išlo o nové podklady tvoriace podklad rozhodnutia, o ktorých sa dozvedel

z odôvodnenia rozhodnutia stavebného úradu. Aj k ďalším dodatočným dokumentom sa mohol

vyjadriť až v odvolacom konaní. Sťažovateľ tak nemal možnosť navrhnúť doplnenie dokazovania,

predovšetkým čo sa týka legálnosti stavieb. Zo znenia § 33 ods. 2 správneho poriadku možno

odvodiť, že nejde len o pasívne právo účastníka, ale aj o povinnosť správneho orgánu aktívne

vyzvať účastníka, aby sa vyjadril k podkladom rozhodnutia, resp. k ich doplneniu. Uvedený výklad

pritom podporuje aj judikatúra najvyššieho súdu. V tomto smere nemožno povinnosť správneho

orgánu nahrádzať odkazom na právo účastníka podľa § 23 ods. 1 správneho poriadku.

27. Najvyšší správny súd sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu (bod 49) s tým,

že na ústnom pojednávaní 13. júna 2017 bol sťažovateľ oboznámený so všetkými podstatnými

zisteniami stavebného úradu vo veci dodatočného povolenia stavby s tým, že po pojednávaní boli

sťažovateľovi tieto dokumenty doručené. Podľa najvyššieho správneho súdu nešlo o nové

skutočnosti a nové podklady v konaní, preto opomenutie správneho orgánu nemalo vplyv

na výsledok konania. S uvedeným sa sťažovateľ nestotožňuje, keďže osobitne v prípade úpravy

projektovej dokumentácie išlo o zásadný podklad na vydanie rozhodnutia. Sťažovateľ nemal

možnosť predložiť dôkazy o legálnosti stavby, ktoré podľa neho vyžadujú stavebné povolenie,

keďže ide o prístavby, ktoré pôdorysne rozširujú pôvodnú stavbu a sú navzájom prevádzkovo

spojené. Správne súdy sa napokon nevysporiadali ani s odkazmi sťažovateľa na judikatúru

najvyššieho súdu v súvislosti s porušením § 33 ods. 2 správneho poriadku (napr. sp. zn.

8Sžp/17/2011, sp. zn. 3 Sžo 112/2009).

iii) Námietky proti záväzným stanoviskám dotknutých orgánov:

28. Sťažovateľ v námietkach, odvolaní a správnej žalobe vyjadril nesúhlas s obsahom záväzných

stanovísk dotknutých orgánov, resp. poukázal na rozpory medzi nimi. Napriek tomu stavebný úrad

a ani žalovaný nepostupovali podľa § 140b ods. 5 a 6 stavebného zákona, t. j. nevyžiadali

si stanovisko dotknutých orgánov k námietkam, prípadne odvolaniu. Krajský súd sa touto

námietkou nijako nezaoberal, hoci išlo o podstatnú námietku, ktorú prezentoval aj na súdnom

pojednávaní 9. júna 2022. Správne orgány pritom práve záväznými stanoviskami preukazovali

súlad stavby s verejným záujmom, a tým aj zachovanie pohody bývania sťažovateľa a jeho rodiny.

Uvedená procesná vada mohla mať vplyv na zákonnosť vydaných rozhodnutí. Krajský súd

sa k uvedenej veci vyjadril nezrozumiteľne a nepreskúmateľne v bode 109 napadnutého rozsudku.

Najvyšší správny súd v bode 39 napadnutého rozsudku uviedol, že išlo o záväzné stanoviská,

ale stotožnil sa s názorom žalovaného, že zo strany sťažovateľa nešlo o námietky k týmto

stanoviskám, ale o vyjadrenie ku skutočnostiam uvedeným v záväzných stanoviskách, preto nebol

dôvod na postup podľa § 140b stavebného zákona. Kasačný súd takto neprípustne nahradil

odôvodnenie krajského súdu. Navyše sťažovateľ s odôvodnením nesúhlasí, keď jednoznačne

namietal záväzné stanoviská a poukazoval na ich vzájomné rozpory (napr. odkanalizovanie stavby

do žumpy, resp. do verejnej kanalizácie, rozpor celkovej výšky stavby s územným plánom, absencia

podkladov k stanovisku a pod.). Tieto záväzné stanoviská vychádzajú z pôvodnej projektovej

dokumentácie, a nie zo zmenenej projektovej dokumentácie. Správne orgány mali zároveň

povinnosť postupovať v úzkej súčinnosti so sťažovateľom ako účastníkom konania a vyžiadať 9

si stanovisko k presnému obsahu jeho podaní (§ 3 ods. 2 správneho poriadku), resp. podania

posudzovať podľa ich obsahu (§ 19 ods. 1 správneho poriadku).

iv) Žumpa:

29. Stavebný úrad vydal dodatočné stavebné povolenie s poukazom na pripojenie nadstavby

na verejnú kanalizáciu. Záväzné stanoviská príslušných orgánov, resp. súhrnná technická správa

počítajú s napojením do jestvujúcej žumpy, resp. do navrhovanej žumpy. Nie je teda zrejmé,

či uvedené okolnosti boli naozaj relevantne posúdené, a to vrátane dostatočnej kapacity žumpy,

či táto bola osadená v súlade s príslušnými predpismi, či spĺňa všetky technické požiadavky a pod.

K uvedenej námietke pritom krajský súd len uviedol, že sa týkala konania o pôvodnom stavebnom

konaní a netýka sa konania o dodatočnom stavebnom povolení (bod 127). Krajský súd sa vôbec

nevyjadril k potrebe aplikácie príslušných ustanovení vyhlášky č. 532/2002 Z. z. a ďalších právnych

predpisov a k vyčítaným rozporom.

v) Geotechnický posudok:

30. Statické posúdenie sa odvoláva na zistenie skutočných rozmerov jestvujúcich základových

konštrukcií, preverenie geologickej stavby a úložných pomerov vrstiev v základovej pôde,

objasnenie hydrologických pomerov a klasifikovanie zeminy základovej pôdy s ich fyzikálno-

mechanickými vlastnosťami. Posúdenie toho, či základové konštrukcie vyhovujú, je podmienené

vykonaním geotechnického prieskumu, ktorý nebol vyhotovený a nie je uvedený v záväzných

podmienkach na dokončenie stavby. Na tieto skutočnosti sťažovateľ upozorňoval aj v tom kontexte,

že pôvodná stavba bola jednopodlažná nemurovaná predajňa potravín s primeranými základmi.

Uvedená stavba bola dlhé obdobie dočasnou stavbou, pričom nie je zrejmé, kedy došlo k jej zmene

na trvalú. Pôvodná stavba má murované múry, pričom nadstavbou sa pridáva nadzemné podlažie

spolu s podkrovím.

