I. ÚS 458/2022 — I. ÚS 458/2022 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 458/2022-59

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej

a sudcov Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127

Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa ,

, , zastúpeného advokátskou kanceláriou AK PITOŇÁKOVÁ,

s. r. o., Slovenská 5, Prešov, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Zuzana Pitoňáková,

proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Cdo 78/2020 z 30. júna 2020 takto

rozh od ol :

1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Cdo 78/2020 z 30. júna 2020 b ol o

p oru šen é základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Cdo 78/2020 z 30. júna 2020

zru šu je a ve c mu vraci a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p ov i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania

455,59 eur a zaplatiť ich jeho právnej zástupkyni do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n evyh ovu je .

O d ôvod n eni e:

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkové okolnosti prípadu

1. Uznesením č. k. I. ÚS 458/2022-31 z 24. augusta 2022 Ústavný súd Slovenskej republiky

(ďalej len „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti,

ktorou sa domáha vyslovenia porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských 2

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) č. k. 2 Cdo 78/2020 z 30. júna 2022 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Vo zvyšnej časti bola

ústavná sťažnosť sťažovateľa odmietnutá z dôvodov bližšie ozrejmených v uznesení ústavného

súdu z 24. augusta 2022.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou

Okresnému súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) 30. decembra 2005 domáhal proti svojmu

bývalému zamestnávateľovi – obchodnej spoločnosti , ,

(ďalej len „žalovaný“), zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského

uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky ministerstiev zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu

sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady odborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti

a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 32/1965

Zb.“).

3. Okresný súd (v poradí druhým) rozsudkom č. k. 8 C 270/2005-246 v spojení s opravným

uznesením z 29. októbra 2015 uložil žalovanému zaplatiť sťažovateľovi sumu 155 381,83 eur

a v prevyšujúcej časti jeho žalobu zamietol.

3.1. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, že sťažovateľ v dôsledku pracovného

úrazu spôsobeného zásahom blesku na pracovisku v utrpel závažné

poškodenie zdravia, pričom niektoré jeho následky sa prejavili ihneď po úraze, iné až s odstupom

času v priebehu niekoľkých mesiacov či rokov. Poukázal na markantné poškodenie zdravia

sťažovateľa, ktoré ho v značnej miere obmedzuje vo výkone akejkoľvek (nielen pracovnej)

činnosti, pričom podľa vyjadrenia znalca u neho nemožno predpokladať zlepšenie zdravotného

stavu. Sťažovateľ trpí inkontinenciou, zhoršením sluchu, stratou zubov, bolesťami chrbtice a kĺbov,

slabosťou pravej dolnej končatiny, má šumenie v hlave, pričom toto poškodenie zdravia spôsobilo

úplnú zmenu v jeho osobnom, manželskom a profesionálnom živote. Sťažovateľ absolvuje časté

hospitalizácie, opakované operácie a vyšetrenia, pričom každodenné úkony môže vykonávať

len s výraznými ťažkosťami, pohybuje sa na invalidnom vozíku a je odkázaný na opatrovanie

a pomoc tretej osoby. Po stabilizácii zdravotného stavu bol uznaný za plne invalidnú osobu.

Okresný súd zohľadnil aj tú okolnosť, že sťažovateľ úraz utrpel vo veku 21 rokov, čo malo vážne

následky na jeho životné ciele a zamestnanie. Z týchto dôvodov okresný súd dospel k záveru,

že ide o prípad hodný osobitného zreteľa a s ohľadom na rozsah poškodenia zdravia považoval

za primerané priznať sťažovateľovi zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia

v požadovanom rozsahu, t. j. v rozsahu 80-násobku základného bodového ohodnotenia,

čo po zohľadnení úhrady vykonanej Sociálnou poisťovňou (vystupujúcej v procesnom postavení

intervenienta na strane žalovaného, pozn.) v sume 4 008,17 eur predstavuje sumu 155 381,83 eur.

