III. ÚS 412/2021 — III. ÚS 412/2021 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 412/2021-28

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov

Petra Straku (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej

republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Kubinom, Dentons Europe

CS LLP organizačná zložka, Štefánikova 15, Bratislava, proti rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. 2Sžk/15/2019 z 24. marca 2021 takto

rozh od ol :

Ústavnej sťažnosti n evyh ovu je.

O d ôvod n eni e:

I.

1. Dňa 8. júna 2016 sa uskutočnil pohovor sťažovateľa ‒ policajného vyšetrovateľa,

na ktorom mu bolo oznámené, že podľa rozhodnutia Národného bezpečnostného úradu

nie je oprávnený na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami akéhokoľvek stupňa,

a preto bude preložený na menej platené miesto v polícii. Sťažovateľ 9. júna 2016 oznámil,

že s preložením súhlasiť nebude, lebo nesúhlasí a bráni sa proti rozhodnutiu Národného

bezpečnostného úradu. Pre nedostatok oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými

skutočnosťami bol sťažovateľ personálnym rozkazom zo 17. júna 2016 od 1. júla 2016 preložený

na menej platené miesto v polícii.

2. Sťažovateľ 20. júna 2016 podal žiadosť o uvoľnenie a navrhol, aby jeho služobný pomer

policajta skončil k 30. júnu 2016, čo odôvodnil tým, že príjem z nového zaradenia

by mu nepostačoval na pokrytie jeho potrieb a potrieb jeho rodiny. Dňa 21. júna 2016

bol sťažovateľ personálnym rozkazom riaditeľa okresného riaditeľstva polície uvoľnený

zo služobného pomeru od 30. júna 2016, čo bolo odôvodnené tým, že sa s nadriadeným dohodol

na uvoľnení zo služobného pomeru. Toto rozhodnutie bolo sťažovateľovi oznámené 27. júna 2016.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ 1. júla 2016 odvolanie, čo odôvodnil tým, že žiadosť

o uvoľnenie neurobil slobodne, ale bol k nemu prinútený preložením na menej platené miesto.

Jeho odvolanie proti tomuto rozhodnutiu bolo rozhodnutím z 9. augusta 2016 zamietnuté 2

ako neopodstatnené. Rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že námietka sťažovateľa o nepriamom

donútení podať si žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru je nedôvodná, keďže sťažovateľ

svoju žiadosť sám doručil svojmu nadriadenému a bol poučený, že ju môže v lehote siedmich dní

vziať späť, čo neurobil.

3. Proti rozhodnutiu o odvolaní podal sťažovateľ správnu žalobu, ktorá bola rozsudkom krajského

súdu z 20. februára 2019 zamietnutá z dôvodu, že v rozhodnutí o zamietnutí odvolania sťažovateľa

bolo správne vyhodnotené, že sťažovateľ požiadal sám o uvoľnenie zo služobného pomeru. Krajský

súd sa nestotožnil s tým, že vôľa sťažovateľa bola následkom nátlaku. To, že sťažovateľ dospel

k tomu, že by v novom služobnom zaradení dosahoval nedostatočný príjem, treba vyhodnotiť

ako pohnútku k jeho inak slobodnej a vážne vyjadrenej vôli ukončiť služobný pomer.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, ktorú odôvodnil

tým, že jeho žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru bola neplatná, keďže bol k nej donútený

a medzičasom bolo zrušené rozhodnutie, ktorým bol 17. júna 2016 preložený na menej platené

miesto v polícii.

4. Kasačná sťažnosť sťažovateľa bola rozsudkom najvyššieho súdu napadnutým ústavnou

sťažnosťou zamietnutá. Podľa najvyššieho súdu pre posúdenie kasačnej námietky sťažovateľa

podľa § 440 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku, ktorá poukazuje na nesprávne posúdenie

veci správnym súdom, má zásadný právny význam § 191 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej

službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej

stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o služobnom pomere policajtov“), z ktorého vyplýva, že sťažovateľ až do 27. júna 2016 mal

možnosť zobrať späť podanú žiadosť o uvoľnenie. K tomu uviedol, že pokiaľ sám sťažovateľ

