III. ÚS 486/2025 — III. ÚS 486/2025 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 486/2025-78

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov

Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy

Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa ,

, , t. č. Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia

slobody, Chorvátska 5, Bratislava, zastúpeného Mgr. Petrom Prezbruchom, advokátom, Školská 26,

Šamorín, proti postupu a uzneseniu Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3Tpo/38/2025 z 2. júna 2025

takto

rozh od ol :

1. Uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3Tpo/38/2025 z 2. júna 2025 b ol o

p oru šen é základné právo sťažovateľa zaručené čl. 17 ods. 1, 2, 6 a 7 Ústavy Slovenskej

republiky a čl. 8 ods. 1, 2 a 6 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo zaručené čl. 5 ods. 1

písm. b) a e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3Tpo/38/2025 z 2. júna 2025 zru šu je .

3. Sťažovateľovi p ri zn áva finančné zadosťučinenie 1 000 eur, ktoré je Krajský súd

v Trnave p ovi n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Trnave je p ovi n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

771,68 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

5. Ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti n evyh ovu je.

2

O d ôvod n eni e:

I.

Ústavná sťažnosť

1. Ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 486/2025 z 19. augusta 2025 prijal na ďalšie konanie

ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rozsahu namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 16

ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 7 ods. 1,

čl. 10 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva

zaručeného čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením krajského súdu sp. zn. 3Tpo/38/2025 z 2. júna 2025 a v rozsahu namietaného porušenia

základných práv zaručených čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1, 2, 6 a 7, čl. 47 ods. 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 50

ods. 3 ústavy a čl. 7 ods. 2, čl. 8 ods. 1, 2 a 6, čl. 37 ods. 4, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 listiny, ako aj

práv zaručených čl. 3, čl. 5 ods. 1 písm. b), c) a e) a ods. 2 a 3 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b), c) a e)

dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3Tpo/38/2025 a jemu predchádzajúcim postupom.

Vo zvyšnej časti ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol a návrhu na vydanie dočasného opatrenia

nevyhovel.

2. Sťažovateľ v zodpovedajúcej časti ústavnej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd uznesenie sp. zn.

3Tpo/38/2025 zrušil

a) a aby prikázal krajskému súdu prepustiť ho z pozorovania v Nemocnici pre obvinených

a odsúdených a Ústave na výkon trestu odňatia slobody Trenčín (ďalej len „nemocnica“)

na slobodu, eventuálne pri nahradení väzby. In eventum navrhuje, aby ústavný súd prikázal

krajskému súdu prepustiť ho z pozorovania v nemocnici a vziať ho do väzby alebo eventuálne,

b) aby prikázal Okresnému súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) prepustiť ho

z pozorovania v nemocnici na slobodu, eventuálne pri nahradení väzby. In eventum navrhuje, aby

ústavný súd prikázal okresnému súdu prepustiť ho z pozorovania v nemocnici a vziať ho do väzby.

3. V súvislosti s uznesením sp. zn. 3Tpo/38/2025 a jemu predchádzajúcim postupom sťažovateľ

zároveň žiada priznať mu finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.

II.

Skutkové východiská

4. Uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Dunajskej Strede, odboru kriminálnej

polície, 1. oddelenia vyšetrovania sp. zn. ORP-112/X-VYS-DS-2025 z 26. februára 2025 (ďalej len

„uznesenie o vznesení obvinenia“) bolo podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku začaté trestné

stíhanie a zároveň bolo sťažovateľovi (v časti) s poukazom na § 206 ods. 1 Trestného poriadku

vznesené obvinenie pre zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 3 písm. a)

Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona v jednočinnom súbehu

s prečinom nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom

na § 138 písm. a) Trestného zákona na tam uvedenom skutkovom základe. Proti uzneseniu

o vznesení obvinenia uplatnil sťažovateľ sťažnosť, ktorá bola uznesením Okresnej prokuratúry

Dunajská Streda (ďalej len „okresná prokuratúra“) z 20. marca 2025 (ďalej len „uznesenie

o zamietnutí sťažnosti“) s odkazom na § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá. 3