31. Krajský súd k námietke geotechnického posudku uviedol, že nešlo o povolenie novej stavby,

ale o dodatočné povolenie stavby, ktorá už existuje a ktorá bola stavebným úradom už povolená

(bod 120). Uvedený záver neobstojí, keď pri každej podstatnej zmene stavby (nadstavbou)

je bezpochyby potrebné realizovať statické posúdenie, preto neobstojí záver, že geotechnický

posudok by sa mal realizovať len pri nových stavbách. Napokon aj samotné statické posúdenie

odkazuje na nutnosť vyhotovenia geotechnického posudku na posúdenie základových konštrukcií,

preto neobstojí odôvodnenie krajského súdu. Ak teda neboli posúdené základy stavby

a ani jej podložie, je celkom zjavná spornosť jej statiky, čo môže predstavovať ohrozenie

pre bezprostredne susediaci dom sťažovateľa a osoby v ňom žijúce. Sťažovateľ v tomto smere

odkazuje na závery vyplývajúce z judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 167/2011), podľa ktorých

geologický prieskum je relevantný už pre samotné stavebné povolenie, a nie až pre realizáciu

stavby.

32. Najvyšší správny súd na uvedenú skutočnosť reagoval v bode 47 napadnutého rozsudku,

kde uviedol, že geotechnický posudok nie je potrebný na dodatočné povolenie stavby. Uvedenú

skutočnosť podľa neho potvrdzuje (a nie vyvracia) konštatovanie v technickej správe,

že geotechnický posudok nebol vypracovaný a k jeho realizácii je potrebné ho vypracovať.

Uvedený právny názor úplne opomína a protirečí právnym záverom ústavného súdu v náleze sp. zn.

I. ÚS 167/2011.

10

vi) Vedenie administratívneho spisu:

33. Sťažovateľ namietal, že administratívny spis nebol žurnalizovaný – zviazaný, očíslovaný,

chronologicky usporiadaný. Krajský súd túto námietku neakceptoval a uviedol, že zo spisu

jednoznačne vyplýva, že stavebný úrad a žalovaný postupovali v súlade so stavebným zákonom

a správnym poriadkom (bod 121). Krajský súd sa teda s uvedenou námietkou riadne nevysporiadal,

opomenul aj odkazy sťažovateľa na judikatúru najvyššieho súdu (sp. zn. 6 Sžf/51/2010, sp. zn.

4Sž/40/1997, sp. zn. 2Sžo/3/2014, sp. zn. 3Sžo/7/2012, sp. zn. 1Sžp/1/2010) s tým, že daný právny

záver je v rozpore s § 139 ods. 3 SSP (odôvodnenie odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe).

Uvedenú námietku považuje sťažovateľ za relevantnú aj z toho pohľadu, že pri prvotnom

naštudovaní spisu pred ústnym pojednávaním neboli niektoré dokumenty súčasťou spisu (napr.

statika, zdravotechnika, ústredné vykurovanie, elektroinštalácia a pod.), preto sa k nim nemohol

vyjadriť. O týchto dokumentoch sa dozvedel až pri nahliadnutí do spisu v rámci prípravy

na podanie odvolania. Na uvedenú skutočnosť bol krajský súd navyše upozornený aj najvyšším

súdom v kasačnom uznesení.

34. Uvedená skutočnosť má význam aj z toho pohľadu, že správne súdy pri odôvodnení poukazujú

na súhlasné stanoviská dotknutých orgánov v reakcii na sťažovateľovu námietku o zásahu

do pohody bývania. V spise sa pritom nachádza len jedna projektová dokumentácia, pritom správne

orgány uvádzajú, že pôvodná projektová dokumentácia bola nahradená zmenenou projektovou

dokumentáciou, pôvodná projektová dokumentácia ale nie je súčasťou spisu. Vzhľadom na uvedené

nemožno porovnať zmeny v projektovej dokumentácii a nemožno vyhodnotiť, či v dôsledku zmien

v projektovej dokumentácii majú súhlasné stanoviská dotknutých orgánov relevanciu. Neobstojí

odkaz správnych orgánov a krajského súdu o korešpondovaní s právnym a so skutkovým stavom

práve z vymedzeného hľadiska (relevancia súhlasných stanovísk).

35. O novej projektovej dokumentácii sa sťažovateľ dozvedel až z rozhodnutia stavebného úradu,

takto sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia. Krajský súd uvedenú

námietku odôvodnil nezrozumiteľne (body 121 a 122) okrem iných odkazom na vedomosť

o rozhodnutí o zastavení stavebných prác a následne konštatovaním, že rozhodnutie o zastavení

stavebných prác sa netýka tohto konania, preto sa k nemu nebude vyjadrovať. Konanie

o dodatočnom povolení stavby sa začína ex offo, keď sa stavebný úrad dozvie o realizácii stavby

bez stavebného povolenia, preto aj rozhodnutie o zastavení stavebných prác malo byť súčasťou

administratívneho spisu. Napokon stavebný úrad nijak nereflektoval na skutočnosť, že stavebné

práce stále pokračovali napriek rozhodnutiu o zastavení stavebných prác. Skutočnosť,

že sa k uvedeným námietkam krajský súd nevyjadril, predstavuje nedostatok odôvodnenia

napadnutého rozsudku. Najvyšší správny súd sa v bode 49 nestotožnil s právnym posúdením týchto

námietok krajským súdom, konštatoval však, že uvedené pochybenie nemalo vplyv na zákonnosť

rozhodnutí správnych orgánov, preto uvedené nie je dôvodom na ich zrušenie. Ani najvyšší správny

súd sa nevyjadril k odkazu na judikatúru najvyššieho súdu, z ktorej vyplýva, že nekompletnosť

spisu je dôvodom na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu.

vii) Doručovanie rozhodnutia stavebného úradu:

36. Sťažovateľ namietal, že rozhodnutie stavebného úradu nebolo doručené splnomocnenej

zástupkyni , čo je porušením § 24 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 5

správneho poriadku. Žalovaný uvedené nespochybnil, hoci sám svoje rozhodnutie doručoval tejto

splnomocnenej zástupkyni. Predmetné pochybenie nebolo napravené, čo má nepochybne významné 11

dôsledky smerom k právoplatnosti rozhodnutia, plynutiu lehôt na súdny prieskum a pod., a napriek

tomu sa touto námietkou nezaoberal ani krajský súd. Aj v zmysle judikatúry najvyššieho súdu

a odbornej literatúry ak je rozhodnutie doručené len účastníkovi, a nie aj jeho zástupcovi, ide

o neúčinné doručenie.

