II. ÚS 193/2012 — II. ÚS 193/2012 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 193/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2012

predbežne prerokoval návrh JUDr. J. Š., B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej

rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/22/11-K zo 6. júla 2011, za

účasti Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, a takto

ro zhodo l :

Návrh JUDr. J. Š. odmieta ako zjavne neopodstatnený.

Odôvodn en i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 23. augusta

2011 doručený návrh JUDr. J. Š., B. (ďalej len „navrhovateľ“), na preskúmanie rozhodnutia

Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“)

sp. zn. VP/22/11-K zo 6. júla 2011.

Z návrhu a jeho príloh vyplýva, že výbor rozhodnutím sp. zn. VP/22/11-K zo 6. júla

2011 uložil navrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi, bývalému členovi R. , pokutu v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, a to ako sankciu za to, že

ako verejný funkcionár nepodal oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004

Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení

ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej aj „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“).

Navrhovateľ v súvislosti s nepodaním oznámenia podľa čl. 7 ods. 1 ústavného

zákona o ochrane verejného záujmu v návrhu uviedol, že napádané rozhodnutie výboru

považuje za „nesprávne a nespravodlivé“, pretože v skutočnosti on predmetné oznámenie

v stanovenej lehote, a to 18. marca 2011, osobne podal do podateľne Národnej rady

Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), avšak na nesprávnom tlačive, pričom na

tento omyl nebol výborom upozornený. Navrhovateľ v návrhu tiež uviedol, že sa nezakladá

na pravde ani konštatovanie výboru uvedené v odôvodnení napadaného rozhodnutia, podľa

ktorého sa navrhovateľ ani po výzve výboru nevyjadril k začatiu konania vo veci ochrany

verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, ktoré podľa čl. 9 ods. 2 písm. a)

ústavného zákona o ochrane verejného záujmu proti navrhovateľovi začal výbor uznesením

č. 129 z 24. mája 2011. Navrhovateľ v návrhu totiž uviedol, že potom, ako mu bolo

doručené uznesenie výboru o začatí konania vo veci ochrany verejného záujmu

a zamedzenia rozporu záujmov, na toto reagoval, a to 27. mája 2011 zaslaním e-mailovej

správy poslancovi spravodajcovi v tejto veci v konaní pred výborom (A. P.), a 15. júna 2011

aj predsedníčke výboru pani Z., a keďže na tieto správy nedostal odpovede, bol v

presvedčení, že „... sa nedorozumenie objasnilo...“.

Navrhovateľ v návrhu okrem iného uviedol:

„Vážený Ústavný súd, k nedodaniu Oznámenia funkcií, zamestnaní, činnosti

a majetkových pomerov verejných funkcionárov za rok 2010 prišlo z nedorozumenia. Keďže

som skončil výkon verejnej funkcie vo februári 2010, tak podľa zákona podal som

Oznámenie verejného funkcionára po skončení verejnej funkcie /po uplynutí jedného roka/.

Predpokladal som , že týmto som si splnil povinnosť, nakoľko je v zákone lehota na podanie

tohto oznámenia do jedného mesiaca po skončení roka od ukončenia funkcie.

Aby som napravil toto nedorozumenie, tak som dodatočne podal Oznámenie funkcií,

zamestnaní, činnosti a majetkových pomerov verejných funkcionárov za rok 2010, ako

2 prílohu k listu viď bod č. 9. Nebolo a ani nie v mojom záujme nesplniť si povinnosť. Preto

sa obraciam na Vás so žiadosťou o objektívne posúdenie Rozhodnutia výboru NRSR

pre nezlučiteľnosť funkcií zo dňa 6. júla 2011.“

Vzhľadom na uvedené sa navrhovateľ domáha, aby ústavný súd dospel k rozhodnutiu

o potrebe „... zrušiť, popr. upraviť Rozhodnutie výboru NR SR, tak aby mi bola odpustená

pokuta“.

II.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný

funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote

30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata

mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10

ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči

verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný

účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie

o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona.

Rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

3 prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu v konaní o preskúmanie rozhodnutia vo veci

ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je preskúmanie, resp. zistenie,

či konanie navrhovateľa ako verejného funkcionára bolo alebo nebolo v rozpore

s dotknutými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, teda

či povinnosti verejného funkcionára vyplývajúce z citovaného ústavného zákona porušil

alebo neporušil.

Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa osoba, ktorá

vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka

odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár

je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy

do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok.

Podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár

podľa odseku 1 je povinný do 30 dní po uplynutí jedného roka odo dňa skončenia výkonu

verejnej funkcie podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok.

