IV. ÚS 71/2011 — IV. ÚS 71/2011 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 71/2011-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho o sťažnosti M. S. a A. S., B., zastúpených Advokátskou kanceláriou P., B.,

konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. K., vo veci namietaného porušenia

ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 260/08-315 z 26.

januára 2010, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

rozhodol:

1. Základné právo M. S. a A. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5

Co 260/08-315 z 26. januára 2010 porušené boli. 2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 260/08-315 z 26. januára 2010

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť M. S. a A. S. trovy konania v

sume 321,09 € (slovom tristodvadsaťjeden eur a deväť centov) na účet ich právneho

zástupcu P., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovuje.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2010

doručená sťažnosť M. S. a A. S., B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou

kanceláriou P., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. K., vo veci

namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 260/08-315 z

26. januára 2010.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli:

«... Navrhovatelia v konaní, ktorého je napadnuté rozhodnutie výsledkom, teda p. A.

B., O. B., p. F. H. a p. J. H. (ďalej spolu len „navrhovatelia“) sa návrhom, podaným 19.

februára 2004 na Okresnom súde Bratislava IV. (ďalej len „okresný súd“), ako

spoluvlastníci nehnuteľností, susediacich s nehnuteľnosťou a realizovanou stavbou

sťažovateľov, domáhali nároku na náhradu škody v sume 600 698,- Sk s príslušenstvom,

ktorá im podľa návrhu mala vzniknúť nepovolenou stavebnou činnosťou sťažovateľov tak,

ako bola vyšpecifikovaná v znaleckom posudku, priloženom k návrhu navrhovateľov.

Okresný súd o návrhu konal v konaní sp. zn. 4 C 40/2004.

2 Sťažovatelia v reakcii na návrh uviedli, že na predmetnú činnosť mali stavebné

povolenie, ktoré bolo právoplatné a bolo zrušené až rok po jeho právoplatnosti, pričom

po jeho zrušení stavebné práce nevykonávali. Zároveň namietali, že v čase výkonu

stavebných prác na základe stavebného povolenia nedošlo k činnosti, ktorou by mohla byť

a bola spôsobená škoda.

Okresný súd vo veci nariadil znalecké dokazovanie a ustanovil 21. marca 2007

znalkyňu Ing. O. I., (ďalej len „znalkyňa“), ktorá dňa 21. júla 2007 predložila znalecký

posudok č. 18/2007. Na základe tohto znaleckého posudku navrhovatelia vzali návrh v časti

späť. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 30. mája 2008, sp. zn. 4 C 40/2004-

241, pričom znalecký posudok č. 18/2007 bol kľúčovým dôkazom, na základe ktorého

okresný súd (i) dospel k záveru o porušení právnej povinnosti sťažovateľov, aj (ii) ustálil

výšku škody. Pokiaľ ide o zavinenie, okresný súd, s odkazom na § 420a ods. 1 a ods. 2 písm.

c) Občianskeho zákonníka, dospel k záveru, že ide o zodpovednosť objektívnu a príčinnú

súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody len skonštatoval, bez

akéhokoľvek vysvetlenia dôvodov, na základe ktorých k tomu dospel.

Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom namietli

najmä neexistenciu príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a vznikom škody

a samotný znalecký posudok č. 18/2007, ktorý bol pre prvostupňové rozhodnutie kľúčový.

Zopakoval tiež aj to, že ich práce boli vykonávané na základe stavebného povolenia a tiež,

že škoda na nehnuteľnosti navrhovateľov existovala v určitom rozsahu už pred začatím

výkonu prác sťažovateľov, pričom navrhovatelia boli už v tom čase zaviazaní rozhodnutím

stavebného úradu na prijatie stavebných opatrení, ktoré mali zabrániť práve vzniku škody,

ktorá bola predmetom žalovaného nároku. Poukázali aj na to, že škoda vznikla

a pretrvávajúco vznikala v dôsledku pôsobenia nezachytávanej a neodvádzanej dažďovej

vody zo strechy samotných navrhovateľov, ktorej zachytávanie a zvod odmietli realizovať

vraj z dôvodu nedostatku peňazí a z dôvodu, že nemajú právnu povinnosť takúto stavebnú

úpravu vykonať aj napriek tomu, že na jej vykonanie boli zaviazaní stavebným úradom.

Ponuky sťažovateľov, že na vlastné náklady zabezpečia a vykonajú zachytávanie a odvod

dažďovej vody zo strechy, navrhovatelia odmietli. K podanému odvolaniu podali

sťažovatelia aj doplnenie odvolania zo dňa 5. októbra 2009 v ktorom o. i. uviedli aj to, že

3 znalecký posudok č. 18/2007 bol vypracovaný s použitím v tom čase už neúčinného

právneho predpisu.