V ďalšom konaní bol sťažovateľ listom sp. zn. ORP-112/1-VYS-DS-2025 zo 17. apríla 2025

upovedomený, že jeho skutok bude ďalej právne kvalifikovaný ako prečin nebezpečného

vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a)

Trestného zákona. Proti uzneseniu o zamietnutí sťažnosti podal sťažovateľ návrh na postup podľa

§ 363 a nasl. Trestného poriadku. O avizovanom návrhu bolo rozhodnuté uznesením Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/1 Pz 163/25/1000-17 z 26. júna 2025 tak, že uznesením

o zamietnutí sťažnosti bol porušený zákon v ustanoveniach identifikovaných v uznesení generálnej

prokuratúry. Generálna prokuratúra uznesenie o zamietnutí sťažnosti zrušila a okresnej prokuratúre

prikázala, aby o veci znovu konala a rozhodla.

5. Sťažovateľ bol v danej veci vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 23Tp/10/2025

z 1. marca 2025 z dôvodu objektivizovaného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Okresný

súd zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku väzbu sťažovateľa nenahradil dohľadom

probačného a mediačného úradníka. Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú

krajský súd uznesením sp. zn. 6Tpo/19/2025 z 3. apríla 2025 zamietol. O nateraz poslednej žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol okresný súd uznesením sp. zn.

23Tp/20/2025 zo 14. mája 2025 tak, že ju podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol, keďže

dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku naďalej trval. Zároveň okresný súd

s poukazom na § 80 ods. 1 písm. b) a c) a § 81 ods. 1 Trestného poriadku väzbu sťažovateľa

nenahradil písomným sľubom, dohľadom probačného a mediačného úradníka a ani peňažnou

zárukou. Proti tomuto uzneseniu uplatnil sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn.

3Tpo/37/2025 z 27. mája 2025 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

6. Uznesením sp. zn. 25Tp/39/2025 z 15. mája 2025 okresný súd s poukazom na § 148 ods. 3

Trestného poriadku nariadil pozorovanie sťažovateľa v nemocnici, keďže na účel vyšetrenia jeho

duševného stavu podľa názoru okresného súdu nepostačovalo ambulantné vyšetrenie. Proti tomuto

uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorá bola uznesením sp. zn. 3Tpo/38/2025 podľa § 193

ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá.

III.

Argumentácia sťažovateľa

7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v rozsahu, v ktorom bola ústavným súdom prijatá na ďalšie

konanie, nesúhlasí s pozorovaním v nemocnici na účel vyšetrenia jeho duševného stavu (§ 148

ods. 3 Trestného poriadku). Vyšetrenie duševného stavu sa mohlo uskutočniť ambulantne, pričom

sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na odborné závery. Nutnosť nariadenia ústavného

pozorovania duševného stavu mala vychádzať z určitej sukcesie krokov, ktorá nebola rešpektovaná.

Ak obvinený odmieta v súvislosti s ambulantným vyšetrením duševného stavu spolupracovať

so znalcom, znalec by mal o uvedenom notifikovať orgán činný v trestnom konaní. Tento by mal

obvineného na danú vec vypočuť a poučiť ho o možnosti nariadenia ústavného vyšetrenia

duševného stavu. Ak takáto situácia trvá, vyžiada sa názor znalca, či je možné vyhotoviť znalecký

posudok o duševnom stave obvineného zo všetkých dostupných podkladov obsiahnutých v spise.

Len vtedy, ak znalec usúdi, že vyslovenie diagnostických záverov o duševnom stave obvineného

nie je na základe popísaného možné, by sa malo pristúpiť k nariadeniu pozorovania duševného

stavu obvineného v zdravotníckom zariadení (resp. ak je takáto osoba vo väzbe, tak v nemocnici).

