II. ÚS 101/2012 — II. ÚS 101/2012 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 101/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. G. a Ing. J. G., obaja bytom K., zastúpených

advokátkou JUDr. I. R., K., pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. 2 Co 23/2011 z 20. októbra 2011 a takto

ro zhodo l :

Sťažnosť Ing. J. G. a Ing. J. G. odmieta pre zjavnú neopodstatnenosť.

Odôvodn en i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára

2012 faxom a 31. januára 2012 osobne doručená sťažnosť Ing. J. G. a Ing. J. G., obaja

bytom K. (ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základného práva podľa

čl. 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co

23/2011 z 20. októbra 2011.

2. Sťažovatelia v sťažnosti uviedli: „Dňa 14. 11. 2008 podal na Okresnom súde

Košice II navrhovateľ JUDr. M. M. návrh na vydanie platobného rozkazu proti

sťažovateľom, ktorým žiadal, aby súd uložil sťažovateľom povinnosť zaplatiť mu sumu

1 273 481 Sk s príslušenstvom. Svoj návrh odôvodnil tým, že bol ručiteľom úveru, ktorý bol

sťažovateľom ako dlžníkom poskytnutý veriteľom S., a. s.. Navrhovatelia nedodržali

podmienky úverovej zmluvy, preto ho S., a. s. vyzvala, aby dlh za odporcov uhradil. Dňa

14. 7. 2006 S. uhradil sumu 1 273 481 Sk a po vyplatení tejto sumy mu bola odovzdaná

kvitancia, ktorá potvrdzuje zánik predmetnej pohľadávky jej splatením. Na tomto právnom

základe sa domáhal, aby súd vydal proti odporcom platobný rozkaz.

Platobným rozkazom zo dňa 2. 12. 2008, súd uložil sťažovateľom zaplatiť sumu

požadovanú navrhovateľom spolu s príslušenstvom, a uhradiť navrhovateľovi trovy

konania.

Proti tomuto platobnému rozkazu podali sťažovatelia odpor a žiadali návrh

navrhovateľa zamietnuť. Súd prvého stupňa po tom, čo bol platobný rozkaz podaním

odporu zrušený, vo veci vykonal pojednávania a rozhodol v súlade s návrhom navrhovateľa

rozsudkom sp. zn. 41 C/177/2009. Proti tomuto rozsudku podali dňa 22. 12. 2010

sťažovatelia odvolanie a navrhovali odvolaciemu súdu - Krajskému súdu v Košiciach,

rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh v celom rozsahu zamietnuť. Krajský súd v

Košiciach svojim rozsudkom sp. zn. 2 Co/23/2011 zo dňa 20. 10. 2011 rozhodol tak, že

rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a zaviazal sťažovateľov zaplatiť

navrhovateľovi trovy konania. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach bol právnej zástupkyni

sťažovateľov doručený dňa 29. 11. 2011.“

3. Sťažovatelia v sťažnosti ďalej uviedli: «Sťažovatelia sa v konaní bránili tým, že

pokiaľ navrhovateľ uhradil S., a. s. sumu nad 133 000 Sk , plnil tak bez právneho dôvodu,

keďže zo žiadneho z vykonaných dôkazov nevyplynulo, že by S., a. s. využila svoje právo

zakotvené v článku II ods. 4 úverovej zmluvy, podľa ktorej bola oprávnená žiadať splatenie

2 celého úveru pred dohodnutou lehotou splatnosti, ak je dlžník v omeškaní so splatením viac

než dvoch splátok, alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace.

Túto obranu súd prvého stupňa neakceptoval, pričom vo vzťahu k odôvodneniu

svojho skutkového a právneho názoru o tejto otázke uviedol, že v čase keď S., a.s. vyzvala

žalobcu na splnenie ručiteľského záväzku, bolo „viac než zrejmé“, že sťažovatelia -

žalovaní svoj záväzok nesplnia, a to jednak preto, že ich dlh na úvere predstavoval sumu

133 000 Sk, ako aj z dôvodu „že záložné právo v prospech S. bolo oslabené záložným

právom žalobcu“. V tejto súvislosti túto situáciu podriadil pod ustanovenie § 306

Obchodného zákonníka, podľa ktorého nie je potrebné vyzývať dlžníka na splatenie celého

dlhu, ak je nepochybne, že dlžník svoj záväzok nesplní ani v primeranej lehote.