O odvolaní navrhovateľov rozhodol krajský súd napadnutým rozhodnutím, ktorým

potvrdil rozsudok okresného súdu. Krajský súd sa stotožnil s ustáleným skutkovým stavom

a s odôvodnením okresného súdu a obmedzil sa na podrobnejšiu rekapituláciu argumentov

v prospech identifikácie činnosti, ktorou mala vzniknúť škoda a poškodení majetku

navrhovateľov, v ktorom mala škoda spočívať, pri súčasnom konštatovaní príčinnej

súvislosti medzi týmito dvomi skutočnosťami, opäť s odvolaním sa na znalecký posudok

č. 18/2007. Námietky sťažovateľov voči znaleckému posudku č. 18/2007, týkajúce sa

použitia neúčinného právneho predpisu, krajský súd vyhodnotil ako námietky neuplatnené

pred súdom prvého stupňa a preto nenapĺňajúce kritériá uplatnenia odvolacieho dôvodu až

v odvolacom konaní. ...

Zo znaleckého posudku č. 18/2007, časť 6 Použité predpisy vyplýva, že

na vypracovanie znaleckého posudku z odboru stavebníctva, na posúdenie nehnuteľnosti

a spôsobených škôd, použil päť predpisov, z ktorých len jeden má priamy vzťah k predmetu

posudku, pričom práve tento jeden jediný relevantný právny predpis bol v čase

vypracovania znaleckého posudku už sedem rokov neúčinný. Ide o vyhlášku MF TIR

č. 83/1976 Zb., ktorá bola zrušená novelou stavebného zákona č. 237/2000 Z. z. Znalkyňa je

pri vypracovaní znaleckého posudku zodpovedná za jeho obsah, a to aj ak si na čiastkové

otázky pribrala konzultanta z odboru. Inými slovami, obsah znaleckého posudku

predstavuje vždy závery znalca, ktorý ho vypracúva. Ak obsahom znaleckého posudku sú

odpovede (aj) na otázky, týkajúce sa konkrétnych konštrukčných riešení stavby a

potrebných úprav či posudzovanie odborných, technických otázok a znalkyňa sama uvádza,

že pri ich posúdení vychádzala z neúčinného predpisu..., zbavuje to závery znaleckého

posudku a v ňom obsiahnuté zistenia relevancie.

Sťažovatelia si uvedomujú, že úlohou ústavného súdu nie je skúmať správnosť

znaleckých zistení v konaní o ústavnej sťažnosti. Zastávajú však názor, že ak znalkyňa

v znaleckom posudku sama uvádza ako jediný právny predpis so vzťahom k odboru,

v ktorom posudok vyhotovila, predpis, ktorý je neúčinný, postihuje to znalecký posudok

vadou, ktorá nie je formálna, ale má zásadný dopad na relevanciu a teda aj prípustnosť

takéhoto dôkazu. Túto vadu mal vziať do úvahy okresný súd, aj krajský súd a pri

4 vyhodnotení tohto kľúčového dôkazu dať jasnú odpoveď na otázku, prečo dospel k záveru,

že táto vada nemá vplyv na relevanciu obsahu znaleckého posudku k veci samej.

Postup krajského súdu, ktorým tieto námietky sťažovateľov odmietol ako nespôsobilé

byť dôvodom odvolania, neobstoja, keďže nešlo o uplatnenie skutočností, ktoré v rámci

kontradiktórnosti procesu mali uplatniť sťažovatelia už v konaní na prvom stupni. Išlo

o skutočnosti, na ktoré je súd pri hodnotení dôkazu povinný prihliadať ex offo, pretože

v opačnom prípade vyvstávajú zásadné pochybnosti o zákonnosti a spravodlivosti celého

konania, postaveného na takomto dôkaze.

Vo vzťahu k znaleckému posudku v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu

ako aj napadnutého rozhodnutia považujú sťažovatelia za dôležité upriamiť pozornosť aj na

fakt, že podľa OSP je súd povinný položiť znalcovi len skutkové otázky a vyvarovať sa

otázok, ktoré sa vzťahujú na právne posúdenie predmetu znaleckého posudku – a opačne,

do pôsobnosti znalca nepatrí ani vykonávanie dôkazov a posudzovanie právnych otázok.

Zo znaleckého posudku č. 18/2007 celkom zjavne vyplýva, že znalkyňa v otázke č. 2

posudzovala aj oprávnenie sťažovateľov uskutočňovať konkrétne činnosti na základe

stavebného povolenia a konštatovala porušenie stavebného zákona. Inými slovami, ustálila

skutkový stav a identifikovala právnu normu, pod ktorú tento stav subsumovala a vyslovila

záver o porušení zákona, resp. postupe sťažovateľov v súlade s rozhodnutím orgánu

aplikácie práva. Rovnako postupovala vo vzťahu k záveru o príčinnej súvislosti medzi

porušením povinnosti a vznikom škody. Tento záver „prevzal“ aj okresný s potvrdil aj