4. O odvolaniach sťažovateľa, žalovaného a intervenienta rozhodol Krajský súd v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) v poradí tretím rozsudkom č. k. 14 CoPr 1/2018-533, 14 CoPr 2/2018-533

z 21. augusta 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), ktorým v intenciách zrušujúceho

uznesenia najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo 195/2017 z 29. marca 2018:

- konanie o odvolaní sťažovateľa zastavil (I. výrok),

- pripustil späťvzatie žaloby o zaplatenie sumy 30 061,24 eur, v tejto časti zrušil rozsudok

okresného súdu v spojení s jeho opravným uznesením a konanie v tejto časti zastavil (II. výrok), 3

- zmenil rozsudok okresného súdu v jeho vyhovujúcej časti v spojení s opravným uznesením

tak, že žalobu sťažovateľa zamietol (III. výrok) a

- sporovým stranám ani intervenientovi nepriznal nárok na náhradu trov konania (IV. výrok).

4.1. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že k zastaveniu konania o odvolaní [§ 369 Civilného

sporového poriadku (ďalej len „CSP“)], pripusteniu čiastočného späťvzatia žaloby a následnému

zrušeniu rozsudku okresného súdu v dotknutej časti (§ 370 CSP) pristúpil krajský súd na základe

dispozitívnych úkonov sťažovateľa (späťvzatie odvolania a čiastočné späťvzatie žaloby). Výrok

o zmene prvoinštančného rozsudku v jeho vyhovujúcej časti a zamietnutí žaloby sťažovateľa

krajský súd odôvodnil zásadou primeranosti, keď konštatoval, že rozhodnutie a postup

podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. je opodstatnený, avšak zhoršeniu zdravotného stavu

v období do roku 2005 a skutočnosti, že následky súvisiace s pracovným úrazom sa u sťažovateľa

prejavili po uplynutí viac ako dvadsiatich rokov, zodpovedá mimoriadne zvýšenie odškodnenia

za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu 15-násobku základného bodového ohodnotenia.

Zvýšenie odškodnenia priznané okresným súdom považoval za neprimerané. Zdôraznil, že ďalšie

výrazné zhoršenie zdravotného stavu sťažovateľa v období po roku 2005 nie je predmetom

uplatneného nároku, a preto ani nemôže mať vplyv na rozhodnutie súdu o mimoriadnom zvýšení

odškodnenia. Za smerodajný považoval znalecký posudok , ktorého položkovitá

špecifikácia bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia u sťažovateľa sa premietla

aj do rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. 6222-44/2012-PP zo 6. februára 2012.

5. Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bola žaloba zamietnutá, podal sťažovateľ

dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodil z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

6. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné

podľa § 447 písm. c) CSP a žalovanému priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

6.1. Vo vzťahu k uplatnenému dôvodu prípustnosti podľa § 420 písm. f) CSP konštatoval,

že odvolací súd svoje závery o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia náležite

odôvodnil, preto konanie nebolo postihnuté vadou zmätočnosti. Poukázal pritom na svoje

zjednocujúce stanovisko publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod R 2/2016.

6.2. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané nesprávne právne posúdenie podľa § 421 ods. 1 písm. a)

CSP, najvyšší súd uviedol, že v dovolaní absentuje vymedzenie právnej otázky, od ktorej záviselo

rozhodnutie odvolacieho súdu.

II.

Argumentácia sťažovateľa

7. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ v ústavnej sťažnosti

argumentuje, že:

a) jeho odôvodnenie je nedostatočné, pretože najvyšší súd žiadnym spôsobom nereagoval na jeho

zásadné dovolacie námietky uplatnené v podanom dovolaní, a to konkrétne, že krajský súd

bez presvedčivého vysvetlenia „radikálne“ znížil sumu odškodnenia priznanú okresným súdom

a že existuje iná, pre sťažovateľa priaznivejšia judikatúra priznávajúca zvýšenie odškodnenia

za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozmedzí od 40 až do 80-násobku bodového ohodnotenia.

