I. ÚS 315/06 — I. ÚS 315/06 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 315/06-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2006

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana

Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť Mgr. M. K., L., M., zastúpenej advokátkou JUDr. A.

G., T., vo veci porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 366/05-54

z 12. apríla 2006 a takto

ro zhodo l :

1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 3 Cob 366/05-54 z 12. apríla 2006

porušil základné právo Mgr. M. K., L., na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 366/05-54 z 12. apríla 2006

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Mgr. M. K., L., priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 5 416 Sk

(slovom päťtisícštyristošestnásť slovenských korún), ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne JUDr. A. G., T., do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.

Odôvodn en i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. I. ÚS 315/06-10 zo 17. októbra 2006 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. M.

K., L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 366/05-54

z 12. apríla 2006.

Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd

prerokoval túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak ako sťažovateľka v podaní

z 12. decembra 2006, aj krajský súd vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 3681/2006

z 22. novembra 2006 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný

súd preto pri svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu sťažnosti, z písomných vyjadrení

a listinných dôkazov.

Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46

ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob 366/05-54 z 12. apríla 2006 s tým, aby

bol predmetný rozsudok zrušený a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie a aby

ústavný súd uložil krajskému súdu nahradiť trovy jej právneho zastúpenia

v sume 5 415,50 Sk.

Z podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka požadovala od S., a. s., B.

(ďalej len „žalovaná“), zaplatenie istiny 130 751,75 Sk z dôvodu poplatku z omeškania,

2 pričom suma vychádzala zo sadzby poplatku z omeškania vo výške 0,1 % denne

z omeškania úhrady faktúr vyúčtovaných žalovanej sťažovateľkou za vydané lieky

a zdravotnícke pomôcky pre poistencov žalovanej. Pri uplatnení nároku vychádzala

sťažovateľka z ustanovenia § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení

Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových

a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o zdravotnom poistení“), podľa ktorého bol poplatok z omeškania vo výške 0,1 % za každý

deň omeškania. Žalovaná s návrhom sťažovateľky nesúhlasila a poukázala na to, že keďže

k omeškaniu s platbou faktúr došlo po 1. júni 2003, keď už platilo novelizované ustanovenie

§ 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení, podľa ktorého bol poplatok z omeškania už iba

vo výške 0,01 % denne. Sťažovateľka s právnym názorom žalovanej nesúhlasila

a poukázala na nález ústavného súdu zo 17. mája 2004, ktorý bol uverejnený v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“) pod č. 396/2004 s tým, že

uvedeným nálezom bol vyslovený nesúlad § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení

v novelizovanom znení s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy.

Ústavný súd teda vyslovil nesúlad novelizovaného ustanovenia účinného od 1. júna 2003,

ktorým sa výška poplatku z omeškania znížila z 0,1 % denne na 0,01 % denne. V dôsledku

nálezu ústavného súdu stratilo novelizované ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom

poistení účinnosť dňom 15. júla 2004, keď bol nález uverejnený v Zbierke zákonov.

To znamená, že už v čase podania žaloby sťažovateľkou 29. decembra 2004 nebolo toto

ustanovenie účinné a v čase vynesenia rozsudkov všeobecných súdov nebolo už ani platné.

Všeobecné súdy však napriek tomu vo svojich rozhodnutiach vychádzali z právnej normy,

ktorá nebola v súlade s ústavou, tak ako to vyplýva z citovaného nálezu ústavného súdu,

a zaujali stanovisko, podľa ktorého sťažovateľke za omeškanie žalovanej s platením faktúr

po 1. júni 2003 až do 21. decembra 2004 priznali poplatok z omeškania iba 0,01 % denne.

Podľa názoru sťažovateľky rozsudkami všeobecných súdov došlo k porušeniu jej

základného práva na súdnu ochranu tým, že všeobecné súdy rozhodli vo veci podľa takej

právnej normy, o ktorej ústavný súd už rozhodol, že nie je v súlade s ústavou, pričom oba

3 ich rozsudky boli vydané v čase, keď už aplikovaná právna norma stratila tak účinnosť, ako

aj platnosť. Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľke doručený 23. júna 2006.