krajský súd, pričom sa odvolal práve a len na predmetný znalecký posudok. Okresný súd

v rozsudku na str. 5 ods. 6 uvádza, že „Vykonaným znaleckým dokazovaním mal súd za

preukázané, že odporcovia realizovali výstavbu... bez stavebného povolenia, ktoré má

garantovať dodržiavanie zákona... Odporcovia v I. a II. rade pri uskutočňovaní stavieb sa

dopustili porušení príslušných ustanovení Stavebného zákona...“. Rovnako konštatuje

existenciu príčinnej súvislosti. Podľa sťažovateľov znalkyňa nebola oprávnená hodnotiť

právne otázky a tieto jej závery nemali byť pre súd relevantné pri posudzovaní

protiprávnosti konania či oprávnenosti vykonávať stavebnú činnosť sťažovateľom. ...

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vo vzťahu k protiprávnosti činnosti

sťažovateľov vyplýva, že pre záver o protiprávnom konaní, o porušení povinnosti zo zákona

a stavebného povolenia, bol pre okresný súd rozhodujúcim znalecký posudok. Inými

5 slovami, v posúdení právnej otázky súd vychádzal z jej posúdenia znalcom. Iný záver

stručné odôvodnenie rozsudku okresného súdu (str. 5 ods. 6 a 7) neumožňuje, keďže

okresný súd, okrem referencie na znalecké dokazovanie, nedal žiadnu odpoveď na to, akými

úvahami sa riadil a z akých dôvodov dospel k záveru, že sťažovatelia realizovali činnosť bez

stavebného povolenia a taktiež neidentifikoval žiadne ustanovenie stavebného zákona, ktoré

mali sťažovatelia porušiť a akým konaním ho mali porušiť – uviedol len, že sa dopustili

porušení „príslušných ustanovení“ stavebného zákona, čo ani pri najlepšej vôli nie je

možné považovať za jasné odôvodnenie. Krajský súd bol síce podrobnejší, ... ale rovnako

nedal žiadnu odpoveď na otázku, aké konkrétne zákonné ustanovenie či na základe zákona

vydané rozhodnutie bolo ktorou činnosťou porušené. ...

Vo vzťahu k právnej kvalifikácii krajský súd odkázal na rozsudok okresného súdu

preto sa budú sťažovatelia ďalej zaoberať len ním. Z rozsudku okresného súdu vyplýva, že

okresný súd samotnú právnu kvalifikáciu zodpovednosti za škodu ustálil na objektívnej

zodpovednosti za škodu (str. 5 ods. 7). Vo vzťahu k objektívnej zodpovednosti okresný súd v

odôvodnení na str. 5 rozsudku citoval ustanovenia o (objektívnej) zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkovou činnosťou, s odkazom na § 420a ods. 1 a ods. 2 písm. c) OZ,

podľa ktorých „každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí inému prevádzkovou činnosťou.“

(ods. 1) a „Škoda je spôsobená prevádzkovou činnosťou, ak je spôsobená ... oprávneným

vykonávaním alebo zabezpečením prác, ktorými sa spôsobí inému škoda na nehnuteľnosti

alebo sa mu podstatne sťaží alebo znemožní užívanie nehnuteľnosti“ [ods. 2 písm. c)].

Z uvedeného by malo vyplývať, že ak súd dospel k záveru o objektívnej zodpovednosti (str. 5

ods. 7) a zároveň ako relevantné právne normy citoval § 420a ods. 1 a 2 písm. c) OZ, potom

tieto právne normy by mali byť tými, pod ktoré by sa mal zistený skutkový stav subsumovať,

vedúc tak k záveru, ktorý okresný súd na str. 5 ods. 7 uvádza. Znamenalo by to, že

sťažovatelia vykonávali prevádzkovú činnosť, ako ju definuje § 420a ods. 2 písm. c) OZ,

teda oprávnené vykonávanie prác, ktoré inému spôsobí škodu. To je však v priamom

rozpore s tvrdeniami okresného aj krajského súdu o tom, že činnosť sťažovateľov bola

neoprávnená, resp. v rozpore so zákonom a stavebným povolením. Odôvodnenie okresného

súdu teda v základnej otázke právnej kvalifikácie obsahuje tvrdenia, ktoré sa navzájom

vylučujú a činia tak záver okresného súdu v plnom rozsahu svojvoľným.

6 Okresný súd tiež cituje ustanovenie § 420 OZ, ktoré však pre vznik zodpovednosti za

škodu vyžaduje aj zavinenie. Odhliadnuc od toho, že k zavineniu sa súdy nevyjadrili vôbec,

je citácia § 420 OZ v priamom rozpore so záverom súdov, že zodpovednosť za škodu na

strane sťažovateľov, je zodpovednosťou objektívnou.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že závery súdov v základnej otázke, v otázke právnej

kvalifikácie zodpovednosti za škodu, ktorá mala založiť nárok, priznaný navrhovateľom, sú

z dôvodu neodstrániteľných vnútorných rozporov nepreskúmateľné a tým je odôvodnenie

oboch rozhodnutí v rozpore s požiadavkou, ktorú na odôvodnenie kladie čl. 46 ods. 1

ústavy. ...