37. S touto námietkou sa vysporiadal najvyšší správny súd v bode 37 nedostatočne, keď uviedol,

že ide o pochybenie, ktoré sa týka stavebníčky, ktorá ho ale nenamietala. Uvedené pochybenie

nemalo nijako zasiahnuť do individuálnej sféry sťažovateľa. S uvedeným právnym záverom

sa sťažovateľ nestotožňuje, keďže dané pochybenie predstavuje zásah do právnej istoty sťažovateľa

týkajúcej sa momentu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

II.4. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia:

38. Sťažovateľ namieta, že napadnuté rozsudky sú nedostatočne odôvodnené, osobitne zdôrazňuje,

že napadnutý rozsudok krajského súdu a jeho prvý rozsudok sú odôvodnené takmer identicky,

a to napriek záväznému právnemu názoru v kasačnom uznesení. Viaceré časti v napadnutých

rozsudkoch sú nezrozumiteľné a nejasné. Väčšinu odôvodnenia tvorí odkaz na rozhodnutia

správnych orgánov a na argumentáciu sťažovateľa.

i) Rozhodnutie o námietkach:

39. Stavebný úrad podľa sťažovateľa rozhodol o námietkach sťažovateľa nejasne a nezrozumiteľne,

keď uviedol, že námietky uplatnené na ústnom pojednávaní sčasti akceptoval ako opodstatnené

a niektoré ako neopodstatnené zamietol. Nie je však vôbec zrejmé, ktoré námietky akceptoval

a ktoré nie, pričom takýto jednoznačný postup pri rozhodovaní o námietkach vyvodzuje

aj judikatúra najvyššieho súdu (sp. zn. 2 Sžp/15/2012).

40. Krajský súd v bode 110 neakceptoval námietku sťažovateľa s tým, že z odôvodnenia

stavebného úradu je zrejmé, že sa námietkami zaoberal a ktoré akceptoval. Uvedený právny názor

nemožno akceptovať, keď z judikatúry najvyššieho súdu a z § 66 ods. 1 stavebného zákona a § 10

ods. 1 písm. i) vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 453/2000 Z. z.,

ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia stavebného zákona, v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vykonávacia vyhláška“) vyplýva, že o jednotlivých námietkach má stavebný úrad

rozhodnúť jednoznačne vo výrokovej časti rozhodnutia. K uvedenej otázke sa najvyšší správny súd

vo svojom rozsudku nijak nevyjadril.

ii) Posúdenie legálnosti základnej stavby ako celku:

41. Sťažovateľ v správnej žalobe namietal, že vôbec nedostal odpoveď na svoje námietky, ktorými

namietal legálnosť základnej stavby ako takej, a to aj v kontexte ďalších prístavieb, ktoré

vyžadovali stavebné povolenie a nielen ohlásenie. Túto argumentáciu sťažovateľ podporil odkazom

na judikatúru najvyššieho súdu (sp. zn. 8Sžo/125/2010), z ktorej vyplýva potreba v konaní

o dodatočnom povolení stavby (prístavby, nadstavby) posúdiť opodstatnenosť námietky

o nelegálnosti základnej stavby, pričom od tohto posúdenia závisí aj otázka splnenia podmienok

konania podľa § 88a stavebného zákona. Prístavby sa pritom nachádzajú bezprostredne

pod nadstavbou, o ktorej dodatočné povolenie ide. Sám žalovaný k prístavbám uviedol, že tieto sú

čiernymi stavbami a nemôžu byť uvedené v projektovej dokumentácii. Napriek tomu sa však týmto

skutočnostiam ďalej nevenoval. Záver o súlade nadstavby s verejným záujmom bez skúmania

legálnosti základnej stavby a prístavieb bol preto predčasný. Prístup správnych orgánov bol

nesprávny a nespravodlivý, keď sťažovateľ bol nútený akceptovať protiprávne konanie stavebníka 12

a nemal možnosť sa k veci vyjadriť ako účastník konania (už o základnej stavbe, resp. prístavbách).

Krajský súd pritom uviedol, že sa zaoberal len nadstavbou, a nie aj prístavbami, ktoré neboli

predmetom konania. Najvyšší správny súd k uvedenej námietke nezaujal žiadne stanovisko.

iii) Dôkazné bremeno vlastníka stavby:

42. Sťažovateľ namietal, že v zmysle § 88a stavebného zákona je vlastník stavby, a nie stavebník,

zaťažený dôkazným bremenom preukázať, že dodatočne povoľovaná stavba je v súlade s verejným

záujmom. Má teda povinnosť zabezpečiť všetky stanoviská a vyjadrenia príslušných orgánov,

pričom dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je rozhodnutie o odstránení stavby. Povinnosť

stavebníka požiadať o stavebné povolenie je len následná. Rozhodnutie stavebného úradu je v tomto

smere nejednoznačné a zmätočné, keď stavebníčku v odôvodnení

rozhodnutia označuje ako vlastníčku stavby.

43. Krajský súd (neprípustne) doplnil odôvodnenie správnych orgánov tak, že za nositeľa

dôkazného bremena považoval stavebníka (manželku vlastníka stavby) vzhľadom na uzatvorenie

nájomnej zmluvy so stavebníkom, čím vlastník stavby dal súhlas na pokračovanie

alebo na realizáciu dodatočného povolenia stavby a dodatočného zrealizovania stavby. Uvedený

právny záver považuje sťažovateľ za nesprávny, keď úplne popiera rozlišovanie medzi stavebníkom

a vlastníkom stavby a medzi ich zákonnými povinnosťami. Uzavretie nájomnej zmluvy

so stavebníkom, prípadne udelenie súhlasu na realizáciu stavby nemožno považovať napr.

za splnomocnenie na zastupovanie v stavebnom konaní. Uvedený právny záver je v rozpore s § 88a

stavebného zákona. Najvyšší správny súd k uvedenej otázke nezaujal žiadne stanovisko.

iv) Nedostatky v projektovej dokumentácii:

44. Sťažovateľ namietal nesúlad projektovej dokumentácie so skutočným stavom,

teda nezrovnalosti medzi zakreslením v grafickej časti katastrálneho operátu a skutočným stavom.

V projektovej dokumentácii nie sú zakreslené prístavby k základnej stavbe, ktoré sú funkčne

a pôdorysne späté so základnou stavbou. Čo sa týka prístavby, prebiehalo konanie proti nečinnosti,

v ktorom krajský súd uložil stavebnému úradu pokračovať v konaní a rozhodnúť vo veci

odstránenia rozostavanej stavby. Zároveň v projektovej dokumentácii nie je uvedený súlad

s územnoplánovacou dokumentáciou obce (odstupové vzdialenosti od susedných parciel, skutočný

rozsah uskutočnených prác). Uvedené nedostatky projektovej dokumentácie znemožňujú dôkladné

posúdenie súladu stavby s verejným záujmom.

45. Sťažovateľ napokon uvádza, že až neskôr sa dozvedel, že v spise sa nachádza projektová

dokumentácia, v ktorej sú už obsiahnuté uvedené prístavby. Zmenená projektová dokumentácia

obsahuje zmeny v súhrnnej technickej správe a pod. Nie je však zrejmé, ako došlo k tejto zmene

(výmena listov, vypracovanie novej dokumentácie a pod.). Nemožno porovnať zmeny v projektovej

dokumentácii, keďže v spise sa nachádza len jedna verzia (prepracovaná). Neobstojí odôvodnenie

krajského súdu, že sťažovateľ sa s touto projektovou dokumentáciou oboznámil (bod 117),

keďže mu táto dokumentácia nebola prístupná ani pri prvotnom preštudovaní spisu a ani v čase

konania ústneho pojednávania (13. jún 2017). O tejto projektovej dokumentácii sa dozvedel

až z rozhodnutia stavebného úradu, a hoci tvorila podklad rozhodnutia, nemohol sa k nej vyjadriť.

