II. ÚS 50/06 — II. ÚS 50/06 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 50/06-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. júna 2006 v senáte

zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Ľudmily Gajdošíkovej

prerokoval sťažnosť E. S., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. J. B., B., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu

Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 44/95 a takto

ro zhodo l :

1. Základné právo E. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom

pod sp. zn. 12 C 44/95 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 44/95 prikazuje

konať bez zbytočných prieťahov. 3. E. S. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom

päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť do

dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava je povinný uhradiť E. S. trovy konania v sume

6 825,40 Sk (slovom šesťtisícosemstodvadsaťpäť slovenských korún štyridsať halierov)

do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet advokáta JUDr. J. B., B.

Odôvodn en i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. II. ÚS 50/06-13 z 15. marca 2006 prijal sťažnosť E. S. (ďalej len „sťažovateľka“)

podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Dňa 14. 06. 1993 podala E. S. ako navrhovateľka proti Ministerstvu financií SR

(zastúpenej zo zákona Okresným úradom v P.) návrh na priznanie náhrady v zmysle zákona

č. 87/1991 Zb. za odňaté nehnuteľnosti, ktoré jej nebolo možné vydať.

Konanie je vedené na Okresnom súde Trnava pod č. 12 C 44/95.

Vo veci bolo opakovane rozhodnuté, posledný rozsudok Okresného súdu v Trnave

zo dňa 06. 12. 1996 bol zrušený uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 24. 06. 1997

a vec bola vrátená Okresnému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

Okresný súd v Trnave bol nečinný takmer 2 roky.

Rozsudok (správne uznesenie, pozn.) Krajského súdu bol navrhovateľke zaslaný

až po osobitnej výzve so značným oneskorením.

Súd sme opakovane upozornili na nečinnosť. (...)

2 Posledné pojednávanie určené na deň 27. 11. 2001 bolo odvolané (zrušené)

telegramom zo dňa 23. 11. 2001.

Následne až do dnešného dňa je súd vo veci nečinný. (...)“

K prijatej sťažnosti sa vyjadrila predsedníčka okresného súdu, ktorá okrem iného

uviedla:

«V nadväznosti na Váš list došlý tun. súdu 4. 4. 2006 vo veci prijatej sťažnosti E. S.,

ktorá namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov vo veci tunajšieho súdu sp. zn. 12 C 44/95, Vám oznamujem nasledovné:

Navrhovateľka E. S. podala dňa 14. 6. 1993 návrh proti Ministerstvu financií SR -

Slovenská republika o finančnú náhradu - reštitučný nárok podľa zákona č. 97/1991 Zb.

Predmetná vec bola zapísaná do registra Nc - všeobecné pod sp. zn. 19 Nc 2283/93.

Úpravou zo dňa 26. 6. 1993 bola vyzvaná navrhovateľka na zaslanie dokladov do veci. Vec

bola prevedená do registra C dňa 26. 8. 1993. Dňa 20. 9. 1993 bol vytýčený termín

pojednávania na deň 19. 10. 1993. Navrhovateľka dňa 7. 10. 1993 požiadala o možnosť

vypočutia vo veci dožiadaným súdom v Bratislave, nakoľko je v pooperačnom stave. Dňa

8. 10. 1993 odporca oznámil, že odstupuje predvolanie súdu na deň 19. 10. 1993

Okresnému úradu - oddeleniu finančnej správy majetku T. Dňa 19. 10. 1993 bola

navrhovateľka neprítomná, za odporcu sa dostavila splnomocnená osoba. Pojednávanie

bolo odročené na neurčito za účelom vypočutia navrhovateľky v B. a za účelom ďalšieho

doplnenia dokazovania. 29. 10. 1993 bol doručený spis so žiadosťou o výsluch

navrhovateľky na Obvodný súd Bratislava 2. Dňa 25. 11. 1993 bol vykonaný výsluch

navrhovateľky a spis bol vrátený tun. súdu 30. 11. 1993. Dňa 30. 8. 1993 bola doručená

kópia návrhu odporcovi na vyjadrenie. Dňa 16. 9. 1993 bolo súdu doručené vyjadrenie

odporcu k návrhu. Dňa 22. 12. 1993 bol vytýčený termín pojednávania na deň 1. 2. 1994.

