II. ÚS 632/2015 — II. ÚS 632/2015 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 632/2015­18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa

Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom

doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod spisovými značkami: Rvp 16344/2014,

Rvp 16345/2014, Rvp 16346/2014, Rvp 16347/2014, Rvp 16348/2014, Rvp 16349/2014,

Rvp 16350/2014, Rvp 16351/2014, Rvp 16352/2014, Rvp 16353/2014, Rvp 16354/2014,

Rvp 16355/2014, Rvp 16356/2014, Rvp 16357/2014, Rvp 16358/2014, Rvp 16359/2014,

Rvp 16360/2014 a Rvp 16361/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 47

Charty základných práv Európskej únie postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. 43 CoE 115/2013 z 24. apríla 2013 (Rvp 16344/2014), sp. zn.

2 CoE 108/2013 z 27. marca 2013 (Rvp 16345/2014), sp. zn. 3 CoE 13/2013 z 24. apríla

2013 (Rvp 16346/2014), sp. zn. 2 CoE 464/2012 z 30. januára 2013 (Rvp 16347/2014),

sp. zn. 2 CoE 636/2012 z 19. decembra 2012 (Rvp 16348/2014), sp. zn. 12 CoE 24/2013

z 28. marca 2013 (Rvp 16349/2014), sp. zn. 17 CoE 167/2012 z 25. júla 2012

(Rvp 16350/2014), sp. zn. 1 CoE 620/2012 z 29. januára 2013 (Rvp 16351/2014), sp. zn.

6 CoE 133/2013 z 20. februára 2014 (Rvp 16352/2014), sp. zn. 16 CoE 78/2012 z 31. mája

2012 (Rvp 16353/2014), sp. zn. 17 CoE 135/2012 z 26. júna 2012 (Rvp 16354/2014),

sp. zn. 14 CoE 61/2013 z 23. apríla 2013 (Rvp 16355/2014), sp. zn. 17 CoE 152/2012 z 26. júna 2012 (Rvp 16356/2014), sp. zn. 41 CoE 177/2013 z 22. mája 2013

(Rvp 16357/2014), sp. zn. 2 CoE 116/2013 z 3. mája 2013 (Rvp 16358/2014), sp. zn.

12 CoE 35/2013 z 26. apríla 2013 (Rvp 16359/2014), sp. zn. 13 CoE 179/2012 z 2. augusta

2012 (Rvp 16360/2014) a sp. zn. 41 CoE 149/2012 z 31. júla 2012 (Rvp 16361/2014), ako

aj postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ECdo 189/2013

z 29. septembra 2014 (Rvp 16344/2014), sp. zn. 6 ECdo 178/2013 z 27. augusta 2014

(Rvp 16345/2014), sp. zn. 2 Oboer 270/2013 z 30. septembra 2014 (Rvp 16346/2014),

sp. zn. 3 Oboer 292/2013 z 15. októbra 2014 (Rvp 16347/2014), sp. zn. 4 ECdo 129/2013

z 23. septembra 2014 (Rvp 16348/2014), sp. zn. 3 Oboer 308/2013 z 15. októbra 2014

(Rvp 16349/2014), sp. zn. 4 Cdo 59/2013 z 23. septembra 2014 (Rvp 16350/2014), sp. zn.

5 Oboer 154/2013 z 15. októbra 2014 (Rvp 16351/2014), sp. zn. 8 ECdo 151/2014

z 8. októbra 2014 (Rvp 16352/2014), sp. zn. 2 Cdo 382/2012 z 30. septembra 2014

(Rvp 16353/2014), sp. zn. 4 Oboer 156/2013 z 30. apríla 2014 (Rvp 16354/2014), sp. zn.

5 Oboer 313/2013 z 15. októbra 2014 (Rvp 16355/2014), sp. zn. 4 ECdo 127/2013

z 23. septembra 2014 (Rvp 16356/2014), sp. zn. 2 ECdo 12/2014 z 30. septembra 2014

(Rvp 16357/2014), sp. zn. 5 Oboer 235/2013 z 9. septembra 2014 (Rvp 16358/2014), sp. zn.

6 ECdo 297/2013 z 22. októbra 2014 (Rvp 16359/2014), sp. zn. 3 Oboer 294/2013

z 15. októbra 2014 (Rvp 16360/2014) a sp. zn. 6 Cdo 342/2012 z 28. augusta 2014

(Rvp 16361/2014) a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými

značkami: Rvp 16344/2014, Rvp 16345/2014, Rvp 16346/2014, Rvp 16347/2014,

Rvp 16348/2014, Rvp 16349/2014, Rvp 16350/2014, Rvp 16351/2014, Rvp 16352/2014,

Rvp 16353/2014, Rvp 16354/2014, Rvp 16355/2014, Rvp 16356/2014, Rvp 16357/2014,

Rvp 16358/2014, Rvp 16359/2014, Rvp 16360/2014 a Rvp 16361/2014 sp ája

na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 16344/2014.

