II. ÚS 282/2020 — II. ÚS 282/2020 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 282/2020-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátkou JUDr. Elenou

Ľalíkovou, Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

7 Cdo 192/2018 z 30. septembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť odmieta ako zjavne neopodstatnenú. Odôvodnenie:

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

31. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 192/2018

z 30. septembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou

na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) zaregistrovanou

pod sp. zn. 4 C 2/2014 domáhal vypratania nehnuteľnosti proti žalovanej. Žalovaná

v označenom konaní vzniesla vzájomný návrh na určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti. Okresný súd rozhodol v označenej veci rozsudkom sp. zn. 4 C 2/2014

z 24. júna 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že návrh sťažovateľa o uloženie

povinnosti žalovanej vypratať nehnuteľnosti zamietol (prvý výrok, pozn.) a určil, že

žalovaná je spoluvlastníkom spornej nehnuteľnosti v spoluvlastníckom podiele 1/2. Tretím

výrokom rozsudku okresný súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalovanej priznal

náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu

odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

sp. zn. 5 Co 753/2015 z 27. apríla 2016 tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako

vecne správne. Proti označenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 12/2017 z 25. októbra 2017 tak, že

dovolanie odmietol ako procesne neprípustné. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu

dovolacieho súdu ústavnú sťažnosť, o ktorej rozhodol ústavný súd nálezom sp. zn.

III. ÚS 82/2018 zo 17. júla 2018 tak, že vzhľadom na zistené porušenie práva na

2 spravodlivý proces ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd opätovne rozhodol o dovolaní sťažovateľa

napadnutým uznesením, ktorým dovolanie opäť odmietol.

3. Sťažovateľ nespokojný s výsledkom konania v jeho veci podáva ústavnú sťažnosť,

v ktorej atakuje právne závery, na ktorých stojí napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

a tvrdí, že najvyšší súd nesprávne a svojvoľne jeho vec posúdil a rozhodol arbitrárne.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd po zmene procesného kódexu z Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) na Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) mechanicky

a bezmyšlienkovite aplikoval judikatúru vzťahujúcu sa k § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ktorá

podľa neho nie je aplikovateľná na súčasný dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420

písm. f) CSP, pretože nezahŕňa všetky prípady, v ktorých môže dochádzať k porušeniu

práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP. Tvrdí, že pri „zmenených

procesných predpisoch sú nepoužiteľné všetky precedenty, viažuce sa k dovolaciemu

konaniu podľa OSP“. V nadväznosti na to skutkovo argumentuje, spochybňuje závery

krajského súdu a tvrdí, že z vykonaného dokazovania nevyplynul záver, že svedkovia

žalovanej potvrdili, že bola uzavretá dohoda pred výstavbou domu, ale len to, že keď sa

stavba postaví a skolauduje, sťažovateľ „prepíše“ polovicu domu na žalovanú. Z uvedeného

sťažovateľ konkludentne vyvodzuje, že bolo potrebné za daných skutkových okolností

uzavrieť písomnú dohodu, preto závery krajského súdu nemôžu obstáť, preto mal najvyšší

súd vstúpiť do rozhodovacieho procesu a meritórne posúdiť žalobný nárok žalovanej.

Vychádzajúc z prezentovanej argumentácie, sťažovateľ je toho názoru, že táto otázka zatiaľ

v judikatúre dovolacieho súdu riešená nebola, preto bol podľa názoru sťažovateľa naplnený

dôvod prípustnosti dovolania sťažovateľa podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Sťažovateľ

na základe uvedeného tvrdí, že najvyšší súd mu neposkytol ochranu jeho označeným

právam, preto jeho napadnutým uznesením malo dôjsť k porušeniu označených práv

sťažovateľa.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom v takomto

znení:

3 „1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1, ústavy a spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, postupom NS v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 192/2018 a jeho

uznesením z 30. septembra 2019 porušené boli.

2. Uznesením NS z 30. septembra 2019, sp. zn. 7 Cdo 192/2018 zrušuje a vec sa

vracia NS na ďalšie konanie.

