III. ÚS 758/2025 — III. ÚS 758/2025 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 758/2025-24

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca

spravodajca) a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy

Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , narodeného ,

, zastúpeného JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom, Jesenná 8, Prešov,

proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/12/2024 z 26. augusta 2025

takto

rozh od ol :

1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/12/2024 z 26. augusta 2025

b ol o p oru šen é základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jeho právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/12/2024 z 26. augusta 2025

zru šu je a ve c m u vraci a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je p ov i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania

949,17 eur a tieto zaplatiť jeho advokátovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n evyh ovu je .

O d ôvod n eni e:

I.

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 4. decembra 2025 domáha

vyslovenia porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej

republiky (ďalej len ,,ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina“)

a vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práv na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len ,,dohovor“) a ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dodatkový protokol“) uznesením najvyššieho súdu,

ktorým bol zrušený rozsudok krajského súdu v civilnom spore, ktorý sa týka náhrady za vecné 2

bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom

usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. 66/2009 Z. z.“).

II.

2. Okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa proti žalovanému mestu domáhal náhrady

za užívanie jeho troch pozemkov s výmerou 1670 m2 miestnou komunikáciou mesta, keďže

jednorazová náhrada za vecné bremeno je premlčaná. Krajský súd rozsudok okresného súdu

na odvolanie sťažovateľa v časti potvrdil. Stotožnil sa s jeho argumentáciou o premlčaní

jednorazovej náhrady za vecné bremeno. Krajský súd však v časti odvolaniu sťažovateľa vyhovel

a rozsudok okresného súdu zmenil tak, že sťažovateľovi proti mestu priznal bezdôvodné obohatenie

(1 152 eur) za to, že na jednom z pozemkov s výmerou 60 m2 je miestna komunikácia, no mesto

nepreukázalo, že by šlo o povolenú stavbu, tak ako to predpokladá zákon č. 66/2009 Z. z.

Pri stanovení bezdôvodného obohatenia vychádzal z výmery pozemku a z hodnoty ročného nájmu

štvorcového metra určenú znaleckým posudkom na 15,488 eur. Uviedol však, že za spravodlivú

a primeranú (rozumné riešenie) považuje iba polovicu tejto čiastky (7,74 eura), a poukázal na to,

že v inom spore bola hodnota ročného nájmu v rovnakej lokalite za meter štvorcový určená

len na 5,224 eura.

3. Dovolanie žalovaného mesta proti tomuto rozsudku krajského súdu bolo odmietnuté uznesením

najvyššieho súdu z 28. mája 2025 (1Cdo/12/2024). Proti tomuto rozsudku podal dovolanie

aj sťažovateľ z dôvodu porušenia procesných práv v miere porušenia práva na spravodlivý proces,

keďže krajský súd nedostatočne odôvodnil výšku bezdôvodného obohatenia. Namietol aj nesprávne

právne posúdenie. Položil otázky, či je náhrada za vecné bremeno jednorazová alebo opakovaná

a či súd môže takúto náhradu určenú znaleckým posudkom znížiť podľa vlastnej úvahy.

4. Ústavnou sťažnosťou namietaným uznesením najvyšší súd rozsudok krajského súdu zrušil.

Zdôraznil, že okresný súd celý nárok sťažovateľa posúdil podľa zákona č. 66/2009 Z. z., keď bol

toho názoru, že stavby na pozemkoch sťažovateľa boli povolené. Podľa najvyššieho súdu

však krajský súd bez pojednávania dospel k tomu, že miestna komunikácia na jednom z pozemkov

nebola povolená, a preto na tomto pozemku nie je vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z.,

a sťažovateľ tak má nárok na bezdôvodné obohatenie. Podľa najvyššieho súdu ak krajský súd

zmenil názor na skutkovú okolnosť o tom, či stavba bola povolená, mal na pojednávaní stranám

uviesť, že ide o spornú otázku. Ak tak neurobil, bolo jeho rozhodnutie v tejto časti založené

na novom odôvodnení, ktoré sťažovateľ nemohol namietať. Tým krajský súd sťažovateľovi

znemožnil uskutočňovať jeho procesné práva v miere porušenia práva na spravodlivý proces.

III.

5. Sťažovateľ namietané porušenie ústavných práv identifikuje v tom, že najvyšší súd rozsudok

krajského súdu zrušil z dôvodov, ktoré v dovolaní nenamietal. Zdôrazňuje, že v dovolaní netvrdil

prekvapivosť rozhodnutia krajského súdu, ale jeho nedostatočné zdôvodnenie. Pripomína,

že prekvapivosť rozsudku krajského súdu namietalo žalované mesto, no jeho dovolanie bolo skôr

odmietnuté. Najvyšší súd tak o jeho dovolaní rozhodol bez toho, aby sa aspoň čiastočne vyrovnal 3

s jeho argumentmi. Pritom z pohľadu právnej istoty a jeho ústavných práv vlastniť majetok

neobstojí zrušenie rozsudku krajského súdu v časti, v ktorej bolo jeho žalobe vyhovené.

