III. ÚS 374/2018 — III. ÚS 374/2018 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 374/2018-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. októbra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Troščákom, advokátska kancelária, Hlavná 50,

Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva

na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 162/2017 a jeho uznesením

zo 17. januára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca

2018 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, práva

na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Svidník

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 162/2017 a jeho uznesením

zo 17. januára 2018.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva

Policajného zboru (ďalej len „vyšetrovateľ Policajného zboru“) uznesením

pod ČVS: ORP-263/VYS-SK-2016 z 27. decembra 2016 vzniesol sťažovateľovi obvinenie

pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a ods. 2 písm. b) zákona

č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

3. Uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 22/2016 z 30. decembra 2016 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 1/2017

zo 17. januára 2017 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1

písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Trestný poriadok“), z ktorej bol neskôr uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 22/2016

z 15. marca 2017 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 7/2017 z 30. marca

2017 prepustený na slobodu za súčasného prijatia písomného sľubu, ustanovenia dohľadu

probačného a mediačného úradníka, uloženia povinnosti oznámiť orgánom činným

v trestnom konaní alebo súdu každú zmenu miesta pobytu, uloženia povinnosti odovzdať

legálne držané zbrane a zákazu úmyselného priblíženia sa k poškodenej, ako aj uloženia

zákazu vzďaľovať sa z miesta pobytu. Zároveň bola sťažovateľovi nariadená kontrola

technickými prostriedkami.

4. Z dôvodu existencie dôvodnej obavy, že sťažovateľ ujde alebo sa bude skrývať,

aby sa vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu a že bude inak mariť objasňovanie skutočností

závažných pre trestné stíhanie, bol 28. júla 2017 vyšetrovateľom Policajného zboru

zadržaný. Nadväzne Okresná prokuratúra (ďalej len „okresná prokuratúra“) v ten

istý deň podala návrh na vzatie sťažovateľa do väzby z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 3

2 písm. a) Trestného poriadku, ktorému okresný súd uznesením sp. zn. 1 Tp 22/2016

z 29. júla 2017 vyhovel a sťažovateľa z uvedeného dôvodu opätovne vzal do väzby.

Sťažnosť sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu bola uznesením krajského súdu sp. zn.

2 Tpo 18/2017 z 15. augusta 2017 zamietnutá.

5. Uznesenie krajského súdu z 15. augusta 2017, ako aj uznesenie okresného súdu

z 29. júla 2017 sťažovateľ napadol sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý ju v konaní

vedenom pod sp. zn. III. ÚS 646/2017 uznesením z 25. októbra 2017 prijal na ďalšie

konanie.

6. Podaním z 21. augusta 2017 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu.

Okresný súd však tejto žiadosti nevyhovel a uznesením sp. zn. 1 Tp 22/2016

z 18. septembra 2017 ju zamietol a zároveň neprijal písomný sľub a ani peňažnú záruku ako

náhradu väzby. Sťažnosť sťažovateľa proti tomuto prvostupňovému rozhodnutiu krajský

súd zamietol uznesením sp. zn. 4 Tpo 19/2017 z 23. októbra 2017, ktoré sťažovateľ takisto

napadol sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanou ústavnému súdu, ktorý ju

uznesením sp. zn. II. ÚS 111/2018 z 15. februára 2018 prijal na ďalšie konanie.

7. O prepustenie z väzby na slobodu sťažovateľ opätovne požiadal 27. novembra

2017. Spolu s obžalobou okresnej prokuratúry sp. zn. Pv 520/16/7712 zo 4. decembra 2017

podanou na jeho osobu bol sťažovateľovi oznámený aj dátum jeho výsluchu v súvislosti

s rozhodovaním o väzbe po podaní obžaloby podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku, ktorý

bol nariadený na 13. december 2017.

8. Bezprostredne po začatí výsluchu «došlo k tomu, že sťažovateľ zotrval na námietke

zaujatosti voči samosudcovi , kde následne samosudca vyhlásil

uznesenie v tomto znení: „Výsluch obvineného a rozhodnutie o väzbe obvineného podľa

§ 238 ods. 3 Tr. poriadku sa odročuje na neurčito s tým, že bude rozhodnuté o vznesenej

námietke zaujatosti samosudcom“».

3 9. Uznesením sp. zn. 1 T 162/2017 zo 14. decembra 2017 samosudca okresného súdu

námietke sťažovateľa nevyhovel a z prejednávania tejto trestnej veci sa nevylúčil.

Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal riadny opravný prostriedok.

10. Obhajca sťažovateľa bol následne 16. januára 2018 okresným súdom

informovaný, že výsluch sťažovateľa v súvislosti s rozhodovaním o jeho väzbe sa uskutoční

17. januára 2018.

11. Uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 162/2017 zo 17. januára 2018 bola

sťažovateľovi väzba nahradená prijatím písomného sľubu a dohľadom probačného

a mediačného úradníka za súčasného uloženia mu primeraných obmedzení. K jeho

faktickému prepusteniu na slobodu došlo 19. januára 2018.

12. Sťažovateľ je presvedčený, že uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 162/2017

zo 17. januára 2018 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, boli porušené ním

označené základné práva zaručené mu ústavou a práva zaručené dohovorom.

13. V prvom rade sťažovateľ namieta, že „Okresný súd Svidník (po podaní obžaloby,

teda v štádiu konania pred súdom), si... nesplnil povinnosť prepustiť sťažovateľa z väzby na

slobodu po tom, čo uplynula základná 7-mesačná lehota väzby v prípravnom konaní.“.

14. Podľa presvedčenia sťažovateľa „7-mesačná základná lehota väzby pre

prípravné konanie uplynula... 24. 11. 2017, pretože... bol v predmetnej trestnej veci v (tzv.

prvotnej) väzbe odo dňa 27. 12. 2016 do dňa 30. 3. 2017 (čo je 3 mesiace a 3 dni) a v (tzv.

opätovnej) väzbe bol odo dňa 28. 7. 2017 až do dňa 19. 1. 2018 (čo je takmer 6 mesiacov)“.

Sťažovateľ zastáva názor, že ho okresný súd bol „povinný v zmysle ust. § 76 ods. 5 Tr. por.

bezodkladne prepustiť... z väzby na slobodu písomným príkazom, pretože obžaloba nebola

podaná v lehote 20 pracovných dní pred posledným dňom 7-mesačnej základnej lehoty

väzby pre prípravné konanie, a v tejto lehote ani nebol podaný návrh na predĺženie lehoty

trvania väzby“. Dodáva, že „pri odročení rozhodnutia o väzbe na neurčito z dôvodu

potreby rozhodnutia o vznesenej námietke zaujatosti došlo zo strany samosudcu

k prieťahom v určení tohto termínu, ktorý nie je ani len známy, pričom ide o rozhodnutie

4 o väzbe, kde má súd povinnosť konať prednostne a urýchlene, a preto ani vznesenie

námietky zaujatosti nemôže byť a ani nie je zákonným dôvodom pre odročenie

rozhodovania o väzbe“. Na základe uvedeného sťažovateľ trvá na tom, že okresný súd ho

mal bezodkladne po podaní obžaloby prepustiť z väzby na slobodu najneskôr 13. decembra

2017, „kedy mal byť vykonaný“ jeho „výsluch“.

15. Sťažovateľ zvýraznil, že „ust. § 78 Tr. por. neobsahuje takú právnu úpravu, že

vzatím do tzv. opätovnej väzby (v zmysle ust. § 71 ods. 3 Tr. por.) začína plynúť nová (resp.

ďalšia, či druhá v poradí) základná 7-mesačná lehota väzby určená pre prípravné

konanie“.

16. Ustanovenie § 78 Trestného poriadku sťažovateľ interpretuje takto: ak je osoba

v „tzv. opätovnej väzbe“ (§ 71 ods. 3 Trestného poriadku), tak možno po uplynutí základnej

sedemmesačnej lehoty väzby určenej pre prípravné konanie, pri dodržaní zásady spočítania

trvania už vykonanej „tzv. prvotnej väzby s tzv. opätovnou väzbou“, ešte v prípravnom

konaní, zo strany prokurátora podať sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie

lehoty tejto väzby, konkrétne pri prečine nad rámec siedmich mesiacov, avšak s konečným

obmedzením do uplynutia maximálnej lehoty väzby v trvaní dvanástich mesiacov pre celé

trestné konanie (prípravné konanie spolu s konaním pred súdom), teda „úmyslom

zákonodarcu bolo umožnenie presunutia 5 mesiacov lehoty určených pre konanie pred

súdom do prípravného konania v prípade vzatia do tzv. opätovnej väzby“. A teda ak mala

väzba sťažovateľa pokračovať v súlade so zákonom, potom bolo na okresnej prokuratúre,

aby v lehote 20 pracovných dní pred uplynutím lehoty väzby pre prípravné konanie podala

návrh na jej predĺženie, k čomu v tomto prípade nedošlo, preto už okresná prokuratúra mala

uplynutím posledného dňa lehoty väzby (za ktorý považuje 24. november 2017) prepustiť

sťažovateľa na slobodu. Keďže okresná prokuratúra takto nepostupovala, okresný súd „bol

povinný toto hrubé porušenie napraviť bezodkladným splnením jasnej a zrozumiteľnej

povinnosti uvedenej v ust. § 76 ods. 5 Tr. por. v podobe prepustenia sťažovateľa z väzby na

slobodu písomným príkazom, pričom tomu nemôže brániť ani vznesená námietka zaujatosti

samosudcu“.