Podpredseda krajského súdu v liste sp. zn. Spr. 3681/2006 z 22. novembra 2006

oznámil, že uvedenú sťažnosť predložil na vyjadrenie predsedníčke senátu „3 Cob“, ktorá sa

k nej vyjadrila listom z 21. novembra 2006 a uviedla, že rozhodnutie senátu vychádzalo

z neprípustnosti retroaktivity nálezu ústavného súdu č. k. PL. ÚS 38/2003-89 zo 17. mája

2004 uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky dňa 15. júla 2004. Právny

názor v ňom aplikovaný bol totožný s uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 24/2006-9

z 11. januára 2006. Podpredseda krajského súdu zároveň oznámil, že netrvá na ústnom

pojednávaní o prijatej sťažnosti.

Zo stanoviska právnej zástupkyne sťažovateľky z 12. decembra 2006 k vyjadreniu

krajského súdu z 22. novembra 2006 vyplýva, že nesúhlasí s vyjadrením predsedníčky

senátu krajského súdu „3 Cob“. Súčasne poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obdo 9/2006 z 20. apríla 2006,

v ktorom bol vyslovený právny názor totožný s jej názorom, a to v obdobnej právnej veci.

Ako účastníčka konania vyjadrila súhlas, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania

o prijatom návrhu.

Keďže v konaní mohli byť dotknuté aj práva, resp. oprávnené záujmy žalovanej,

doručil ústavný súd aj žalovanej sťažnosť sťažovateľky z 10. júla 2006, uznesenie

ústavného súdu č. k. I. ÚS 315/06-10 zo 17. októbra 2006, vyjadrenie podpredsedu

krajského súdu, ako aj stanovisko právnej zástupkyne sťažovateľky.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 3 Cob 366/05-54 z 12. apríla 2006 vyplýva,

že v napadnutej časti bol ním potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej len

„okresný súd“) č. k. 42 Cb 108/2005-35 z 3. novembra 2005, pričom žalovanej nebola

priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Rozsudkom okresného súdu č. k.

4 42 Cb 108/2005-35 z 3. novembra 2005 bola žalovaná zaviazaná zaplatiť sťažovateľke

57 283,95 Sk istiny, v časti o zaplatenie 3 473,54 Sk okresný súd konanie zastavil,

a vo zvyšnej časti bola žaloba sťažovateľky zamietnutá s tým, že účastníci konania nemajú

právo na náhradu trov konania. Podľa právneho názoru krajského súdu v období od 1. júna

2003, keď nadobudlo účinnosť novelizované znenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom

poistení znižujúce denný poplatok z omeškania z 0,1 % na 0,01 %, do 15. júla 2004, keď

bol v Zbierke zákonov uverejnený nález ústavného súdu, bolo treba aplikovať novelizované

znenie citovaného ustanovenia, podľa ktorého bol denný poplatok z omeškania 0,01 %.

Oproti tomu po 15. júli 2004 bolo potrebné vychádzať z pôvodného znenia citovaného

ustanovenia, teda z denného poplatku z omeškania vo výške 0,1 %. Je to tak vzhľadom

na čl. 125 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj vzhľadom na § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 vyplýva, že ústavný

súd okrem iného vyslovil aj nesúlad ustanovenia § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení

s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy. Nález bol uverejnený

v Zbierke zákonov pod č. 396/04 Z. z. dňa 15. júla 2004.

Ústavný súd konštatuje, že z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obdo 9/2006

z 20. apríla 2006 vyplýva, že najvyšší súd v dovolacom konaní zrušil rozsudok odvolacieho

súdu vo veci žaloby o 643 878,16 Sk a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Žalobca uplatňoval v konaní zaplatenie poplatku z omeškania vo výške 0,1 % denne

za dodané lieky a zdravotnícke pomôcky. Rozsudkom súdu prvého stupňa bolo žalobe

vyhovené, ale odvolací súd rozsudok zmenil a vyslovil názor, že sa malo vychádzať

z poplatku z omeškania vo výške 0,01 %, lebo do uverejnenia nálezu ústavného súdu

sp. zn. PL. ÚS 38/03 bolo možné priznať iba takýto poplatok z omeškania. Podľa názoru

dovolacieho súdu nemožno s právnym posúdením odvolacieho súdu súhlasiť. Vzhľadom

na citovaný nález ústavného súdu a na ustanovenie § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde

bude treba vychádzať z právneho stavu, ktorý vznikol dôsledkom nálezu ústavného súdu.

5 III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 125 ods. 3 ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi

predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne

niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné

6 do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu

s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom

ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými

zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády

a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú

platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5

sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie

ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh súd.

Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie

ak návrh podá súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou.