Sťažovatelia... chcú... poukázať na fakt, že v samotnom znaleckom posudku sa

konštatuje, že niektoré činnosti, ktoré súdy vyhodnotili ako protiprávne a majúce za

následok vznik škody, boli znalcom označené ako tie, ktoré ku škode neviedli. A naopak,

kým posudok ako škodu v dôsledku spojenia budov konštatuje zavlhnutie múru, tak v sume

náhrady škody boli zohľadnené aj položky, ktoré so sanáciou škody nesúvisia alebo súvisia

len nepriamo, ako riešenie možných situácií, ktoré však v čase rozhodnutí nenastali. ...

So skutkovým stavom súvisiacou otázkou je aj otázka rozsahu zodpovednosti

sťažovateľov za škodu, ktorá mala byť spôsobená. Uvedomujúc si, že je to otázka na

všeobecný súd. ...

Okresný súd sa vo vzťahu k preukázaniu príčinnej súvislosti obmedzil na jednu vetu,

s referenciou na znalecký posudok, a skonštatoval, že „... medzi porušením právnej

povinnosti a vznikom škody je príčinná súvislosť“. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia

krajský súd k otázke príčinnej súvislosti uvádza jednotlivé činnosti sťažovateľov, bez bližšej

špecifikácie, kedy k nim došlo a tiež jednotlivé škody na nehnuteľnosti navrhovateľov, opäť

bez bližšej špecifikácie... a pridáva sa k záverom okresného súdu, že podmienka príčinnej

súvislosti bola splnená. Ako uvádzajú sťažovatelia v časti 3.2.2, súdy sa nedostatočne

vysporiadali s identifikáciou protiprávneho konania, čo samo osebe vylučuje možnosť

určenia príčinnej súvislosti medzi týmto konaním a škodou. Inými slovami, ak nepoznám

jednu skutočnosť, nemôžem určiť, či v príčinnej súvislosti s ňou nastala iná skutočnosť. ...

Ak mal súd informáciu o tom, že nehnuteľnosť navrhovateľov bola alebo mohla byť

poškodená v dôsledku nečinnosti navrhovateľov vo vzťahu k údržbe ich nehnuteľnosti, o to

viac úsilia mal vyvinúť na to, aby zistil, či výlučným a jediným dôvodom vzniku žalovanej

7 škody bola činnosť sťažovateľov alebo či táto škoda mohla vzniknúť (sčasti alebo úplne) aj

nečinnosťou navrhovateľov a neplnením povinností, ktoré im stavebný úrad uložil.

Rezignácia na takéto zistenie alebo na uvedenie dôvodov, prečo to nie je pre rozhodnutie

vo veci podstatné, postihuje konanie a rozhodnutie okresného a krajského súdu vadou,

zakladajúcou porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.»

Sťažovatelia na základe uvedených skutočností navrhli, aby ústavný súd prijal tento

nález:

„1. Základné právo sťažovateľov M. S. a A. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave zo dňa 26. januára 2010, sp. zn. 5 Co 260/08-315, porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa sp. zn. 26. januára 2010, sp. zn.

5 Co 260/08-315, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie

konanie.

3. Sťažovateľom M. S: a A. S. sa spoločne priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1

000 eur (slovom jedentisíc eur), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný mu zaplatiť

do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľom M. S. a A. S. spoločne

náhradu trov právneho zastúpenia, vrátane DPH, na účet ich právneho zástupcu do

jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov na neverejnom zasadnutí

senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a keďže zistil, že

sú splnené ústavné a zákonné predpoklady na prijatie sťažnosti sťažovateľov na ďalšie

konanie, uznesením č. k. IV. ÚS 71/2011-19 ju prijal na ďalšie konanie.

8 Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 15. marca 2011

predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrila k otázke vhodnosti ústneho pojednávania,

a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila aj k sťažnosti sťažovateľov.

Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti, ktoré bolo ústavnému

súdu doručené 4. apríla 2011, okrem iného uviedla:

„... V odôvodnení napadnutého rozsudku Krajského súdu v Bratislave sa odvolací

súd (a konštatujú to aj sťažovatelia), obmedzil na podrobnejšiu rekapituláciu argumentov

ohľadom skutočností, ktoré boli príčinou vzniku škody na strane navrhovateľov,

v intenciách odvolacích dôvodov. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní

nemá odpovedať na každú námietku či argument v odvolaní, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, či zostali sporné, alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, preskúmavaného v odvolacom konaní.