Sťažovateľ bol však „postavený“ pred hotový záver o pozorovaní v nemocnici a nemal možnosť sa 4

k uvedenému vyjadriť, resp. uviesť dôvody, pre ktoré nespolupracoval so znalcom. Nebol ani riadne

poučený o možnosti nariadenia ústavného vyšetrenia a nevykonalo sa ani ambulantné vyšetrenie

iným znalcom. Ďalej sťažovateľ popisuje správanie znalca skúmajúceho jeho duševný stav

ambulantne, ktoré sa mu javilo nevhodné a malo mu prinášať mučivé útrapy, čo bolo dôvodom,

pre ktorý so znalcom nespolupracoval. Pri uvádzanom úkone absentoval tlmočník, ktorý nebol

prítomný ani pri skorších procesných úkonoch. Sťažovateľ slovenskému jazyku dostatočne

nerozumie. Pozorovaním v nemocnici sťažovateľ prichádzal o možnosť jednotlivca v určitej sfére

spoločenských vzťahov žiť podľa svojich predstáv bez zbytočných obmedzení, príkazov a zákazov

ustanovených orgánom verejnej moci.

8. Aj námietka vzniku zbytočných prieťahov v postupe krajského súdu sp. zn. 3Tpo/38/2025 súvisí

s vyšetrovaním sťažovateľovho duševného stavu. Ak by sťažovateľa efektívne vyšetril iný znalec

ambulantnou formou, orgány činné v trestnom konaní už mohli disponovať znaleckým posudkom

a uvažovať o ďalšom procesnom postupe. Namiesto toho bol sťažovateľ v čase uplatnenia ústavnej

sťažnosti stále držaný v nemocnici, v dôsledku čoho je trestné konanie vedené neefektívne.

K prieťahom v konaní došlo aj v dôsledku nerešpektovania základného práva sťažovateľa

na tlmočníka (v niektorých prípadoch aj na prekladateľa), keďže znalec vyšetrujúci sťažovateľa

ambulantnou formou nemohol v dôsledku absencie tlmočníka úkon dokončiť.

IV.

Vyjadrenie krajského súdu a replika sťažovateľa

IV.1. Vyjadrenie krajského súdu:

9. Sťažovateľ sa pri ambulantnom vyšetrení odmietol podrobiť znaleckému skúmaniu, neodpovedal

na položené otázky a nespolupracoval so znalcom ani potom, keď bol o účele znaleckého posudku

riadne poučený (toto poučenie mu bolo preložené aj do vietnamského jazyka). Znalec následne

informoval súd, že ďalšie skúmanie duševného stavu sťažovateľa je možné len v ústavných

podmienkach, pričom konanie sťažovateľa môže byť prejavom duševnej poruchy. Tým boli splnené

zákonné podmienky pre nariadenie ústavného pozorovania sťažovateľa. Jeho námietky proti osobe

znalca sú založené na subjektívnych tvrdeniach o údajnom nevhodnom správaní, avšak subjektívna

nespokojnosť obvineného s osobou znalca nepostačuje na vylúčenie znalca, ak obvinený neuvedie

konkrétne skutočnosti objektívne spochybňujúce nestrannosť alebo odbornosť znalca. Pokiaľ ide

o námietku absencie tlmočníka, spisový materiál preukazuje, že sťažovateľ slovenskému jazyku

rozumie. Krajský súd opätovne poukazuje, že sťažovateľ bol o účele znaleckého posudku poučený

a toto poučenie mu bolo preložené do materčiny. Skutočnosť, že sťažovateľ neodpovedal na otázky,

nebola dôsledkom absencie tlmočníka, ale vedomého rozhodnutia sťažovateľa nespolupracovať.

Ani tvrdenia o prieťahoch v konaní nie sú dôvodné, pretože prieťahy možno prisúdiť štátu len

vtedy, ak sú výsledkom nečinnosti alebo neefektívneho postupu štátneho orgánu. V danom prípade

však nebolo možno vyhotoviť znalecký posudok ambulantným vyšetrením sťažovateľa z príčin

na jeho strane, pretože sám odmietol so znalcom spolupracovať. Orgány činné v trestnom konaní,

resp. súd na uvedené reagovali prijatím zákonného opatrenia prostredníctvom nariadenia ústavného

pozorovania sťažovateľa. Preto nemožno hovoriť o vzniku zbytočných prieťahov v trestnom konaní

vedenom proti sťažovateľovi.