Napokon najvyšší súd ponechal bez reakcie aj závažné tvrdenie sťažovateľa, že aj v prípade, 4

ak na jeho vec nie je možné aplikovať novú právnu úpravu, t. j. zákon č. 437/2004 Z. z. o náhrade

za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného

poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových,

podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. 437/2004 Z. z.“) je potrebné vziať do úvahy zmenu sumy jedného bodu, aby nedochádzalo

k diskriminácii osôb, ktorým je priznané odškodnenie podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb. v porovnaní

s osobami, pri ktorých sa aplikuje už zákon č. 437/2004 Z. z. Napadnuté uznesenie preto považuje

za „nepresvedčivé, arbitrárne a ústavne neudržateľné“;

b) najvyšší súd odobril postup odvolacieho súdu, ktorý odignoroval záväzný právny názor

vyslovený v zrušujúcom uznesení dovolacieho súdu č. k. 2 Cdo 195/2017 z 29. marca 2018,

podľa ktorého bol pre krajský súd rozhodujúci stav v čase vyhlásenia jeho rozsudku, a preto bolo

jeho povinnosťou prihliadnuť na zhoršujúci sa zdravotný stav sťažovateľa aj po roku 2005;

c) aj napriek poukazu na niekoľko rozhodnutí dovolacieho súdu ako príkladu ustálenej súdnej

praxe, od ktorej sa krajský súd podľa sťažovateľa pri rozhodovaní odklonil, najvyšší súd

v súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP

dovolanie odmietol z dôvodu, že sťažovateľ žiadne rozhodnutia neuviedol;

d) nepriznaním odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia v sume zodpovedajúcej princípu

proporcionality došlo tiež k zásahu do základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 ústavy a jeho práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

8. Sťažovateľ navrhuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie a priznať mu náhradu trov vzniknutých v konaní pred ústavným súdom.

III.

Vyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa

III.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu

9. Vo vyjadrení č. k. KP 3/2021-348, Cpj 184/2022 z 26. septembra 2022 najvyšší súd ponechal

rozhodnutie o ústavnej sťažnosti na úvahe ústavného súdu. Pripojil k nemu vyjadrenie

predsedu senátu , ktorý uviedol, že námietky sťažovateľa uplatnené

v jeho ústavnej sťažnosti nie sú opodstatnené. Dovolací súd totiž v odôvodnení svojho

rozhodnutia odkázal na relevantné časti rozsudku odvolacieho súdu, podľa ktorého bolo

primeraným 15-násobné navýšenie základného bodového ohodnotenia následkov utrpeného

pracovného úrazu, pričom rozhodujúcim pre posúdenie bolo zhoršovanie zdravotného stavu

sťažovateľa v období do roku 2005 s tým, že ďalšie výrazné zhoršenie po tomto období nebolo

predmetom uplatneného nároku a nemohlo tak mať vplyv na rozhodovanie o zvýšení odškodnenia.

Dovolací súd tak dospel k záveru, že obsah spisu nedával v prípade sťažovateľa žiaden podklad

o výnimočnosti prípadu, ktorý by bol dôvodom výnimky podľa stanoviska R 2/2016, resp. podľa

rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva. Dovolacie námietky sťažovateľa preto považoval

za zodpovedané dostatočným spôsobom. Zotrval na v napadnutom uznesení prijatom závere,

že sťažovateľ v dovolaní nevymedzil riadne právnu otázku, ktorá by bola súčasne podporená

adekvátnou súdnou judikatúrou. Aj to bol dôvod, pre ktorý nebolo možné sťažovateľom uvádzané 5

súdne rozhodnutia analyzovať a hľadať ich spoločné prieniky či rozdiely. Na základe uvedeného

navrhol ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevyhovieť.

III.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby

10. Oznámením zo 14. septembra 2022 ústavný súd upovedomil žalovaného a Sociálnu poisťovňu

(intervenienta) ako zúčastnené osoby o podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľa [§ 126 zákona

č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)] a umožnil im vyjadriť

sa k nej v lehote 10 dní od doručenia upovedomenia. Ani jedna zo zúčastnených osôb

však túto možnosť v stanovenej lehote ani do rozhodnutia ústavného súdu nevyužila.