Z citovaných ustanovení ústavného zákona o ochrane verejného záujmu vyplýva,

že navrhovateľ ako verejný funkcionár mal dve povinnosti, a to jednak (i) povinnosť podľa

čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu spočívajúcu v povinnosti podať

oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov, ktoré má povinnosť podať

každý verejný funkcionár za predchádzajúci rok vždy (periodicky, resp. pravidelne)

do 31. marca nasledujúceho roku. Navrhovateľ mal aj (ii) povinnosť podľa čl. 8 ods. 5

ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, a to do 30 dní po uplynutí jedného roka

od skončenia výkonu verejnej funkcie podať aj oznámenie po skončení výkonu verejnej

funkcie, túto povinnosť majú iba verejní funkcionári, ktorí ukončili výkon verejnej funkcie,

4 a keďže navrhovateľ ukončil výkon funkcie verejného funkcionára vo februári 2010, mal

túto povinnosť splniť najneskôr do 31. marca 2011 (t. j. 30 dní po uplynutí roka od februára

2010).

Z uvedeného teda vyplýva, že navrhovateľ mal zhodou okolností (vzhľadom

na dátum ukončenia výkonu verejnej funkcie – február 2010) v roku 2011 povinnosť podať

dve oznámenia za rok 2010, a to podľa čl. 7 ods. 1, ako aj podľa čl. 8 ods. 5 ústavného

zákona o ochrane verejného záujmu, pričom obidve mal podať do 31. marca 2011.

Ako vyplýva z príloh návrhu predložených samotným navrhovateľom, navrhovateľ

bol na nutnosť splnenia si obidvoch uvedených povinností riadne upozornený aj listom

výboru č. CRD-1/2011-VNF z 9. februára 2011.

Napádaným rozhodnutím sp. zn. VP/22/11-K zo 6. júla 2011 výbor uložil

navrhovateľovi pokutu podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného

záujmu, podľa ktorého pokuta sa ukladá v sume zodpovedajúcej mesačnému platu

verejného funkcionára, ak ide o porušenie povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7.

Skutočnosťou verifikujúcou závery výboru, že povinnosti stanovené pre verejného

funkcionára v čl. 7 ods. 1 a čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sú

dve odlišné a nezlučiteľné povinnosti, je aj to, že za porušenie oboch povinností ústavný

zákon o ochrane verejného záujmu stanovuje aj dve odlišné sankcie. Zatiaľ čo za porušenie

povinnosti podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je sankcia

stanovená v citovanom ustanovení čl. 9 ods. 10 písm. a) predmetného ústavného zákona, tak

za porušenie povinnosti podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je

sankcia stanovená v čl. 9 ods. 10 písm. c) predmetného zákona, podľa ktorého pokuta sa

ukladá v sume zodpovedajúcej trojnásobku mesačného platu verejného funkcionára,

ak verejný funkcionár poruší povinnosti podľa čl. 8.

V návrhu podanom ústavnému súdu navrhovateľ argumentuje tým, že svoju

povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu si v skutočnosti

5 splnil, a to oznámením doručeným osobne do podateľne národnej rady 18. marca 2011,

avšak mal tak urobiť na nesprávnom tlačive, ktoré bolo označené ako „Oznámenie

verejného funkcionára po skončení výkonu verejnej funkcie (po uplynutí 1 roka)“, ktoré

s preberacou pečiatkou podateľne národnej rady sťažovateľ predložil ústavnému súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že podľa ústavného súdu sa označené oznámenie, ktoré

navrhovateľ predložil ústavnému súdu, už aj podľa jeho označenia používa nie na splnenie

povinnosti podľa čl. 7 ods. 1 (ako to tvrdí navrhovateľ), ale podľa čl. 8 ods. 5 ústavného

zákona o ochrane verejného záujmu, ústavný súd v rámci dokazovania dopytoval

navrhovateľa, aby preukázal, akým oznámením si teda splnil povinnosť podľa čl. 8 ods. 5

ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, na ktorej splnenie bol tiež povinný.

V súvislosti s týmto dopytom navrhovateľ predložil identické podanie, aké už skôr predložil

ústavnému súdu.

Z vykonaného dokazovania teda ústavný súd dospel k záveru, že navrhovateľ si

v skutočnosti splnil iba povinnosť podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného

záujmu, nie však povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 tohto ústavného zákona. V tejto súvislosti

podľa ústavného súdu neobstojí ani obhajoba navrhovateľa o omyle v ním použitom tlačive,

pretože tlačivá oznámení na splnenie si oboch povinností sú zreteľne odlišne označené

a obsahujú aj rozdielne obsahové údaje, čoho si musel byť navrhovateľ vedomý, keďže ako

sám tvrdí, v minulosti si riadne plnil povinnosť periodicky podávať oznámenie podľa čl. 7

ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu vždy do 31. marca v danom roku za

predchádzajúci rok, takže už z minulosti mu musel byť známy obsah tohto oznámenia, ktoré

v roku 2011 nepodal. Napokon, tlačivo oznámenia na splnenie si povinnosti podľa čl. 7

ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu výbor zaslal navrhovateľovi ako

prílohu listu č. CRD-1/2011-VNF z 9. februára 2011.

