III. ÚS 403/2011 — III. ÚS 403/2011 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 403/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť V. S., T., zastúpeného advokátkou Mgr. R. P.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava

v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 280/00 a Krajského súdu v Trnave v konaniach

vedených pod sp. zn. 11 Co 53/2010 a sp. zn. 11 Co 54/2010 v období po právoplatnosti

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 301/09 z 26. novembra 2009

a takto

ro zhodo l :

Sťažnosť V. S. odmieta.

Odôvodn en i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2011

doručená sťažnosť V. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 280/00 a Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský

súd“) po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III . ÚS 301/09 z 26. novembra 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „od podania návrhu žaloby dňa 22.09.2000

uplynula lehota takmer 11 rokov a spor nieje do dnešného dňa právoplatne ukončený.

Momentálne by sa mal spor nachádzať v odvolacom konaní na Krajskom súde

v Trnave na základe podaného už tretíkrát odvolania zo dňa 28.06.2009, osobne doručené

OS v Trnave dňa 06.07.2009.

Sudkyňa JUDr. Z. Z. vo veci neefektívne koná, robí vo veci zbytočné súdne prieťahy,

neoprávnene mi vyrubuje súdne trovy a vo veci po zaplatení súdnych trov nekoná.

Od podania odvolania - doručené osobne Okresnému súdu v Trnave dňa 06.07.2009

uplynula bez pár dní lehota dvoch rokov a vo veci nie je právoplatne rozhodnuté...“

Sťažovateľ je presvedčený o tom, že dochádza k porušovaniu jeho práv

na prerokovanie veci v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto žiada

ústavný súd, aby rozhodol týmto nálezom:

„1. Okresný súd v Trnave a následne aj Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod

sp. zn.: 18C 280/00 porušili základné právo V. S. na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo

na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu v Trnave a Krajskému súdu v Trnave prikazuje, aby v konaní

vedenom pod sp. zn.: 18C 280/00 konal efektívne a bez zbytočných prieťahov.

3. V. S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 25.000.-EUR, ktoré

mu je povinný Okresný súd v Trnave vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti

rozhodnutia.

4. V. S. priznáva vzniknuté trovy právneho zastupovania pred ústavným súdom.“

2 II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu

týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

3 ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa štandardnej

judikatúry ústavného súdu vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa

namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy

netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (IV. ÚS 343/04,

III. ÚS 59/05).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah

v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02).

Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý

možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti

veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými

prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2

ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Sťažovateľ po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 301/09

z 26. novembra 2009 (ktorým ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva podľa

čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom

konaní) svojou sťažnosťou napáda postup okresného súdu, ako aj krajského súdu „v konaní

vedenom pod sp. zn. 18 C 280/00“ z dôvodu zbytočných prieťahov, ktorým mali byť

porušené jeho označené práva.

V danej veci sťažovateľa ústavný súd v súčinnosti s krajským súdom zistil, že

sťažovateľ okrem odvolania proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 18 C 280/00 z 10. júna

2009 podal aj ďalšie odvolania proti dvom uzneseniam okresného súdu, a to uzneseniu,

ktorým mu okresný súd nepriznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov (poplatok

za odvolanie, pozn.) potom, ako sťažovateľ na výzvu súdu na zaplatenie poplatku

za odvolanie reagoval žiadosťou o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Druhým

4 uznesením okresný súd rozhodol o zrušení uznesenia, ktorým vyrubil súdny poplatok za

odvolanie, proti ktorému sa sťažovateľ tiež odvolal, hoci predmetné uznesenie bolo v jeho

prospech. Vzhľadom na uvedené okresný súd doručil súdny spis na krajský súd 14. apríla

2010 pre účely rozhodnutia o podaných odvolaniach sťažovateľa proti uvedeným

uzneseniam, ktoré sú tam vedené pod sp. zn. 11 Co 53/2010 (konanie o odvolaní proti

uzneseniu okresného súdu o nepriznaní oslobodenia od platenia súdneho poplatku

za odvolanie, pozn.) a sp. zn. 11 Co 54/2010 (konanie o odvolaní proti uzneseniu okresného

súdu o zrušení vyrubeného poplatku za odvolanie, pozn.).