III.3. Replika sťažovateľa

11. V replike doručenej ústavnému súdu 24. októbra 2022 sťažovateľ zhrnul svoje podstatné

dovolacie námietky, pričom zotrval na svojom tvrdení, že najvyšší súd sa s nimi náležite

nevysporiadal a iba sa pripojil k nedostatočnej argumentácii krajského súdu. Vôbec sa pritom

nevyjadril k jeho dovolacej námietke týkajúcej sa ústavne nesúladného výkladu a aplikácie

vyhlášky č. 32/1965 Zb. pri posudzovaní nárokov na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia

sťažovateľa s poukazom na znenie zákona č. 437/2004 Z. z. a nezohľadnil dôsledky jeho aplikácie

v praxi pri priznávaní odškodnenia. Sťažovateľ nesúhlasí ani s názorom najvyššieho súdu,

že v dovolaní nevymedzil žiadnu právnu otázku, pričom odkázal na dôvody svojho dovolania,

v ktorom riadne konkretizoval aj ustálenú rozhodovaciu prax, od ktorej sa krajský súd

pri rozhodovaní odklonil.

IV.

Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

IV.1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

12. Jedným zo základných komponentov práva na spravodlivé súdne konanie je aj povinnosť

konajúceho súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, čo predstavuje záruku toho, že výkon

spravodlivosti nebude arbitrárny a neprehľadný. Náležité odôvodnenie rozhodnutia ako prostriedok

k zamedzeniu svojvôle súdu má súčasne zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania.

Účastník konania má teda právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).

13. Ústavný súd síce stabilne judikuje, že plne rešpektuje rozhodovací priestor najvyššieho súdu

vrátane jeho kompetencie ústavne konformným spôsobom vymedziť si prípustnosť a spôsob

rozhodovania o dovolaní (II. ÚS 398/08, I. ÚS 18/2020), no len pokiaľ neprekročí ústavné

štandardy (I. ÚS 17/01). Konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch nie je vyňaté z rámca

ústavnoprávnych princípov, preto ústavný súd musí dbať na to, aby boli dodržané záruky

spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Z ústavného hľadiska je podmienkou, 6

aby interpretácia prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov nebola svojvoľná,

ani formalistická a aby bola čo najustálenejšia, a teda súladná s právom na súdnu ochranu

(II. ÚS 398/08, II. ÚS 65/2010).

14. Sťažovateľ v dôvodoch ústavnej sťažnosti v podstatnom namieta ústavnoprávne deficity

odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý nedostatočne alebo vôbec nereagoval

na jeho zásadné dovolacie námietky, v čom vidí porušenie svojho práva na spravodlivé súdne

konanie [bod 7 písm. a)].

15. Ústavný súd sa preto zameral na posúdenie, či kvalita odôvodnenia napadnutého uznesenia

vyhovuje ústavnoprávnym požiadavkám vyplývajúcim z jeho judikatúry a či je názor dovolacieho

súdu o náležitom odôvodnení rozsudku krajského súdu ústavne akceptovateľný. Po dôkladnom

oboznámení sa s dôvodmi napadnutého uznesenia, ako aj so všetkými pripojenými rozhodnutiami,

ktoré mu predchádzali, dospel ústavný súd k záveru, že tomu tak nie je, pokiaľ ide o posúdenie

uplatneného dôvodu prípustnosti podľa § 420 písm. f) CSP.

16. Vychádzal pritom zo zistenia, že konajúce súdy v prípade sťažovateľa zhodne považovali

za plne opodstatnenú aplikáciu ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., ktoré súdu

umožňuje priznať mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia

nad zákonné limity stanovené v § 7 ods. 1 a 2 vyhlášky. Dôvody hodné osobitného zreteľa videli

v nezvratnom a devastačnom poškodení zdravia sťažovateľa spôsobené pracovným úrazom.

Ich rozhodnutia sa však zásadne líšia pokiaľ ide o sumu, resp. konkrétny násobok sumy

tohto mimoriadneho zvýšenia. Zatiaľ čo okresný súd považoval za spravodlivé

a trvalému poškodeniu zdravia sťažovateľa adekvátne priznanie zvýšenia v rozsahu 80-násobku

sumy bodového ohodnotenia, krajský súd dospel k záveru, že primeraným je zvýšenie v rozsahu 15-

násobku bodového ohodnotenia.