Krajský súd sa k podstate tejto námietky ani nevyjadril, čím je jeho rozsudok nepreskúmateľný.

Napokon ani najvyšší správny súd nezaujal žiadne stanovisko k uvedenej námietke.

13

v) Námietky k zápisniciam z procesných úkonov:

46. Vo vzťahu k námietkam k zápisniciam z procesných úkonov krajský súd v bode 125 uviedol

nezrozumiteľne, že tieto skutočnosti sťažovateľ mohol namietať už v správnom konaní, resp.

sa s týmito námietkami vysporiadal stavebný úrad, prípadne žalovaný, pričom krajský súd

sa s týmto odôvodnením stotožnil. Nie je však vôbec zrejmé, ktoré námietky mohol uplatniť

a neuplatnil, prípadne s odôvodnením ktorých námietok sa krajský súd stotožnil a z akých dôvodov.

Sťažovateľ navyše poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu a ústavného súdu a tiež na odbornú

literatúru, ktoré vychádzajú z právneho názoru, že koncentračná zásada sa nevzťahuje na námietky

porušenia kogentných hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych predpisov a tiež že v správnej

žalobe možno uplatniť akékoľvek dôvody nezákonnosti rozhodnutia, a to aj tie, ktoré žalobca

neuplatnil v správnom konaní, hoci ich uplatniť mohol. Z poukazom na uvedené sťažovateľ

argumentuje, že krajský súd sa mal zaoberať jeho námietkami v tomto smere.

47. Sťažovateľ namietal, že v administratívnom spise sa nenachádza zápisnica (záznam), v ktorej

by bolo zachytené, ktoré dôkazy boli vykonané (napr. fotografické záznamy, záznamy

zo stavebného denníka), prípadne aké boli zistenia stavebného úradu zo štátneho stavebného

dohľadu (vykonaného opakovane), hoci podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku zápisnice mali byť

vyhotovené. Nie je zrejmé, ako stavebný úrad zadokumentoval stupeň rozostavanosti stavby, ktorý

tvorí esenciálnu náležitosť rozhodnutia. Stupeň rozostavanosti stavby nemá oporu

v administratívnom spise, čím sa nezaoberali ani stavebný úrad a ani žalovaný. Krajský súd

vo vzťahu k týmto námietkam len všeobecne konštatoval, že stavebný úrad a žalovaný postupovali

v súlade so stavebným zákonom a správnym poriadkom.

48. Krajský súd poukázal tiež na to, že sťažovateľ sa mohol zúčastniť na ústnom pojednávaní, hoci

v skutočnosti sťažovateľ namietal, že v zápisnici z ústneho pojednávania nie sú uvedené zistenia,

nie je spomenuté miestne zisťovanie, kto sa ho zúčastnil, nie je vymedzený priebeh ústneho

pojednávania a aké opatrenia boli prijaté, hoci uvedené tvoria podstatné náležitosti zápisnice

v zmysle § 22 ods. 2 správneho poriadku. Rozsudok krajského súdu je z týchto hľadísk

nepreskúmateľný, pričom k týmto otázkam sa nijako nevyjadril ani najvyšší správny súd.

vi) Námietky týkajúce sa začatia stavebného konania, výrokovej časti rozhodnutia,

odôvodnenia rozhodnutia a vysporiadanie sa s námietkami:

49. Sťažovateľ namietal prekážku litispendencie, keďže nemožno nechať bez povšimnutia

nelegálnu stavbu, ktorá je prístavbou základnej stavby a je s ňou pôdorysne a funkčne spojená,

pri ktorej krajský súd prikázal konať v konaní o odstránenie stavby.

50. Ďalej sťažovateľ namietal, že výrok rozhodnutia musí obsahovať náležitosti podľa stavebného

zákona a vykonávacej vyhlášky, osobitne zrozumiteľné vymedzenie podmienok na dokončenie

stavby, ktorých splnenie následne musí byť kontrolované a hodnotené v kolaudačnom konaní.

Z tohto pohľadu je nezrozumiteľná podmienka 9, ale aj podmienka 8. Odkaz na vyjadrenie

nepostačuje, čo vyplýva z § 66 ods. 3 písm. e) stavebného zákona. V tomto prípade je súhlas

podmienený predovšetkým v záväznom stanovisku mesta Stará Ľubovňa zo 7. júna 2017,

v odbornom stanovisku spoločnosti E.I.C. Engineering inspection company, s. r. o.,

z 24. apríla 2017 a v záväznom stanovisku mesta Stará Ľubovňa z 25. apríla 2017.

51. Sťažovateľ následne vymenúva svoje námietky k rozhodnutiu stavebného úradu a jeho výroku.

Podmienka 1 odkazuje na projektovú dokumentáciu, pritom nie je zrejmé, či ide o pôvodnú 14

alebo prepracovanú projektovú dokumentáciu, nie je uvedený dátum spracovania a meno

oprávnenej osoby. V rozhodnutí bola vynechaná podmienka s poradovým číslom 7. Vo výroku

nie sú vymedzené, resp. konkretizované viaceré ustanovenia aplikovaných právnych predpisov

(§ 47 správneho poriadku, § 10 vykonávacej vyhlášky, § 88a stavebného zákona bez bližšieho

vymedzenia, § 118 stavebného zákona). Vo výroku je stavba vymedzená názvom

„POLYFUNKČNÝ OBJEKT – nadstavba“, ktorý nevyplýva zo žiadneho priloženého dokumentu.

V žiadosti bolo uvedené nadstavba bytovej jednotky, v zápisnici z ústneho pojednávania bolo

uvedené POLYFUNKČNÝ DOM – nadstavba. Uvedená stavba sa nenachádza na pozemku

špecifikovanom v rozhodnutí, v časti vlastnícke právo je uvedená nájomná zmluva,

pričom nie je zrejmé, o ktorú z dvoch nájomných zmlúv ide. Ako účel stavby je uvedené rozšírenie

obchodných priestorov, pričom v žiadosti je uvedený byt. Vo výroku stavebný úradu dodatočne

povoľuje stavbu, hoci ide o zmenu stavby, resp. nadstavbu. Popis stavby v rozhodnutí

je vymedzený rozdielne oproti projektovej dokumentácii. Štádium rozostavanosti je uvedené

len všeobecne a nie je zdokumentované v žiadnom dokumente (podklade). Nie je teda zrejmé,

aké práce a v akom rozsahu podliehajú dodatočnému povoleniu, nie je vymedzená lehota

na dokončenie, chýbajú vymedzenie vhodných materiálov, podrobnejšie statické výpočty,

vymedzenie ostatných účastníkov konania, druh povoľovanej stavby a pod. Rozhodnutie

stavebného úradu vo výroku je takto nezrozumiteľné a nejednoznačné, čo samo osebe zakladá jeho

nezákonnosť.

52. Sťažovateľ namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí správnych orgánov (strohá

chronológia veci, reakcia len na niektoré námietky sťažovateľa, nedostatočné, resp. žiadne

vymedzenie skutočností tvoriacich podklad pre rozhodnutie, neuvedenie úvah pri hodnotení

dôkazov a výsledkov dokazovania, spôsob použitia správnej úvahy a pod.).