5 17. Sťažovateľ považuje postup okresného súdu „za svojvoľný a interpretáciu...

ustanovení Tr. por. za takú, ktorá nešetrí základné práva v čo najvyššej miere, pri súčasnom

dodržaní účelu aplikovaných právnych noriem, a ktorá je zároveň v extrémnom rozpore

s ideou spravodlivosti“.

18. V ďalšom sťažovateľ namieta porušenie jeho práva na urýchlené rozhodnutie

o osobnej slobode, keď od predloženia jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

okresnému súdu 30. novembra 2017 do rozhodnutia o jeho prepustení uznesením

zo 17. januára 2018 uplynula doba 48 dní.

19. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa

- nebyť pozbavený slobody inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon

garantovaného v čl. 17 ods. 2 Ústavy SR,

- byť vzatý do väzby iba z dôvodov ustanovených zákonom a na základe rozhodnutia

súdu garantovaného v čl. 17 ods. 5 Ústavy SR,

- na zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán garantovaného v čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd,

- byť predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na

výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas

konania garantovaného v čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd,

- podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho

pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné

garantovaného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,

postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/162/2017 a jeho

uznesením zo dňa 17. 1. 2018, bolo porušené.

6 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Svidník sp. zn.

1 T/162/2017 zo dňa 17. 1. 2018.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Svidník v konaní

vedenom pod sp. zn. 1 T/162/2017 konal bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Svidník pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Svidník bezodkladne

prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu na základe písomného príkazu vydaného v zmysle

ust. § 76 ods. 5 Tr. por.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

v sume 7 500 €, ktoré mu je Okresný súd Svidník povinný zaplatiť.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

20. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

21. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

22. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

23. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

7 sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či

dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

24. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

25. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

26. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú

slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť

zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. 1 T 162/2017 a jeho uznesením zo 17. januára 2018, ku ktorému malo

dôjsť tým, že okresný súd napriek presvedčeniu sťažovateľa o uplynutí zákonnej lehoty

väzby v prípravnom konaní ho neprepustil z väzby na slobodu, ako aj tým, že o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nebolo rozhodnuté urýchlene.

8 27. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

28. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

29. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

30. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.... zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je

potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

31. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

32. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

33. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

9 zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 162/2017

34. Z obsahu sťažnosti jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ v tejto jej časti napáda

postup okresného súdu iba v súvislosti s požiadavkou urýchleného rozhodnutia o jeho

osobnej slobode.

35. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný

súd, rešpektujúc stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“), konštatuje, že označený článok dohovoru je v trestných veciach z vecného

hľadiska (ratione materiae) aplikovateľný len na konanie a rozhodovanie vo veci samej, t. j.

na rozhodovanie o oprávnenosti trestného obvinenia, nie však na rozhodovanie o väzbe a jej

ďalšom trvaní. Pri rozhodovaní vo väzobných veciach je aplikovateľná špeciálna úprava

obsiahnutá v ustanoveniach čl. 5 dohovoru, prostredníctvom ktorých sa chránia najmä

zákonnosť väzby vrátane toho, či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súlade so zákonom

upraveným postupom (čl. 5 ods. 1 dohovoru), právo jednotlivca na primeranú dĺžku väzby

v zmysle požiadavky, aby väzba nebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby

nedochádzalo v postupe príslušných orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom

(čl. 5 ods. 3 dohovoru), či právo jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti

väzby a žiadať o prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene [(čl. 5

ods. 4 dohovoru); k tomu pozri napr. Khudoyorov v. Rusko, č. 6847/02, rozsudok ESĽP

z 8. 11. 2005, body 124 –125, 172 – 174 a 193, Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok

Veľkej komory ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84 a 103, alebo Khudobin v. Rusko,

č. 59696/00, rozsudok ESĽP z 26. 10. 2006, body 103 a 115].

36. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vzťah špeciálneho

a všeobecného, ktorý uplatňuje ESĽP na vzťahy medzi čl. 6 ods. 1 dohovoru

10 a ustanoveniami čl. 5 dohovoru, ústavný súd analogicky uplatňuje aj na vzťah medzi

jednotlivými čiastkovými právami tvoriacimi súčasť základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu garantovaného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy)

a ustanoveniami čl. 17 ústavy, ktorý garantuje osobnú slobodu. Označený článok ústavy

totiž zahŕňa všetky základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú

slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto sa na konanie

a rozhodovanie súdu o väzbe aplikujú špeciálne ustanovenia o osobnej slobode vyplývajúce

z čl. 17 ústavy, a nie všeobecné ustanovenia čl. 46 ústavy a naň nadväzujúce ďalšie články

siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (teda aj čl. 48 ods. 2 ústavy) garantujúce právo

na súdnu ochranu (m. m. napr. II. ÚS 10/2016, I. ÚS 124/08, II. ÚS 60/08, III. ÚS 135/04,