10. Z uvedených dôvodov navrhuje krajský súd ústavnej sťažnosti nevyhovieť. 5

IV.2. Replika sťažovateľa:

11. Sťažovateľ v podstatnom uvádza, že pred nariadením ústavného pozorovania v nemocnici nebol

vypočutý. Tým prišiel o možnosť vysvetliť, prečo so znalcom identifikovaným v ústavnej sťažnosti

nespolupracoval. K danej veci mohol byť vypočutý aj dotknutý znalec a následne mali súdy

posúdiť, či nebude vhodné pred pozorovaním v nemocnici uprednostniť pribratie iného znalca.

Avizovaným postupom mohol byť potrebný znalecký posudok vypracovaný skôr. Sťažovateľ

pritom až do vykonania znaleckého skúmania a aj po ňom riadne spolupracoval so všetkými

kompetentnými osobami. Znalec nerešpektoval útrapy sťažovateľa spôsobené požitím laxatív

(keďže mal v deň znaleckého skúmania podstúpiť kolonoskopiu), nepustil ho na toaletu a kričal

na neho. Nie je teda pravdou, že sťažovateľ sa vo vzťahu k nespokojnosti s osobou znalca obmedzil

len na subjektívne a ničím nepodložené tvrdenia. Pokiaľ ide o ovládanie slovenského jazyka

sťažovateľom, spisový materiál nemá schopnosť preukázať, na akej úrovni určitá osoba ovláda

slovenský jazyk, pokiaľ sa v ňom nenachádza napríklad akreditovaným subjektom udelený diplom

zo slovenského jazyka. Samotný podpis dokumentu, v ktorom je uvedené, že určitá osoba ovláda

slovenský jazyk, nie je dostatočným dôkazom o tom, že to skutočne tak je.

V.

Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

12. Podstatou ústavnej sťažnosti v rozsahu, v ktorom bola ústavným súdom prijatá na ďalšie

konanie, je námietka porušenia referenčných kritérií uvedených v bode 1 odôvodnenia tohto nálezu

uznesením sp. zn. 3Tpo/38/2025, resp. aj jemu predchádzajúcim postupom. Sťažovateľ

vo všeobecnosti nesúhlasí s pozorovaním jeho zdravotného stavu ústavnou formou v nemocnici.

V tejto súvislosti možno z ústavnej sťažnosti abstrahovať v podstate päť argumentačných okruhov.

Podľa sťažovateľovho názoru nebola v danej veci dodržaná postupnosť krokov, ktorej vykonanie

má predchádzať transformovaniu vyšetrovania duševného stavu z ambulantnej formy na ústavnú

formu (i). Sťažovateľ tiež nesúhlasí s prístupom znalca, ktorý realizoval avizované ambulantné

vyšetrenie (ii). Pri znaleckom vyšetrovaní absentoval tlmočník, ktorý nebol prítomný ani

pri skorších procesných úkonoch, pričom sťažovateľova znalosť slovenského jazyka nie je

dostatočná (iii). Pozorovaním v nemocnici sťažovateľ prišiel o možnosť v určitej sfére

spoločenských vzťahov žiť podľa svojich predstáv bez zbytočných obmedzení, príkazov a zákazov

ustanovených orgánom verejnej moci (iv). Napokon sťažovateľ prednáša námietku vzniku

zbytočných prieťahov v konaní, ktorým sa dalo zabrániť tak, že znalecké vyšetrovanie jeho

duševného stavu by sa uskutočnilo pribratím iného znalca ambulantnou formou za prítomnosti

tlmočníka (v).