53. Správne orgány sa neriadili zásadou materiálnej pravdy, dostatočne nezistili skutočný stav veci,

nezisťovali relevantné skutočnosti (napr. pohoda bývania, odstupové vzdialenosti), preto nemôžu

obstáť ani ich právne závery. Stavebný úrad doteraz nezačal konanie o priestupku podľa § 105

stavebného zákona, ktoré mal začať ex offo.

54. Krajský súd sa v bode 129 nestotožnil s týmito námietkami sťažovateľa, rozhodnutie správnych

orgánov považoval za vydané v súlade so zákonom. Sťažovateľ považuje dané odôvodnenie

za všeobecné, krajský súd sa vecne nevysporiadal s jeho námietkami a neuviedol,

prečo ich považuje za nesprávne, resp. nedôvodné. Potrebu rozlišovať medzi stavebným povolením

a dodatočným povolením stavby neuviedol do žiadneho kontextu a nijak túto úvahu neobjasnil.

Najvyšší správny súd pritom toto pochybenie nijako nenapravil.

vii) Nedostatky v žiadosti o vydanie dodatočného stavebného povolenia:

55. Krajský súd považoval námietku týkajúcu sa náležitostí žiadosti za nesprávny právny názor,

keďže sa sťažovateľ domáhal aplikácie § 58 ods. 1 a nasl. stavebného zákona a vykonávacej

vyhlášky (bod 115). Sťažovateľ je pritom presvedčený, že na konanie podľa § 88a stavebného

zákona je v súlade s § 88a ods. 7 stavebného zákona potrebné primerane aplikovať § 58 až § 66

stavebného zákona a § 8 a § 9 vykonávacej vyhlášky. V zmysle judikatúry najvyššieho súdu

na dodatočné povolenie stavby nemožno klásť miernejšie podmienky ako na samotné stavebné

povolenie. Obdobne stavebný úrad nemôže meniť žiadosť, môže len vyzvať toho, kto ju podal,

aby ju náležite opravil alebo doplnil. Dochádzalo tiež k neustálemu meneniu názvu a účelu stavby.

Sťažovateľ sa domnieval, že účelom stavby je bývanie, pritom došlo k zmene tak, že na ústnom 15

pojednávaní sa dozvedel, že ide o rozšírenie obchodných priestorov. Nie je pritom zrejmé, ako túto

námietku vyhodnotil krajský súd – ako dôvodnú, ale nie dostatočne závažnú, prípadne

ako nedôvodnú (posledná veta bodu 115).

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

56. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí

senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon

o ústavnom súde“).

III.1. K napadnutému rozsudku krajského súdu č. k. 2S/3/2021-126 z 9. júna 2022:

57. Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného súdu

na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomoc ústavného

súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,

a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (IV. ÚS 236/07).

58. Sťažovateľ mal k dispozícii na ochranu označených práv proti napadnutému rozsudku krajského

súdu v systéme správneho súdnictva kasačnú sťažnosť podľa Správneho súdneho poriadku,

ktorú aj využil. Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv

sťažovateľa bol v konaní o kasačnej sťažnosti najvyšší správny súd, ktorý v danej veci rozhodol

napadnutým rozsudkom. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie ústavnej

sťažnosti v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Z uvedeného dôvodu

ústavný súd ústavnú sťažnosť v tomto rozsahu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona

o ústavnom súde.

III.2. K napadnutému rozsudku najvyššieho správneho súdu sp. zn. 5Svk/52/2022

z 29. októbra 2024:

59. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť, keď namietaným postupom orgánu štátu

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ,

a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri ktorého predbežnom prerokovaní

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02,

I. ÚS 88/07).

60. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu

alebo iného orgánu verejnej moci nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy

o základnom práve na súdnu a inú právnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení 16

s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne

má každý právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,

ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav

veci (m. m. II. ÚS 153/2018).

61. Ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nie je jeho úlohou

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný

súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00,

I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).

62. Článok 46 ods. 2 ústavy zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických osôb, ktoré

obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím orgánu verejnej

správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví

inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich

sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade znamená, že vzhľadom

na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie orgánu verejnej správy

spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov fyzických osôb alebo právnických

osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej správy dotknuté. V tomto rozsahu

(pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu) predstavuje čl. 46 ods. 2 ústavy lex specialis

vo vzťahu k všeobecnejšiemu čl. 46 ods. 1 ústavy. Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu

účastníka súdneho konania má svoj ústavný základ v čl. 46 ods. 2 ústavy, je súd konajúci vo veci

viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy.

63. Ústavný súd už konštatoval, že správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany

subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne

je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy.

Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti

vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti

na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava

nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby

alebo právnickej osoby, proti ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná

(III. ÚS 502/2015).

64. Odôvodnenia rozhodnutí všeobecných (správnych) súdov vydané v inštančnom postupe

súdneho konania nemožno posudzovať izolovane (m. m. napr. IV. ÚS 372/08, III. ÚS 808/2016, 17

III. ÚS 227/2020, III. ÚS 341/2021, III. ÚS 489/2021, III. ÚS 543/2022), pretože tieto konania

z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných (správnych) súdov, ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. napr. IV. ÚS 350/09, III. ÚS 489/2021,

III. ÚS 543/2022). Vzhľadom na uvedené právne názory ústavný súd v rámci predbežného

prerokovania ústavnej sťažnosti a vecného prieskumu námietok sťažovateľa preskúmal rozsudok

krajského súdu a napadnutý rozsudok ako integrálny celok.

65. V prerokúvanej veci bolo relevantné, že krajský súd a najvyšší správny súd rozhodovali

po vrátení veci najvyšším súdom ako kasačným súdom, ktorý zrušil prvý rozsudok krajského súdu

s tým, že vo svojom rozhodnutí vyslovil záväzný právny názor, ktorým v zásade vymedzil oblasť,

v ktorej mali správne súdy (osobitne krajský súd) v ďalšom rozhodovaní dôslednejšie odôvodniť

svoje rozhodnutia a postupovať tak, aby vykonali reálny súdny prieskum v systéme správneho

súdnictva s dôrazom na účinnú ochranu subjektívnych práv sťažovateľa. Najvyšší súd vytkol

krajskému súdu, že nedal dostatočnú odpoveď na podstatné a relevantné námietky sťažovateľa,

ktoré vymedzil v bodoch 53 až 56 a tiež v bode 61 kasačného uznesenia z 27. októbra 2020

(námietky týkajúce sa okien nadstavby, neúčasti sťažovateľa na procesnom úkone odvolacieho

správneho orgánu 30. októbra 2017, zásahu do práva na súkromie a pohody bývania

a nevysporiadanie sa s judikatúrou, na ktorú odkazoval sťažovateľ). Napokon najvyšší súd vytkol

prvému rozsudku krajského súdu aj vadu zmätočnosti spočívajúcu v tom, že krajský súd

ako správny súd v zásade len prebral argumentáciu žalovaného v jeho rozhodnutí, čím de facto

nahradil činnosť správnych orgánov a úplne tak rezignoval na poskytnutie účinnej súdnej ochrany

v systéme správneho súdnictva so zameraním na ochranu subjektívnych práv sťažovateľa (k tomu

porovnaj body 63 až 65 kasačného uznesenia).