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a)

až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym

predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, môžu podať ústavnému

súdu návrh na začatie konania.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych

predpisov s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou,

vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný

odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré

jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke

zákonov.

7 Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti

právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych

predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší

právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal

na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 ústavy, rozsudok,

ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho

predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa

ustanovení Trestného poriadku.

Podľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde ostatné právoplatné rozhodnutia vydané

v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom,

sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti

uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 60/06).

Za výnimku zo zásady, podľa ktorej výklad zákonov prislúcha predovšetkým

všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom

prípade ide najmä o výklad tých ustanovení zákona o ústavnom súde, z ktorých možno

vyvodiť právne účinky nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych

predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach.

8 Konkrétne ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Podľa právneho názoru sťažovateľky je povinnosťou všeobecného súdu aplikovať

právny stav vzniknutý nálezom ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov, a to nielen

v procesnoprávnom zmysle, ale aj z hľadiska hmotnoprávneho. To znamená, že

hmotnoprávne účinky nesúladného ustanovenia sa uverejnením nálezu ústavného súdu

anulujú ex tunc. V týchto prípadoch sa teda vychádza z toho, že hmotnoprávne účinky

nesúladného ustanovenia sú nálezom ústavného súdu anulované od začiatku.

Oproti tomu podľa právneho názoru krajského súdu treba hmotnoprávne účinky

nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov vykladať tak, že platia ex nunc, teda

od momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov. Preto nároky vzniknuté

do momentu uverejnenia nálezu o nesúlade právnych predpisov sa riadia právnym stavom

existujúcim dovtedy. Nový právny stav založený nálezom ústavného súdu sa vzťahuje iba

na nároky vzniknuté od uverejnenia nálezu.

Z pohľadu ústavného súdu treba na úvod konštatovať, že v danej veci ide o kolíziu

medzi princípom zachovávania ústavnosti na jednej strane a princípom právnej istoty

na strane druhej. Oba princípy sú súčasťou právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Princíp

zachovávania ústavnosti sa realizuje v tomto prípade rozhodovaním ústavného súdu

v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Princíp právnej istoty

sa prejavuje v dvoch smeroch. Jednak je založený na prezumpcii ústavnosti právnych

predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak na právoplatných

rozhodnutiach orgánov verejnej moci vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti.

Podľa názoru ústavného súdu prednosť treba dať jednoznačne princípu ústavnosti,

a to za súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných princípom právnej istoty.

Ústava a zákon o ústavnom súde rozdeľujú problematiku hmotnoprávnych účinkov

nálezu ústavného súdu o súlade právnych predpisov na dve skupiny. Ide predovšetkým

o prípady, ktoré boli do momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov

9 už právoplatne ukončené (judikované) a o prípady, ktoré vo chvíli uverejnenia nálezu

ústavného súdu v Zbierke zákonov právoplatne ukončené ešte neboli.

1. Z ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde možno jednoznačne vyvodiť,

že v trestných veciach právoplatne skončených pred uverejnením nálezu o nesúlade

právnych predpisov môže po jeho uverejnení odsúdený požiadať o obnovu konania, ak bol

nesúladný právny predpis podkladom právoplatného odsudzujúceho rozsudku. Tým sa

dosiahne, že jeho právoplatné odsúdenie za spáchanie trestného činu môže byť v rámci

obnovy konania (ako následku nálezu o nesúlade) zrušené a môže dôjsť k priaznivejšiemu

posúdeniu jeho konania, prípadne aj k jeho úplnému oslobodeniu spod obžaloby. Rovnakú

možnosť však zákon nedáva poškodenému v trestnom konaní, napríklad v situácii, keď

došlo k právoplatnému oslobodeniu trestne stíhanej osoby v dôsledku aplikácie právneho

predpisu, ktorý bol neskôr vyhlásený za nesúladný.

Možno konštatovať, že v trestnom konaní vo vzťahu voči právoplatne odsúdenej

osobe hmotnoprávne následky nálezu o nesúlade uverejneného po právoplatnom odsúdení

nastávajú jednoznačne ex tunc, nie teda iba od momentu uverejnenia nálezu. Vinu trestne

stíhanej osoby možno po uverejnení nálezu znova posudzovať, a to už vo svetle nálezu

o nesúlade.