13. Ochrana osobnej slobody nachádza v katalógu základných ľudských práv a slobôd nesporne

jedno z najvýznamnejších miest. Keďže ústava v čl. 17 ods. 2 (resp. podobne listina v čl. 8 ods. 2

a dohovor v čl. 5) zakotvuje, že nikto nesmie byť pozbavený slobody inak, než z dôvodov

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, je mimoriadne dôležité, aby splnenie všetkých zákonom

ustanovených podmienok pre obmedzenie tohto (základného) práva bolo skúmané zvlášť subtílne

a možnosti ich uplatnenia boli vykladané reštriktívnym spôsobom. Tento prístup je napokon

v súlade s princípmi trestného konania, menovite so zásadou primeranosti, ktorá sa odráža v takom

postupe orgánov činných v trestnom konaní, resp. súdov, ktorým sa zasahuje do základných práv 6

a slobôd len v prípade nevyhnutnosti [m. m. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

III. ÚS 2569/14 zo 16. apríla 2015 (ďalej len „III. ÚS 2569/14“)].

14. Sťažovateľovi je teda potrebné prisvedčiť, že reštriktívnej aplikácii § 148 ods. 3 Trestného

poriadku, ktorý je zákonným odrazom ľudsko-právnych garancií osobnej slobody, musí (zásadne)

predchádzať výsluch obvineného, na základe ktorého by mali byť zistené dôvody, pre ktoré odmieta

komunikovať s pribratým znalcom. Pre použitie tohto procesného opatrenia je zároveň potrebné

získať odôvodnené stanovisko znalca, z ktorého je zrejmé, že bez pozorovania obvineného

v nemocnici nemožno ustáliť spoľahlivé diagnostické závery. Z týchto dôvodov je potrebné trvať aj

na tom, aby bol obvinený výslovne poučený o možnosti, že bude umiestnený v nemocnici,

ak neposkytne súčinnosť s vypracovaním znaleckého posudku ambulantnou formou. Napokon,

konajúci súd je povinný toto procesné opatrenie vyvažovať aj z pohľadu nevyhnutnosti vo vzťahu

k povahe a závažnosti vyšetrovanej trestnej činnosti (m. m. III. ÚS 2569/14). Z odôvodnenia

uznesenia sp. zn. 3Tpo/38/2025 však nevyplýva, že by všeobecné súdnictvo skúmalo naplnenie

všetkých týchto materiálnych predpokladov aplikácie § 148 ods. 3 Trestného poriadku. Dôsledkom

tohto postupu bolo nariadenie pozorovania v nemocnici bez náležitého objektivizovania

primeranosti uvedeného obmedzenia sťažovateľových ľudských práv, a to aj s ohľadom na to, že

jeho skutkovým dôvodom bol len jeden neúspešný a konfliktom poznačený pokus o menej

invazívne ambulantné vyšetrenie znalcom. Z uvádzaných dôvodov ústavný súd vyhovel prvému

okruhu sťažnostných námietok (bod 12 dôvodov tohto nálezu) a vyslovil porušenie práv

sťažovateľa tak, ako to je objektivizované vo výroku 1 tohto nálezu.

15. Pokiaľ ide o ďalšiu sťažnostnú námietku, sťažovateľ vyjadruje nespokojnosť s prístupom

znalca, ktorý mu mal počas vyšetrovania duševného stavu ambulantnou formou spôsobovať mučivé

útrapy konkretizované v ústavnej sťažnosti. Uvedené útrapy však mal sťažovateľovi spôsobiť

pribratý znalec, a nie všeobecné súdnictvo, ktoré sťažovateľ označil ako pôvodcu tvrdených

zásahov do svojich základných práv a slobôd. Identifikácia odporcu je pritom súčasťou vymedzenia

rozsahu ústavnej sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa § 45 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom

súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) viazaný. Preto, keďže absentuje ústavne relevantná súvislosť

medzi namietaným zásahom a odporcom označeným sťažovateľom, ústavnej sťažnosti v tejto časti

nebolo možné vyhovieť (bod 5 výroku tohto nálezu).

16. V rámci nasledujúcej časti argumentácie sťažovateľ podotýka, že pri vyšetrovaní jeho

duševného stavu ambulantnou formou chýbal tlmočník, ktorý nebol prítomný ani pri realizácii

časovo predchádzajúcich procesných úkonov. Sťažovateľ tiež podotýka, že jeho znalosť

slovenského jazyka nie je na takej úrovni, aby dokázal kvalifikovaným spôsobom komunikovať,

resp. porozumieť realizovaným procesným opatreniam. Ani tejto časti ústavnej sťažnosti však

nemožno vyhovieť. Ako už ústavný súd podotkol v bode 23 uznesenia sp. zn. III. ÚS 486/2025,

sťažovateľ v priebehu trestného konania uviedol, že slovenský jazyk ovláda a tlmočníka nežiada

napriek tomu, že je vietnamskej národnosti. V tejto súvislosti nepožadoval ani preklad listín.