Preskúmaním návrhu navrhovateľa teda ústavný súd dospel k záveru, že navrhovateľ

si v skutočnosti nesplnil svoju povinnosť verejného funkcionára podľa čl. 7 ods. 1

ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, takže postup, ako aj napádané rozhodnutie

6 výboru považoval ústavný súd za správne, a preto návrh navrhovateľa ako zjavne

neopodstatnený odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zjavná neopodstatnenosť predmetného návrhu vyplýva v podstate z toho, že jeho

odôvodneniu chýba akákoľvek argumentácia v tom smere, že by konanie navrhovateľa

nebolo v rozpore s povinnosťami uloženými mu ústavným zákonom o ochrane verejného

záujmu, a teda neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by ústavný súd mohol kvalifikovať ako

relevantné v rámci tohto konania. Za takúto skutočnosť nemožno považovať ani údajný

navrhovateľom tvrdený omyl v použitých tlačivách oznámení, pretože tento omyl

v okolnostiach danej veci (podanie aj druhého oznámenia) navrhovateľ hodnoverne

nepreukázal napr. tým, že by preukázal, že 18. marca 2011 podal do podateľne národnej

rady dve rovnako označené tlačivá, a to jedno na splnenie si povinnosti podľa čl. 7 ods. 1,

ako aj na splnenie si povinnosti podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného

záujmu, ale navrhovateľ stále operuje iba s jedným a tým istým tlačivom oznámenia,

t. j. navrhovateľ 18. marca 2011 podal do podateľne národnej rady v skutočnosti iba jedno

oznámenie, ktoré však nie je možné započítať na splnenie si oboch uvedených povinností.

Pokiaľ ide o požiadavku navrhovateľa, aby ústavný súd zrušil výborom mu uloženú

pokutu, ústavný súd konštatuje, že zákon o ústavnom súde nepriznáva ústavnému súdu

vo vzťahu k pokutám uloženým verejným funkcionárom podľa ústavného zákona o ochrane

verejného záujmu moderačné oprávnenie ani možnosť zrušiť napadnuté rozhodnutie bez

toho, aby dospel k záveru, že konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s ústavným

zákonom o ochrane verejného záujmu, pričom zistené skutočnosti v okolnostiach prípadu

prijatie takéhoto záveru neumožňujú.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd poznamenáva, že v konaní

o preskúmanie rozhodnutia výboru vo veciach rozporu osobného záujmu s verejným

záujmom rozhoduje ústavný súd v súlade s § 73b ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci

samej buď uznesením, ktorým potvrdí napadnuté rozhodnutie výboru, alebo nálezom,

ktorým napadnuté rozhodnutie výboru zruší. Pretože osobitná úprava konania o preskúmaní

rozhodnutia výboru vo veciach rozporu osobného záujmu s verejným záujmom obsiahnutá

7 v ustanoveniach § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde neustanovuje, pokiaľ ide povinnosť

predbežného prerokovania každého návrhu na neverejnom zasadnutí, inak (§ 25 ods. 1

zákona o ústavnom súde), je podľa názoru ústavného súdu aj v týchto konaniach potrebné

uplatniť postup podľa § 25 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde. Z uvedeného vyplýva, že

senát ústavného súdu môže odmietnuť návrh už po jeho predbežnom prerokovaní, a to

v prípade, že zistí existenciu niektorého z dôvodov uvedených v § 25 ods. 2 zákona

o ústavom súde. Takýmto dôvodom je aj zistenie, že podaný návrh je celkom nedôvodný

a evidentne bez nutnosti ďalšieho skúmania ho možno kvalifikovať ako návrh zjavne

neopodstatnený. V takomto prípade nepovažuje ústavný súd za nevyhnutné ani za účelné

rozhodovať najskôr o prijatí návrhu na ďalšie konanie a následne v konaní vo veci samej

napadnuté uznesenie výboru uznesením potvrdiť. Takýto postup je v súlade s uznesením

pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/07-3 z 2. mája 2007, podľa ktorého „Na konanie

o návrhoch vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa

čl. 9 a nasl. ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone

funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. sa vzťahuje § 25

zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.“.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012

8