IV. ÚS 397/2010).

37. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci

konštatuje, že namietanou nedostatočnou rýchlosťou rozhodovania o ďalšom trvaní väzby

sťažovateľa okresným súdom konajúcim a rozhodujúcim o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy ani čl. 6 ods. 1

dohovoru, ako to sťažovateľ namieta. Porušenie práva na urýchlené rozhodovanie o ďalšom

trvaní väzby v konaní o osobnej slobode treba považovať ratione materiae za súčasť čl. 17

ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne

neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5

ods. 1 písm. c) dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

1 T 162/2017 a jeho uznesením zo 17. januára 2018

38. Predovšetkým treba uviesť, že sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu

sa týka ďalšieho trvania väzby sťažovateľa. Dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je ratione

materiae súčasťou čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Článok 5 ods. 1 písm. c) dohovoru sa naopak

vecne vzťahuje na rozhodovanie o vzatí do väzby (o uvalení väzby). Sťažovateľova

námietka porušenia čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru vo vzťahu ku okresnému súdu

11 v označenom konaní a napadnutým uznesením je preto neopodstatnená už na prvý pohľad

(obdobne napr. I. ÚS 338/06, I. ÚS 352/06, II. ÚS 318/06, III. ÚS 34/07).

39. V nadväznosti na toto konštatovanie ústavný súd dospel k záveru, že argumenty,

ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti použil, nezakladajú príčinnú súvislosť medzi čl. 5 ods.

1 písm. c) dohovoru a napadnutým postupom a uznesením okresného súdu. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4

dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 162/2017 a jeho

uznesením zo 17. januára 2018

40. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta dva aspekty konania o jeho

osobnej slobode. Prvým je, že nebol po uplynutí lehoty jeho väzby v prípravnom konaní

okamžite prepustený na slobodu a druhým, že o jeho osobnej slobode nebolo rozhodnuté

urýchlene.

41. K otázke neprepustenia sťažovateľa na slobodu po uplynutí lehoty väzby

v prípravnom konaní je potrebné uviesť, že sťažovateľ tvrdenie o prekročení tejto lehoty

postavil na svojej vlastnej interpretácii či už znenia príslušných ustanovení Trestného

poriadku upravujúcich túto problematiku, prípadne na svojom chápaní ich právne

nezáväzného výkladu obsiahnutého v knižnej publikácii (komentári). Keďže však ústavný

súd, ako to už v minulosti vo svojich rozhodnutiach prezentoval, nepodáva výklad zákonov

(pozri napr. II. ÚS 142/2015, III. ÚS 717/2016), ale v rámci konania o sťažnosti sa

zameriava na posúdenie zlučiteľnosti účinkov ich interpretácie a aplikácie s obsahom

základných práv a slobôd, nemohol názor sťažovateľa, tak ako ho uviedol v sťažnosti,

osvedčiť.

42. Pretože za výklad a aplikáciu zákonov je zodpovedný výlučne všeobecný súd,

bolo na mieste, aby sťažovateľ dal priestor práve všeobecným súdom vyjadriť sa k tejto

12 záležitosti, ako aj k pohľadu sťažovateľa na ňu. Pokiaľ závery súdu prvého stupňa

sťažovateľa v tomto smere nepresvedčili, potom mu nič nebránilo, aby v zmysle príslušných

ustanovení Trestného poriadku cestou riadneho opravného prostriedku inicioval

druhostupňové konanie, a tak sa domáhal ochrany svojich práv a to aj tých, ktoré mu

zaručuje ústava alebo medzinárodná zmluva.

43. Ústavný súd pripomína, že jeho právomoc vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy je

vo vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého

poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo

slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd. Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej namietaného porušenia

označených článkov ústavy a dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. 1 T 162/2017 a jeho uznesením zo 17. januára 2018 zistil ústavný súd existenciu

procesnej prekážky uvedenej v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a síce

nedostatok právomoci. Vo vzťahu k predmetnému postupu a rozsudku okresného súdu

disponoval sťažovateľ opravným prostriedkom (sťažnosťou), ktorý však nevyužil.