Súd prvého stupňa v rámci citácie ustanovenia § 306 Obchodného zákonníka vložil

svoj vlastný doplnok za slovo nepochybne v znení: „vzhľadom na opakované neplnenie“.

Sťažovatelia namietali v podanom odvolaní predovšetkým skutočnosť, že v konaní

nebol vykonaný žiaden dôkaz, z ktorého by vyplynulo, že by žalobca bol veriteľom vyzvaný

na zaplatenie celého dlhu. Z tohto dôvodu nemožno jeho plnenie nad sumu 133 000 Sk

považovať za plnenie ručiteľského záväzku. Poukazovali na ustanovenia právnych

predpisov, ktoré neumožňovali právny a skutkový záver urobený súdom prvého stupňa, že v

predmetnej veci nebola potrebná výzva veriteľa S., a.s. na zaplatenie celého dlhu.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa,

zrekapituloval priebeh konania, stotožnil sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a k

odvolacím námietkam sťažovateľov uviedol, že aj pri ustanovení § 548 Občianskeho

zákonníka platí výkladové pravidlo, podľa ktorého výzva ručiteľovi nie je potrebná, ak by

bola nemožná, alebo celkom zbytočná...

Podľa ustanovenia § 61a ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom od 1. 9. 2005,

teda v čase keď žalobca uhradil S. celý dlh, platilo: „Exekučné konanie na záloh možno

viesť iba vtedy, ak oprávnený je záložný veriteľ, alebo záložný veriteľ s exekúciou súhlasí.“

Z citovaného ustanovenia Exekučného poriadku vyplýva nepochybne, že záložný

veriteľ S., a. s. svoje exekučné právo nemohol mať žiadnym spôsobom oslabené, keďže

exekučné konanie na predmet zálohu nehnuteľnosť - rodinný dom v k. ú. K., sa mohlo viesť

len s jeho súhlasom. Súd, ktorý rozhoduje v občianskom súdnom konaní o nárokoch

účastníkov konania, nie je oprávnený neaplikovať na ne právne predpisy, ktoré tieto právne

3 vzťahy upravujú, alebo si vyberať, ktoré ustanovenia právnych predpisov zoberie pri

právnom posudzovaní tej ktorej veci do úvahy, a ktoré nie. Ak súd prvého stupňa odmietol

obranu sťažovateľov poukazujúc na „oslabenie záložného práva S., a. s.“ tento svoj záver

nijako nezdôvodnil a navyše nijakým spôsobom právne nezdôvodnil akým spôsobom sa

vyrovnal s ustanovením § 61a ods. 2 Exekučného poriadku...

Naopak, ustanovenie § 306 ods. 1 stanovuje, že písomná výzva veriteľovi nie je

potrebná, ak je nepochybne, že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä pri vyhlásení konkurzu.

Súd prvého stupňa však uvedenú časť citovaného zákonného ustanovenia, „najmä pri

vyhlásení konkurzu“ nespomína, namiesto toho ju nahrádza svojim vlastným slovným

spojením „vzhľadom na opakované neplnenie“.»

4. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Právo sťažovateľov - na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 prvá veta

Dohovoru a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde

zakotvené v článku 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, bolo rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co/23/2011 zo dňa 20. 10. 2011, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať

v porušovaní namietaného práva sťažovateľov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. 2 Co/23/2011 zo dňa 20. 10. 2011 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na

ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľom všetky trovy tohto konania.“

II.

5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

4 alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127

ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

8. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej

ochrane ustanoví zákon.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

5 13. Podstatou sťažnosti sťažovateľov je namietané porušenie ich základného práva

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 ústavy a práva spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 23/2011

z 20. októbra 2011. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol potvrdený rozsudok

Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 41 C 177/2009 z 8. novembra

2010. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 30. novembra 2011.

