I. ÚS 583/2020 — I. ÚS 583/2020 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 583/2020-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

zastúpeného advokátom

, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17

ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1

a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k.

8 To 26/2020-1183 z 21. mája 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

I.

Vymedzenie napadnutých konaní a rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť , 2

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1

a čl. 2 ods. 2 ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.

8 To 26/2020-1183 z 21. mája 2020.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd na základe sťažnosti

prokurátora Okresnej prokuratúry Košice I (ďalej len „okresná prokuratúra“) napadnutým

rozhodnutím podľa § 194 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zrušil uznesenie Okresného súdu

Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T 37/2018-1146 z 2. marca 2020, ktorým

z dôvodov uvedených v § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku podľa § 290 ods. 1

Trestného poriadku zastavil trestné stíhanie vedené proti sťažovateľovi pre prečin krivého

obvinenia podľa § 345 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších

predpisov, pretože vyšla najavo mimo hlavného pojednávania okolnosť odôvodňujúca

zastavenie trestného stíhania podľa § 281 ods. 1 Trestného poriadku. Krajský súd zároveň

uložil okresnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

3. Podľa názoru sťažovateľa pokiaľ krajský súd akceptoval sťažnosť okresnej

prokuratúry proti prvostupňovému rozhodnutiu z 2. marca 2020 ako včas podaný riadny

opravný prostriedok, potom postupoval a rozhodol v rozpore s príslušnými ustanoveniami

Trestného poriadku, a tak neprípustne zasiahol do označených základných práv sťažovateľa

zaručených ústavou a práva zaručeného dohovorom.

4. Sťažovateľ je presvedčený, že okresná prokuratúra „žiadnu sťažnosť

predpokladanú a vyžadovanú Trestným poriadkom“ proti zastavujúcemu uzneseniu

okresného súdu nepodala a jej podania z 5. marca 2020 a 12. marca 2020 nemohli mať

účinky riadne a včas podanej sťažnosti. Napriek tomu krajský súd rozhodnutie okresného

súdu podrobil prieskumu.

3

5. Sťažovateľ tvrdí, že neexistovala zo strany okresnej prokuratúry riadne podaná

sťažnosť proti prvostupňovému rozhodnutiu, resp. táto bola prokurátorom podaná

oneskorene.

6. Ako sťažovateľ uvádza, je zrejmé, že uznesenie okresného súdu č. k. 1 T 37/2018-

1146 z 2. marca 2020 bolo okresnej prokuratúre doručené 5. marca 2020. Z podania

okresnej prokuratúry z toho istého dňa doručeného okresnému súdu 6. marca 2020 vyplýva,

že prokurátor okresnej prokuratúry týmto riadny opravný prostriedok nepodal, ale ho iba

zahlásil s tým, že sťažnosť „bude odôvodnená v lehote piatich pracovných dní“. Takýto

postup okresnej prokuratúry považuje sťažovateľ za nesúladný s ustanoveniami § 187 ods. 1

a § 189 ods. 3 Trestného poriadku.

7. Až ďalšie podanie okresnej prokuratúry z 12. marca 2020 doručené okresnému

súdu 17. marca 2020 bolo možné podľa sťažovateľa považovať za riadnu a odôvodnenú

sťažnosť okresnej prokuratúry, s ktorou Trestný poriadok spája právne účinky, avšak táto už

bola podaná po uplynutí zákonom stanovenej lehoty troch pracovných dní od doručenia

napadnutého rozhodnutia okresného súdu, preto ju mal krajský súd podľa § 193 ods. 1

písm. b) Trestného poriadku zamietnuť ako podanú oneskorene bez toho, aby uznesenie

okresného súdu z 2. marca 2020 podroboval revízii.