Poskytnutie ochrany v danom prípade potenciálneho porušenia dotknutých článkov ústavy

a dohovoru spadalo do právomoci nadriadeného súdu, teda krajského súdu, čo vylučuje

právomoc ústavného súdu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti

odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie v zmysle § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

44. Odhliadnuc od uvedeného, ústavný súd pre úplnosť dodáva, že pokiaľ by

sťažovateľ zotrval na presvedčení, že jedine ústavný súd je tým orgánom verejnej moci,

ktorý mu mohol v tejto veci zabezpečiť ochranu jemu garantovaných základných práv,

potom je potrebné uviesť, že podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno

podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. K zásahu do základných

práv sťažovateľa na osobnú slobodu podľa jeho tvrdenia malo dôjsť jeho neprepustením

na slobodu 24. novembra 2017, keď podľa jeho tvrdenia došlo k uplynutiu lehoty väzby

určenej zákonom pre prípravné konanie. Od tohto momentu vedel, že potencionálne

13 dochádza k porušovaniu jeho základného práva, a teda od vtedy mu začala plynúť zákonom

stanovená dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1

ústavy. Na ústavný súd sa však sťažovateľ obrátil až podaním zo 16. marca 2018

doručeným ústavnému súdu 19. marca 2018 (podaným na poštovú prepravu 16. marca

2018) a teda nepochybne po lehote k tomu určenej. Zmeškanie lehoty nie je možné v zmysle

judikatúry ústavného súdu odpustiť (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03,

III. ÚS 14/03), preto ústavný súd by nemohol inak, iba sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako podanú oneskorene.

45. Druhá nosná námietka sťažovateľa spočíva v tvrdení o porušení jeho práva

na urýchlené rozhodnutie o osobnej slobode, keď konanie o jeho žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu trvalo pred okresným súdom 48 dní.

46. Vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy ústavný súd uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, resp.

primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III.

ÚS 199/05), pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS

100/04).

47. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom. Rovnako aj z čl. 17 ods. 5

ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.

Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou

súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Požiadavka

rozhodovať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene je vyjadrená výslovne

v § 2 ods. 6 Trestného poriadku, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, orgány

činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné

vybavovať prednostne a urýchlene. Rovnako požiadavku neodkladnosti rozhodovania

14 o žiadosti o prepustenie ustanovuje výslovne aj § 79 ods. 3 Trestného poriadku, v ktorom sa

uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru

použitý anglický výraz „speedlly“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade

„urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu.

Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych

okolností (Bezicheri z roku 1989, A-164, bod 21, Neumeister z roku 1968. A-8. bod 24

a Sanchcz - Reisse z roku 1986. A-107, bod 55).

48. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu požiadavke prednostného

a urýchleného rozhodovania vo väzobných veciach v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj

čl. 5 ods. 4 dohovoru v zásade nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne.

Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca

na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca niekoľko týždňov

(m. m. III. ÚS 255/03, IV. ÚS 253/05, III. ÚS 345/06).

49. Ústavný súd na tomto mieste považuje za potrebné zvýrazniť, že v každom

jednotlivom prípade tvrdeného porušenia základného práva na osobnú slobodu je povinný

pri svojom rozhodovaní prihliadať aj na konkrétne okolnosti preskúmavanej veci (obdobne

pozri II. ÚS 353/06, II. ÚS 142/07, II. ÚS 80/08, I. ÚS 59/2016 a pod., ale vyplýva to aj

z mnohých rozhodnutí ESĽP, napr. Letellier proti Francúzsku, rozhodnutie z 26. 6. 1991,

Annuaire, č. 207; Navarra proti Francúzsku, rozhodnutie z 23. 11. 1993, Annuaire, č. 273-B

a ďalšie).

50. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľom namietaný postup

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 162/2017, ako aj jeho výsledok

zhmotnený v uznesení zo 17. januára 2018 bol primárne postupom a rozhodnutím o väzbe

sťažovateľa podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku, t. j. obligatórnym rozhodovaním

o väzbe po podaní obžaloby č. k. Pv 520/16/7712-167 okresnou prokuratúrou 4. decembra

2017. Zo zápisnice o výsluchu sťažovateľa zo 17. januára 2018, ktorý predchádzal vydaniu

uznesenia o nahradení jeho väzby miernejšími prostriedkami, však vyplýva, že predmetom

napadnutého konania boli aj námietky, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu 27. novembra 2017, preto napadnuté rozhodnutie, ako aj

15 jeho vydaniu predchádzajúce konanie ústavný súd považoval za konanie a rozhodnutie

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. V konečnom dôsledku túto

okolnosť sťažovateľ sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ani neatakoval.

51. Zo sťažovateľom v sťažnosti opísaného prehľadu úkonov v tejto trestnej veci, ale

aj z príloh sťažnosti vyplýva, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

z 27. novembra 2017 bola okresnému súdu doručená 30. novembra 2017 po tom, čo jej

okresná prokuratúra nevyhovela, o čom sťažovateľa upovedomila prípisom č. k.