66. Najvyšší správny súd záväzný právny názor najvyššieho súdu identifikoval z hľadiska jeho

rozsahu a podstatných prvkov v súlade s kasačným uznesením (bod 21 napadnutého rozsudku).

Uviedol, že krajský súd sa s týmito námietkami vysporiadal, hoci mal „isté výhrady... k spôsobu

a obsahu vysporiadania sa s nimi...“. Následne najvyšší správny súd ako kasačný súd

v napadnutom rozsudku doplnil odôvodnenie krajského súdu, pričom uviedol svoje úvahy

k jednotlivým aspektom, na ktoré sa zameral už najvyšší súd v kasačnom uznesení.

67. S otázkou zachovania pohody bývania sa najvyšší správny súd vysporiadal v bodoch 23 až 29

napadnutého rozsudku. V bodoch 23 a 24 sa uvedenou otázkou zaoberal všeobecne,

a to aj s poukazom na svoje skoršie rozhodnutie. Následne identifikoval námietku sťažovateľa,

ktorý namietal, že okná nadstavby smerujúce k jeho rodinnému domu mali narušiť jeho súkromie.

Kasačný súd poukázal na podmienku v rozhodnutí stavebného úradu, ktorú z hľadiska formulácie

a obsahu považoval za určitú a zrozumiteľnú, keďže znamená, že „všetky okná, ktoré sa na južnej

strane od rodinného domu sťažovateľa nachádzajú, musia byť nepriehľadné.“. Ďalším argumentom

v prospech zachovania pohody bývania bol uskutočnený posudok presvetlenia a súhlasné

stanoviská dotknutých orgánov (bod 26). K námietke straty výhľadu na Ľubovniansky hrad najvyšší

správny súd poukázal na to, že územný plán mesta v danej lokalite umožňuje výstavbu

trojpodlažnej polyfunkčnej zástavby. Stavebné orgány v rámci stavebného konania sú nepochybne

povinné chrániť aj práva a záujmy vlastníkov susediacich nehnuteľností, ale nie je vždy legitímne

očakávať nemennosť pohody bývania a výhľadu v kontexte novej výstavby (bod 27). Realizovaná

nadstavba nemení odstupové vzdialenosti, keďže nerozširuje pôdorys stavby, ale pridáva poschodie

vertikálne. S inými aspektmi, ktoré realizácia nadstavby prináša (požiarne, svetlotechnické, 18

hygienické a pod.), sa stavebné orgány vysporiadali a taktiež aj dotknuté orgány v záväzných

stanoviskách so stanovením podmienok realizácie nadstavby (bod 28). V bode 29 napokon najvyšší

správny súd sumarizoval dôvody, pre ktoré považoval námietku sťažovateľa týkajúcu sa narušenia

pohody bývania za nedôvodnú. Za relevantné považoval, že na (i) susednom pozemku

sa už predtým nachádzala stavba, ktorá slúžila ako predajňa potravín, (ii) vzájomne rozostupy

medzi stavbami sa nemenili, (iii) existujúca stavba bola v súlade s územným plánom nadstavená

na povolený rozsah troch podlaží, (iv) nadstavbou nedôjde ani k zníženiu účinnej doby oslnenia

priamym slnečným svetlom (insolácia) obytných miestností rodinného domu sťažovateľa

pod hodnoty požadované technickou normou a (v) predložené záväzné stanoviská dotknutých

orgánov boli súhlasné. Najvyšší správny súd zdôraznil, že aj sťažovateľ môže vykonať opatrenia,

ktorými zníži alebo eliminuje dopad výstavby v jeho susedstve, pritom aj z najvyšším správnym

súdom citovaného rozhodnutia vyplýva, že vlastník nehnuteľnosti nemôže eliminovať akúkoľvek

zmenu vo svojom susedstve, hoci by aj viedla k určitému dopadu na mieru jeho súkromia,

za predpokladu, že táto výstavba je v súlade s územným plánom.

68. S námietkou týkajúcou sa účasti na procesnom úkone 30. októbra 2017 sa najvyšší správny súd

vysporiadal v bode 30, pričom uviedol, že išlo o „miestne zisťovanie“ zamestnankýň stavebného

úradu po podaní odvolania proti rozhodnutiu stavebného úradu. Uvedený procesný úkon (miestne

zisťovanie) bol vykonaný bez prítomnosti účastníkov konania (vrátane stavebníka). Účelom tohto

úkonu bolo „preverenie stavu predmetnej stavby v zmysle odvolacích námietok“. O tomto úkone

bol spísaný interný záznam založený do administratívneho spisu. Kasačný súd preskúmal uvedený

interný záznam a na jeho podklade dospel k záveru, že predmetný úkon nebol miestnym zisťovaním

podľa stavebného zákona (napr. § 61 ods. 1), keďže tento úkon nebol súčasťou konania

o dodatočnom povolení stavby v zmysle podkladu na zistenie skutkového stavu a vydanie

rozhodnutia. Tento úkon bol vykonaný po vydaní prvostupňového rozhodnutia, jeho výsledok nebol

podkladom rozhodnutia. Neúčasť sťažovateľa na úkone a neoboznámenie s jeho výsledkami

nespôsobujú nezákonnosť rozhodnutia. Napokon žalovaný ako odvolací orgán nemá v odvolacom

konaní zákonnú povinnosť umožniť účastníkom konania oboznámiť sa s podkladmi na vydanie

rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 správneho poriadku.

69. Čo sa týka nevysporiadania sa s odkazom sťažovateľa na judikatúru súdov, najvyšší správny

súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že sťažovateľ v správnej žalobe a v kasačnej

sťažnosti argumentoval odkazom na množstvo rozhodnutí českých a slovenských súdov,

„pričom však vo viacerých prípadoch žiadnym spôsobom nekonkretizuje, za akým účelom

na ne poukazuje.“. Krajský súd uvedené demonštroval na jednom takomto odkaze sťažovateľa.

K ďalším odkazom sťažovateľa sa krajský súd nevyjadril, keďže „nemohol vedieť, na ktoré závery

z týchto rozhodnutí sťažovateľ poukazoval“, preto túto námietku považoval najvyšší správny súd

za nedôvodnú (bod 32).