V odôvodnení napadnutého rozsudku sa odvolací súd rovnako vyjadril aj k otázke

sporného znaleckého posudku Doc. Ing. O. I., CSc., č. 18/2007 zo dňa 21. 07. 2007, ktorý sa

nakoniec vyjadroval k odborným otázkam ohľadne mechanizmu a príčin vzniku škody, tiež k

možnostiam odstránenia následkov v smere posúdenia možností uvedenia do pôvodného

stavu, resp. nevyhnutnosti náhrady škody v peniazoch.

Pokiaľ sa znalkyňa vyjadrovala aj k otázke príčinnej súvislosti medzi porušením

povinnosti a vzniku škody, odpovedala len na otázky odporcov v konaní, teda samotných

sťažovateľov (viď druhá strana posudku, otázka č. 11 až 13), ktorí teraz riešenie právnych

otázok znalkyňou namietajú.

Pre úplnosť poukazujem na skutočnosť, že zo spisu vyplýva aj to, že sťažovatelia

v postavení odporcov, podali dňa 15. 07. 2010 na súde prvého stupňa, návrh na obnovu

konania, vedeného pôvodne na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 4 C 40/2004.

Na základe týchto skutočností, Vám súčasne oznamujem, že Krajský súd v Bratislave

podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov, netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ÚS SR.“

9 Sťažovatelia na stanovisko krajského súdu reagovali vyjadrením a oznámením

z 18. apríla 2011 (doručeným ústavnému súdu 20. apríla 2011), v ktorom okrem iného

uviedli:

«Podstatou námietok uvedených v návrhu sťažovateľov, doručených Ústavnému súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) dňa 18. mája 2010, je výhrada, že rozsudok

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zo dňa 26. januára 2010, sp. zn. 5 Co

260/08-315 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) nebol dostatočne odôvodnený vo vzťahu

k aplikácii záverov zo znaleckého posudku, ktorý Okresný súd Bratislava IV (ďalej len

„okresný súd“), a neskôr krajský súd, vzal bez ďalšieho za základ svojho rozhodnutia.

Pre závery okresného súdu o protiprávnom konaní sťažovateľov (t. j. o porušení

povinnosti zo zákona a stavebného povolenia) bol totiž rozhodujúcim znalecký posudok,

pričom okresný súd pri posúdení právnej otázky vychádzal výlučne z jej posúdenia

znalkyňou. Iný záver stručné odôvodnenie rozsudku okresného súdu (str. 5 ods. 6 a 7)

neumožňuje, keďže okresný súd, okrem referencie na znalecké dokazovanie, nedal

vo svojom rozhodnutí žiadnu odpoveď na to, akými úvahami sa riadil (neuviedol z akých

dôvodov dospel k záveru, že sťažovatelia realizovali činnosť bez stavebného povolenia

a taktiež neidentifikoval žiadne ustanovenie stavebného zákona, ktoré by mali sťažovatelia

porušiť a akým konaním ho mali porušiť – uviedol len, že sa dopustili porušení „príslušných

ustanovení“). Tento záver „prevzal“ a potvrdil aj krajský súd v napadnutom rozhodnutí,

pričom sa odvolal práve a len na predmetný znalecký posudok.

V skratke, vzhľadom na to, že znalkyňa nebola oprávnená hodnotiť právne otázky,

resp. jej právne závery nemôžu byť pre súd relevantné pri posudzovaní protiprávnosti

konania či oprávnenosti vykonávať stavebnú činnosť sťažovateľov, súd nemohol z týchto

záverov vychádzať tak, že na ne len odkázal, bez toho, aby sa právnym posúdením

protiprávnosti konania sťažovateľov, príp. protiprávnosti ostatných účastníkov súdneho

konania, sám v odôvodnení náležite vysporiadal. V tomto smere je preto irelevantná

námietka krajského súdu, že to mohli byť aj sťažovatelia, ktorí mohli znalcovi klásť otázky

týkajúce sa týchto okolností – súd totiž ani v takom prípade nie je zbavený povinnosti

právne posúdiť vec.

10 Námietku, že sťažovatelia podali návrh na obnovu konania považujú sťažovatelia za

nedôvodnú, pretože podanie tohto návrhu nepredstavuje žiadnu prekážku pre poskytnutie

ústavnej pred tým postupom krajského súdu, ktorý sťažovatelia namietajú.

Z uvedených dôvodov majú sťažovatelia za to, že vyjadrenie krajského súdu nijako

nespochybňuje relevanciu ich námietok voči napadnutému rozhodnutiu. Sťažovatelia sú

preto nútení v celom rozsahu trvať na svojej sťažnosti.

Súčasne Vám zároveň oznamujem, že súhlasím s tým, aby ústavný súd upustil od

ústneho pojednávania v tejto veci.»