Navrhovateľka sa ospravedlnila na pojednávanie. Dňa 1. 2. 1994 bol vynesený vo veci

rozsudok tak, že súd návrh zamietol. Rozsudok bol vypracovaný a doručený účastníkom,

navrhovateľka podala proti rozsudku odvolanie. Spis bol predložený Krajskému súdu v

Bratislave 4. 5. 1994 na odvolacie konanie. Spis sa vrátil z Krajského súdu v Bratislave na

3 prvostupňový súd 9. 11. 1994 tak, že Krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 15. 11. 1994.

Dňa 28. 11. 1994 bolo vo veci podané dovolanie navrhovateľkou E. S. Po doručení

dovolania protistrane a po príprave veci na dovolacie konanie bol spis predložený

Najvyššiemu súdu SR, ktorý dňa 21. 2. 1995 vrátil spis tunajšiemu súdu s rozhodnutím tak,

že zrušil rozsudok krajského súdu z 28. 9. 1994 ako aj rozsudok tunajšieho súdu z 1. 2. 1994

a vec vrátil tun. súdu na ďalšie konanie vo veci. Po doručení rozhodnutia NS SR účastníkom

dňa 16. 3. 1995 bol podaný návrh na doplnenie dokazovania vo veci zo strany odporcu.

Ďalej sa vykonávali dopyty na Št. okr. archív T. v súvislosti s doplnením dokazovania. Dňa

22. 6. 1995 bol stanovený termín na 14. 7. 1995, na tento termín sa ospravedlnil zástupca

účastníka z neúčasti, preto pojednávanie bolo odročené na 23. 8. 1995. Ďalší rozsudok bol

vyhlásený na pojednávaní dňa 23. 8. 1995 tak, že súd návrh zamietol. Vo veci podala

navrhovateľka odvolanie na súd dňa 13. 10. 1995, vec bola predložená na odvolacie

konanie dňa 10. 11. 1995. Odvolací súd vrátil spis prvostupňovému súdu 8. 3. 1996 tak, že

rozhodol, že zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie.

Po doručení uznesenia odvolacieho súdu účastníkom podal zástupca navrhovateľky návrh

na doplnenie dokazovania dňa 25. 3. 1996. 25. 4. 1996 bolo súdu doručené oznámenie

Mestského úradu v P. do veci. Vo veci bolo pojednávanie 17. 5. 1996, po vypočutí svedkyne

bolo pojednávanie odročené na 7. 6. 1996 za účelom predvolania ďalších svedkov.

Pojednávanie z 7. 6. 1996 bolo odročené na deň 2. 7. 1996 za účelom vypočutia ďalších

svedkov. Ďalšie pojednávanie bolo stanovené na 16. 8. 1996, následne bolo urgované

vypočutie svedkyne dožiadaným súdom. Vybavené dožiadanie vypočutím svedkyne M. B.

v P. bolo vrátené súdu do veci 22. 8. 1996. Pojednávanie z 16. 8. 1996 bolo odročené na

17. 9. 1996 za účelom predvolania zást. navrhovateľky a odporcu. Pojednávanie z

17. 9. 1996 bolo odročené na 11. 10. 1996, medzitým do spisu boli doručené ďalšie listinné

dôkazy a pojednávanie z 11. 10. 1996 bolo odročené na neurčito za účelom urgencie

vybavenia dopytov vo veci. 24. 10. 1996 bol určený termín pojednávania na 22. 11. 1996.

Ďalší termín vo veci bol 6. 12. 1996, kedy bol vo veci vynesený ďalší rozsudok.