3. priznáva náhrada trov konania v sume 623,26 eur...“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení zákona č 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

4 zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

11. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,

5 alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). V súvislosti

so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami

všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní

o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé

súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej

interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07,

I. ÚS 272/09).

12. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

6 c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

II. ÚS 410/06).

III.

Samotné posúdenie veci ústavným súdom

13. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

a analogického práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata

jeho argumentácie spočíva v nesúhlase s právnymi závermi najvyššieho súdu, ktorý mu

údajne neposkytol súdnu ochranu z arbitrárnych a ústavne neudržateľných dôvodov.

14. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov, sa ústavný súd oboznámil s tými časťami odôvodnenia

napadnutého uznesenia súdu, ktoré boli pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti v tejto časti

podstatné. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku konštatoval, že

namietaný dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, spočívajúci

v arbitrárnosti odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, nie je daný, pretože krajský súd

svoje rozhodnutie odôvodnil dostatočne, a preto ho nebolo možné považovať za arbitrárne

do tej miery, aby založilo výnimku zo zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu

R 2/2016 (body 25, 26 odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).

K uvedenému ústavný súd dodáva, že predmetné stanovisko je plne aplikovateľné aj

na novú procesnú úpravu vo vzťahu k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f)

CSP. K ďalšej namietanej vade zakladajúcej údajnú zmätočnosť konania, spočívajúcu

v nenariadení pojednávania v konaní pred odvolacím súdom, najvyšší súd v bodoch 21 a 22

odôvodnenia svojho napadnutého uznesenia uviedol, že neexistovala žiadna z prekážok

ustanovená a upravená v § 214 ods. 1 OSP (v platnom znení v rozhodnom čase, pozn.),

a teda boli splnené procesné podmienky, ktoré umožňovali krajskému súdu rozhodnúť aj

bez nariadenia ústneho pojednávania.

7 15. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietaný dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421

ods. 1 písm. b) CSP, najvyšší súd konštatoval, že za relevantnú nemožno považovať otázku

určenia presnej výšky podielu a prípadného práva na vyrovnanie sa za získaný majetok.

Keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dohoda o založení spoluvlastníckych

podielov v rozsahu 1/2 bola preukázaná výpoveďami svedkov, táto sťažovateľom nastolená

otázka nebola posudzovaná a od jej vyriešenia rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo.

Preto najvyšší súd konštatoval neopodstatnenosť vyvodenia prípustnosti svojho dovolania

podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným len dodal, že pokiaľ

sťažovateľ spochybňoval určenie veľkosti spoluvlastníckych podielov, táto otázka je

otázkou skutkovou (body 30 a 31 odôvodnenia napadnutého uznesenia) a nie právnou.

16. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia konštatuje, že

sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že najvyšší súd vyhodnotil všetky relevantné

a rozhodné skutočnosti v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v napadnutom uznesení dostal ústavne konformné odpovede na všetky podstatné okolnosti

prípadu v súvislosti s namietanými dôvodmi svojho dovolania. V tejto súvislosti už ústavný

súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,

resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutých rozhodnutí, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

17. Ústavný súd preto konštatuje, že dôvody napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu

a relevantných právnych noriem.

8 18. Takisto nemožno v okolnostiach posudzovanej veci súhlasiť s názorom

sťažovateľa, že judikatúra viažuca sa na predošlý procesný kódex Občianskeho súdneho

poriadku je en bloc nepoužiteľná. Ústavný súd k uvedenej problematike dodáva, že je ju

potrebné vnímať v kontexte novej právnej úpravy a citlivo posudzovať jej aplikovateľnosť.