Vzhľadom na oznámenie právneho zástupcu sťažovateľov a predsedníčky krajského

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel

k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

11 Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1

ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne

12 medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,

mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Podstatou sťažnosti sťažovateľov je tvrdenie, že rozsudok krajského súdu ako

odvolacieho súdu č. k. 5 Co 260/08-315 z 26. januára 2010 potvrdzujúci právny názor

prvostupňového súdu vyslovený v rozsudku č. k. 4 C 40/2004-241 z 30. mája 2008 v časti

o „uložení“ povinnosti sťažovateľom spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľom v I. –

IV. rade sumu 271 552 Sk s 15,5 % úrokom z omeškania od 19. februára 2004

do zaplatenia, má také závažné nedostatky, ktoré majú za následok porušenie základného

práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovatelia považujú za «najzásadnejšie vady

odôvodnenia (i) právnu kvalifikáciu zodpovednosti za škodu na strane sťažovateľov a (ii)

spôsob ustálenia skutkového stavu a s ním spojenej otázky „spoluzodpovednosti“

navrhovateľov a (iii) absenciu akéhokoľvek odôvodnenia príčinnej súvislosti».

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

13 Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súd

v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov,

ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne

a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy

a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V súlade s už uvedenými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku je teda

povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,

na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí

týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

Krajský súd dospel k záveru, že rozsudok Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len

„okresný súd“) je vecne správny, čo ho viedlo k jeho potvrdeniu v zmysle § 219 ods. 1 OSP

v znení účinnom od 15. októbra 2008. Keďže sa v podstatnom rozsahu stotožnil

s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, obmedzil odôvodnenie svojho rozhodnutia

na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa. Z rozsudku

okresného súdu č. k. 4 C 40/2004-241 z 30. mája 2008 vyplýva, že tento súd ustálil

zodpovednosť za škodu ako objektívnu zodpovednosť.

V odôvodnení napadnutého rozsudku odkazuje krajský súd na ustanovenia

o objektívnej zodpovednosti obsiahnuté v § 420a ods. 1 a 2 písm. c) Občianskeho

zákonníka, podľa ktorých

„Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí inému prevádzkovou činnosťou“ (§ 420a

ods. 1 Občianskeho zákonníka), a

„Škoda je spôsobená prevádzkovou činnosťou, ak je spôsobená...

oprávneným vykonávaním alebo zabezpečením prác, ktorými sa spôsobí inému

škoda na nehnuteľnosti alebo sa mu sťaží alebo znemožní užívanie nehnuteľnosti“ [420a

ods. 2, písm. c) Občianskeho zákonníka].

14 Okrem uvedených ustanovení okresný súd a krajský súd citujú aj ustanovenie § 420

ods. 1 Občianskeho zákonníka („Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením

právnej povinnosti“) vyžadujúce pre vznik zodpovednosti zavinenie.

Podstata právneho názoru odvolacieho súdu v predmetnej veci je vyjadrená

v odôvodnení rozsudku č. k. 5 Co 260/08-315 z 26. januára 2010 takto:

„Vo veci samej súd prvého stupňa po právnej stránke poukázal na ust. § 420 ods. 1,

§ 420a ods. 2 písm. c/ O. z. konštatoval, že škoda na rodinnom dome navrhovateľov je

v priamej príčinnej súvislosti s realizáciou stavby ateliéru. Odporcovia spôsobili

navrhovateľom na ich rodinnom dome v príčinnej súvislosti s ich konaním škodu. Výška

skutočnej škody je...

Z vykonaného dokazovania pri hodnotení dôkazov jednotlivo i vo vzájomných

súvislostiach mal súd prvého stupňa preukázané, že návrh bol podaný dôvodne. Vykonaným

znaleckým dokazovaním mal súd za preukázané, že odporcovia v I. a II. rade realizovali

výstavbu rodinného domu a ateliéru s garážou bez stavebného povolenia, ktoré má

garantovať dodržiavanie zákona stavebníkom pri realizácii stavby. Odporcovia 1. a 2. pri

uskutočňovaní stavieb sa dopustili porušenia príslušných ustanovení Stavebného zákona

a nepovolenou činnosťou spôsobili škodu na susedných nehnuteľnostiach, a preto im súd

v súlade s vyššie cit. ust. zákona uložil povinnosť náhrady škody...

Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v podstatnom rozsahu stotožňuje

i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, obmedzil odvolací súd

odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených

súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s . p. v znení účinnom od 15. 10. 2008.