70. V bodoch 34 až 36 sa najvyšší správny súd vysporiadal s námietkou týkajúcou sa postupu

krajského súdu. Najvyšší správny súd zo zápisnice z pojednávania 9. júna 2022 ustálil,

že sťažovateľovi nebola daná možnosť vyjadriť sa v zmysle § 112 ods. 3 SSP, toto opomenutie

však podľa neho nemalo vplyv na výsledok konania. Sťažovateľ mal totiž možnosť účinne

participovať na konaní, a to písomne a tiež aj priamo na pojednávaní. Uvedené pochybenie v závere

pojednávania nemalo takú intenzitu, aby bolo možné uvažovať o porušení práva na spravodlivý

proces, resp. jeho práva konať pred súdom. V tomto kontexte poukázal najvyšší správny súd

na uplatňovanie prísnej koncentračnej zásady v správnom súdnom konaní, v zmysle ktorej žalobca 19

môže meniť alebo rozširovať dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia len v rámci lehoty

na podanie správnej žaloby (§ 183 SSP). V predmetnej veci pritom nešlo o výnimku zo zásady

viazanosti správneho súdu rozsahom a dôvodmi správnej žaloby.

71. Najvyšší správny súd uviedol, že krajský súd nemal dôvod aplikovať § 181 ods. 2 CSP,

v zmysle ktorého súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové

tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná, a uvedie svoje

predbežné právne posúdenie veci. V súlade s § 5 ods. 1 a § 25 SSP sa totiž na konanie

pred správnym súdom okrem základných zásad, princípov a ustanovení priamo vyplývajúcich

zo Správneho súdneho poriadku subsidiárne použijú aj zásady a ustanovenia Civilného sporového

poriadku. Ide teda o subsidiárnu aplikáciu, t. j. iba za predpokladu, že Správny súdny poriadok

určitú procesnú otázku alebo postup neupravuje sám. Priebeh pojednávania je v správnom súdnom

konaní upravený v § 112 ods. l SSP, čo je lex specialis voči § 181 CSP. Ide o odlišnú úpravu

priebehu pojednávania ako v civilnom sporovom konaní. Okrem toho v správnom súdnom konaní

správny súd zásadne vychádza zo skutkového stavu, ktorý zistili orgány verejnej správy,

a až na výnimky nezisťuje skutkový stav sám (§ 119 SSP). Správne súdne konanie

tak nie je ovládané natoľko prísnou prejednacou zásadou ako civilné sporové konanie,

a preto aj absentuje účel, pre ktorý dochádza k aplikácii § 181 ods. 2 CSP v civilnom sporovom

konaní. Toto ustanovenie nemôže plniť svoj účel v správnom súdnom konaní, preto nie je dôvod

na jeho primeranú aplikáciu. Uvedené podporuje aj judikatúra najvyššieho správneho súdu. Pritom

porušenie uvedeného ustanovenia ani v civilnom sporovom konaní sa nepovažuje za takú vadu,

ktorá by mala za následok porušenie práva na spravodlivý proces (napr. sp. zn. 2Obdo/56/2020

z 28. decembra 2020, R 60/2021).

72. Najvyšší správny súd následne preskúmal aj ďalšie námietky sťažovateľa – doručenie

rozhodnutia krajského súdu do elektronickej schránky právneho zástupcu (bod 37), nedoručenie

rozhodnutia stavebného úradu splnomocnenej zástupkyni stavebníčky (bod 38), kde najvyšší

správny súd nezistil reálny zásah do právnej sféry sťažovateľa. Pokiaľ ide o námietky týkajúce

sa nedodržania postupu podľa § 140b ods. 6 stavebného zákona (vyžiadanie stanoviska dotknutých

orgánov k námietkam k záväzným stanoviskám), najvyšší správny súd poukázal na to, že v prípade

sťažovateľa išlo skôr o vyjadrenia ku skutočnostiam tvoriacim záväzné stanoviská, preto nebol

dôvod aplikovať daný postup. Za relevantné považoval aj to, že sťažovateľ nenavrhol postup podľa

§ 27 ods. 1 prvej vety SSP, teda možnosť súčasného preskúmania zákonnosti záväzných stanovísk

(spolu s napadnutými rozhodnutiami), ktorá ale bola viazaná na samostatný návrh (body 39 až 41).

73. K námietkam o neplatnosti nájomnej zmluvy a zmluvy o dielo najvyšší správny súd uviedol,

že predložením týchto zmlúv sa sledoval účel daný stavebným zákonom, t. j. preukázanie iného

práva k pozemku oprávňujúceho zriadiť na pozemku nadstavbu [§ 58 ods. 2 v spojení s § 139 ods. 1

písm. a) stavebného zákona] a preukázanie, či stavba bude vykonávaná svojpomocne

(so zabezpečením dozoru) alebo osobou oprávnenou na uskutočňovanie stavieb [§ 62 ods. 1

písm. d) stavebného zákona]. Zmluvy v predloženej podobe tieto účely splnili. V danej veci nešlo

o posudzovanie platnosti týchto zmlúv v zmysle občianskoprávnom a navyše sťažovateľ v tomto

kontexte nepreukázal zásah do svojej individuálnej sféry (body 42 až 44).

74. Najvyšší správny súd tiež skúmal opodstatnenosť námietok týkajúcich sa odkanalizovania

stavby do existujúcej žumpy a nerealizovania geotechnického posudku (body 46 a 47). K námietke

nedostatočného vedenia administratívneho spisu uviedol, že prípadné pochybenie správnych 20

orgánov, ktoré ale nie je spôsobilé viesť k inému výsledku pre žalobcu, nemôže viesť k zrušeniu

preskúmavaných rozhodnutí len pre formálne zopakovanie konania. K tejto námietke najvyšší

správny súd uviedol, že sťažovateľ mal dostatočnú možnosť zoznámiť sa so všetkými podkladmi

rozhodnutia a vyjadriť sa k nim. Po ústnom pojednávaní 13. júna 2017 bola doplnená projektová

dokumentácia len v tom rozsahu, aby bol odstránený nesúlad s katastrálnou mapou (predložená

aktuálna kópia katastrálnej mapy a výpis listu z vlastníctva), teda nešlo o nové skutočnosti a nové

podklady v konaní. Toto opomenutie nemalo vplyv na výsledok konania s tým, že sťažovateľ mal

dostatočnú možnosť participovať na konaní a jeho výsledku (body 48 až 50).

75. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho správneho súdu v spojení s rozsudkom

krajského súdu vyplýva právna argumentácia, v ktorej konajúce správne súdy objasnili

sťažovateľovi dôvody, pre ktoré zamietli jeho správnu žalobu a aj jeho kasačnú sťažnosť s tým,

že akceptovali právne závery správnych orgánov v rámci konania o vydanie dodatočného

stavebného povolenia týkajúceho sa špecifikovanej nadstavby. Najvyšší správny súd poskytol

sťažovateľovi primeranú odpoveď na jeho námietky v kasačnej sťažnosti. Ústavný súd na túto

právnu argumentáciu najvyššieho správneho súdu odkazuje, keďže je zrozumiteľná, konzistentná,

logická a vychádza z ústavne akceptovateľného výkladu a aplikácie príslušných ustanovení

Správneho súdneho poriadku, stavebného zákona a ďalších relevantných právnych predpisov.