Poučeniam v slovenskom jazyku sťažovateľ rozumel a ďalšie vysvetlenie nepotreboval.

Pri zadržaní sťažovateľ vypovedal bez problémov v slovenskom jazyku. Pred sudkyňou

pre prípravné konanie na výsluchu pred rozhodnutím o vzatí do väzby sťažovateľ zopakoval, že

slovenskému jazyku rozumie a ovláda ho, pričom neovláda len právne veci. To je pritom u osôb

bez právnického vzdelania bežné. Po oboznámení sa so spisovým materiálom ústavný súd 7

nad rámec uvedeného podotýka, že spis obsahuje v slovenskom jazyku rukou písané listiny

podpísané sťažovateľom, z ktorých nevyplýva deficit znalosti slovenského jazyka. Z týchto

dôvodov ústavný súd nemá dôvod ani na tomto mieste nestotožniť sa so záverom, že sťažovateľ

slovenskému jazyku dostatočne rozumie a po slovensky sa dokáže aj vyjadrovať. Preto ústavný súd

uvedenej časti sťažnostnej argumentácie nepriznal procesný úspech (bod 5 výroku tohto nálezu).

17. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že prostredníctvom vyšetrovania duševného stavu ústavnou formou

prišiel o to, aby mal v určitej sfére spoločenských vzťahov možnosť žiť podľa svojich predstáv

bez strpenia zbytočných autoritatívnych opatrení. Podľa názoru ústavného súdu však ani táto

sťažnostná línia nie je pozitívne dôvodná, a preto jej nebolo možné vyhovieť (bod 5 výroku tohto

nálezu). Sťažovateľ neuvádza konkrétne a vecne špecifické dôvody, pre ktoré malo dôjsť

k porušeniu korešpondujúcich referenčných noriem práve pozorovaním jeho duševného stavu

v nemocnici. Pre ústavný súd vedený princípom prieskumnej racionality je v tejto súvislosti

mimoriadne podstatné, že obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa (väzbou) bolo v uznesení

sp. zn. III. ÚS 486/2025 kvalifikované ako ústavno-právne dôvodné. Sťažovateľ pritom v súvislosti

s analyzovanou námietkou v bode 234 ústavnej sťažnosti aj výslovne odkazuje na inú časť ústavnej

sťažnosti, ktorá dopadá práve na jeho väzobné stíhanie. Povedané inak, obmedzenie osobnej

slobody sťažovateľa bolo dôvodné a aj v prípade, ak by bol jeho duševný stav vyšetrovaný

ambulantne, stále by sa tak dialo pri jeho trestnom stíhaní vo väzbe, a teda bez možnosti rozvíjať

spoločenské vzťahy tak, ako by to bolo možné v prípade, ak by bol trestne stíhaný na slobode.

18. Napokon sťažovateľ prednáša námietku vzniku zbytočných prieťahov v trestnom konaní ako

celku. Avizované prieťahy nemuseli podľa sťažovateľa vzniknúť, ak by sa jeho duševný stav

vyšetroval ambulantne iným znalcom za súčasnej prítomnosti tlmočníka. Neuniklo však pozornosti

ústavného súdu, že v rozsahu tejto dôvodovej línie malo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľa len

postupom, resp. rozhodnutiami všeobecných súdov v súvislosti s nariadením pozorovania

duševného stavu sťažovateľa v nemocnici. Inak povedané, sťažovateľ neatakuje prieťahy

v samotnom procese rozhodovania o nariadení jeho pozorovania v nemocnici, ale argumentuje, že

nariadenie pozorovania v nemocnici bolo nesprávne, a ak by k nemu nedošlo, ale využila by sa

sťažovateľom preferovaná ambulantná forma, tak by sa skrátilo trestné konanie ako celok v jeho

prípravnej fáze. Na ten účel však nepostačovalo v sťažnostnom petite identifikovať ako zásah

avizovaný postup, resp. rozhodnutia všeobecných súdov, pretože takto, pre ústavný súd záväzným

spôsobom, tvrdený štátno-mocenský zásah trval od 13. mája 2025 (keď bol okresnému súdu

predložený návrh prokurátora na pozorovanie sťažovateľa v nemocnici, pozn.) do 2. júna 2025 (keď

krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu sp. zn. 25Tp/39/2025, pozn.).