Pv 520/16/7712-163 z 30. novembra 2017. Následne okresná prokuratúra 4. decembra 2017

doručila okresnému súdu obžalobu na sťažovateľa č. k. Pv 520/16/7712-167, a v tejto

súvislosti okresný súd podaním zo 7. decembra 2017 upovedomil sťažovateľa a jeho

obhajcu o termíne vykonania výsluchu na účel rozhodnutia o ďalšom trvaní jeho väzby

po podaní obžaloby (§ 238 Trestného poriadku), ktorý nariadil na 13. december 2017.

Podľa slov sťažovateľa 13. decembra 2017 «bezprostredne po začatí výsluchu došlo k tomu,

že sťažovateľ zotrval na námietke zaujatosti voči samosudcovi , kde

následne samosudca vyhlásil uznesenie v tomto znení:

„Výsluch obvineného a rozhodnutie o väzbe obvineného podľa § 238 ods. 3 Tr.

poriadku sa odročuje na neurčito s tým, že bude rozhodnuté o vznesenej námietke zaujatosti

samosudcom.“». O námietke zaujatosti samosudca okresného súdu rozhodol uznesením

č. k. 1 T 162/2017-750 zo 14. decembra 2017 tak, že sa z prejednávania trestnej veci proti

sťažovateľovi vedenej pod sp. zn. 1 T 162/2017 nevylúčil. Proti tomuto rozhodnutiu

sťažovateľ (cestou obhajcu) podal 27. decembra 2017 sťažnosť.

V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ neuviedol, ako bolo o jeho

opravnom prostriedku rozhodnuté nadriadeným súdom a takúto informáciu neobsahujú ani

prílohy sťažnosti, avšak z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany, ktorej sa

sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom domáha, je výsledok tohto sťažnostného konania

bez právneho významu, pretože 31. decembra 2017 samosudcovi okresného súdu

zanikla jeho funkcia sudcu s následkom pridelenia tejto trestnej

veci novému zákonnému sudcovi. Z tohto dôvodu ústavný súd nepristúpil k zisťovaniu

výsledku druhostupňového konania o námietke zaujatosti.

Upovedomením zo 16. januára 2018 bol sťažovateľ (jeho obhajca) informovaný

o nariadení termínu jeho výsluchu na 17. január 2018, ktorého sa sťažovateľ, ako aj jeho

16 obhajca zúčastnili. Po jeho vykonaní okresný súd (samosudca )

rozhodol napadnutým uznesením o nahradení väzby sťažovateľa a jeho prepustení

na slobodu s uložením mu primeraných obmedzení a povinností. K jeho faktickému

prepusteniu z väzby došlo 19. januára 2018. Celková doba trvania konania o sťažnosti

sťažovateľa pred okresným súdom tak predstavovala aj podľa jeho presvedčenia 48 dní.

52. Podľa názoru ústavného súdu uvedené časové súvislosti síce vo všeobecnej

rovine svedčia o uplynutí dlhšieho času pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu, než ktoré je ustálenou judikatúrou chápané

pre rozhodovanie o osobnej slobode ako akceptovateľné (t. j. doba jedného mesiaca

väzobného konania na jednom stupni súdu), avšak v okolnostiach konkrétneho prípadu toto

prekročenie časových limitov ústavný súd nehodnotí ako nespĺňajúce ústavné limity

pre urýchlené rozhodovanie o väzbe. Za špecifické okolnosti prípadu ústavný súd považuje

predovšetkým potrebu rozhodnutia o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom

proti konajúcemu samosudcovi okresného súdu, na ktorej zotrval aj pred svojím výsluchom

nariadeným na 13. december 2017, ako aj následnú zmenu zákonného sudcu z dôvodu

zániku funkcie pôvodného sudcu a s tým súvisiaci proces pridelenia trestnej veci.

Nie celkom bez významu je aj skutočnosť, že na obdobie rozhodovania o osobnej slobode

sťažovateľa pripadlo viacero dní pracovného pokoja (4) a štátny sviatok, čo takisto

negatívnym spôsobom prispelo k predĺženiu trvania konania o väzbe sťažovateľa.