Odporca vo veci podal 19. 2. 1997 odvolanie, vec bola predložená 4. 4. 1997

Krajskému súdu v Trnave ako odvolaciemu súdu. Spis sa vrátil 18. 9. 1997 s tým,

že odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

4 Zákonný sudca vo veci JUDr. F. R. od 1. 1. 1997 začal pracovať na novoutvorenom

Krajskom súde v Trnave, vec bola pridelená na ďalšie konanie sudkyni JUDr. J. H., a od

8. 10. 1999 bola pridelená sudkyni JUDr. M. V. Sudkyňa 2. 2. 2001 vytýčila termín

pojednávania na deň 26. 4. 2001. Ďalšie pojednávanie bolo určené na 28. 6. 2001 za

účelom upresnenia návrhu navrhovateľky, ďalej vyžiadania si písomného stanoviska s

označením návrhov na dokazovanie vo veci a pod. Zástupca navrhovateľky 27. 6. 2001

požiadal o odročenie pojednávania určeného na 28. 6. 2001 vzhľadom na veľkú pracovnú

zaneprázdnenosť. Pojednávanie ďalšie bolo 27. 9. 2001, ktoré bolo odročené potom, čo súd

pripustil zmenu návrhu, na deň 27. 11. 2001 Toto pojednávanie však z dôvodu

práceneschopnosti sudkyne JUDr. V. bolo zrušené. Spisový materiál bol po odchode

JUDr. M. V. na materskú dovolenku pridelený Opatrením predsedníčky súdu dňa 5. 3. 2002

sudkyni JUDr. D. M.

Sudkyňa JUDr. M. nastúpila do zamestnania po skončení materskej dovolenky dňa

2. 1. 2002. V období január až marec 2002 mala prideľované spisy tak, že ku dňu

30. 4. 2002 mala v senáte 669 veci „C“, 128 vecí „Cb“ ďalšie veci boli z registra P a Nc,

E, Er a NcVš, Vzhľadom na veľký počet vecí podľa vyjadrenia sudkyne nebolo jej možné

doposiaľ celý predmetný spis naštudovať, od 1. 4. 2005 do 30. 11. 2005 mala pozastavený

nápad za účelom zabezpečenia rovnomernosti zaťaženia senátov. V období od 31. 5. 2005

do 31. 7. 2005 bola práceneschopná. Po vrátení veci z Ústavného súdu bude jej tento spis

predložený s tým, aby prednostne vo veci vykonala príslušné úkony. Je faktom, že vo veci

došlo k prieťahom, najmä po období roku 1999, kedy vo veci neboli vykonané úkony

smerujúce k urýchlenému ukončeniu veci, od r. 2002 nebol vo veci vykonaný žiaden úkon s

ohľadom na veľkú pracovnú zaťaženosť sudkyne JUDr. M.

Zároveň Vám oznamujeme, že netrváme na konaní verejného ústneho pojednávania

a zasielame Vám aj príslušný spisový materiál 12 C 44/1995.»

Rovnaké skutočnosti, ktoré uviedla vo vyjadrení predsedníčka okresného súdu, zistil

aj ústavný súd z predloženého spisu okresného súdu a z vyjadrení účastníkov.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

5 vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 44/95 dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného

práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03),

pričom tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní okresného súdu došlo k zbytočným

prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,

v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02,

IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa. Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 44/95 podľa

troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 12 C 44/95 je

nárok sťažovateľky na finančnú náhradu podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych

rehabilitáciách v znení neskorších predpisov. Berúc do úvahy skutkový stav veci a platnú

právnu úpravu relevantnú pre rozhodovanie, ako aj právnu povahu veci, možno konanie

6 v okolnostiach prípadu hodnotiť ako skutkovo náročné. Ani skutková zložitosť veci však

nemôže zakladať dôvod na ospravedlnenie nečinnosti a neefektívnosti postupu okresného

súdu. Povaha veci si pritom vyžaduje osobitnú rýchlosť konania.