Najvyšší správny súd skúmal námietky sťažovateľa, správne identifikoval záväzný právny názor

najvyššieho súdu v jeho kasačnom uznesení, skúmal, či krajský súd reagoval adekvátne na daný

právny názor, a následne sám doplnil odôvodnenie krajského súdu v napadnutom rozsudku. Právne

názory, ktoré správne súdy v sťažovateľovej veci vyslovili, predstavujú právnu kvalifikáciu, ktorú

možno pri použití pravidiel formálnej logiky a primeranej aplikácie zásad hodnotenia dôkazov

vyvodiť zo zisteného skutkového stavu, a preto nie je prejavom svojvôle. Najvyšší správny súd

v spojení s krajským súdom svoje úvahy primeraným, zrozumiteľným a dostatočne vyčerpávajúcim

spôsobom vysvetlil, preto napadnuté rozsudky nie sú zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne

akceptovateľné.

76. V prerokúvanej veci najvyšší správny súd, čo sa týka rozsudku krajského súdu, uviedol, že tento

sa vysporiadal so všetkými aspektmi, ktoré vyplynuli zo záväzného právneho názoru najvyššieho

súdu ako kasačného súdu, a zároveň zaujal stanovisko aj k ďalším relevantným námietkam

sťažovateľa v správnej žalobe. Najvyšší správny súd mal výhrady k niektorým bodom odôvodnenia

rozsudku krajského súdu. Nedospel však k záveru, že by sa krajský súd úplne opomenul

vysporiadať s nejakou podstatnou námietkou sťažovateľa, resp. k záveru, že v kontexte nejakej

podstatnej námietky sťažovateľa je rozsudok krajského súdu nepreskúmateľný pre nedostatok

alebo absenciu dôvodov. Pritom práve v takýchto situáciách kasačný súd v systéme správneho

súdnictva konštatuje, že nemá inú možnosť, ako zrušiť rozsudok správneho súdu a vrátiť mu vec

na nové konanie a rozhodnutie [porovnaj napr. 6Sžo/218/2015, 2Sžk/26/2018, 8Sžo/26/2018,

8Sžk/24/2019, 2Sžfk/28/2020 (R 51/2022)]. V aktuálne prerokúvanej veci o takýto prípad nešlo,

preto nebol dôvod, aby najvyšší správny súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na nové

konanie a rozhodnutie. Z uvedeného dôvodu preto doplnenie odôvodnenia rozsudku krajského súdu

najvyšším správnym súdom nebolo neprípustným procesným postupom, tak ako to namietal

sťažovateľ a nepredstavuje ani odňatie možnosti konať pred súdom (denegatio iustitiae). Najvyšší

správny súd len precizoval odôvodnenie krajského súdu, prípadne korigoval niektoré argumenty,

na ktorých krajský súd založil svoje právne závery, s ktorými sa inak najvyšší správny súd stotožnil. 21

77. Vzhľadom na uvedené napadnutým rozsudkom najvyššieho správneho súdu nemohlo byť

porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy

a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, resp. jeho právo na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1

dohovoru.

78. Napadnutý rozsudok najvyššieho správneho súdu nepredstavuje ani ústavne neakceptovateľný

zásah do práva sťažovateľa vlastniť majetok, resp. práva pokojne užívať svoj majetok. Realizovaná

nadstavba, o ktorú v predmetnej veci išlo, nepochybne predstavovala zmenu pomerov

v bezprostrednom okolí sťažovateľových nehnuteľností – pozemku a rodinného domu s tým, že túto

zmenu pomerov mohol sťažovateľ vnímať ako zásah do svojho práva vlastniť majetok, resp. tento

majetok pokojne užívať. V každom prípade správne súdy vo svojich rozsudkoch preskúmali,

či správne orgány pri rozhodovaní o dodatočnom stavebnom povolení postupovali zákonne,

pričom dospeli k záveru o zákonnosti (a ústavnosti) rozhodnutí správnych orgánov. Ústavný súd

právne závery najvyššieho správneho súdu v spojení s krajským súdom nepovažoval za ústavne

neakceptovateľné, preto ani prípadný zásah do vlastníckeho práva sťažovateľa, ku ktorému došlo

povoľovanou nadstavbou, nemožno kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa

podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

79. Rovnaký záver možno urobiť aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva

na ochranu proti neoprávnenému zasahovaniu do súkromného a rodinného života podľa čl. 19

ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.

Predmetnú nadstavbu sťažovateľ vnímal ako zásah do svojho súkromia, čo môže byť nepochybne

opodstatnený argument a námietka. Je však potrebné dodať, že nie každý zásah do súkromia

je neoprávnený, a tým nie každý zásah do súkromia je porušením základného práva podľa čl. 19

ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru. Správne orgány expressis verbis skúmali

aspekty tvoriace súčasť základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1

dohovoru (právo na súkromie, pohoda bývania), pričom aj v tomto kontexte stanovili stavebníkovi

podmienky, ktoré je pri realizácii nadstavby povinný dodržať. Správne súdy uskutočnili súdny

prieskum aj vo vzťahu k týmto okolnostiam a dospeli k záveru o zákonnosti (a ústavnosti) týchto

právnych záverov. Ústavný súd ani tieto právne závery správnych súdov nepovažoval za ústavne

neprípustné, preto ani prípadný zásah do súkromia sťažovateľa v dôsledku realizovanej nadstavby

(v súlade so stanovenými podmienkami) nemožno kvalifikovať ako porušenie základného práva

sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru napadnutým

rozsudkom najvyššieho správneho súdu.

80. Napokon k rovnakému záveru dospel ústavný súd aj vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva sťažovateľa na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy. Ústavný

súd už uviedol, že štátne orgány (orgány verejnej správy) musia v každej jednej veci postupovať

tak, ako im to ukladá zákon – niekedy je z dôvodu striktnosti zákona priestor na vyvažovanie

jednotlivých záujmov, ktoré sú v hre a stoja proti sebe v danom konaní (ochrana životného

prostredia vs. súkromné záujmy osôb vykonávajúcich podnikateľskú, ústavou chránenú činnosť

alebo i súkromných osôb pri výkone ich majetkových, ústavou chránených práv a pod.), menší,

inokedy sa takéto vyvažovanie aj vzhľadom na text a ducha zákona a povoľovanú činnosť priamo

vyžaduje (II. ÚS 107/2019). Aj v predmetnej veci správne orgány realizovali nepochybne takéto

vyvažovanie medzi záujmami stavebníka a verejným záujmom a taktiež záujmami sťažovateľa

ako vlastníka susediacej nehnuteľnosti. Správne súdy považovali postup správnych orgánov 22

za zákonný (ústavný), pričom právne závery správnych súdov ani v týchto súvislostiach

nepovažoval ústavný súd za ústavne neakceptovateľné.

81. Ústavný súd tak neidentifikoval také právne závery, ktoré by bolo možné považovať za prejav

svojvôle. Najvyšší správny súd v spojení s krajským súdom svoje právne závery odôvodnil

zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Z uvedených dôvodov je ústavná sťažnosť v časti

napadnutého rozsudku najvyššieho správneho súdu zjavne neopodstatnená a ako taká bola podľa

§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietnutá.

Pou čen i e: Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2025

Jana Baricová

predsedníčka senátu