požiadal o uvoľnenie zo služobného pomeru, bolo zákonnou povinnosťou riaditeľa okresného

riaditeľstva sťažovateľa zo služobného pomeru uvoľniť, ibaže by bol jeho právny úkon,

ktorým o uvoľnenie požiadal, neplatný z dôvodu, že nebol urobený slobodne, vážne, určite

alebo zrozumiteľne [§ 250 ods. 1 písm. c) zákona o služobnom pomere policajtov]. Sloboda

a vážnosť sú základné náležitosti vôle. Sloboda vôle vychádza z podmienok utvárania vôle

konajúceho subjektu. Ak tieto podmienky nepôsobia rušivo, násilne na mechanizmus vzniku vôle,

neobmedzujú konajúceho vo výbere primeraných možností na prejavenie vôle, možno konštatovať,

že vôľa je slobodná. Pri analýze slobody vôle sa v podstate skúma sloboda prejavu vôle. Vôľa

bez jej prejavu nie je totiž poznateľná a ak bol prejav urobený neslobodne, možno dospieť

aj k neslobode vôle. Na slobodu vôle sa môže pôsobiť fyzickým donútením alebo

psychickým donútením.

5. K tomu najvyšší súd osobitne uviedol, že krajský súd uviedol podrobnú a vyčerpávajúcu

skutkovú a právnu argumentáciu, a preto nie je potrebné ju ďalej rozvádzať, keďže skutkové

okolnosti prejavu vôle sťažovateľa ukončiť svoj služobný pomer príslušníka Policajného zboru

tak, ako vyplývajú z obsahu administratívneho spisu, vôbec nenavodzujú možnosť posúdenia

žiadosti sťažovateľa a jeho následného postupu ako neslobodného či skratového konania.

6. Najvyšší súd za správny považoval záver krajského súdu týkajúci sa tvrdenia žalobcu,

že donútenie spočívalo vo vydaní nezákonného rozhodnutia vo veci jeho preloženia,

keď konštatoval, že túto skutočnosť nie je možné považovať za obmedzenie slobody a vážnosti

vôle, ktoré činia právny úkon absolútne neplatný. Čo sa týka nedostatočnosti odôvodnenia 3

krajského súdu, najvyšší súd uviedol, že vzhľadom na obsahové zameranie námietok sťažovateľa,

ktoré mali zásadný význam pre súdny prieskum, je možné považovať dôvody rozsudku krajského

súdu za postačujúce. Krajský súd sa totiž správne prioritne venoval s dostatočným právnym

záberom sťažovateľom nastolenej otázke prejavu jeho vôle v žiadosti.

II.

7. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 25. júna 2021 domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tiež navrhuje zrušiť napadnutý

rozsudok a priznať náhradu trov konania. Podľa sťažovateľa je odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia arbitrárne, keďže najvyšší súd sa nevyrovnal s jeho kľúčovým argumentom, ktorým bol

nedostatok slobody rozhodovania pri žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru.

8. Najvyšší správny súd považuje ústavnú sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú a je toho názoru,

že rozhodnutie bolo vydané na základe oboznámenia sa s obsahom súdneho a administratívneho

spisu, a tiež pri rozhodovaní súd vychádzal z platných právnych predpisov a dostupnej judikatúry.

Poznamenal, že rozhodnutie bolo vydané v súlade s ústavnými požiadavkami a bolo dostatočne

odôvodnené.

9. Sťažovateľ sa k vyjadreniu najvyššieho správneho súdu v stanovenej lehote nevyjadril.

III.

10. Pre rozsah prieskumu realizovaného ústavným súdom v konaní podľa čl. 127 ústavy

je rozhodujúci rozsah ústavnej sťažnosti, ako aj jej dôvody, čo vyplýva z § 45 zákona č. 314/2018

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“). Pokiaľ ide o dôvody ústavnej sťažnosti,

sťažovateľ po rekapitulácii podstatných skutkových a právnych okolností jeho administratívnej veci

zdôraznil (body 34 a 35 ústavnej sťažnosti), že k porušeniu jeho označených práv malo dôjsť

„svojvoľným (arbitrárnym) odôvodnením Napadnutého rozhodnutia, ktoré spočíva v nevyrovnaní

sa s kľúčovými argumentmi sťažovateľa uvedenými v Kasačnej sťažnosti“. Nadväzne podčiarkol,

že «touto sťažnosťou nežiada sťažovateľ od Ústavného súdu, aby bol „treťou inštanciou“

a preskúmaval, či Najvyšší súd vec správne právne posúdil. Sťažovateľ žiada iba to, aby Ústavný

súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou a na jej podklade preskúmal Napadnuté rozhodnutie

z hľadiska jeho súladu s úpravou základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé

súdne konanie garantovaného Ústavou.».