Poukazované konanie tak trvalo na dvoch stupňoch celkom 20 dní. Okresný súd pritom rozhodol

o návrhu už na prvý pohľad bez zbytočných prieťahov, teda po 2 dňoch od jeho doručenia (15. mája

2025). Sťažovateľ odôvodnil sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 25Tp/39/2025

podaním z 24. mája 2025, pričom krajský súd rozhodol o tejto sťažnosti už 2. júna 2025, teda

po 9 dňoch od jej odôvodnenia. Takéto konanie všeobecných súdov už na prvý pohľad neevokuje

vznik zbytočných prieťahov, pretože vo vzťahu k dĺžke prípravného konania ako celku nejde

o podstatný príspevok. Ani nedostatok tlmočníka nemohol spôsobovať tvrdené prieťahy, pretože,

ako už ústavný súd uviedol v bode 16 dôvodov tohto nálezu, sťažovateľ slovenskému jazyku podľa

priloženého spisu dostatočne rozumie. Z uvádzaných dôvodov ústavný súd nevyhovel ani tejto časti

sťažnostnej argumentácie (bod 5 výroku tohto nálezu). 8

19. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sumarizuje, že uznesením sp. zn. 3Tpo/38/2025 došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 17 ods. 1, 2, 6 a 7 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2

a 6 listiny, ako aj jeho práva zaručeného čl. 5 ods. 1 písm. b) a e) dohovoru. Preto ústavný súd

uvádzanej časti sťažnostnej argumentácie priznal procesný úspech a uznesenie sp. zn.

3Tpo/38/2025 zrušil (body 1 a 2 výroku tohto nálezu). Keďže ústavný súd nezistil nijaké nedostatky

v postupe krajského súdu, ktorý predchádzal vydaniu uznesenia sp. zn. 3Tpo/38/2025, v tejto časti

ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu). Ústavný súd nevyhovel ústavnej

sťažnosti ani v rozsahu namietaných referenčných kritérií uvádzaných v čl. 16 ods. 1, 2 a čl. 19

ods. 2 ústavy, čl. 7 ods. 1, 2 a čl. 10 ods. 2 listiny, čl. 3, čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 2 a 3 a čl. 8

dohovoru s poukazom na dôvody uvedené v bodoch 18 až 21 tohto nálezu pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom a rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a zmienenými referenčnými ustanoveniami (bod 5 výroku tohto nálezu). Napokon, ak ide

o referenčné kritériá zakotvené v čl. 46 až čl. 50 ústavy, čl. 36 až čl. 40 listiny, resp. čl. 6 dohovoru,

ústavný súd podotýka, že tieto ustanovenia sú v trestných veciach aplikovateľné v zásade len

na rozhodovanie o oprávnenosti trestného obvinenia vzneseného proti konkrétnej osobe,

t. j. na konanie a rozhodovanie vo veci samej, kým na rozhodovanie vo veci predbežného

obmedzenia osobnej slobody je aplikovateľná špeciálna úprava obsiahnutá v čl. 17 ústavy, čl. 8

listiny, resp. čl. 5 dohovoru. Označené články ústavy, listiny a dohovoru zahrnujú všetky základné

hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu

ochranu pri jej pozbavení. Preto nebolo možné vyhovieť ani námietke porušenia týchto

referenčných kritérií (bod 5 výroku tohto nálezu).