8. Z ustanovení § 187 ods. 1 a § 189 ods. 3 Trestného poriadku podľa sťažovateľa

vyplýva, že sťažnosť prokurátora (v danom prípade okresnej prokuratúry) musí byť nielen

podaná, ale zároveň v lehote troch pracovných dní od oznámenia napadnutého uznesenia

i odôvodnená. Až po splnení týchto predpokladov sťažnosť prokurátora vyvolá účinky

predpokladané Trestným poriadkom a až po ich kumulatívnom naplnení môže nadriadený

orgán postupovať podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku. Absencia čo i len jedného

predpokladu vedie k postupu nadriadeného orgánu podľa § 193 ods. 1 Trestného poriadku.

Preto ak krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu z 2. marca 2020 na základe

neodôvodnenej zahlásenej sťažnosti okresnej prokuratúry z 5. marca 2020 rozpornej

s ustanovením § 189 ods. 3 Trestného poriadku a na základe oneskorene podanej sťažnosti

z 12. marca 2020, došlo jeho nezákonným postupom a rozhodnutím k porušeniu základných 4

ľudských práv sťažovateľa, ktoré sú mu garantované nielen Trestným poriadkom, ale

aj ústavou.

9. Z ústavnej sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľovi je známa judikatúra

ústavného súdu týkajúca sa posudzovania ústavných sťažností, ktorými boli namietané

porušenia základných práv v súvislosti s podávaním tzv. blanketných opravných

prostriedkov, k odôvodneniu ktorých dochádzalo až následne. Poukázal pritom na uznesenie

ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 721/2016 z 22. septembra 2016, avšak v ňom uvedený právny

názor považoval v konfrontácii so znením ustanovenia § 189 ods. 3 Trestného poriadku

za nesprávny.

10. Sťažovateľ zotrval na názore, že „sťažnosť“ okresnej prokuratúry z 5. marca

2020 je potrebné považovať „za nepodanú a naviac neodôvodnenú“ a sťažnosť z 12. marca

2020 za „podanú a odôvodnenú, avšak za oneskorene podanú“, a dodal, že prokurátor je

subjektom trestného konania, ktorý má vplyv na priebeh konania, a ktorému Trestný

poriadok na uskutočnenie tohto vplyvu priznáva nielen určité procesné práva, ale najmä

ukladá povinnosti; v tomto prípade povinnosť prokurátora (okresnej prokuratúry) odôvodniť

sťažnosť podľa § 189 ods. 3 Trestného poriadku, čo sa nestalo.

11. Vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ uviedol, že ním bola

porušená rovnosť strán trestného konania, keď krajský súd „úmyselne alebo

z nedbanlivosti“ prehliadol nesplnenie zákonnej povinnosti zo strany prokurátora okresnej

prokuratúry, ktoré tak nevyvolalo a nemohlo vyvolať účinky riadne a včasne podanej

sťažnosti. Preto krajský súd tým, že podrobil prieskumu podanie, ktoré nebolo riadne

odôvodnené, a zároveň podrobil prieskumu oneskorene podanú sťažnosť jednej zo strán

trestného konania (prokurátora okresnej prokuratúry), ktorá zanedbala svoje zákonné

povinnosti a nezachovala potrebnú odbornú starostlivosť, porušil právo sťažovateľa

na rovnosť zbraní v trestnom konaní. Týmto podľa sťažovateľa nezákonným a neústavným

rozhodnutím krajský súd bezprecedentne zasiahol do celého priebehu trestného konania,

ktoré je takto vedené v rozpore s čl. 17 ods. 2 ústavy, pretože sťažovateľ je trestne stíhaný

z dôvodov a spôsobom, ktorý zákon neustanovuje. 5

12. Krajský súd podľa presvedčenia sťažovateľa pred rozhodnutím nepreskúmal

podania okresnej prokuratúry, ktoré boli dôvodom predloženia mu súdneho spisu z hľadiska

príslušných ustanovení zákona a ústavy. V opačnom prípade by musela byť sťažnosť

okresnej prokuratúry zamietnutá z dôvodu jej oneskoreného podania, čo by znamenalo

právoplatné zastavenie trestného stíhania vedeného proti sťažovateľovi. Krajský súd podľa

sťažovateľa svojím rozhodnutím absolútne „znegoval, poprel význam a účel zákonnej

povinnosti uloženej prokurátorovi v trestnom konaní, a to v ustanovení § 189 ods. 3

Trestného poriadku“, čím sa toto ustanovenie stalo „obsolentným“.

13. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie takto nálezom rozhodol:

„I. Základné právo Sťažovateľa podľa článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

garantujúce nemožnosť stíhania alebo pozbavenia slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon, základné právo podľa článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky

garantujúce rovnosť účastníkov v konaní, základné právo na súdnu ochranu podľa článku

46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé prejednanie jeho

záležitosti podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach

z 21. mája 2020, č. k. 8 To 26/2020-1183, v spojení s článkom 1 ods. 1 a s článkom 2 ods. 2

Ústavy Slovenskej republiky, porušené.

II. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 21. mája 2020, č. k. 8 To 26/2020-1183

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť náhradu trov konania titulom trov

právneho zastúpenia... v sume 375,24 €, advokátovi

, ..., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

14. Zároveň sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého

rozhodnutia, pretože jeho právnymi dôsledkami mu hrozí závažná ujma, ktorá spočíva

v pokračovaní trestného konania z dôvodov a spôsobom, ktorý zákon neustanovuje a je tak

povinný podrobovať sa nezákonnému trestnému stíhaniu po nezákonnom rozhodnutí

krajského súdu. 6

15. Podľa sťažovateľa je žiaduce a najmä nevyhnutné, aby ústavný súd nielen odložil

vykonateľnosť uznesenia krajského súdu, ale vydal aj dočasné opatrenie, ktorým uloží

okresnému súdu zdržať sa porušovania práv sťažovateľa pokračovaním hlavného

pojednávania.

16. Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení v tomto

znení:

„I. Okresnému súdu Košice I ukladá, aby sa v konaní vedenom pod sp. zn.

1 T 37/2018, zdržal konania a vydania akéhokoľvek rozhodnutia, a to až do právoplatnosti

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky v tejto veci,

alternatívne

II. Odkladá sa vykonateľnosť uznesenia Krajského súdu v Košiciach z 21. mája 2020,

č. k. 8 To 26/2020-1183, a to až do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky v tejto veci.“

17. Napokon sťažovateľ požadoval, aby príslušný senát ústavného súdu vzhľadom

na skutočnosť, že právny názor vyslovený II. senátom ústavného súdu v uznesení sp. zn.

II. ÚS 721/2016 z 22. septembra 2016 (sťažovateľ) považuje za prekonaný, resp. ústavne

neudržateľný a popierajúci čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, postupoval v súlade

s ustanovením § 13 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len

„zákon o ústavnom súde“) a predložil plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie právnych

názorov.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

18. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. 7

19. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

20. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

o ústavnom súde.

21. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

22. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc...

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

23. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

24. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základných práv

zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva zaručeného v čl. 6

ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu č. k.

8 To 26/2020-1183 z 21. mája 2020. 8

25. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

26. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

27. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

28. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

29. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými

štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok

ustanovených zákonom.

30. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

31. Podľa § 187 ods. 1 Trestného poriadku sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého

uzneseniu smeruje, a to do troch pracovných dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou

sťažnosti proti uzneseniam podľa § 83 ods. 2; ak sa koná podľa § 204 ods. 1, sťažnosť

sa podáva do skončenia skráteného vyšetrovania. Ak sa uznesenie oznamuje tak

obvinenému, ako aj jeho zákonnému zástupcovi alebo obhajcovi, plynie lehota od toho

oznámenia, ktoré bolo vykonané najneskoršie.

9

32. Podľa § 189 ods. 3 Trestného poriadku ak podáva sťažnosť prokurátor, orgán

sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately alebo obhajca za obvineného alebo

vo vlastnom mene, musí byť sťažnosť zároveň odôvodnená, s výnimkou sťažnosti

prokurátora proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby.

33. Podľa § 62 ods. 1 prvej vety Trestného poriadku podanie sa posudzuje vždy

podľa obsahu, aj keď je nesprávne označené.