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,

či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označeného

práva sťažovateľky.

Správanie účastníka konania môže zbaviť orgán verejnej moci zodpovednosti

za prieťahy v konaní len vtedy, ak dôsledkom správania účastníka je spomalenie alebo

znemožnenie postupu konania. Zo skutkových zistení ústavného súdu vyplýva,

že sťažovateľka závažným spôsobom neprispela k predĺženiu konania. Ani okresný súd

nemal k správaniu sťažovateľky námietky.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným

prieťahom v označenom dedičskom konaní, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd zistil, že v postupe okresného súdu dochádzalo jednak k neefektívnej

činnosti a v určitých obdobiach bol okresný súd nečinný bez akejkoľvek zákonnej prekážky.

Ústavný súd je toho názoru, že postačuje vymedziť len najzávažnejšie obdobia nečinnosti,

resp. činnosti, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Nečinnosť okresného súdu bola zistená od 18. septembra 1997, keď mu bolo

doručené uznesenie Krajského súdu v Trnave, do 2. februára 2001, keď určil termín

pojednávania na 26. apríl 2001 (nečinnosť takmer 40 mesiacov). V tomto období okresný

súd vykonal iba jeden taký jednoduchý úkon, akým bola výzva z 27. júla 1999 na zaslanie

dedičského rozhodnutia a oznámenie mien a adries svedkov. Ďalšia nečinnosť okresného

súdu bola zistená od 27. septembra 2001, keď odročil termín pojednávania na 27. november

2001, tento termín pojednávania neskôr zrušil, až do predloženia spisu ústavnému súdu, t. j.

do 17. mája 2006 (nečinnosť takmer 52 mesiacov).

7 Hoci okresný súd spočiatku konal a vo veci aj trikrát rozhodol (1. decembra 1994,

23. augusta 1995 a 6. decembra 1996), napriek tomu jeho konanie bolo málo efektívne

a minulo sa svojmu účinku, pretože jeho rozhodnutia boli nadriadenými súdmi v napadnutej

časti zrušené z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu. Vec nie je do dňa

rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončená a stav právnej neistoty sťažovateľky

nebol dosiaľ odstránený (obdobne IV. ÚS 3/05, IV. ÚS 10/05, IV. ÚS 123/05).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v neprimeranej zaťaženosti zákonných sudcov

a nedostatočnom počte sudcov na vybavovanie na súd napadnutých vecí (ako dôvodov,

ktoré by mali byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní) ústavný súd

neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 147/02,

I. ÚS 100/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj

skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť

primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt

požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie

uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku

nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom

konaní.

Vychádzajúc z týchto skutkových poznatkov ústavný súd konštatuje, že postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 44/95 došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

ústavy.

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa

odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo

slobody porušil, vo veci konal.

8 Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal

okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza účastník domáhajúci sa rozhodnutia súdu v jeho veci.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky,

zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Sťažovateľka požadovala za porušenie jej označeného základného práva finančné

zadosťučinenie v sume 50 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania, povahu veci, zistené zbytočné prieťahy

a neefektívne úkony v konaní vedenom pred okresným súdom a vychádzajúc i z návrhu

sťažovateľky, ústavný súd priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4

zákona o ústavnom súde v sume 50 000 Sk.

Ústavný súd napokon rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli

v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. B. Ústavný súd

9 pri priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva

Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva úkony

právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3,

§ 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) za každý úkon po 2 730 Sk

a k tomu DPH 19 % v sume 1037,40 Sk (§ 18 ods. 3 vyhlášky). Ak je advokát platiteľom

dane z pridanej hodnoty, priznáva sa mu odmena zvýšená o daň z pridanej hodnoty. K tomu

mu ústavný súd priznal režijný paušál v sume 2 x 164 Sk (§ 16 vyhlášky). Úhrada mu bola

priznaná v celkovej sume 6 825,40 Sk.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júna 2006

10