11. Sťažovateľ potom svoj sťažnostný dôvod o ústavnej neakceptovateľnosti odôvodnenia

kasačného rozsudku najvyššieho súdu koncentruje do presvedčenia, že otázkou, pre poskytnutie

súdnej ochrany najvyšším súdom rozhodujúcou, bola (ne)zákonnosť personálneho rozkazu

o preložení sťažovateľa. Tá totiž v ponímaní sťažovateľa determinovala aj (ne)zákonnosť

personálneho rozkazu o jeho uvoľnení. Predmetnú otázku, resp. vzájomnú podmienenosť

zákonnosti oboch administratívnych rozhodnutí, podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd ponechal

nepovšimnutú.

4

12. Ústavný súd z príloh ústavnej sťažnosti zistil, že krajský súd síce skutočnosť, že mu sťažovateľ

ako žalobca predložil rozsudok najvyššieho súdu č. k. 5Sžk/17/2017 z 22. novembra 2018,

v naratívnej časti svojho rozsudku neuviedol, avšak v bode 14 svojho rozsudku, na ktorý odkazuje

i najvyšší súd v napadnutom rozsudku, zdôraznil, že nezákonnosť rozhodnutia o preložení

sťažovateľa „nie je možné považovať za obmedzenie slobody a vážnosti vôle, ktoré činia právny

úkon absolútne neplatný tak, ako to má na mysli zákon č. 73/1998 Z. z.“. Keď potom sťažovateľ

v kasačnej sťažnosti namietal vadou podľa § 440 ods. 1 písm. f) Správneho súdneho poriadku,

najvyšší súd nielenže odkázal na citovanú pasáž rozsudku krajského súdu, ale taktiež doplnil,

že dôvodom úspechu sťažovateľa v procese prieskumu zákonnosti rozhodnutia o jeho preložení

(sp. zn. 5Sžk/17/2017) „sú otázky procesnoprávnej povahy týkajúce sa podaného odvolania proti

Personálnemu rozkazu riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline č. 276

zo 17. júna 2016 o preložení žalobcu podľa § 35 ods. 1 písm. h) zák. č. 73/1998 Z.z. (posúdenie

včasnosti podania odvolania a príslušnosti odvolacieho orgánu - body 59-61 uvedeného

rozsudku)“. Na základe toho potom najvyšší súd uzavrel, že „obsah predmetného rozsudku NS SR

z 22.11.2018, ako aj celého administratívneho konania týkajúceho sa preloženia žalobcu

na inú pozíciu v policajnom zbore, nemá žiaden zásadný právny dopad na preskúmavanú právnu

vec“.

13. Oboznámiac sa s citovanými časťami oboch rozhodnutí správnych súdov, ústavný súd

konštatuje, že najvyšší súd sťažovateľovi vysvetlil, prečo autoritatívne deklarovaná nezákonnosť

rozhodnutia o preložení sťažovateľa nepredstavuje skutočnosť rozhodujúcu pre proces

poskytovania súdnej ochrany v konaní o správnej žalobe sťažovateľa podanej proti rozhodnutiu

o jeho uvoľnení zo služobného pomeru a, pokiaľ ide dôvody, založenej na absencii slobody vôle pri

podávaní žiadosti o uvoľnenie. Najvyšší súd, reagujúc na sťažovateľov kasačný dôvod podľa § 440

ods. 1 písm. f) Správneho súdneho poriadku, výstižne naznačil, že k vyhoveniu správnej žalobe

sťažovateľa proti rozhodnutiu o jeho preložení neviedlo pochybenie konajúcich správnych orgánov

v rovine hmotného práva. Rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 5Sžk/17/2017 teda

nepreukazuje hmotnoprávnu nedôvodnosť preloženia sťažovateľa. Preto ak sťažovateľ sám dôvodil,

že žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru podával pod vplyvom ním tvrdeného poznatku

o pretrvávaní stavu spôsobeného vydaním rozhodnutia o jeho preložení, potom sa na tomto stave

vyhovujúcim rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžk/17/2017 materiálne nič nezmenilo, keďže

uvedený rozsudok nijako nespochybnil existenciu hmotnoprávneho dôvodu na preloženie

sťažovateľa v čase, keď k nemu došlo, ale konajúcim správnym orgánom vytkol „iba“ procesnú

chybu pri posúdení včasnosti sťažovateľovho odvolania v príslušnom správnom konaní.

14. Z uvedeného dôvodu ústavný súd vyhodnocuje námietku nedostatočnosti odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ako nedôvodnú.

15. Zároveň však neušlo pozornosti ústavného súdu, že v rozsudku sp. zn. 5Sžk/17/2017 najvyšší

súd zrušil nielen rozhodnutie žalovaného správneho orgánu o odvolaní, ale aj prvostupňové

administratívne rozhodnutie o preložení sťažovateľa, keďže upozornil na ďalší súvisiaci rozsudok

najvyššieho súdu č. k. 5Sž/2/2016-51 z 10. apríla 2017 o nezákonnosti rozhodnutia Národného

bezpečnostného úradu o nesplnení predpokladov bezpečnostnej spoľahlivosti sťažovateľa,

ktoré tvorilo podklad pre rozhodnutie o sťažovateľovom preložení. Takto najvyšší súd v rozsudku

sp. zn. 5Sžk/17/2017 naznačil, že pri preložení sťažovateľa došlo k vade aj v rovine hmotného 5

práva, ktorú po vrátení veci bude potrebné pri opätovnom rozhodovaní o preložení sťažovateľa

vziať do úvahy.

16. Aj keď skutočnosti rekapitulované v predchádzajúcom odseku sťažovateľ v ústavnej sťažnosti

ako jej dôvod nepredniesol, ústavný súd v záujme dosiahnutia komplexného pohľadu na celú

sťažovateľovu kauzu ústiaceho do čo najpresvedčivejšieho odôvodnenia nevyhovujúceho výroku

svojho nálezu zdôrazňuje, že ani strata hmotnoprávneho základu pre rozhodnutie o sťažovateľovom

preložení nie je spôsobilá viesť k odlišnému pohľadu ústavného súdu na kvalitu odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

17. Sťažovateľova argumentácia totiž opomína fakt, že služobný pomer príslušníka ozbrojených

bezpečnostných zborov v zmysle zákona o služobnom pomere policajtov je, čo sa týka vzniku,

existencie o zániku, modelovaný nie na zmluvnom (súkromnoprávnom) princípe,

ale verejnoprávnymi aktmi – personálnymi rozkazmi majúcimi povahu individuálnych správnych

aktov. Na tie sa na rozdiel od kontraktov súkromnoprávnej povahy viaže prezumpcia zákonnosti.

Rozhodnutie o služobnom pomere (v okolnostiach veci rozhodnutie o preložení alebo rozhodnutie

o uvoľnení zo služobného pomeru) sa preto považuje za súladné so zákonom dovtedy,

kým kompetentný orgán verejnej moci nekonštatuje jeho nezákonnosť. Iba v prípadoch, keď právna

norma ustanoví priamu závislosť jedného druhu rozhodnutia od iného druhu, môže mať

konštatovanie nezákonnosti prvotného rozhodnutia priamy dopad na nezákonnosť

od neho závislého rozhodnutia.

18. V sťažovateľovej veci však zákonnou podmienkou pre rozhodnutie o uvoľnení zo služobného

pomeru nie je právoplatné rozhodnutie o jeho preložení. Jedinou podmienkou pre rozhodnutie

o uvoľnení zo služobného pomeru podľa § 191 zákona o služobnom pomere policajtov je žiadosť

policajta. Preto ani prípadná nezákonnosť (a zrušenie) rozhodnutia o preložení pre vadu

hmotnoprávnej povahy nevedie bez ďalšieho automaticky k nevyhnutnosti konštatovať

nezákonnosť rozhodnutia o uvoľnení zo služobného pomeru. Správne potom najvyšší súd

v ústavnou sťažnosťou napadnutom rozsudku konštatoval, že obsah rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. 5Sžk/17/2017 „nemá žiaden zásadný právny dopad na preskúmavanú právnu vec“.