2 2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., odmieta ako zjavne

neopodstatnené.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. decembra

2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva

podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom

a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

43 CoE 115/2013 z 24. apríla 2013 (Rvp 16344/2014), sp. zn. 2 CoE 108/2013 z 27. marca

2013 (Rvp 16345/2014), sp. zn. 3 CoE 13/2013 z 24. apríla 2013 (Rvp 16346/2014), sp. zn.

2 CoE 464/2012 z 30. januára 2013 (Rvp 16347/2014), sp. zn. 2 CoE 636/2012

z 19. decembra 2012 (Rvp 16348/2014), sp. zn. 12 CoE 24/2013 z 28. marca 2013

(Rvp 16349/2014), sp. zn. 17 CoE 167/2012 z 25. júla 2012 (Rvp 16350/2014), sp. zn.

1 CoE 620/2012 z 29. januára 2013 (Rvp 16351/2014), sp. zn. 6 CoE 133/2013

z 20. februára 2014 (Rvp 16352/2014), sp. zn. 16 CoE 78/2012 z 31. mája 2012

(Rvp 16353/2014), sp. zn. 17 CoE 135/2012 z 26. júna 2012 (Rvp 16354/2014), sp. zn.

14 CoE 61/2013 z 23. apríla 2013 (Rvp 16355/2014), sp. zn. 17 CoE 152/2012 z 26. júna

2012 (Rvp 16356/2014), sp. zn. 41 CoE 177/2013 z 22. mája 2013 (Rvp 16357/2014),

sp. zn. 2 CoE 116/2013 z 3. mája 2013 (Rvp 16358/2014), sp. zn. 12 CoE 35/2013

z 26. apríla 2013 (Rvp 16359/2014), sp. zn. 13 CoE 179/2012 z 2. augusta 2012

(Rvp 16360/2014) a sp. zn. 41 CoE 149/2012 z 31. júla 2012 (Rvp 16361/2014) (ďalej

len „napadnuté uznesenia krajského súdu“), ako aj postupom a uzneseniami Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 ECdo 189/2013

z 29. septembra 2014 (Rvp 16344/2014), sp. zn. 6 ECdo 178/2013 z 27. augusta 2014

3 (Rvp 16345/2014), sp. zn. 2 Oboer 270/2013 z 30. septembra 2014 (Rvp 16346/2014),

sp. zn. 3 Oboer 292/2013 z 15. októbra 2014 (Rvp 16347/2014), sp. zn. 4 ECdo 129/2013

z 23. septembra 2014 (Rvp 16348/2014), sp. zn. 3 Oboer 308/2013 z 15. októbra 2014

(Rvp 16349/2014), sp. zn. 4 Cdo 59/2013 z 23. septembra 2014 (Rvp 16350/2014), sp. zn.

5 Oboer 154/2013 z 15. októbra 2014 (Rvp 16351/2014), sp. zn. 8 ECdo 151/2014

z 8. októbra 2014 (Rvp 16352/2014), sp. zn. 2 Cdo 382/2012 z 30. septembra 2014

(Rvp 16353/2014), sp. zn. 4 Oboer 156/2013 z 30. apríla 2014 (Rvp 16354/2014), sp. zn.

5 Oboer 313/2013 z 15. októbra 2014 (Rvp 16355/2014), sp. zn. 4 ECdo 127/2013

z 23. septembra 2014 (Rvp 16356/2014), sp. zn. 2 ECdo 12/2014 z 30. septembra 2014

(Rvp 16357/2014), sp. zn. 5 Oboer 235/2013 z 9. septembra 2014 (Rvp 16358/2014), sp. zn.

6 ECdo 297/2013 z 22. októbra 2014 (Rvp 16359/2014), sp. zn. 3 Oboer 294/2013

z 15. októbra 2014 (Rvp 16360/2014) a sp. zn. 6 Cdo 342/2012 z 28. augusta 2014

(Rvp 16361/2014) (ďalej len „uznesenia najvyššieho súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla

na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa

podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci

dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa

stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce

vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské

konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základe

rozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné konania.

V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi pri podpise

úverovej zmluvy spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiež

stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začaté exekučné

konania.

V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami Okresného súdu Zvolen,

Okresného súdu Veľký Krtíš, Okresného súdu Lučenec, Okresného súdu Rimavská Sobota,

4 Okresného súdu Banská Bystrica a Okresného súdu Revúca (ďalej len „okresné súdy“)

v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných

konaní. Krajský súd po podaní odvolaní zo strany sťažovateľky svojimi rozhodnutiami

potvrdil napadnuté uznesenia okresných súdov a najvyšší súd následne dovolania

sťažovateľky ako procesne neprípustné odmietol a súčasne v tom­ktorom konaní rozhodol

i o zamietnutí jej procesných návrhov na prerušenie dovolacích konaní.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce

z rozhodovacej činnosti krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť

z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných

právnych predpisov na predmetnú právnu vec. Za relevantné pochybenie v postupe

a rozhodovaní krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu považuje predovšetkým skutočnosť,

že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby boli predtým

účastníci exekučných konaní upozornení na neprijateľnú podmienku konania a mali

možnosť sa k nej vyjadriť, čím bola sťažovateľka ukrátená o reálnu možnosť domáhať sa, aby

všeobecné súdy konajúce v jej právnych veciach zohľadnili jej nesúhlas s touto

neprijateľnosťou podmienky. Uvedeným postupom krajského súdu a najvyššieho súdu došlo

podľa sťažovateľky k porušeniu čl. 47 charty, teda k porušeniu práva na účinný prostriedok

nápravy, ako aj práva na spravodlivý proces vrátane porušenia zásady kontradiktórnosti

konania.

Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky tiež dopustil porušenia jej základného práva na

zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože sa „neobrátil na Súdny dvor Európskej

únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej únie riešil

ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“. V tejto súvislosti sťažovateľka

poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“)

vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C­472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má

vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny

súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby

5 mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich

právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti

vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania

ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore

a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel

ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd „sa mal obrátiť na Súdny dvor

Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či

rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak

navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r)

Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú

judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu českej republiky by

nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1

smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií

textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ

odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho

súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky

si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na viacero rozhodnutí

Spolkového súdneho dvora Nemecka a Ústavného súdu Českej republiky.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,

ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy,

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 47 charty postupom

a uzneseniami krajského súdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených

konaniach, zruší uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu, veci vráti

na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu

trov konania.

II.

6 Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné

konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých

účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v

7 súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127

ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými

značkami: Rvp 16344/2014, Rvp 16345/2014, Rvp 16346/2014, Rvp 16347/2014,

Rvp 16348/2014, Rvp 16349/2014, Rvp 16350/2014, Rvp 16351/2014, Rvp 16352/2014,

Rvp 16353/2014, Rvp 16354/2014, Rvp 16355/2014, Rvp 16356/2014, Rvp 16357/2014,

Rvp 16358/2014, Rvp 16359/2014, Rvp 16360/2014 a Rvp 16361/2014 a z tohto obsahu

vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť

v osobe sťažovateľky, krajského súdu, ako i najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti

smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v

bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami

krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III.

ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

8 a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,

III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,

I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5

ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti

prvostupňovým rozhodnutiam, ktorými bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať

prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli

9 rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny

záväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate

totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný

súd tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajských súdov potvrdzujúcim rozhodnutia

okresných súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka

označila len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňou

označených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach

možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa

týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery ako

vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody

zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd je

nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek

štádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo

potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.

V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúru

najvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných rozhodnutí krajského súdu

v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998

publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky).

Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňuje

s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniach

sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012,

sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013

a sp. zn. III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013, ako aj ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili

10 odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov

o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v stovkách prípadov, pretože

rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené

(resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie

exekúcií.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu

notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako

zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré

dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti

odkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných

sťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,

III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu

odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

II.C K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami

najvyššieho súdu

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež namietala porušenie základného práva zaručeného

čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými

uzneseniami najvyššieho súdu, ktorými boli ňou podané dovolania odmietnuté ako

neprípustné.

11 Ústavný súd už uviedol, že: „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,

ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou

uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej

republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom

súdnej ochrany podľa dohovoru“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto

práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len

pokiaľ ide o prípady uvedené v písmene a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je

prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,

mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

12 došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenia najvyššieho súdu,

pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu

nemajúci oporu v zákone.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania

je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolania sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, a to

jednak podľa § 239 OSP, ako aj podľa § 237 OSP.

Otázka posúdenia, či sú alebo, nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,

II. ÚS 21/96).

Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ňou podaných dovolaní nestotožňuje, ústavný súd napokon

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K námietkam

uvedeným v sťažnostiach ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho

13 konania nerozhodoval o veci meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa

§ 237 OSP.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru ako

nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie

konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu

a namietaným porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu

nemôžu byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá

vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup

občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti ako

zjavne neopodstatnené.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe

najvyššieho súdu, a teda porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 ústavy, spočíva najmä v tom, že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho, aby

predtým podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia

ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012­16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej

sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé

nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom

Európskej únie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor

zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu Nemecka, sp. zn. 2 BvR 2419/06

zo 6. 5. 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a

Rezabek proti Belgicku z 20. 9. 2011 (sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).

14 Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor

vo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné

(bližšie napr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke

ústavný súd nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu

najvyššieho súdu v napadnutých konaniach.

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný

prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej

zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení

zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania

príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje

z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus proti a spol. C­472/11

z 21. 2. 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že sťažovateľka mala

možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania z už uvádzaných dôvodov

z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom

vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou

postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť

sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú,

aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou

uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a

vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásada

kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch v konaní

na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť

uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať

prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd

dospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach

15 princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práva zaručeného aj v čl. 47

charty, dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.

Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti

odmietnuté ako zjavne neopodstatnené. Keďže sťažnosti sťažovateľky boli ako celok

odmietnuté, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených

nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa

sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach ústavný súd

rozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identické

rozhodnutie.

Pou čenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2015

16