Pokiaľ ide o vady zmätočnosti konania podľa § 237 OSP, tieto boli premietnuté do nového

procesného kódexu v § 420 CSP. Ide v princípe totožnú právnu úpravu vád zmätočnosti

[s výnimkou vady podľa § 237 písm. f) OSP, pozn.], preto aj judikatúra viažuca sa

k Občianskeho súdnemu poriadku je v princípe aplikovateľná, pokiaľ neexistujú odlišnosti

v samotnej súvisiacej procesnej úprave (napr. spočívajúce v odlišnej úprave procesných

inštitútov v porovnaní s OSP, pozn.). Pokiaľ však ide o vadu zmätočnosti podľa § 237 písm.

f) OSP v porovnaní s vadou podľa § 420 ods. 1 písm. f) CSP, je potrebné konštatovať, že aj

judikatúra viažuca sa na § 237 písm. f) OSP sa postupne vyvíjala najmä v dôsledku

rozhodnutí ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),

pričom sa postupne približovala svojím obsahom k poskytovaniu garancií spravodlivého

procesu v porovnateľnom rozsahu tak, ako ho vníma aj ESĽP. Zákonodarca vzhľadom

na uvedené, pri koncipovaní charakteru vady podľa § 420 písm. f) CSP, túto vadu

naformuloval a rozšíril tak, že pod ňu spadajú všetky prípady porušenia práv na spravodlivý

proces, ktoré vznikli v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, a to

za predpokladu, že tieto porušenia majú ústavnoprávnu relevanciu, resp. intenzitu.

19. Preto v kontexte posudzovaného prípadu, keď sťažovateľ namietal arbitrárnosť

postupu, ako aj samotného odôvodnenia rozsudku krajského súdu v dovolacom konaní,

v dôsledku nedostatočného vyhodnotenia skutkového stavu a z toho plynúce nesprávne

právne posúdenie veci, ktoré malo vyústiť až do vady podľa § 420 písm. f) CSP, ústavný

súd v tejto súvislosti konštatuje, že táto vada by bola naplnená napríklad vtedy, ak by

odôvodnenie rozhodnutia bolo nepreskúmateľné do tej miery, že by nedávalo konzistentné

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03,

III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Preto ak najvyšší súd uviedol, že v danom prípade nejde

o rozhodnutie, ktorého odôvodnenie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných

pre rozhodnutie súdu v zmysle stanoviska najvyššieho súdu R 2/2016, rešpektoval tým

9 garancie spravodlivého procesu tak, ako sú vnímané aj ústavným súdom, len ich vyjadril

inými slovami. Ústavný súd preto (po posúdení odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu)

záver najvyššieho súdu rozhodne nepovažuje za arbitrárny, prípadne zjavne neodôvodnený

a v kontexte obsahu namietanej vady aj aplikovateľný na prípad sťažovateľa, a to aj napriek

tomu, že ide o judikatúru viažucu sa k predošlej právnej úprave, teda Občianskemu

súdnemu poriadku.

20. Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že niet relevantnej

spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu alebo postupom, ktorý mu

predchádzal a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na ústavne akceptovateľnú

odôvodnenosť napadnutého uznesenia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,

III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

21. Nad rámec už uvedených dôvodov ústavný súd dodáva, že sťažovateľ sám

stanovil rozsah a predmet svojej sťažnosti, pričom za porušovateľa svojich práv vo svojej

sťažnosti označil len najvyšší súd (podobne ako aj v konaní vedenom pred ústavným súdom

pod sp. zn. III. ÚS 82/2018, pozn.). Sťažovateľ konkrétne svojou sťažnosťou napádal len

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako výsledok dovolacieho konania a postup súdu

v dovolacom konaní. Rozsah prieskumu v rámci dovolacieho konania je však striktne

limitovaný a viazaný na existenciu označených dôvodov zakladajúcich prípustnosť

dovolania. Pokiaľ označený dôvod prípustnosti dovolania nebol daný, čo v konkrétnom

prípade najvyšší súd konštatoval a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, nemožno

v skutočnosti, že sa najvyšší súd meritórne nezaoberal údajným nesprávnym právnym

posúdením veci, vidieť porušenie základných práv alebo slobôd.

10 22. Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších

nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval, pretože tieto sú

viazané na to, že ústavný súd sťažnostiam vyhovie.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu

11