53. Argumentáciu sťažovateľa, že ním vznesená námietka zaujatosti samosudcu

okresného súdu nemohla byť „zákonným dôvodom pre odročenie rozhodovania o väzbe“,

ústavný súd v okolnostiach tejto konkrétnej veci nemohol akceptovať. Aj keď ústavnému

súdu nie sú známe žiadne objektívne či subjektívne okolnosti, ktoré by bránili namietanému

samosudcovi okresného súdu rozhodnúť o svojom ne/vylúčení z vykonávania úkonov

trestného konania už 13. decembra 2017 pred vykonaním výsluchu sťažovateľa a prípadným

rozhodnutím o jeho osobnej slobode, neznamená to samo osebe, že konajúci sudca nemal

na taký postup, ktorý si v konečnom dôsledku zvolil, dôvod. Rozhodne však postup

samosudcu nemožno hodnotiť ako v rozpore s procesnoprávnym predpisom, ktorým sa

konanie riadilo, keďže žiadnu výslovnú úpravu v tomto zmysle Trestný poriadok

neobsahuje, t. j. tento právny predpis nevyžaduje uprednostniť rozhodovanie a rozhodnutie

17 o osobnej slobode pred vyriešením otázky zákonného sudcu a nezakotvuje ani nemožnosť

odročenia nariadeného úkonu na účel rozhodnutia o zákonnom sudcovi – jeho zaujatosti.

Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že rozhodnutie o väzbe je „neodkladným úkonom“,

ústavný súd by ho prijal iba v tom prípade, ak by ho oprel o ústavnoprávne

relevantnú argumentáciu, a nie ako to urobil, o ustanovenie § 31 ods. 4 Trestného poriadku

(„... Úkon, ktorý vykonala vylúčená osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie

v trestnom konaní s výnimkou neodkladného alebo neopakovateľného úkonu.“), ktoré

s pojmom neodkladnosť úkonu „pracuje“ vo význame ako ho definuje § 10 ods. 17

Trestného poriadku („Neodkladný úkon je taký úkon, ktorého vykonanie vzhľadom

na nebezpečenstvo zmarenia alebo zničenia neznesie z hľadiska účelu trestného konania

odklad na čas, kým sa začne trestné stíhanie.“) a za týchto okolností uvedené tvrdenie

sťažovateľa nemožno považovať za adekvátne ani relevantné.

54. Pre posúdenie sudcom okresného súdu zvoleného postupu z hľadiska ústavou

a dohovorom garantovanej urýchlenosti rozhodnutia o väzbe bolo podstatným najmä to, či

zvoleným spôsobom konania o tejto námietke bezdôvodne neohrozil urýchlenosť

rozhodovania o väzbe predstavujúcu základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu.

V danom prípade samosudca o námietke rozhodol 14. decembra 2017, čo jednoznačne

možno hodnotiť ako postup urýchlený, zohľadňujúci zákonný, ako aj ústavný príkaz

vzťahujúci sa k označenému základnému právu. Po tomto rozhodnutí však nastali ďalšie

okolnosti, ktoré rýchlosť rozhodnutia o väzbe sťažovateľa skomplikovali. Boli to

sťažovateľom využitá zákonom zaručená možnosť podať proti rozhodnutiu o námietke

zaujatosti sudcu opravný prostriedok, ako aj zánik sudcovskej funkcie vo veci konajúceho

samosudcu okresného súdu.

55. Všeobecnému súdu, ako to je pri detailnejšom preskúmaní veci evidentné, bránili

v rýchlejšom postupe pri rozhodovaní o osobnej slobode sťažovateľa viaceré skutočnosti,

ktoré viac alebo menej nemohol z hľadiska urýchlenosti rozhodovania svojou činnosťou

výraznejšie ovplyvniť. Rozhodne ale nie je možné konštatovať, že by okresný súd

(samosudca) bol akokoľvek vo veci absolútne nečinný. Ústavný súd zastáva názor, že hoc aj

nebolo konečné rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

vydané v štandardne akceptovateľnej dobe (spravidla mesiac na jednom stupni), nedošlo

18 zo strany vo veci konajúceho všeobecného súdu k zásahu do sťažovateľových základných

práv alebo slobôd, a to práve z dôvodu potreby rozhodovania o ďalších, nie menej

naliehavých a závažných otázkach, ktoré konečnému rozhodnutiu o väzbe sťažovateľa

predchádzali a o ktorých príslušný súd rozhodol urýchlene v krátkom čase.

56. Neprichádzalo ústavnému súdu spochybňovať postup okresného súdu, pokiaľ

uprednostnil rozhodovanie a rozhodnutie o námietke zaujatosti sudcu konajúceho súdu pred

rozhodnutím o osobnej slobode sťažovateľa, pretože z ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy

a čl. 5 ods. 4 dohovoru nemožno vyvodiť, že by bolo povinnosťou súdu konať o dôvodnosti

ďalšieho trvania väzby aj na úkor práva obvineného na nestranného a nezaujatého sudcu. Je

totiž povinnosťou všeobecného súdu postupovať tak, aby všetky relevantné práva

obvineného boli rešpektované. Nie je teda možné niektoré z týchto práv uprednostniť do tej

miery, že tým dôjde k praktickej eliminácii iného práva (mutatis mutandis II. ÚS 76/2011).