Predmetom konania pred všeobecnými súdmi bola žaloba o zaplatenie sumy

1 273 481 Sk s prísl., ktorú podal žalobca proti sťažovateľom z titulu, že ako ručiteľ splatil

úver sťažovateľov, ktorí boli v omeškaní s jeho plnením. Sťažovatelia predovšetkým tvrdia,

že všeobecné súdy nesprávne interpretovali ustanovenia týkajúce sa povinnosti ručiteľa

splniť dlh dlžníka podľa § 306 Obchodného zákonníka, ako aj ustanovenie § 548

Občianskeho zákonníka, a namietajú, že v konaní nebol vykonaný žiaden dôkaz, z ktorého

by vyplynulo, že by žalobca bol veriteľom vyzvaný na zaplatenie celého dlhu. Sťažovatelia

tiež tvrdia, že všeobecné súdy pri rozhodovaní nevzali do úvahy ustanovenie § 61a ods. 2

Exekučného poriadku.

14. Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 41 C 177/2009 z 8. novembra 2010 vyplýva:

„Súčasťou zmluvy o úvere bola aj zmluva o zriadení záložného práva na

nehnuteľnosť žalovaných - rodinný dom... Z tvrdenia žalobcu, ktoré žalovaní nespochybnili

a je podložené aj dokladmi nachádzajúcimi sa v spise, je nepochybné, že na rovnakú

nehnuteľnosť žalovaných bolo zriadené záložné právo v prospech žalobcu a to zmluvou o

zriadení záložného práva zo dňa 17. 12. 2004..., ktorá bola uzavretá spolu s exekučnou

notárskou zápisnicou... Jej obsahom bola i zmluva o pôžičke uzavretá medzi žalobcom ako

veriteľom a Ing. J. G. spolu so S. s. r. o. ako dlžníkom. Na základe tohto exekučného titulu

vzniklo na rodinnom dome exekučným príkazom sp. zn. Ex 296/07 AM, Z 5403/09, pol. vz...

v prospech žalobcu aj exekučné záložné právo na nehnuteľnosť. Pre vymáhanú pohľadávku

sa nehnuteľnosť exekvuje a bolo tomu tak aj v čase, keď S. a. s. vyzvala žalobcu na splnenie

ručiteľského záväzku. V období roku 2006 bolo viac než zrejmé, že žalovaní svoj záväzok

nesplnia a to jednak z dôvodu, že ich dlh na úvere predstavoval sumu 133.000,- Sk ako aj z

dôvodu, že záložné právo v prospech S. a. s. bolo oslabené záložným právom žalobcu. Danú

6 situáciu možno subsumovať pod § 306 Obchodného zákonníka; kedy nie je potrebné vyzývať

dlžníka na splatenie celého záväzku pretože je nepochybné (vzhľadom na opakované

neplnenie), že dlžník svoj záväzok nesplní ani v primeranej lehote. Mimo to je potrebné

uviesť, že z článku IV uzavretej zmluvy vyplýva, že banka môže požadovať splatenie celého

úveru, ak je dlžník v omeškaní so splatením viac než dvoch splátok, alebo jednej splátky,

viac než 3 mesiace, čo bolo v prejednávanej veci nepochybne dané, keďže výška

nezaplateného úveru predstavovala sumu 133.000,- Sk, keď jedna splátka bola 19.000,- Sk.

Priamym právnym následkom tohto skutkového stavu bola povinnosť žalobcu zaplatiť

sumu záväzku, ktorého obsah je daný jeho ručiteľským vyhlásením obsiahnutým v zmluve

o úvere. Ak teda zaplatil sumu 1.273.481.,- Sk, splnil svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy

a zákona; preto toto jeho konanie nemôže byť plnením bez právneho dôvodu, ako

naznačovali žalovaní vo svojich vyjadreniach.“

15. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sp. zn. 2 Co 23/2011

z 20. októbra 2011 konštatoval:

„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.) a k odvolacím námietkam žalovaných dodáva:

Aj pri ust. § 548 OZ platí výkladové pravidlo, že písomná výzva veriteľa dlžníkovi nie

je potrebná, ak by bola nemožná alebo celkom zbytočná.

