III. ÚS 297/2016 — III. ÚS 297/2016 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 297/2016-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. mája 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o.,

Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Tomáš Kušnír, s. r. o.,

Pajštúnska 5, Bratislava, v mene ktorej koná prokurista a advokát JUDr. Juraj Klačan,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 MCdo 8/2014 z 9. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., odmieta ako zjavne

neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 MCdo 8/2014 z 9. decembra 2015 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou patriacou

do medzinárodne pôsobiacej inkasnej skupiny. Sťažovateľka sa na Okresnom súde Prešov

(ďalej len „okresný súd“) žalobou domáhala zaplatenia pohľadávky v sume 6 988,74 €

istiny s príslušenstvom voči v žalobe označeným žalovaným. Okresný súd vydal platobný

rozkaz, proti ktorému v čase jeho doručovania podalo odpor Združenie na ochranu občana

spotrebiteľa HOOS (ďalej len „vedľajší účastník“ alebo „združenie“) a zároveň oznámilo

vstup do konania. Po zrušení platobného rozkazu okresný súd žalobu zamietol rozsudkom

sp. zn. 17 C 403/2012 z 25. februára 2013. Proti označenému rozsudku okresného súdu

podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) rozsudkom sp. zn. 16 Co 88/2013 z 20. júna 2013, ktorým rozsudok okresného súdu

potvrdil. Proti odvolaciemu rozhodnutiu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie, ktoré následne najvyšší súd

napadnutým uznesením odmietol.

Sťažovateľka zastáva názor, že napadnutým uznesením najvyšší súd porušil jej

označené práva v podstate tým, že ústavne nekonformným výkladom ustanovení § 243e

a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“) najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie podané generálnym

prokurátorom pre neprípustnosť, hoci prípustné bolo.

Sťažovateľka v sťažnosti žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených

práv sťažovateľky napadnutým uznesením najvyššieho súdu (sťažovateľka v petite

napadnuté uznesenie nesprávne označila ako rozsudok, pozn.), zrušil napadnuté uznesenie

a zaviazal najvyšší súd na náhradu trov konania.

II.

2 Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. ...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

3 Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr.

I. ÚS 140/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

4 spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj

napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;

jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy

pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií

je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva

na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami

zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).

Reštriktívne posudzovanie tohto mimoriadneho dovolania súvisí s princípom

právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom

procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti.

Rovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby (generálneho

prokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka spoliehajúceho sa

na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym

opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde

k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu

rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP

je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím

vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,

ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa

judikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno považovať skutočnosť, že na predmet

5 konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku

rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia.

Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená

žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla

znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný

prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť iba na účely nápravy

fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99,

bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením

prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou

zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť

č. 20887/03, bod 29).

Ústavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 357/2013 uviedol, že «v súvislosti s aplikáciou

predmetných ustanovení OSP a ich ústavne konformným výkladom (§ 243e a nasl. OSP,

pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel k záveru, že pokiaľ zákonodarca odvádza

prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom na ustanovenie § 243f

OSP, kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil aj nesprávne právne

posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho dovolania práve z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením zákona rozumieť také

porušenie procesného práva – zákona, ktoré v konečnom dôsledku znamená zároveň aj

nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne procesného

charakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti

s kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje

podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo

spájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by

de facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto

mimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok

dostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,

do ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania

s odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení

6 Občianskeho súdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne

základného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov

konania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,

odlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva

otázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako

takej. Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP,

z ktorej vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych

názorov na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci».

Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej

republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam

a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí

otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí,

ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním

mimoriadneho dovolania. Na viaceré tieto rozhodnutia ESĽP poukazujú tiež napadnuté

rozhodnutia najvyššieho súdu.

Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. 3/2015 prijal zjednocujúce stanovisko,

ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho

opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho

prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom

dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník

konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených

záujmov.“

Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégia) prijal

20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho

dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,

že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené

riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť

7 pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie

treba odmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené

v predchádzajúcom období (R 36/2008).

Nosné dôvody uvádzané v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, na základe

ktorých bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom,

spočívajú – zjednodušene povedané – v názore, že sťažovateľka pred tým, ako v jej veciach

generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie, sama mohla podať mimoriadny opravný

prostriedok (dovolanie) podľa § 236 a nasl. OSP, „ktorý mala k dispozícii a ktorý bol

potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci“. A keďže tak

sťažovateľka neurobila, nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je

možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ (§ 243e ods. 1 in fine OSP), v dôsledku

čoho nebol generálny prokurátor oprávnený podať mimoriadne dovolanie. V okolnostiach

posudzovanej veci najvyšší súd nad rámec už uvedeného, resp. rozvíjajúc už uvedené,

uviedol:

«Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného

na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník

najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne

opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie

rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

(publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 94/2015). V jeho dôvodoch sa poukazuje na to, Že z ustanovení Občianskeho

súdneho

poriadku upravujúcich riadne a mimoriadne opravné prostriedky je zrejmá zásada, že je

na účastníkovi, ktorý je nespokojný s konaním alebo rozhodovaním súdu, aby sám, z

vlastnej

iniciatívy, svojimi procesnými úkonmi a v logickom slede zohľadňujúcom stav, do ktorého

sa konanie dostalo, využil postupne všetky procesné prostriedky nápravy (opravné

prostriedky),ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. Pravidlo postupného

vyčerpania opravných prostriedkov, a to aj v prípade pochybnosti o účinnosti opravného

prostriedku, požaduje využiť všetky opravné prostriedky, o ktorých sa dá predpokladať, že

povedú k dosiahnutiu nápravy rozhodnutia súdu. V súlade s tým je na účastníkovi konania,

aby - až po najvyššiu úroveň využil možnosť podať všetky dostupné opravné prostriedky,

ktoré sú čo aj len potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť v jeho prospech rozhodnutie,

s ktorým nesúhlasí. To sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na prípady, v ktorých súd mohol

(alebo bol povinný) konať aj bez návrhu účastníka. Osobný názor účastníka konania

na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je významný.

Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, náleží ex officio

súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku...

8 Vyššie uvedené naznačuje, ako tieto súdne orgány (ESĽP, ústavný súd a najvyšší

súd), sú oprávnené za splnenia určitých predpokladov zrušiť aj rozhodnutie najvyššieho

súdu, budú rozhodovať v skutkovo a právne podobných veciach, v ktorých generálny

prokurátor podá mimoriadne dovolanie napriek tomu, že mimoriadnemu dovolaniu

nepredchádzalo využitie všetkých dostupných riadnych a mimoriadnych opravných

prostriedkov účastníkom, ktorý podal podnet na mimoriadne dovolanie.

Prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak

určitých objektívnych znakov rozhodnutia [§ 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho

súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak objektívnym

zadefinovaním závažných procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na to,

že na procesné vady konania taxatívne vymenované v § 237 ods. I O.s.p. je dovolací súd

povinný prihliadať ex lége (viď § 242 ods. 1 O.s.p.) vždy - teda bez ohľadu na to,

i boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade každé

dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s

výnimkou exekučného konania - viď § 237 ods. 2 O.s.p.) otvára priestor pre posúdenie

správnosti niektorých aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté

rozhodnutie a tým zároveň dáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní.

Každé dovolanie je teda v tomto zmysle potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť

rozhodnutie v merite veci.

Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade

možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale

nevyužil, i keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie

súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť

účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými úkonmi

riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojich

subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je

(neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho

dovolania neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym

súdnym poriadkom v ustanoveniach § 243e až § 243j O.s.p. Aj ústavný súd už dávnejšie

konštatoval, že „ak účastník konania mohol podať dovolanie a neurobil tento procesný

úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie mimoriadneho dovolania“

(viď PL. ÚS 57/99).

Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva

predmetné spoločné stanovisko najvyššieho súdu, zjednocujúce stanovisko ústavného súdu

a judikatúra ESĽP skúmal na podklade spisu, Či žalobca napadol rozsudok odvolacieho

súdu dovolaním, po zistení, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nepodal,

najvyšší súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol ako procesné

neprípustné (§ 243Í ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218

ods. 1 písm. c O.s.p.).»

Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis mutandis

IV. ÚS 35/02). Podľa názoru ústavného súdu výklad najvyššieho súdu uvedený

v odôvodnení napadnutého uznesenia nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo

9 arbitrárny. V citovaných častiach odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd

zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora za neprípustné, a vysporiadal

sa so skutkovou i právnou problematikou posudzovanej veci, a preto ich ústavný

súd považuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné (m. m.

I. ÚS 117/2016).

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným

už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, mohol by

v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba

v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 303/06), čo však, ako už bolo uvedené,

v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľka neuviedla žiadnu skutočnosť,

na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je

postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jej zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľky.

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti

ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej súvislosti medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a označeným porušením práv sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde

rozhodol tak, že sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho

10 základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej práv podľa čl. 13 dohovoru,

ústavný súd konštatuje, že závery prijaté o neopodstatnenosti sťažnosti v časti namietajúcej

porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie sa v celom rozsahu vzťahujú aj na záver o neopodstatnenosti sťažnosti vo vzťahu

k ďalším označeným právam, ktoré už preto nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať. Ak

totiž najvyšší súd zjavne nemohol porušiť základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, potom nemožno uvažovať ani o príčinnej súvislosti medzi

dovolacím rozsudkom a porušením predmetných práv sťažovateľky.

Nad rámec veci ústavný súd uvádza, že sťažovateľka nesplnomocnila

na zastupovanie pred ústavným súdom konkrétneho advokáta, ale spoločnosť s ručením

obmedzeným, splnomocnenie je okrem sťažovateľky (jej konateľa) podpísané dvoma

advokátmi (prokuristom a konateľom). Uvedené splnomocnenie nezodpovedá zákonným

predpokladom uvedeným v § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého „[k] návrhu

na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa

advokátom..., ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,

že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.“.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. mája 2016

11