Z rovnakých dôvodov potom nebolo ani potrebné, aby sa najvyšší súd zaoberal argumentom

sťažovateľa, že so svojím preložením nevyslovil súhlas ani oň nepožiadal.

19. Akokoľvek sa popísané vzájomné vzťahy rôznych druhov správnych aktov vydávaných

podľa zákona o služobnom pomere policajtov javia na prvý pohľad ako formalistické

a neposkytujúce potrebný priestor pre poskytnutie efektívnej súdnej ochrany sťažovateľovi,

ich aktuálna podoba je výsledkom vôle zákonodarcu, ktorú je súd v správnom súdnictve povinný

rešpektovať. Preto potom ani ústavný súd nemôže vyhovieť ústavnej sťažnosti a zaviazať

všeobecný (správny) súd na poskytnutie súdnej ochrany v podobe, ktorá by bola v rozpore s vôľou

zákonodarcu.

20. Kauza sťažovateľa ako celok sa tak v konečnom dôsledku správne koncentrovala do posúdenia

slobody sťažovateľovej vôle pri podávaní žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru. Sťažovateľ

však, ako už bolo uvedené v bode 10 odôvodnenia tohto nálezu, od ústavného súdu nežiada,

aby preskúmal, či najvyšší súd jeho vec správne právne posúdil. Dôvodom ústavnej sťažnosti,

ktorým je podľa § 45 zákona o ústavnom súde ústavný súd viazaný, teda podľa výslovne prejavenej

vôle sťažovateľa nemá byť nesprávnosť posúdenia slobody vôle sťažovateľa pri podávaní žiadosti 6

podľa § 191 zákona o služobnom pomere policajtov najvyšším súdom. Napriek tomu ústavný súd

neprehliadol, že sťažovateľove námietky voči odôvodneniu rozsudku najvyššieho súdu rozvíjaním

jeho argumentačných úvah napokon vyústili do kritiky, podľa ktorej sa najvyšší súd „obmedzil

na konštatovanie, že obsah Rozsudku o nezákonnosti preloženia nemá žiaden zásadný právny dopad

na preskúmavanú právnu vec a že skutkové okolnosti prejavu vôle sťažovateľa nenavodzujú

možnosť posúdenia Žiadosti o uvoľnenie a nasledujúceho postupu sťažovateľa ako neslobodného,

skratového správania sa spôsobujúceho neplatnosť jeho právneho úkonu. Konkrétne

ide o argument, že sťažovateľ bol k podaniu Žiadosti o uvoľnenie donútený nezákonným

Personálnym rozkazom o preložení, ktorého nezákonnosť sa v priebehu súdneho konania navyše

preukázala tým, že Personálny rozkaz o preložení bol pre nezákonnosť zrušený správnym súdom

v samostatnom súdnom konaní, a preto Žiadosť o uvoľnenie nebola slobodne a platne podaná

a Personálny rozkaz o uvoľnení vydaný na jej základe je nezákonný. Keďže bol tento argument

pre konanie rozhodujúci, v súlade s názorom Ústavného súdu si takýto argument vyžadoval

špecifickú odpoveď, ktorá v odôvodnení Napadnutého rozhodnutia absentuje.“.

21. Aj v tomto segmente sa však ústavný súd so sťažovateľom nestotožňuje. Najvyšší súd venoval

otázke slobody sťažovateľovej vôle pri podávaní žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru

dostatok pozornosti. Zdôraznil špecifiká predmetu právnej úpravy uplatnenej v sťažovateľovej veci,

ktorá má povahu prísnych pravidiel personálnych vzťahov v ozbrojených bezpečnostných zboroch,

a následne s poukazom na časové okolnosti relevantných právnych skutočností uzavrel, že podanie

žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru nepredstavovalo neslobodné konanie. Ústavný súd

tu pripomína nadväznosť na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, keďže odôvodnenia oboch

rozsudkov v sťažovateľovej veci je potrebné vnímať ako jeden celok. Krajský súd kvalifikoval

pokles sťažovateľových príjmov po preložení na inú pozíciu iba ako „pohnútky, ktoré sami o sebe

nedeterminovali jeho správanie, podanie žiadosti, ale predstavujú len predpoklady,

z ktorých žalobca vychádzal pri utváraní vôle podať žiadosť. Predpokladom platnosti písomných

právnych úkonov je podpis konajúcej osoby, a to zvyčajne podpis vlastnoručný. Podanú žiadosť

nemožno vyhodnotiť ako podanú tretou osobou alebo pod fyzickým nátlakom alebo psychickým

nátlakom v zmysle bezprávnej vyhrážky. Rozhodnutie o preložení nepredstavuje bezprávnu

vyhrážku, ktorá by odvodňovala záver, že žalobca bol psychický donútený podať žiadosť

o uvoľnenie zo služobného pomeru.“.

22. Nemožno preto prijať argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej najvyšší súd, dôvody rozsudku

ktorého je nevyhnutné posudzovať v nerozlučnej spätosti s dôvodmi rozsudku krajského súdu,

nedal odpoveď na súvislosť medzi personálnym rozkazom o preložení a slobodou sťažovateľa

pri podávaní žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru.

23. Argumenty ústavnej sťažnosti, ktorými sťažovateľ určil medze na prieskum napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodné. Preto bolo potrebné ústavnej

sťažnosti nevyhovieť.

24. Ako obiter dictum ústavný súd dodáva, že slobodu ako vlastnosť vôle a zároveň nevyhnutnú

podmienku platnosti právneho úkonu už rímsko-právna doktrína spochybňovala v prípadoch,

keď donútenie bolo nespravodlivé a založené na hrozbe ťažkej ujmy (ohrozenie života, osobnej

slobody alebo telesnej integrity). Aktuálna odborná literatúra v tomto smere kriticky poznamenáva,

že v právnej praxi sa niekedy prejavuje nežiaduci trend k oslabovaniu závažnosti hroziacej ujmy, 7

pričom „svobodu vůle jako právní kategorii nelze ztotožňovat s obdobnou kategorií filosofickou,

případně psychologickou; nedostatek svobodné vůle je jen tam, kde platné právo vadu v jejím

utváření považuje za významnou. Např. pokud někdo pod vlivem poklesu příjmů prodá dům,

jehož provoz je drahý, a koupí si byt, nevytváří se jeho vůle zcela svobodně, ovšem o její nesvobodě

ve smyslu obč. zák. nelze hovořit“ (Spáčil, J. Právní úkony učiněné pod vlivem bezprávné výhrůžky

a v tísni; jejich vzájemný poměr. In. ASPI – Původní nebo upravené texty pro ASPI, 2003,

ID LIT26772CZ). Oddelenosť ústavného súdu od systému všeobecného súdnictva

preto nedovoľuje, aby ústavný súd nahradil právny záver krajského súdu i najvyššieho súdu,

ktoré zrozumiteľne vysvetlili, že predchádzajúce rozhodnutie o preložení sťažovateľa na menej

platené miesto nemožno považovať za akýkoľvek prvok donútenia k žiadosti o uvoľnenie

zo služobného pomeru. K tomuto úkonu nebol žiadnym spôsobom či už priamo

alebo, ako sťažovateľ tvrdí, nepriamo nútený, keďže ak by tento úkon neurobil, nehrozil

mu už z toho, či tento úkon urobí alebo neurobí, žiaden ďalší následok ako ten, ktorý mal byť

vyvolaný jeho preložením. I keď následok preloženia sa pri sťažovateľovi nevyhnutne mal prejaviť

v jeho finančnej ujme, táto finančná ujma nemohla pôsobiť ako forma psychického nátlaku

na to, aby požiadal o uvoľnenie zo služobného pomeru, a tak si svojím vlastným konaním spôsobil

pravdepodobne ujmu ešte vážnejšiu.

25. Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripája k tomuto rozhodnutiu odlišné stanovisko sudca

Peter Straka, ktoré sa týka výroku a aj odôvodnenia rozhodnutia.

Pou čen i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2021

Robert Šorl

predseda senátu