34. V zmysle svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne

závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o ochrane práv a slobôd fyzických osôb

a právnických osôb môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách

o ľudských právach a základných slobodách (m. m. III. ÚS 38/05).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

35. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v tvrdení sťažovateľa, že pokiaľ krajský súd

akceptoval podania okresnej prokuratúry z 5. marca 2020 a 12. marca 2020 ako riadny

a včas podaný opravný prostriedok proti uzneseniu okresného súdu č. k. 1 T 37/2018-1146

z 2. marca 2020, potom postupoval v rozpore s príslušnými ustanoveniami Trestného

poriadku, čím došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa na súdnu ochranu, na trestné

stíhanie z dôvodov a spôsobom ustanoveným zákonom, na rovnosť účastníkov trestného

konania, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie. 10

36. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

a obdobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany

svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne

vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana

v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu

vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva

na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala,

a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý

právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,

ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy

na zistený stav veci.

37. Z ústavnej sťažnosti jednoznačne vyplýva, že sťažovateľovi je judikatúra

ústavného súdu vo veciach obdobných ústavných sťažností známa. Sám sťažovateľ

poukázal na jedno z rozhodnutí ústavného súdu (uznesenie sp. zn. II. ÚS 721/2016

z 22. septembra 2016), ktoré spôsob rozhodovania ústavného súdu v prípadoch, aký

predostrel aj sťažovateľ v tomto konaní, jednoznačne reprezentuje. Sťažovateľ však s jeho

závermi nesúhlasí a z tohto dôvodu navrhuje ústavnému súdu aj prípadný postup podľa § 13

ods. 1 zákona o ústavnom súde, keďže na základe jeho argumentácie by mohol senát

ústavného súdu konajúci o jeho aktuálnej ústavnej sťažnosti dospieť k inému – odlišnému

právnemu názoru, aký vyplýva z označeného rozhodnutia z 22. septembra 2016, ktorý je

podľa názoru sťažovateľa prekonaný, resp. ústavne neudržateľný, popierajúci čl. 1 ods. 1

a čl. 2 ods. 2 ústavy.

38. Ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti však dospel k záveru, že

sťažovateľ nepredostrel oproti iným ústavným sťažnostiam, o ktorých ústavný súd už

v minulosti rozhodoval, žiadnu takú argumentáciu, ktorá by bola spôsobilá zmeniť už skôr

prijatý názor ústavného súdu na problematiku namietania neprípustných zásahov

do základných práv alebo slobôd zaručených stranám trestného konania v súvislosti

s podávaním tzv. blanketných opravných prostriedkov. Dôvody, pre ktoré sa sťažovateľ 11

obrátil svojou ústavnou sťažnosťou na ústavný súd, teda nemajú potenciál priniesť v jeho

veci iné – ním požadované rozhodnutie.

39. Pretože je rozhodovacia činnosť ústavného súdu v tejto oblasti sťažovateľovi

známa, ústavný súd nepovažoval za potrebné bližšie sa venovať jej (podrobnému)

ústavnému rozboru, ale len s poukazom na svoju ustálenú judikatúru (napr.

IV. ÚS 309/2010, III. ÚS 493/2011, III. ÚS 473/2016, II. ÚS 721/2016, I. ÚS 74/2020)

opakuje závery z nej plynúce, a to, že aj keď povinnosť príslušnej prokuratúry (resp.

prokurátora) odôvodniť sťažnosť ako riadny opravný prostriedok (v tomto prípade proti

uzneseniu okresného súdu z 2. marca 2020) vyplýva priamo z § 189 ods. 3 Trestného

poriadku, toto ustanovenie nespája so skutočnosťou, že okresná prokuratúra (resp.

prokurátor) neodôvodní svoju sťažnosť, jej neprípustnosť, alebo oneskorenosť podania, či

nedôvodnosť, pre ktoré dôvody by táto sťažnosť mohla byť zamietnutá v zmysle ustanovení