Len pre úplnosť konštatuje odvolací súd, že z tvrdení navrhovateľov nevyplývalo, že

iba realizáciou nepovolenej stavebnej činnosti naplnili odporcovia všetky predpoklady

zodpovednosti za škodu. Už z opísania rozhodujúcich skutočností v návrhu na začatie

konania, ale aj ich doplnení po realizovanom znaleckom dokazovaní v priebehu konania

vyplýva, že vznik škody na majetku navrhovateľov títo odvíjali od konkrétnych nedovolených

zásahov odporcov do domu navrhovateľov (osekanie rímsy, primurovanie nosného múru

domu odporcov k domu navrhovateľov, postavenie krovu odporcov na pomúrnicu domu

navrhovateľov), ktoré zásahy mali za následok znemožnenie voľného odtoku dažďovej vody

15 zo strechy domu navrhovateľov v časti pôvodne existujúcej valbovej časti strechy (pred

stavebnými zásahmi bol medzi obomi stavbami dostatočný priestor na voľný odtok vody

zo strechy domu navrhovateľov na ich pozemok, dnes zastavaný stavbou odporcov), resp.

ktoré zásahy vytvorili podmienky pre zhromažďovanie snehovej masy (realizácia štítovej

časti strešnej konštrukcie domu odporcov v tesnej blízkosti valbovej časti strechy domu

navrhovateľov) a následné zatekanie vody z topiaceho sa snehu (nielen do konštrukcie

domu navrhovateľov, ale i odporcov), či možnosti deštrukcie strešnej konštrukcie domu

navrhovateľov pod množstvom napadaného snehu.

Skutočnosť, že odporcovia realizovali stavbu či rekonštrukciu garáže a ateliéru

v rozpore so stavebným povolením je zrejmá už len zo skutočnosti, že časť nosného múru ich

domu stojí na pozemku vo vlastníctve navrhovateľov, odporcovia teda nedodržali pri

údajnej rekonštrukcii ani pôvodný pôdorys stavby v ich vlastníctve, došlo tak k zhotoveniu

stavby novej, navyše čiastočne postavenej na cudzom pozemku.

Práve v príčinnej súvislosti s vyššie uvedenými protiprávnymi zásahmi odporcov

došlo na strane navrhovateľov k vzniku škody, predstavujúcej náklady na realizáciu

opatrení v smere odstránenia či minimalizovania negatívnych vplyvov stavebných zásahov

odporcov, pri zrejmej nemožnosti uvedenia do predošlého stavu (§ 442 ods. 3 O. z.).

Ku možnosti a účelnosti jednotlivých technických opatrení sa v priebehu konania vyjadrilo

viacero znalcov, pričom ale tieto opatrenia nemajú smerovať len k vysušeniu zavlhnutého

múru (ako sa nesprávne domnievajú odporcovia v odvolaní), ale odstráneniu samotných

príčin zatekania a hromadenia snehu v styku oboch stavieb, nakoniec znalkyňa Doc. Ing. I.

jednoznačne pri pripomienkovaní položkového rozpočtu Pavla Streleckého vo svojom

znaleckom posudku zohľadnila najmä nesúhlasné stanovisko odporcov ohľadne

neprimeranosti výšky náhrady škody.“

Z citovaného vyplýva, že na jednej strane krajský súd v namietanom rozsudku

okresným súdom zistený skutkový stav subsumoval (v zhode s okresným súdom) pod

§ 420a ods. 2 písm. c) Občianskeho zákonníka (ktorý upravuje objektívnu zodpovednosť za

škodu), t. j. vychádzal z toho, že ku škode na rodinnom dome navrhovateľov malo dôjsť

v súvislosti s prevádzkovou činnosťou sťažovateľov; na druhej strane sú v rozpore s týmto

záverom ďalšie tvrdenia okresného súdu a krajského súdu, ktoré vychádzajú z toho, že

16 činnosť sťažovateľov bola v danom prípade neoprávnená, resp. v rozpore so zákonom

a so stavebným povolením s následným použitím odkazu na § 420 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, ktorý zakladá subjektívnu zodpovednosť za vzniknutú škodu. Tieto tvrdenia, ako

aj záver o ustanovení zodpovednosti sťažovateľov za vzniknutú škodu je v rozpore

s predchádzajúcou argumentačnou líniou založenou na vyslovení objektívnej zodpovednosti

sťažovateľov. Tieto skutočnosti spôsobujú vnútornú protirečivosť namietaného rozsudku

krajského súdu.

Vo vzťahu k otázke rozsahu zodpovednosti sťažovateľov za škodu sa okresný súd ani

krajský súd nevyrovnali s mierou spoluzavinenia navrhovateľov za stav ich nehnuteľnosti,

ktorý podľa odporcov (sťažovateľov) spočíval v ich (ne)konaní, čo mohlo ovplyvniť aj

určenie rozsahu ich nároku na náhradu škody.