17. Sťažovateľ v dovolaní explicitne namietal neprimeranú moderáciu sumy odškodnenia tvrdiac,

že odvolací súd dôsledne a zrozumiteľne nevysvetlil dôvody, ktoré ho k takémuto postupu viedli.

S predmetnou dovolacou námietkou sa však podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd vysporiadal

mimoriadne lakonicky, keď v dôvodoch namietaného uznesenia len odkázal na konkrétne body

rozsudku odvolacieho súdu a konštatoval, že vytýkanú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP

v konaní vedenom odvolacím súdom neidentifikoval (body 14 a 15 napadnutého uznesenia).

18. Nielenže takáto odpoveď dovolacieho súdu nie je v takom ľudsky citlivom prípade, akým bol

nepochybne prípad sťažovateľa postačujúca, ale po oboznámení sa s relevantnou časťou rozsudku

krajského súdu sa s týmto jeho konštatovaním ani nie je možné stotožniť. Požiadavke na riadne

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (najvyšší súd nevynímajúc) nemôže totiž zodpovedať

všeobecné súhrnné konštatovanie (napr. „z obsahu spisu“, „obsah spisu“ a pod.) či odkaz

na jednotlivé body napadnutého rozhodnutia bez toho, aby sa konajúci súd dostatočné vysporiadal

i so špecifickými, avšak pre vec podstatnými námietkami strany konania.

19. Všeobecným súdom síce príslušná právna úprava poskytuje široký priestor na úvahu

o tom, aká suma mimoriadneho zvýšenia za sťaženie spoločenského uplatnenia zodpovedá

po zohľadnení všetkých okolností konkrétneho prípadu zásade primeranosti, avšak použitie úvahy

o takomto zvýšení kladie na konajúce súdy značné nároky. V tomto smere je potrebné zdôrazniť,

že ústavnému súdu z pohľadu jeho postavenia ako súdneho orgánu ochrany ústavností (čl. 124 7

ústavy) rozhodne neprináleží určovať, v akej konkrétnej výške by mala byť jednotlivcovi náhrada,

resp. jej zvýšenie za sťaženie spoločenského uplatnenia priznaná, avšak z ústavného prieskumu

nemožno vyňať posúdenie postupu, akým konajúci súd k stanoveniu sumy odškodnenia

dospel (pozri tiež Nálezy Ústavného súdu Českej republiky č. k. III. ÚS 350/03 z 29. 9. 2005 alebo

č. k. II. ÚS 46/16 z 1. 8. 2016). Citlivosť týchto prípadov totiž vyžaduje, aby konajúce súdy veľmi

komplexne a presvedčivo objasnili svoj myšlienkový postup pri stanovení alebo zmene sumy

zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorá by mala byť založená

na objektívnych a rozumných dôvodoch a súčasne rešpektovala vzťah primeranosti medzi

priznanou sumou a spôsobenou ujmou (utrpenými následkami) v porovnaní s inými obdobnými

prípadmi.

20. Nemožno tiež opomenúť, že aj keď sú v ústavných sťažnostiach z tejto oblasti nastolené

predovšetkým otázky majetkového charakteru a otázky práva na súdnu ochranu, v ich pozadí

je nutné vnímať aj dôstojnosť jednotlivca (pozri napr. I. ÚS 512/2019). Náhrada za sťaženie

spoločenského uplatnenia predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy spočívajúcej

v tom, že v dôsledku zdravotných obmedzení je poškodená osoba celkom vyradená alebo

sa pre ňu zhoršila možnosť uplatniť sa v spoločenskom, osobnom, rodinnom a pracovnom živote.

Ide teda o kompenzáciu za zníženú kvalitu životu.