Z ustanovenia § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že právoplatné

rozhodnutia vydané v občianskoprávnom a správnom konaní pred uverejnením nálezu

ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov po uverejnení nálezu zostávajú síce

nedotknuté, avšak povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene

vymáhať. Uvedené ustanovenie však neposkytuje žiadnu ochranu tomu účastníkovi

občianskoprávneho alebo správneho konania, ktorý bol v konaní neúspešný, teda uplatnený

nárok mu vzhľadom na aplikáciu nesúladného právneho predpisu nebol priznaný, resp.

nebol priznaný v celom rozsahu.

Aj tu možno konštatovať, že hmotnoprávne účinky nálezu o nesúlade pôsobia

ex tunc. Aj keď nedochádza k obnove právoplatne skončeného konania, pokiaľ povinný

10 subjekt do uverejnenia nálezu uloženú povinnosť nesplnil, stáva sa táto nevymáhateľnou

proti vôli povinného subjektu.

2. Hoci ústava a zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenia

o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením

konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne

účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc

vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori to musí tak

byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade.

Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň

neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty.

Ústavný súd považuje za potrebné v tejto súvislosti spomenúť, že podľa čl. 130

ods. 1 písm. d) ústavy a § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde môže podať návrh

na začatie konania o súlade právnych predpisov aj všeobecný súd, a to v súvislosti so svojou

rozhodovacou činnosťou. Ak totiž všeobecný súd dospeje k záveru, že právny predpis, ktorý

by mal v konkrétnej prejednávanej veci aplikovať, nie je v súlade s právnym predpisom

vyššej právnej sily, má možnosť vylúčiť aplikáciu takéhoto nesúladného právneho predpisu

prostredníctvom ústavného súdu, ktorý môže nesúlad právneho predpisu vysloviť.

Následkom nálezu ústavného súdu by teda logicky vzaté malo byť, že všeobecný súd daný

právny predpis nebude pri rozhodovaní veci aplikovať. Pri právnom názore, aký zastáva

krajský súd, nemalo by oprávnenie všeobecného súdu podať návrh na vyslovenie nesúladu

žiaden konkrétny praktický význam. Hoci by ústavný súd nesúlad predpisu vyslovil, nič by

sa tým nezmenilo na hmotnoprávnom posúdení konkrétnej veci, lebo posudzované nároky

vznikli ešte v čase, keď bol tento predpis platný a účinný a vzťahovala sa naň prezumpcia

ústavnosti.

Možno urobiť záver, že interpretácia hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného

súdu o nesúlade právnych predpisov, ktorú zastáva krajský súd, je arbitrárna. Je totiž

v zrejmom rozpore s ústavnou a zákonnou úpravou.

11 Takýto záver korešponduje aj so stanoviskom pléna ústavného súdu

sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11. októbra 2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce stanovisko

k odlišným právnym názorom senátov ústavného súdu vyslovených pri svojej rozhodovacej

činnosti na aplikáciu nálezu ústavného súdu č. k. PL. ÚS 38/03-39 zo 17. mája 2004

v konaní pred všeobecným súdom, ktorého predmetom je určenie poplatku z omeškania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné vysloviť, že rozsudkom krajského

súdu č. k. 3 Cob 366/05-54 z 12. apríla 2006 bolo porušené základné právo sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak ako je to uvedené v bode 1 výroku tohto

nálezu.

Keďže ústavný súd vyslovil porušenie označeného článku ústavy rozsudkom

krajského súdu č. k. 3 Cob 366/2005-54 z 12. apríla 2006, podľa § 56 ods. 2 a ods. 3

písm. b) zákona o ústavnom súde rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie, tak ako je to uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.

Z dôvodu náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd priznal jej

právnej zástupkyni náhradu za prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie sťažnosti

a spísanie stanoviska k vyjadreniu krajského súdu v roku 2006. Sťažovateľke by za každý

úkon patrila odmena v sume 2 730 Sk, ako aj režijný paušál po 164 Sk. Išlo by o odmeny

a paušálne výdavky v sume 8 682 Sk. Po jej zvýšení o 19 % dane z pridanej hodnoty

(1 649, 58 Sk) by v konečnom dôsledku náhrada trov právneho zastupovania predstavovala

celkovo 10 331,58 Sk. Keďže sťažovateľka si prostredníctvom svojej právnej zástupkyne

uplatnila právo na náhradu trov konania iba v sume 5 415,50 Sk, priznal jej ústavný súd iba

uplatnenú sumu zaokrúhlenú na 5 416 Sk, tak ako je to uvedené v bode 3 výroku tohto

nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

12 Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2006

13