57. Navyše, pozornosti ústavného súdu neunikla ani skutočnosť, že vo svojej

predošlej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 4. januára 2018, o ktorej ústavný súd konal

pod sp. zn. II. ÚS 111/2018 bola primárnou námietka sťažovateľa, podľa ktorej okresný súd

rozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby 18. septembra 2017 bez toho, aby predtým

rozhodol o námietke sťažovateľa z 15. septembra 2017 smerujúcej proti zaujatosti sudcu

. Naopak, v aktuálnej sťažnosti sťažovateľ použil argumentáciu, že

„ani vznesenie námietky zaujatosti nemôže byť a ani nie je zákonným dôvodom pre

odročenie rozhodovania o väzbe, a to s poukazom najmä na ust. § 31 ods. 4 Tr. por.“.

Napriek tomu, že uvedené nemohlo a ani nemalo vplyv na posúdenie opodstatnenosti

terajšej sťažnosti, jednoznačne to však signalizuje zaujatie nejasného postoja samotného

sťažovateľa (jeho právneho zástupcu) k problematike konkurencie dvoch základných práv,

a to základného práva na zákonného sudcu a základného práva na osobnú slobodu v konaní

pred všeobecnými súdmi.

58. Nad rámec uvedeného je potrebné uviesť, že nie je bez významu aj dôvod,

pre ktorý sťažovateľ trvá na svojom presvedčení, že mal byť z väzby prepustený najneskôr

13. decembra 2017. Malo ísť o pokračovanie jeho väzby po tom, čo podľa jeho názoru

uplynula lehota jej trvania stanovená zákonom pre prípravné konanie. Ako už bolo uvedené,

19 toto tvrdenie sťažovateľa je založené na jeho vlastnom chápaní príslušných zákonných

ustanovení, ako aj právne nezáväzného komentára k nim, s ktorým sa ale všeobecný súd

nemusel stotožniť, čo spochybňuje aj sťažovateľom prezentovanú naliehavosť a súčasne

nevyhnutnosť rozhodnutia o prepustení ho na slobodu.

59. V súlade s judikatúrou ESĽP, ktorá uznáva možnosť súladnosti rozhodovania

o väzbe aj v prípadoch, keď trvalo dlhšiu dobu, samozrejme, s prihliadnutím na okolnosti

daného konkrétneho prípadu (Letellier c. Francúzsko, rozhodnutie z 26. 6. 1991, Annuaire,

č. 207 – konanie trvalo takmer jeden a pol roka; Navarra c. Francúzsko, rozhodnutie

z 23. 11. 1993, Annuaire, č. 273-B – kasačné konanie trvalo sedem mesiacov), ústavný súd

konštatuje, že postup okresného súdu v napadnutom konaní sp. zn. 1 T 162/2017,

s prihliadnutím na už uvedené okolnosti tohto konkrétneho prípadu, ale aj s prihliadnutím

na to, že v konečnom dôsledku sťažovateľ bol z väzby na slobodu prepustený, nezasiahol

do základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy

a práva na jeho na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti

s požiadavkou urýchlenosti rozhodnutia o osobnej slobode.

60. Pokiaľ sťažovateľ žiadal vysloviť porušenie jeho základného práva na osobnú

slobodu a práva na slobodu a bezpečnosť v súvislosti s rýchlosťou (urýchlenosťou)

rozhodovania o väzbe rozhodnutím, t. j. uznesením okresného súdu zo 17. januára 2018,

ústavný súd poznamenáva, že z jeho judikatúry (napr. IV. ÚS 228/2013) vyplýva, že

k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (ako aj základného práva podľa

čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy) v časti týkajúcej sa požiadavky urýchleného rozhodovania

o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu môže v zásade dôjsť len neprimerane dlhým

postupom – konaním príslušného všeobecného súdu vyznačujúcim sa súhrnom viacerých

právnych skutočností (najmä opomenutím a neodôvodnenou nečinnosťou). Objektom

skúmania pri posudzovaní, či k porušeniu označených práv došlo, je teda dĺžka (obdobie)

trvania prieskumu zákonnosti zbavenia slobody s prihliadnutím na konkrétne okolnosti

prípadu, t. j. dĺžku trvania samotného rozhodovacieho procesu, nie však samotné

rozhodnutie, ktoré spravidla takýto následok nemôže mať. Samotné rozhodnutie

všeobecného súdu má totiž v okolnostiach posudzovaného prípadu význam len z hľadiska

vymedzenia obdobia trvania prieskumu zákonnosti zbavenia slobody príslušným súdom.

20 61. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti

namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5

ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti

s požiadavkou urýchlenosti rozhodnutia o väzbe napadnutým postupom a rozhodnutím

okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne

neopodstatnenú.

62. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v jej petite, rozhodovanie

o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného vyslovenia porušenia

základných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto prípade nedošlo.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2018

21