20. V súvislosti s návrhom sťažovateľa na vydanie príkazu na prepustenie z pozorovania

v nemocnici na slobodu ústavný súd konštatuje, že takýto príkaz by prichádzal do úvahy iba

v prípade, ak by sa sťažovateľ stále nachádzal vo nemocnici (teda pokiaľ sa pozorovanie

v nemocnici napríklad medzičasom nezmenilo na výkon väzby). Vzhľadom na to, že ústavný súd už

v procese prípravy predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti dopytom na Ústrednej evidencii

väzňov z 11. augusta 2025 zistil, že sťažovateľ bol ešte pred prijatím časti ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie (15. júla 2025) prevezený z pozorovania v nemocnici na výkon väzby do Ústavu

na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Bratislava (bod 46 uznesenia sp. zn.

III. ÚS 486/2025), ústavný súd sa už touto časťou petitu ústavnej sťažnosti nezaoberal (bod 5

výroku tohto nálezu).

21. Napokon, ústavnou sťažnosťou sa sťažovateľ domáhal aj vydania príkazu všeobecným súdom

konať bez zbytočných prieťahov. Keďže ústavný súd ani tejto časti sťažnostnej argumentácie

nepriznal pozitívnu ústavno-právnu relevanciu, ani touto požiadavkou sa už nebolo možné zaoberať

(bod 5 výroku tohto nálezu).

VI.

Finančné zadosťučinenie a náhrada trov konania

22. Sťažovateľ si v bode 242 písm. b) ústavnej sťažnosti v rozsahu argumentácie, ktorú ústavný súd

v súvislosti s držaním sťažovateľa v nemocnici na účel vyšetrovania jeho duševného stavu

považoval za čiastočne dôvodnú, uplatnil proti všeobecnému súdnictvu aj nárok na finančné

zadosťučinenie 2 000 eur. Táto suma podľa názoru sťažovateľa reflektuje zásah do poukazovaných

referenčných kritérií a jeho následky. 9

23. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva

v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo, a to spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie

vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie

bez porušovania základného práva (m. m. napr. III. ÚS 435/2023, III. ÚS 81/2024).

24. Zohľadňujúc predovšetkým charakter a intenzitu porušenia sťažovateľom označených práv,

dospel ústavný súd k záveru, že priznanie finančného zadosťučinenia je v okolnostiach veci

sťažovateľa žiaduce. Ústavný súd preto podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde priznal

sťažovateľovi finančné zadosťučinenie 1 000 eur (bod 3 výroku tohto nálezu), pričom vo zvyšnej

časti návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).

Pri rozhodovaní o výške finančného zadosťučinenia prihliadal ústavný súd na to, že ústavnej

sťažnosti bolo vyhovené pre nesplnenie procesných požiadaviek pre nariadenie pozorovania

sťažovateľa v nemocnici, ako aj na skutočnosť, že ústavný súd priznal meritórny úspech len

parciálnej časti argumentácie súvisiacej s vyšetrovaním duševného stavu sťažovateľa ústavnou

formou a vo zvyšku ústavnej sťažnosti nevyhovel.

25. Zistené porušenie ústavných práv sťažovateľa odôvodňuje, aby mu krajský súd podľa § 73

ods. 3 zákona o ústavnom súde sčasti nahradil trovy konania, ktoré mu vznikli zastúpením

advokátom (bod 4 výroku tohto nálezu). Ich výška bola určená podľa vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), čo za dva

úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti v rozsahu, v ktorom jej

bolo čiastočne vyhovené 2 x 371 eur) s náhradou podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (2 x 14,84 eur)

predstavuje 771,68 eur. Vo zvyšnej časti (časti VIII.C a VIII.D petitu ústavnej sťažnosti) ústavný

súd požiadavke sťažovateľa na náhradu trov konania nevyhovel, pretože v rozsahu tam uvádzanej

argumentácie nebola ústavná sťažnosť uznesením sp. zn. III. ÚS 486/2025 prijatá na ďalšie

konanie, resp. jej pri meritórnom prerokovaní nebolo vyhovené (bod 5 výroku tohto nálezu).

Za podanú repliku ústavný súd sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania, keďže sťažovateľ o to

v replike nežiadal.

Pou čen i e: Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2025

Robert Šorl

predseda senátu