§ 193 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku. Napokon Trestný poriadok nevylučuje

možnosť, aby včas podanú sťažnosť oprávnená osoba odôvodnila aj dodatočne, a to aj po

uplynutí zákonom ustanovenej lehoty na jej podanie. Opačné nazeranie na zmysel a účel

ustanovenia § 189 ods. 3 Trestného poriadku by znamenalo príliš formalistickú, reštriktívnu,

ústavne neprijateľnú interpretáciu dotknutého ustanovenia (pozri tiež uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tost 9/2015 z 29. mája 2015). Takýto výklad nepriamo

diskvalifikuje aj ustanovenie § 192 ods. 1 Trestného poriadku a v ňom obsiahnutý tzv.

obmedzený revízny princíp, podľa ktorého nadriadený orgán na základe sťažnosti

preskúmava jednak napadnuté výroky uznesenia, a to zo všetkých hľadísk bez ohľadu na to,

či tieto hľadiská sú alebo nie sú v sťažnosti uvedené, a jednak správnosť postupu konania,

ktoré napadnutým výrokom predchádzalo, a to z hľadiska všetkých chýb, ktoré mohli

spôsobiť nesprávnosť napadnutých výrokov uznesenia (opäť bez ohľadu na to, či sú

v sťažnosti konkretizované, alebo nie). Ak v sťažnosti nie je špecifikované, ktorý konkrétny

výrok sa ňou napáda, nadriadený orgán preskúma všetky výroky napadnutého uznesenia,

proti ktorým sťažovateľ (v tomto prípade okresná prokuratúra, resp. jej prokurátor) mohol

sťažnosť podať, aj konanie predchádzajúce týmto výrokom.

12

40. V tejto súvislosti sťažovateľ síce argumentuje, že podanie okresnej prokuratúry

z 5. marca 2020 nebolo možné považovať za sťažnosť ako takú (hoc aj neodôvodnenú), ale

išlo iba o jej zahlásenie, a v takom prípade závery ústavného súdu uvedené v predošlom

odseku nemožno na jeho vec aplikovať, avšak ústavný súd názor sťažovateľa v tomto

ohľade neprijal. Ani ústavný súd nepovažuje podanie riadneho opravného prostriedku

v podobe „zahlásenia sťažnosti“ za najvhodnejšie, keďže takúto jeho formu Trestný

poriadok ako procesnoprávny predpis, ktorým sa trestné konanie riadi, „nepozná“, a bolo by

ideálne, ak by sa strany trestného konania a zvlášť orgány prokuratúry takejto praxi

vyhýbali. Táto skutočnosť ale nič nemení na tom, že posúdenie podania okresnej

prokuratúry z 5. marca 2020 z hľadiska jeho obsahu prináležalo krajskému súdu (pozri tiež

§ 62 ods. 1 Trestného poriadku), ktorý ho vyhodnotil ako sťažnosť, t. j. riadny opravný

prostriedok okresnej prokuratúry proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa z 2. marca 2020.

Do tohto procesu kvalifikácie konkrétneho podania všeobecným súdom neprináleží

ústavnému súdu vstupovať do tej miery, pokiaľ záver všeobecného súdu o tom, čo týmto

podaním strana trestného konania sledovala, je z obsahu podania vyvoditeľný logickou

a racionálnou úvahou. Ak teda krajský súd posúdil podanie okresnej prokuratúry ako

sťažnosť a z jeho obsahu je takýto záver vyvoditeľný, nevzniká priestor pre uplatnenie

právomoci ústavného súdu.

41. Podľa názoru ústavného súdu z obsahu podania okresnej prokuratúry č. k.

4 Pv 363/17/8802-54 z 5. marca 2020 (doručeného okresnému súdu 6. marca 2020), ktorým

jej prokurátor (ako strana trestného konania v konaní pred súdom) zahlásil sťažnosť proti

uzneseniu okresného súdu č. k. 1 T 37/2018-1146 z 2. marca 2020, je jednoznačne určiteľný

jeho zámer, s ktorým takto postupoval, preto uznanie označeného podania okresnej

prokuratúry krajským súdom ako riadneho opravného prostriedku – sťažnosti – a na jeho

základe následné preskúmanie napadnutého rozhodnutia okresného súdu nemožno

považovať za porušenie základných práv sťažovateľa.