21. V posudzovanom prípade sa však krajský súd pri zdôvodnení svojho právneho záveru o potrebe

výrazne znížiť sumu odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia priznanú okresným súdom

v podstate obmedzil len na všeobecné úvahy o zásade primeranosti a konštatovanie, že následky

pracovného úrazu sa u sťažovateľa prejavili až so značným časovým odstupom 20 rokov

(bod 53 rozsudku krajského súdu). Citujúc judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, krajský

súd bez prijatia konkrétnych záverov akcentoval taktiež nevyhnutnosť zohľadniť výslednú

absolútnu sumu, ktorá poškodenému ako náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia prináleží

(bod 50 rozsudku krajského súdu). Na rozdiel od najvyššieho súdu ústavný súd považuje

takéto odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu aj s ohľadom na už konštatovanú tragickosť

a citlivosť prípadu sťažovateľa za obzvlášť nenáležité a nepresvedčivé. Z pohľadu ústavnoprávnych

požiadaviek totiž nemôže obstáť postup krajského súdu, ktorý pristúpil k takej významnej

redukcii sumy mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia (t. j. z 80-násobku

na 15-násobok bodového ohodnotenia) bez toho, aby presvedčivo a dôsledne ozrejmil dôvody

tohto rozhodnutia. Krajský súd pritom nepovažoval za potrebné vykonať ani komparáciu

relevantnej judikatúry v obdobných veciach, ale iba odkázal na stranu 11 svojho predchádzajúceho,

a čo je potrebné zdôrazniť, (dovolacím súdom) zrušeného rozsudku z 8. júna 2016, ktorá mala

takéto rozhodnutia obsahovať, čo je podľa ústavného súdu absolútne neprijateľné.

22. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že dovolací súd si nesplnil svoju povinnosť

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa, pretože napriek už popísanému

pochybeniu odvolacieho súdu v podobe ústavnoprávneho deficitu odôvodnenia jeho rozsudku

posúdil dovolanie sťažovateľa v časti namietanej vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP

ako neprípustné a odmietol ho. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto v tejto časti potrebné

považovať za arbitrárne a porušujúce základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasne

je potrebné zdôrazniť, že závery zjednocujúceho stanoviska R 2/2016, na ktoré sa najvyšší súd

odvoláva aj vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti, už nie sú po nadobudnutí účinnosti novej 8

právnej úpravy viac aplikovateľné, ako na to ústavný súd opakovane vo svojej judikatúre

upozorňuje [porovnaj napr. IV. ÚS 314/2020 (ZNaU 69/2020), IV. ÚS 158/2022, I. ÚS 22/2021,

I. ÚS 243/2022].

23. Ústavný súd sa považuje za potrebné vyjadriť aj k námietke sťažovateľa, že najvyšší súd

aproboval postup odvolacieho súdu, ktorý pri rozhodovaní neprihliadol na zmeny jeho zdravotného

stavu po podaní žaloby, t. j. po 30. decembri 2005 [bod 7 písm. b)]. Krajský súd v tomto smere

opakovane zdôraznil možnosť zohľadniť zhoršenie zdravotného stavu sťažovateľa len do roku

2005, keďže 12. júla 2005 bol vyhotovený znalecký posudok , ktorý bol podkladom

na rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo 6. februára 2012. Ďalšie výrazné zhoršenie zdravotného

stavu nebolo predmetom uplatneného nároku sťažovateľa a nemohlo tak ani ovplyvniť rozhodnutie

súdu o zvýšenie odškodnenia. Ak najvyšší súd vyhodnotil tieto závery odvolacieho súdu

za prijateľné, ústavný súd mu nemá z ústavnoprávneho hľadiska čo vytknúť. Poukaz sťažovateľa

na závery zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu č. k. 2 Cdo 195/2017 totiž nie sú priliehavé,

pretože najvyšší súd v ňom síce zdôraznil viazanosť súdu skutkovým stavom v čase vyhlásenia

rozsudku podľa § 217 ods. 1 CSP, tak ako to tvrdí sťažovateľ, avšak zmätočnosť rozsudku

odvolacieho súdu spočívala v nezohľadnení úhrady 26 053,07 eur Sociálnou poisťovňou, a nie

ďalšej zmeny zdravotného stavu sťažovateľa po podaní jeho žaloby.