6. Najvyšší súd navrhol ústavnej sťažnosti nevyhovieť, keďže zistil vadu podľa § 420 písm. f)

Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“), ktorou bolo to, že rozhodnutie krajského súdu

bolo prekvapivé. Najvyšší súd je toho názoru, že jeho rozhodnutie je riadne odôvodnené a nie je

arbitrárne, keďže sťažovateľovi poskytol súdnu ochranu podľa § 420 písm. f) CSP. Žalované mesto,

v konaní o ústavnej sťažnosti zúčastnená osoba, na upovedomenie ústavného súdu, ktoré mu bolo

doručené 8. januára 2026, s možnosťou vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti do 14 dní od doručenia

nereagovalo.

IV.

7. Treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať

si prípustnosť dovolania a vychádzať z toho, že v prvom rade je vecou najvyššieho súdu určovať

si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu,

že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd. Takáto interpretácia je

v rozpore so základným právom na súdnu ochranu, ak je svojvoľná alebo formalistická

(II. ÚS 398/08, II. ÚS 65/2010).

8. Najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa rozhodol v rozpore s § 440 CSP, podľa ktorého je viazaný

dovolacími dôvodmi. Sťažovateľ bol v spore proti žalovanému mestu v malej časti úspešný. Už len

z toho je zrejmé, že dovolanie podával proti tej časti rozhodnutia krajského súdu, ktorým bola jeho

žaloba po čiastočnom potvrdení rozsudku okresného súdu v prevažnej časti zamietnutá. Tomu

aj prispôsobil svoju dovolaciu argumentáciu. Namietal nedostatočné zdôvodnenie rozsudku

krajského súdu a nesprávne právne posúdenie tých častí rozsudku krajského súdu, v ktorých boli

sformulované pre neho nesprávne a podľa neho nedostatočne zdôvodnené právne závery. Najvyšší

súd sa však takto jasne vyjadrenou argumentáciou sťažovateľa v namietanom rozhodnutí

nezaoberal. Neodpovedal na jasne položené otázky sťažovateľa, ktoré boli rozhodujúce pre záver

o zamietnutí prevažnej časti jeho žaloby. Najvyšší súd neodpovedal na otázky, či je náhrada

za vecné bremeno jednorazová alebo opakovaná a či súd môže podľa vlastnej úvahy znížiť náhradu

určenú posudkom. Rovnako neodpovedal na sťažovateľom jasne položenú otázku o dostatočnosti

zdôvodnenia rozsudku krajského súdu.

9. Najvyšší súd si namiesto toho v rozpore s § 440 CSP položil a zodpovedal celkom inú otázku,

ktorá viedla k tomu, že sťažovateľovi bolo aspoň v malej časti jeho žaloby vyhovené. Skutočnosť,

že miestna komunikácia na pozemku s výmerou 60 m2 nebola povolená, a preto na ňom nie je vecné

bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z., bol záver, ktorý bol v prospech sťažovateľa. Sťažovateľ

tento záver v dovolaní nenamietal, či už čo sa týka jeho správnosti, alebo dostatočnosti

zdôvodnenia. Okrem toho najvyšší súd sformuloval odpoveď, ktorej podstatou je to, že ak krajský

súd žalobe sťažovateľa aspoň z časti vyhovel, postupoval domnele v rozpore s procesným právom

sťažovateľa. Podstatou tohto záveru najvyššieho súdu je to, že rozsudok najvyššieho súdu v časti,

ktorá bola v prospech sťažovateľa, je prekvapivý, a tak v rozpore s jeho právom na spravodlivý

proces.

10. Najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa rozhodol tak, že nerešpektoval § 440 CSP, a preto sa

nevyrovnal so sťažovateľom namietanými otázkami, čo vyplnil zvrátenou odpoveďou na ním 4

nepoloženú otázku s následkom zrušenia rozsudku krajského súdu aj v tej časti, v ktorej bola

v prospech sťažovateľa. Takýto prístup najvyššieho súdu je zjavne mylným výkladom noriem

procesného práva, prejavuje sa v ňom formalistický prístup k rozhodnutiu o dovolaní,

čo aj pri kasačnom charaktere uznesenia odôvodňuje záver, že ním bolo porušené základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny) a spravodlivé súdne

konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Preto bolo ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vyhovené

s tým, že uznesenie najvyššieho súdu sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

11. Nebol dôvod vyhovieť ústavnej sťažnosti z dôvodu porušenia ústavných práv vlastniť majetok

a ochranu majetku (čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny, čl. 1 dodatkového protokolu),

keďže vo vzťahu k týmto ústavným právam uznesenie najvyššieho súdu neformulovalo také právne

názory, ktoré by predstavovali zásah do týchto práv. Tieto ústavné práva budú nevyhnutne

realizované v ďalšom procese rozhodovania najvyššieho súdu o sťažovateľom nastolených,

no doteraz ním na dovolanie sťažovateľa nezodpovedaných otázok.

12. Zistené porušenie ústavných práv sťažovateľa odôvodňuje, aby mu mestský súd podľa § 73

ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nahradil trovy konania, ktoré mu vznikli

zastúpením advokátom a ktorých výška 949,17 eur bola určená podľa vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), čo za dva

úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti 2 x 371 eur) s náhradou

podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (2 x 14,84 eur) predstavuje 771,68 eur, k čomu treba podľa § 18 ods. 3

vyhlášky pripočítať daň z pridanej hodnoty 177,49 eur.

Pou čen i e: Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2026

Robert Šorl

predseda senátu