Z obsahu úverovej zmluvy II. bod 4 vyplýva, že splatnosť celého úveru nastáva, ak je

dlžník v omeškaní s platením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako

3 mesiace. Z výzvy zo 7. 6. 2006 vyplýva, že výška omeškanej čiastky je 133.000,- Sk,

pričom mesačné splátky boli 19.000,- Sk teda je nesporné, že v čase výzvy žalovaní ako

dlžníci boli v omeškaní s platením viac než dvoch splátok, takže boli splnené podmienky na

to, aby veriteľ mohol požadovať splnenie celého, dlhu, inak povedané nastala splatnosť

celého dlhu. Tým že boli splnené podmienky preto, aby s. bola oprávnená žiadať splatenie

celého úveru pred dohodnutou lehotou splatnosti naraz, odvolací súd mal za to, že jej

konanie spočívajúce v prijatí celého dlhu, nielen dlžných splátok, od ručiteľa, je potrebné

hodnotiť ako prejav jej vôle v súlade s bodom 4 článku II úverovej zmluvy uzavretej medzi

S. a žalovanými. Navyše žalobcom zaplatená suma bola zúčtovaná na úver žalovaných

7 titulom jeho ručiteľského záväzku, preto v žiadnom prípade jeho plnenie nemožno hodnotiť

ako bezdôvodné obohatenie.

Nebolo možné prihliadať ani na ďalšiu odvolaciu námietku, z ktorej vyplynulo, že

v konaní navrhovali vypočuť zamestnankyňu S. a preukázanie tvrdenia, že s pracovníkom

viedli rokovanie o možnosť splatenia omeškaných splátok, príp. inej forme usporiadania ich

vzťahov, pretože ako to správne konštatoval aj súd prvého stupňa v odôvodnení svojho

rozhodnutia, výsluch uvedenej svedkyne nebol rozhodujúci pre posúdenie dôvodnosti

uplatneného nároku, t. j., či v danom prípade zo strany žalobcu došlo k splneniu

ručiteľského záväzku za žalovaných ako priamych dlžníkov a v akej výške toto plnenie bolo

poskytnuté.

Z uvedených dôvodov ako už bolo vyššie uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa ako vecne správny.“

16. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné

uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto

nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti

postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom

oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Preskúmanie rozhodnutia všeobecného

súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu

základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného

súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery

boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou

je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky

odôvodnené.

17. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

8 neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež

napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).

18. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol,

že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

19. Rozsudok krajského súdu bol založený na záveroch z vykonaného dokazovania

prvostupňového súdu. V napadnutom rozsudku sú uvedené skutkové okolnosti veci

a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Krajský súd sa stotožnil

s interpretáciou dotknutých právnych predpisov (predovšetkým § 306 Obchodného

zákonníka) uskutočnenou v rozsudku okresného súdu sp. zn. 41 C 177/2009 z 8. novembra

2010 a interpretáciou obsahu uzatvorenej úverovej zmluvy a konštatoval, že veriteľ bol

jednak oprávnený žiadať splatenie celého úveru pred dohodnutou lehotou splatnosti naraz,

a navyše, že konanie veriteľa spočívajúce v prijatí celého dlhu od ručiteľa bolo potrebné

hodnotiť ako prejav vôle veriteľa v súlade s podmienkami úverovej zmluvy. Krajský súd

tiež v závere uviedol, že prijatie plnenia veriteľom vzhľadom na jeho právny dôvod

(splatenie úveru sťažovateľov, ktorí boli v omeškaní s plnením) z titulu ručiteľského

záväzku žalobcu nemožno hodnotiť ako bezdôvodné obohatenie.

Krajský súd sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so

všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci

podstatné a právne významné, pričom výklad a aplikácia dotknutých ustanovení právnych

9 predpisov boli vykonané ústavne súladným spôsobom. Ústavný súd po preskúmaní

napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nevykazuje

znaky svojvoľnosti alebo arbitrárnosti a závery v ňom uvedené v súvislosti s namietaným

porušením základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne

konanie nie sú ústavne neudržateľné. Krajský súd v napadnutom rozsudku podľa názoru

ústavného súdu primeraným spôsobom reagoval na námietky sťažovateľov a vysvetlil

dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie, pričom toto rozhodnutie nemožno považovať

za arbitrárne, respektíve nepreskúmateľné.

20. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti neboli zistené také skutočnosti, ktoré by umožňovali vysloviť porušenie

základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 23/2011 z 20. októbra 2011.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľov

ústavný súd nerozhodoval.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012

10