24. Závery o dôvodnosti ústavnej sťažnosti však nie je možné vztiahnuť na tú časť rozhodnutia

dovolacieho súdu, ktorá sa týkala posúdenia prípustnosti dovolania namietajúceho nesprávne

právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP [bod 7 písm. c)]. V tomto smere musí

ústavný súd po oboznámení sa s obsahom dovolania prisvedčiť najvyššiemu súdu, že sťažovateľ

v rámci svojej dovolacej argumentácie skutočne nevysvetlil, v čom mal spočívať odklon krajského

súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Sťažovateľ nešpecifikoval podľa jeho

názoru nesprávne právne posúdenie veci, keďže celý obsah dovolania sa zameriava na to, že krajský

súd podstatné zníženie odškodnenia primeraným spôsobom neobjasnil. Rozhodnutia najvyššieho

súdu, z ktorých pasáže sťažovateľ vo svojom dovolaní citoval, sa taktiež týkali povinnosti

konajúcich súdov svoje závery o mimoriadnom zvýšení odškodnenia za sťaženie spoločenského

uplatnenia zrozumiteľne a náležite odôvodniť. Táto predostretá sťažnostná námietka preto nebola

dôvodná.

25. S ohľadom na uvedené ústavný súd uzatvára, že zo strany najvyššieho súdu nebola

sťažovateľovi poskytnutá ochrana v ústavou predpokladanej kvalite, pokiaľ ide o jeho rozhodnutie

o dovolaní podľa § 420 písm. f) CSP. Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1

výroku tohto nálezu) a napadnuté uznesenie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúcemu

§ 133 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu

na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Ústavný súd na tomto mieste opätovne zdôrazňuje,

že jeho kasačný nález sa nedotýka časti napadnutého uznesenia, v ktorej najvyšší súd posudzoval

prípustnosť dovolania sťažovateľa podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

26. Po vrátení veci bude úlohou najvyššieho súdu opätovne rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa

podľa § 420 písm. f) CSP, rešpektujúc právny názor ústavného súdu vyslovený v tomto rozhodnutí

(§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde), majúc pritom na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne

zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu 9

povinnosť hľadať také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť

ako popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.

IV.2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy

a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

27. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok

podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov,

rozhodnutia ktorých sú v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané

(IV. US 303/04, IV. ÚS 64/2010). V súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 182/06,

IV. ÚS 311/08) vychádzal z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva

sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a jeho zrušením sa otvára priestor na to, aby sa najvyšší súd po vrátení veci

v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedeného práva hmotnoprávneho charakteru.

V tejto časti preto ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

V.

Trovy konania

28. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov

konania celkom v sume 455,59 eur (bod 3 výroku tohto nálezu).

29. Výška náhrady bola určená podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby je jedna šestina priemernej mzdy za predchádzajúci polrok (§ 1 ods. 3 v spojení

s § 11 ods. 3 vyhlášky). Sťažovateľ má nárok na náhradu za jeden úkon právnej služby vykonaný

v roku 2020 (prevzatie a príprava zastúpenia) á 177 eur a jeden úkon právnej služby

vykonaný v roku 2021 (podanie ústavnej sťažnosti) á 181,17 eur, čo spolu s režijným paušálom

1 x á 10,62 eur za rok 2020 a 1 x á 10,87 eur za rok 2021 (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu

379,66 eur. Priznanú odmenu ústavný súd zvýšil o 20 % daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“),

t. j. o sumu 75,93 eur, pretože právna zástupkyňa je platiteľom DPH (§ 18 ods. 3 vyhlášky).

Ústavný súd nepriznal sťažovateľovi odmenu za úkon – repliku z 24. októbra 2022,

pretože neobsahuje žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by prispeli k bližšiemu objasneniu

veci, pričom v podstatnom ide o argumentáciu totožnú s uplatnenou v ústavnej sťažnosti.

30. Priznanú náhradu trov konania je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne

sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označenej v záhlaví tohto nálezu,

a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Pou čen i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2023

Jana Baricová

predsedníčka senátu