1. Z uvedených zistení ústavného súdu vyplýva, že súdny spis bol okresným súdom

predložený krajskému súdu po vykonaní nevyhnutných procesných úkonov 14. apríla 2010.

Od toho momentu už okresný súd v danom štádiu konania nemohol spôsobovať zbytočné

prieťahy v napadnutom konaní, pretože vykonal všetky do úvahy prichádzajúce úkony.

Pri posudzovaní časového obdobia od právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn.

III. ÚS 301/09 z 26. novembra 2009 do doručenia súdneho spisu krajskému súdu (14. apríla

2010) ubehli necelé 4 mesiace, čo nesignalizuje možnosť existencie zbytočných prieťahov

zo strany okresného súdu v rámci posudzovaného obdobia po právoplatnosti uvedeného

nálezu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal

porušenie práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom sp. zn. 18 C 280/2000, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. Ako už bolo uvedené, súdny spis bol krajskému súdu ako odvolaciemu súdu

doručený 14. apríla 2010. Až predložením súdneho spisu súdom prvého stupňa začína

konanie na odvolacom súde.

Ústavný súd považuje za nevyhnutné poukázať na nedostatok sťažnosti ako celku

a zároveň aj jej petitu, v ktorej sťažovateľ napriek kvalifikovanému právnemu zastúpeniu

neidentifikoval napadnuté konanie pred krajským súdom uvedením jej spisovej značky

a tiež nepredložil ústavnému súdu dôkaz, že by podal predsedovi krajského súdu sťažnosť

na prieťahy v predmetnom konaní pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Z obsahu

sťažnosti tiež nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti vo vzťahu

5 k postupu krajského súdu podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany

sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa. V súvislosti s uvedeným ústavný súd

dopytom na krajskom súde zistil, že sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v predmetných

konaniach vedených pred krajským súdom (sp. zn. 11 Co 53/2010 a sp. zn. 11 Co 54/2010)

pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nepodal.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že v prípadoch

sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred

všeobecným súdom, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje preukázanie

využitia právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo podľa § 17

ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov

Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich

(zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov [platného do 31. marca 2005

(ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“)] a od 1. apríla 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62

a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej

len „zákon o súdoch“).

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),

že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy

v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav

zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48

ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne

prostriedky, ktoré mal do 31. marca 2005 k dispozícii podľa zákona o štátnej správe súdov

a v súčasnosti podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

6 Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle

citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných

práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj základným právom

na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť

takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní

potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach

zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy

aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b)

a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že

„Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní“.

V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý

vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán

poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí

vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté

nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov

alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných

práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných

predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda

podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred

ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,

že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

7 inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Podľa názoru ústavného súdu z koncepcie inštitútu sťažnosti podľa § 62 a nasl.

zákona o súdoch tiež vyplýva, že túto účastník môže podať na príslušnom súde vyššieho

stupňa aj v prípade, že ústavný súd vo vzťahu k postupu súdu na predchádzajúcom stupni

v tom istom konaní vyslovil porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, respektíve práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tento názor má oporu v § 63

ods. 1 zákona o súdoch, podľa ktorého sťažnosti vybavuje predseda príslušného súdu.

Napokon aj ústavný súd vyslovuje ne/porušenie týchto práv vo vzťahu k postupu

konkrétneho súdu a v prípade vyslovenia porušenia týchto práv podľa § 56 ods. 1 zákona

o ústavnom súde môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou

nečinnosťou (teda konkrétny súd), vo veci konal.

Keďže ústavný súd, ako už bolo uvedené, z obsahu sťažnosti ani u označeného

porušovateľa uvedeného základného práva (krajského súdu, pozn.) nezistil, že by sťažovateľ

podal predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy v predmetných konaniach, a ani

z obsahu sťažnosti nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa

§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov hodných

osobitného zreteľa, sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde

odmietol ako neprípustnú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011

8