S odpoveďami na uvedené otázky v rámci napadnutého odôvodnenia krajského súdu

je spätá aj otázka príčinnej súvislosti „len medzi protiprávnym úkonom a v súvislosti s ním

vzniknutou škodou, a nie medzi udalosťou, ktorá je už ďalšou škodou“. Závery okresného

súdu a krajského súdu o príčinnej súvislosti v ich rozsudkoch majú značne formálnu

povahu. Krajský súd k otázke príčinnej súvislosti uvádza jednotlivé činnosti sťažovateľov,

ale bez bližšej identifikácie (kedy k nim došlo), rovnako rieši aj otázky jednotlivých druhov

škôd, opakujúc nedostatočne odôvodnený záver okresného súdu, že „medzi porušením

právnej povinnosti a vznikom škody je príčinná súvislosť“. Odôvodnenie rozsudku

krajského súdu implikuje záver o tom, že výlučným a jediným dôvodom vzniku žalovanej

škody bola činnosť sťažovateľov; v rámci dokazovania tento súd (ani okresný súd)

neskúmal, a preto ani neposudzoval a nepripustil možnosť vzniku tejto škody (čiastočne

alebo úplne) v dôsledku nečinnosti navrhovateľov, resp. ne(s)plnenia ich povinností, ktoré

im uložil stavebný úrad ešte v roku 2003.

Vypracovaniu dôsledného a presvedčivého odôvodnenia tohto rozhodnutia mal

krajský súd venovať zvýšenú pozornosť. Krajský súd sa nepresvedčivo a nedostatočne

vyrovnal s odôvodnením svojho rozhodnutia, neustálil základnú otázku právnej kvalifikácie

zodpovednosti, nezaoberal sa otázkou „spoluzodpovednosti“ navrhovateľov (žalobcov),

17 vo vzťahu k realizácii výstavby rodinného domu a ateliéru s garážou raz konštatoval, že sa

uskutočnila „bez stavebného povolenia“, na inom mieste zas, že sa realizovala „v rozpore

so stavebným povolením“. V rámci odôvodnenia neuviedol, o aký výklad a aplikáciu

príslušných ustanovení zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku

(stavebný zákon) v znení neskorších predpisov, ktorých „porušenia sa dopustili“

odporcovia (sťažovatelia) pri stavbách, sa opieral, nedôsledne riešil otázku posudzovania

príčinnej súvislosti pri vzniku jednotlivých škôd.

Uvedené závery všeobecných súdov, okresného súdu a krajského súdu, sú v otázke

základnej právnej kvalifikácie z dôvodu neodstrániteľných vnútorných rozporov

nepreskúmateľné. Tým je ich odôvodnenie v rozpore s požiadavkami, ktoré na odôvodnenie

kladie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. V nadväznosti na ďalšie uvedené

závery ústavný súd konštatuje, že zistené nedostatky odôvodnenia rozsudku krajského súdu

spolu dosahujú takú intenzitu, že to viedlo ústavný súd k záveru, že krajský súd svojím

rozsudkom č. k. 5 Co 260/08-315 z 26. januára 2010 porušil základné právo sťažovateľov

podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy), a zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah.

Keďže napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu označených

základných práv sťažovateľov, ústavný súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy

v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie

konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

Krajský súd bude v ďalšom konaní viazaný právnymi názormi ústavného súdu (§ 56 ods. 6

zákona o ústavnom súde); jeho povinnosťou bude najmä odstrániť nedostatky

konkretizované v časti II tohto nálezu (najmä vyrovnanie sa s otázkou, či v danom prípade

18 ide o subjektívnu alebo objektívnu zodpovednosť) a rešpektovať pritom relevantné ústavne

princípy. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že odstránenie vytýkaných

nedostatkov pri novom rozhodnutí vo veci nemusí viesť v konečnom dôsledku k zmene

(výroku) rozhodnutia krajského súdu, t. j. k rozhodnutiu v prospech sťažovateľov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné

zadosťučinenie. Sťažovatelia žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume

1 000 €. Vzhľadom na povahu veci ústavný súd považoval zrušenie namietaného

rozhodnutia krajského súdu a jeho vrátenie na ďalšie konanie za dostatočné a požadované

finančné zadosťučinenie sťažovateľom nepriznal.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj

o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním

advokátom Mgr. M. K., B. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava

zastúpenia, spísanie sťažnosti) urobené v roku 2010 v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, §

13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom vychádzal z toho, že

úkony boli vykonané pri spoločnom zastupovaní dvoch sťažovateľov. Základná sadzba

tarifnej odmeny za každý úkon právnej služby predstavuje sumu 120,23 €, t. j. pri vykonaní

dvoch úkonov právnej služby za dve spoločne zastupované osoby by potom odmena

predstavovala sumu 480,92 €, avšak po jej znížení o 50 % v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky ju

ústavný súd ustálil na sumu 240,46 €. Paušálna náhrada výdavkov (tzv. režijný paušál) bola

priznaná za každý úkon právnej služby v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky v sume 28,84 € (2 x 2

x 7,21 €). K takto vypočítanej sume je potrebné pripočítať 19 % DPH, t. j. 51,16 €, pretože

advokát je platiteľom dane z pridanej hodnoty. Ústavný súd priznal sťažovateľom úhradu

trov konania v celkovej sume 321,09 €.

19 Krajský súd je povinný uhradiť trovy konania na účet právneho zástupcu

sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa bodu 3 výroku

tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011

20