42. Za tejto situácie je potom akceptácia v poradí druhého podania okresnej

prokuratúry z 12. marca 2020 (doručeného okresnému súdu 17. marca 2020) krajským

súdom ako doplnenia dôvodov sťažnosti konformná z už prezentovanými závermi 13

ústavného súdu uvedenými v bode 39 odôvodnenia tohto rozhodnutia, keď takéto doplnenie

nemožno považovať za neprípustné alebo v rozpore s Trestným poriadkom.

43. V súvislosti s požadovanou ochranou základných práv sťažovateľa ústavný súd

predovšetkým považuje za potrebné zvýrazniť, že kritériom jeho rozhodovania o ústavnej

sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté

do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv

alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah,

ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd

sťažovateľa (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07). V aktuálnej veci o takúto

situáciu rozhodne nejde.

44. S prihliadnutím na všetky dosiaľ uvedené skutočnosti ústavný súd nezistil takú

príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu č. k. 8 To 26/2020-1183 z 21. mája

2020 a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46

ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by umožňovala

vyhovieť jeho ústavnej sťažnosti, preto ju ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

45. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že napriek kvalifikovanému

právnemu zastúpeniu sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom svoje vyjadrenie

k sťažnosti (podaniam) okresnej prokuratúry proti uzneseniu okresného súdu, ktoré doručil

krajskému súdu pred jeho rozhodnutím, nepredložil. Ústavný súd v rámci svojej

rozhodovacej činnosti vyslovil, že je v záujme navrhovateľov, aby k svojmu návrhu priložili

čo najviac im dostupných dôkazov a tým ústavný súd presvedčili, že prijatie ich návrhu

na konanie vo veci má opodstatnenie. Ústavný súd nie je substituentom navrhovateľov

pri zabezpečovaní dôkazov, ak si ich navrhovatelia môžu zabezpečiť sami (I. ÚS 35/99,

I. ÚS 628/2017).

46. Z princípu subsidiarity limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom

pritom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí

sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej 14

uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ

sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní

pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní

pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 90/03,

III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04). Nie je pritom rozhodujúcim, či namietanú skutočnosť mal

alebo nemal príslušný orgán verejnej moci preskúmavať ex officio.

47. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh (uznesenia krajského súdu,

pozn.), ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ svoju námietku o oneskorenosti podania

sťažnosti okresnej prokuratúry predostrel prvýkrát až v ústavnej sťažnosti doručenej

ústavnému súdu, hoci tak mohol urobiť už vo svojom vyjadrení proti opravnému

prostriedku okresnej prokuratúry (keďže z výzvy okresného súdu z 20. marca 2020 vyplýva

dátum opravného prostriedku okresnej prokuratúry), čím by sa vytvoril priestor pre krajský

súd, aby sa s touto námietkou pri rozhodovaní o sťažnosti okresnej prokuratúry náležite

vysporiadal.

48. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ síce využil možnosť vyjadriť sa

k sťažnosti okresnej prokuratúry proti uzneseniu okresného súdu (vyplýva to priamo

z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu), avšak túto námietku v rámci

svojho vyjadrenia k veci okresnou prokuratúrou podanej sťažnosti neuplatnil (resp. o jej

uplatnení ústavnému súdu dôkaz nepredložil), ústavný súd s poukazom na princíp

subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“, v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde) sťažnosť

sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu mohol odmietnuť podľa § 56 ods. 2

písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

49. Keďže ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších

návrhoch sťažovateľa vrátane jeho návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia

krajského súdu v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

15

50. Zo záverov uvedených v odôvodnení tohto rozhodnutia takisto vyplýva

bezpredmetnosť sťažovateľom navrhovaného postupu podľa § 13 ods. 1 zákona o ústavnom

súde.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu