III. ÚS 119/2011 — III. ÚS 119/2011 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 119/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Mesta P., P., právne zastúpeného spoločnosťou G., k. s.,

Advokátska kancelária, B., v mene ktorej koná komplementár JUDr. J. O., vo veci

namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave z 24. júla 2009 v konaní

vedenom pod sp. zn. 4 S 100/2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo 14. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 373/2009 a takto

ro zhodo l :

Sťažnosť Mesta P. odmieta.

Odôvodn en i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra

2010 faxom doručená sťažnosť Mesta P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 S 100/2009-36 z 24. júla 2009 a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 14.

septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 373/2009. Podanie sťažovateľa bolo

doplnené doručením originálu ústavnému súdu 23. decembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podľa § 37 ods. 4 zákona

č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) vydal 30. novembra 2006 rozhodnutie

č. 5/8-ÚRzam./1600-1869/02-06, ktorým bol zamietnutý návrh spoločnosti E., a. s., P.

(ďalej len „navrhovateľ“), na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby „P.“ v priestoroch N.

v P.

Uvedené prvostupňové rozhodnutie sťažovateľa napadol navrhovateľ odvolaním.

Na jeho základe Krajský stavebný úrad v B. (ďalej len „krajský stavebný úrad“)

rozhodnutím č. A/2007/1095/KIZ zo 7. mája 2007 zmenil prvostupňové rozhodnutie

sťažovateľa tak, že stavbu „P.“ v navrhovanom území umiestnil. Toto rozhodnutie podľa

tvrdenia sťažovateľa krajský stavebný úrad ani neodôvodnil, „nakoľko sa malo vyhovieť

všetkým účastníkom konania“.

V priebehu druhostupňovej fázy predmetného územného konania krajský stavebný

úrad rozhodnutím č. A-01095/2007-KIZ/A z 12. februára 2007 určil, že sťažovateľ nie je

účastníkom územného konania „s odôvodnením, že už nenapĺňa jednu zo základných

zákonných podmienok účastníctva podľa ust. § 34 ods. 2 Stavebného zákona, a to

vlastníctvo k susednému pozemku. Vychádzajúc z argumentácie uvedenej v odôvodnení

tohto rozhodnutia mal sťažovateľ prestať spĺňať túto podmienku po tom, ako došlo

na základe geometrického plánu č. 12/07, úradne overeného dňa 23. 1. 2007, k oddeleniu

parciel č. 2833, 2834/1, 2834/2 a 2848/17, nachádzajúcich sa v katastrálnom území P.

a patriaca sťažovateľovi už nemala napĺňať zákonné znaky susedného pozemku.“.

Toto rozhodnutie napadol sťažovateľ odvolaním. Ministerstvo výstavby

a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo výstavby“)

2 rozhodnutím č. 2007/10430/104785-5/Ka zo 17. apríla 2007 odvolanie sťažovateľa zamietlo

a napadnuté rozhodnutie krajského stavebného úradu potvrdilo.

V popisovaných súvislostiach sťažovateľ zdôraznil, že zo sporného územného

konania „boli postupne vylúčení všetci účastníci konania s výnimkou spoločnosti E...“.

Sťažovateľ napadol odvolacie rozhodnutie krajského stavebného úradu

č. A/2007/1095/KIZ zo 7. mája 2007 žalobou podľa druhej hlavy piatej časti zákona

č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)

adresovanou krajskému súdu. Ňou navrhol, aby krajský súd uložil krajskému stavebnému

úradu podľa § 250b ods. 2 OSP povinnosť doručiť sťažovateľovi rozhodnutie zo 7. mája

2007 a aby po právoplatnosti tohto rozhodnutia odložil jeho vykonateľnosť. Zároveň

navrhol krajskému súdu zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie

krajskému stavebnému úradu.

Podanú žalobu sťažovateľ odôvodnil tvrdením, že v „rozhodnutí o jeho vylúčení

z konania o umiestnení stavby, odvolací správny orgán neprípustným spôsobom rozšíril

pôvodný dôvod vylúčenia (že nie je vlastníkom pozemku susediaceho s pozemkami,

na ktorých má byť stavba umiestnená) aj o dôvod, že ako obec – Mesto P., je vo veci

stavebným úradom – správnym orgánom príslušným na územné konanie a preto nemôže byť

zároveň aj účastníkom konania (v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1 Stavebného zákona).

Odvolávajúc sa na zákonné úlohy obce (zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení) žalobca

sa naďalej pokladá za účastníka konania, keďže okrem iného obhajuje v územnom konaní

širšie záujmy svojich občanov. Nedoručením napadnutého rozhodnutia došlo k porušeniu

procesného práva účastníka (žalobcu), práva konať pred správnym orgánom...“.

Krajský súd uznesením č. k. 4 S 100/2009-36 z 24. júla 2009 konanie o žalobe

sťažovateľa podľa § 250d ods. 3 OSP zastavil, keď dospel k záveru, že žaloba bola podaná

neoprávnenou osobou. Poukázal na zistenie, že v územnom konaní bolo rozhodované

o účasti sťažovateľa a „prvostupňovým rozhodnutím, ktoré nadobudlo následne dňom

27.04.2007 právoplatnosť došlo k zmene práv žalobcu. Po nadobudnutí právoplatnosti

druhostupňového rozhodnutia (má sa tu na mysli rozhodnutie ministerstva výstavby

č. 2007/10430/104785-5/Ka z 24. apríla 2007, pozn.) mal žalobca reálnu možnosť využiť

efektívny prostriedok nápravy a to domáhať sa jeho preskúmania a zrušenia žalobou

podanou na príslušnom súde, ktoré právo však nevyužil.

3 Z citovaných rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, že žalobca bol z okruhu

účastníkov právoplatne vylúčený (čo súd považoval za preukázané) a nebol v konaní

o odvolaní (o umiestnení stavby) už účastníkom správneho konania a správny orgán s ním

ako s účastníkom nekonal a konať nemohol. Žalovaný preto neporušil žiadne práva žalobcu

tým, že s ním nekonal ako s účastníkom konania a nedoručil mu rozhodnutie vo veci.“.

Na základe citovaného právneho názoru krajský súd uzavrel, že sťažovateľ „nebol

opomenutým účastníkom v konaní, preto súd nemôže uložiť správnemu orgánu povinnosť,

aby mu sporné rozhodnutie doručil“.

Uznesenie krajského súdu napadol sťažovateľ odvolaním. V ňom tvrdil, že

„závažným nedostatkom rozhodnutia, ktorým MVaRR SR zamietlo odvolanie žalobcu

a potvrdilo prvostupňové rozhodnutie Krajského stavebného úradu v B. o vylúčení mesta P.

z konania je nesprávne poučenie, keď ministerstvo v poučovacej povinnosti uviedlo, že‚ toto

rozhodnutie je procesné a nie je preskúmateľné súdom. V tejto súvislosti poukázal žalobca

na znenie ustanovenia § 47 ods. 4 v spojení s § 3 ods. 2 správneho poriadku a dôvodil, že

nesprávne poučenie ministerstva o tom, že odvolanie proti jeho rozhodnutiu nie je prípustné

spôsobilo, že žalobca opravný prostriedok, ktorý je podľa práva možný, nevyužil, pričom

ide o takú vadu správneho procesu, na ktorú bol povinný krajský súd prihliadnuť z úradnej

moci.“. Podľa sťažovateľa „po vydaní meritórneho rozhodnutia sa musí účastníctvo

v zmysle § 14 Správneho poriadku skúmať v rámci preskúmavania meritórneho

rozhodnutia“. Sťažovateľ bol preto toho názoru, že „rozhodnutie krajského súdu o

zastavení konania je chybným procesným postupom súdu, ktorým bola žalobcovi odňatá

možnosť konať pre súdom“.

V odvolaní proti uzneseniu krajského súdu sťažovateľ ďalej argumentoval tvrdením,

že „účasť v správnom konaní mu vyplývala z ustanovenia § 34 ods. 2 stavebného zákona,

nakoľko je vlastníkom susedného pozemku. V tejto súvislosti uviedol, že zo strany

spoločnosti, ktorá podávala návrh na začatie konania o umiestnení stavby bol až počas

odvolacieho konania na krajskom stavebnom úrade účelovo vypracovaný geometrický plán,

ktorým sa rozdelili parcely tak, aby mesto P. už nebolo vlastníkom susedných nehnuteľností.

V súvislosti s ustanovením § 34 ods. 1 stavebného zákona okruhom účastníkov územného

konania tam uvedeným žalobca poukázal na to, že v odvolaní už obec nekoná ako príslušný

stavebný úrad a preto jej prislúcha postavenie účastníka konania, pretože by jej bolo

4 znemožnené inak plniť si úlohy uložené zákonom č. 369/1991 Zb., a to najmä, ak odvolací

orgán rozhodne inak ako prvostupňový správny orgán, čo sa stalo aj v tomto prípade.“.

Najvyšší súd uznesením zo 14. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

2 Sžo 373/2009 o odvolaní sťažovateľa rozhodol tak, že napadnuté prvostupňové

rozhodnutie krajského súdu potvrdil.

Ako súd odvolací najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že

z ustanovenia § 34 ods. 1 stavebného zákona „nesporne vyplýva, že obec je účastníkom

územného konania vtedy a za predpokladu, ak by nebola stavebným úradom príslušným

na predmetné územné konanie. O takýto prípad v posudzovanej veci nejde, pretože je

nesporné, že mesto P. bolo vo veci stavebným úradom príslušným na predmetné územné

konanie. Na tomto nemôže nič zmeniť ani tvrdenie žalobcu, že mal byť účastníkom

územného konania v zmysle ustanovenia § 34 ods. 2 stavebného zákona ako vlastník

susedného pozemku. Totiž i s prihliadnutím na tvrdenie žalobcu o nesprávnosti poučovacej

povinnosti zakotvenej v rozhodnutí Ministerstva výstavby... zo dňa 24.04.2007, ktorým bolo

potvrdené rozhodnutie Krajského stavebného úradu v B. zo dňa 12.02.2007 o vylúčení

mesta P. ako účastníka z územného konania, je nesporné, že žalobca v zákonom stanovenej

dvojmesačnej lehote zakotvenej v § 250b ods. 1 O.s.p. žalobný návrh nepodal a v zmysle

vety poslednej uvedeného odseku nie je možné zameškanie lehoty odpustiť. V danom

prípade Najvyšší súd SR považuje za potrebné zdôrazniť, že i v územnom konaní kde je

nepochybné, že mesto P. bolo stavebným úradom príslušným na predmetné územné konanie,

tak i v zmysle § 34 ods. 2 stavebného zákona, čo sa týka postavenia obce (mesta), je mesto

P. iba určitým interesantom v územnom konaní, avšak nie osobou dotknutou na svojich

právach. Mesto P. môže byť síce dotknuté vo svojich záujmoch, avšak týmto záujmom

nemožno podľa platnej právnej úpravy poskytnúť ochranu na základe správnej žaloby.“.

Najvyšší súd tiež dospel k záveru, že sťažovateľ „nemohol byť v územnom konaní

opomenutým účastníkom a takéto postavenie nie je možné mu priznať, nakoľko vo veci

rozhodoval ako prvostupňový správny orgán, kde mal nepochybne postavenie stavebného

úradu príslušného na predmetné územné konanie. Za daného skutkového a právneho stavu

veci je preto potrebné vyhodnotiť, či žalobcovi, ktorý v správnej veci rozhodoval ako

prvostupňový správny orgán, možno v rámci konania, v ktorom bolo vydané napadnuté

rozhodnutie (v odvolacom konaní) priznať postavenie účastníka konania. Postavenie

5 žalobcu ako stavebného úradu príslušného na predmetné územné konanie v prvom stupni

vylučuje možnosť byť súčasne účastníkom územného konania, v ktorom vystupuje v danom

prípade ako orgán štátnej správy.“. V tejto súvislosti najvyšší súd uzavrel, že „subjekt,

ktorý vydal vo veci prvostupňové rozhodnutie, nemôže sa úspešne domáhať súdnej ochrany

v správnom súdnictve, pretože takéto právo zákon priznáva len subjektom – fyzickým

a právnickým osobám, ktoré sú účastníkmi správneho (územného) konania. V danej veci

žalobca nebol účastníkom územného konania, pretože vo veci rozhodoval ako príslušný

stavebný úrad a teda bol v územnom konaní orgánom s rozhodovacou právomocou

v príslušnom inštančnom postupe.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ na prvom mieste uviedol, že

krajský súd „sa v napadnutom uznesení nevysporiadal s argumentom sťažovateľa, podľa

ktorého má byť územné rozhodnutie nezákonné o. i. aj z dôvodu nezákonného vylúčenia

sťažovateľa ako účastníka konania z konania o umiestnení stavby... Ako vyplýva

z odôvodnenia napadnutého uznesenia, súd sa stotožnil s názorom Krajského stavebného

úradu v B. a bez akéhokoľvek ďalšieho odôvodnenia v napadnutom uznesení prijal záver, že

sťažovateľ bol z územného konania vylúčený oprávnene.“.

S poukazom na ustanovenie § 34 ods. 2 stavebného zákona sťažovateľ tvrdí, že „bol

účastníkom tohto územného konania, a to aj napriek tomu, že bol súčasne aj príslušným

stavebným úradom. Tento záver potvrdzuje aj odborná literatúra... Vzhľadom na vyššie

uvedené je zrejmé, že Krajský stavebný úrad v B., keď svojim rozhodnutím vylúčil

sťažovateľa z konania o umiestnení stavby... ako aj Ministerstvo výstavby a regionálneho

rozvoja Slovenskej republiky, keď svojim rozhodnutím potvrdilo rozhodnutie Krajského

stavebného úradu v B., konali v hrubom rozpore so zákonom. Postup týchto orgánov, v

dôsledku ktorého sťažovateľ stratil právo na účasť v správnom konaní ako aj práva, ktoré

by mu ako účastníkovi konania podľa právneho poriadku prináležali, spôsobuje aj

nezákonnosť územného rozhodnutia.

Z vyššie uvedeného je súčasne zrejmé, že tak Krajský súd v Bratislave ako aj Najvyšší

súd Slovenskej republiky konali v rozpore s ust. § 34 ods. 2 Stavebného zákona keď dospeli

k záveru, že sťažovateľ nebol účastníkom konania o umiestnení stavby... Ich konaním tak

bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, t. j. bola znemožnená realizácia jeho

6 práv a právom chránených záujmov, a teda bolo porušené ústavné právo sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Podľa sťažovateľa na vadu rozhodnutia krajského stavebného úradu spočívajúcu

v nesprávnom poučení o možnosti súdneho prieskumu „mal v zmysle štandardnej

judikatúry Krajský súd v Bratislave prihliadať z úradnej moci“, a teda „mal skúmať aj to, či

bol v územnom konaní správne určený okruh jeho účastníkov. Nesprávne určený okruh

účastníkov v konaní, ktorého meritórne rozhodnutie je predmetom prieskumu v rámci

správneho súdnictva, je totiž jednoznačným dôvodom na jeho zrušenie v zmysle 250j ods. 2

písm. e) O. s. p., keďže takáto vada je vadou, ktorá má podstatný vplyv na zákonnosť

preskúmavaného meritórneho rozhodnutia. Skutočnosť, že sa Krajský súd v Bratislave

okruhom účastníkov uvedeného územného konania bližšie nezaoberal je zrejmá aj z toho,

keď v odôvodnení napadnutého uznesenia bez ďalšieho uviedol, že vylúčenie sťažovateľa

z územného konania považoval za preukázané. ... Vzhľadom na to, že sa Krajský súd

v Bratislave v odôvodnení napadnutého uznesenia vôbec nevysporiadal s vyššie uvedenou

otázkou, a síce či bol sťažovateľ z územného konania vylúčený v súlade so zákonom, hoci sa

touto otázkou v zmysle uvedeného zaoberať mal, svojim postupom porušil právo sťažovateľa

na súdnu ochranu... Nezákonné je podľa nášho názoru aj napadnuté uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, nakoľko ním Najvyšší súd Slovenskej republiky judikoval

nezákonný stav už založený napadnutým uznesením Krajského súdu v Bratislave.

V odôvodnení napadnutého uznesenia Najvyšší súd Slovenskej republiky síce zdôvodnil,

prečo nemožno sťažovateľa považovať za účastníka územného konania podľa ust. § 34

ods. 1 Stavebného zákona, avšak opomenul úpravu podľa ust. § 34 ods. 2 Stavebného

zákona. V prospech nášho výkladu uvedeného vyššie, podľa ktorého nemožno cit.

ust. vykladať tak, že obec ako stavebný úrad príslušný na územné konanie nemôže byť

súčasne účastníkom uvedeného územného konania, svedčí aj úprava obsiahnutá v ust. § 119

ods. 3 Stavebného zákona. Podľa nej ak je na konanie príslušná obec ako stavebný úrad a

je zároveň navrhovateľom, stavebníkom alebo vlastníkom stavby, alebo žiadateľom

o povolenie terénnych úprav, prác alebo zariadení, ktoré sú predmetom konania, krajský

stavebný úrad určí, ktorý stavebný úrad vykoná konanie a vydá rozhodnutie. Ak by teda

zákonodarca úpravou účastníkov územného konania obsiahnutou v ust. § 34 Stavebného

7 zákona chcel dosiahnuť, aby obec nemohla v konaní vystupovať zároveň ako príslušný

stavebný úrad a aj ako účastník konania, nepochybne by to upravil v ust. § 119 ods. 3

Staveného zákona. Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ bol (a dosiaľ je) vlastníkom

susedného pozemku na časť stavebných objektov navrhovanej stavby..., je zrejmé, že

sťažovateľ s ohľadom na ust. § 34 ods. 2 Stavebného zákona účastníkom konania

o umiestnení stavby... bol a jeho vylúčenie z tohto konania bolo v hrubom rozpore

so zákonom. Tvrdenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o tom, že nebol aktívne

legitimovaný na podanie žaloby podľa ust. § 250b ods. 2 O. s .p. nemá vzhľadom

na uvedené oporu v hmotnom práve, a teda spôsobuje arbitrárnosť napadnutého

uznesenia.“.

Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 4S 100/2009-36 zo dňa 24. 7. 2009

vydaným v právnej veci žalobcu mesto P. c/a žalovaný Krajský stavebný úrad v B.,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, vedenej na Krajskom súde v Bratislave

pod sp. zn. 4S 100/2009, porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods.

1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2Sžo 373/2009 zo dňa 14. 9.

2010 vydaným v právnej veci žalobcu mesto P. c/a žalovaný Krajský stavebný úrad v B.,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného, vedenej na Najvyššom súde

Slovenskej republiky pod sp. zn. 2Sžo 373/2009, porušil právo sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 100/2009-36

zo dňa 24. 7. 2009 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2Sžo 373/2009 14. 9.

2010 vydané vo veci žalobcu mesto P. c/a žalovaný Krajský stavebný úrad v B.,

8 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného a vec vracia Krajskému súdu

v Bratislave na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí

a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

9 o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

svojich označených práv uznesením krajského súdu č. k. 4 S 100/2009-36 z 24. júla 2009,

ústavný súd dospel k záveru, že nemá právomoc meritórne sa ňou zaoberať.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd stabilne odvodzuje dôsledné

uplatňovanie princípu subsidiarity jeho právomoci. Ústavný súd podľa tohto princípu môže

poskytovať ochranu základným právam alebo slobodám, alebo ľudským právam

a základným slobodám vyplývajúcim z medzinárodnej zmluvy, len ak ochranu týmto

právam a slobodám neposkytuje „iný súd“. V opačnom prípade je v kompetencii „iného“

súdu poskytnúť požadovanú ochranu.

Napadnuté uznesenie krajského súdu je v správnom súdnictve rozhodnutím

prvostupňovým, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 250d ods. 3 druhá veta OSP).

Z toho vyplýva, že ak k porušeniu sťažovateľom označených práv malo dôjsť uznesením

krajského súdu o zastavení konania o podanej žalobe, potom poskytovanie ochrany týmto

právam tvorilo súčasť kompetencie (a teda aj právomoci) najvyššieho súdu ako súdu

druhostupňového (odvolacieho). To vylučuje právomoc ústavného súdu vecne prejednávať

predmetnú časť sťažnosti, v dôsledku čoho ju ústavný súd musí odmietnuť pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,

IV. ÚS 155/2010).

10 2. K časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,

z ktorej vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho

predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva

v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu

porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby

určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručenú

čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd pripomína svoj pravidelne judikovaný právny názor, že

tohto práva sa možno domáhať v súlade s čl. 51 ods. 1 (v spojení s čl. 46 ods. 4) ústavy len

v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy vykonávajú (napr. II. ÚS 81/00,

II. ÚS 63/03). V okolnostiach daného prípadu sú týmito zákonmi stavebný zákon, zákona

č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej

len „Správny poriadok“) a Občiansky súdny poriadok.

2.1 K porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu malo podľa

sťažovateľa dôjsť v dôsledku potvrdenia neústavného rozhodnutia krajského súdu ako súdu

prvostupňového. Zásadnou je pritom námietka, že v územnom konaní, ktoré v prvom stupni

uskutočňoval práve sťažovateľ (mesto ako stavebný úrad), došlo v jeho druhostupňovej fáze

11 (pred krajským stavebným úradom) k odňatiu možnosti konať sťažovateľovi ako

účastníkovi konania, hoci podľa § 34 ods. 2 stavebného zákona sa ako vlastník susedných

pozemkov mal považovať za účastníka konania. Keďže uvedenú nezákonnosť všeobecné

súdy v konaní o žalobe sťažovateľa nenapravili, porušili tým podľa jeho názoru označené

práva.

Vzhľadom na uvedený charakter námietky sťažovateľa bolo potrebné, aby v rámci

predbežného prerokovania ústavný súd zisťoval splnenie podmienok na prijatie tejto časti

sťažnosti na ďalšie konanie skúmaním uznesenia druhostupňového súdu v jednote

s prvostupňovým uznesením krajského súdu, ktoré bolo najvyšším súdom na základe

odvolania sťažovateľa potvrdené. Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho

súdu totiž nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Podľa § 34 ods. 1 stavebného zákona účastníkom územného konania je navrhovateľ,

obec, ak nie je stavebným úradom príslušným na územné konanie a ten, komu toto

postavenie vyplýva z osobitných predpisov.

Podľa § 34 ods. 2 stavebného zákona v územnom konaní o umiestnení stavby,

o využívaní územia, o stavebnej uzávere a o ochrannom pásme sú účastníkmi konania aj

právnické osoby a fyzické osoby, ktorých vlastnícke alebo iné práva k pozemkom alebo

stavbám, ako aj k susedným pozemkom a stavbám vrátane bytov môžu byť rozhodnutím

priamo dotknuté.

Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetom prieskumu

v správnom súdnictve, ktorý vymedzil vo svojej žalobe samotný sťažovateľ, bolo meritórne

rozhodnutie krajského stavebného úradu č. A/2007/1095/KIZ zo 7. mája 2007. Ním krajský

stavebný úrad zmenil prvostupňové rozhodnutie sťažovateľa tak, že stavbu „P.“

v navrhovanom území umiestnil.

Druhou dôležitou a nespornou skutočnosťou je, že v priebehu druhostupňovej fázy

predmetného územného konania krajský stavebný úrad rozhodnutím č. A-01095/2007-

KIZ/A z 12. februára 2007 určil, že sťažovateľ nie je účastníkom tohto konania. Toto

12 rozhodnutie sa stalo 27. apríla 2007 právoplatným na základe jeho potvrdenia rozhodnutím

ministerstva výstavby č. 2007/10430/104785-5/Ka zo 17. apríla 2007. Rozhodnutie

ministerstva výstavby sťažovateľ nenapadol tzv. správnou žalobou.

Z načrtnutých okolností teda vyplýva, že krajský súd (a následne i najvyšší súd)

rozhodoval v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku

o námietke opomenutia sťažovateľa ako účastníka územného konania v čase, keď o tejto

námietke už v územnom konaní bolo právoplatne rozhodnuté a sťažovateľ súdny prieskum

právoplatného vyriešenia otázky účastníctva nevyužil.

Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto

časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 135 ods. 1 OSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý

právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou

je Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutiami

ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných

ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že

bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa

osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo

zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím

v blokovom konaní.

Podľa § 135 ods. 2 OSP inak (v prípadoch neuvedených v § 135 ods. 1 OSP) otázky,

o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto

otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza.

Keďže v čase prieskumu meritórneho druhostupňového rozhodnutia krajského

stavebného úradu zo 7. mája 2007 už bolo o otázke účastníctva sťažovateľa v územnom

konaní právoplatne (a negatívne) rozhodnuté, postupoval podľa názoru ústavného súdu

krajský súd správne, ak konštatoval, že krajský stavebný úrad „neporušil žiadne práva

žalobcu tým, že s ním nekonal ako s účastníkom konania a nedoručil mu rozhodnutie

vo veci“. Citovaná formulácia pritom zjavne neznamená, že krajský súd „sa stotožnil

13 s názorom Krajského stavebného úradu v B. a bez akéhokoľvek ďalšieho odôvodnenia

v napadnutom uznesení prijal záver, že sťažovateľ bol z územného konania vylúčený

oprávnene“, ako to tvrdil v sťažnosti sťažovateľ. Postoj krajského súdu bol výrazom jeho

viazanosti právoplatným vyriešením otázky majúcej charakter prejudície pre konanie

o žalobe sťažovateľa s ohľadom na základný žalobný dôvod. Na uvedený záver potom

nadviazal aj najvyšší súd poukazom na skutočnosť, že sťažovateľ proti rozhodnutiu

ministerstva výstavby potvrdzujúcemu vylúčenie sťažovateľa ako účastníka územného

konania „v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote zakotvenej v § 250b ods. 1 O. s. p.

žalobný návrh nepodal...“.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené neakceptoval argumentáciu sťažovateľa

akcentujúcu nesprávne poučenie ministerstva výstavby v jeho odvolacom rozhodnutí

o nemožnosti súdneho prieskumu tohto rozhodnutia. K tomu ústavný súd v prvom rade

uvádza, že právo účastníka správneho konania na súdny prieskum správneho rozhodnutia

nekonštituuje poučenie správneho orgánu uvedené v rozhodnutí. Toto právo vyplýva priamo

z právneho poriadku Slovenskej republiky. Sťažovateľ preto nemôže úspešne namietať, že

sa spravoval nesprávnym poučením ministerstva výstavby.

Navyše, nesprávne poučenie podľa § 47 ods. 4 druhej vety Správneho poriadku síce

možno formálno-právne kvalifikovať ako porušenie zákona, avšak takýto nedostatok

nespôsobuje vadu administratívneho rozhodnutia, ku ktorej by, ako to tvrdí sťažovateľ,

„mal v zmysle štandardnej judikatúry Krajský súd v Bratislave prihliadať z úradnej moci“.

Vady správneho konania, ku ktorým je súd v správnom súdnictve prihliadať ex offo,

sú taxatívne vymedzené v § 250j ods. 3 OSP, nesprávne určený okruh účastníkov v konaní

však k nim nepatrí. Sťažovateľ mal možnosť túto vadu namietať v žalobe proti rozhodnutiu

ministerstva výstavby, ktorým bolo právoplatne potvrdené vylúčenie jeho účastníctva

v predmetnom územnom konaní. Svoje právo však nevyužil, a preto prípadné oficiózne

prihliadnutie na sťažovateľom tvrdenú vadu územného konania krajským súdom alebo

najvyšším súdom v konaní o prieskume meritórneho administratívneho rozhodnutia by

mohlo viesť k dvom protirečivým právoplatným záverom o otázke účastníctva sťažovateľa

v spornom územnom konaní. Vylúčenie naznačeného negatívneho dôsledku interpretácie

14 prezentovanej sťažovateľom je pritom výrazom materiálneho zdôvodnenia viazanosti súdu

právoplatným vyriešením prejudiciálnej otázky v správnom konaní.

2.2 Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd tiež zistil,

že sťažovateľ namietal v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu krajského súdu aj

poukazom na § 34 ods. 1 stavebného zákona, keď uviedol, že „v odvolaní už obec nekoná

ako príslušný stavebný úrad a preto jej prislúcha postavenie účastníka konania, pretože by

jej bolo znemožnené inak plniť si úlohy uložené zákonom...“.

Najvyšší súd sa touto námietkou sťažovateľa zaoberal na pomerne rozsiahlom

priestore. Jeho právna argumentácia smerovala k záveru, podľa ktorého sťažovateľ

v územnom konaní môže byť dotknutý len „vo svojich záujmoch, avšak týmto záujmom

nemožno podľa platnej právnej úpravy poskytnúť ochranu na základe správnej žaloby“.

Podľa § 247 ods. 1 OSP sa totiž v konaní regulovanom v druhej hlave piatej časti

Občianskeho súdneho poriadku postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická

osoba tvrdí, že bola na svojich právach (nie záujmoch) ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu.

Stále analyzujúc ustanovenie § 34 ods. 1 stavebného zákona najvyšší súd tiež

dôvodil, že sťažovateľ „nemohol byť v územnom konaní opomenutým účastníkom a takéto

postavenie nie je možné mu priznať, nakoľko vo veci rozhodoval ako prvostupňový správny

orgán, kde mal nepochybne postavenie stavebného úradu príslušného na predmetné územné

konanie. ... Postavenie žalobcu ako stavebného úradu príslušného na predmetné územné

konanie v prvom stupni vylučuje možnosť byť súčasne účastníkom územného konania,

v ktorom vystupuje v danom prípade ako orgán štátnej správy.“.

Podľa názoru ústavného súdu konfrontácia citovaného právneho názoru

s ustanovením § 34 ods. 1 stavebného zákona neumožňuje formulovať žiadne pochybnosti

o ústavnej udržateľnosti záverov najvyššieho súdu. Zo znenia § 34 ods. 1 stavebného

zákona je nepochybné, že účastníctvo obce (mesta) v územnom konaní z neho možno

vyvodiť len ak obec (mesto) nie je zároveň stavebným úradom príslušným na také územné

konanie. V posudzovanom prípade sťažovateľ mal postavenie stavebného úradu príslušného

15 na územné konanie o umiestnení stavby skládky, a preto záver najvyššieho súdu je v súlade

s predmetným zákonným ustanovením.

2.3 Postoj najvyššieho súdu v sťažovateľovej veci preto ústavný súd už v rámci

predbežného prerokovania hodnotí tak, že nesignalizuje známky arbitrárnosti či zjavnej

neodôvodnenosti, čo štandardne môže zakladať právomoc ústavného súdu vysloviť

po meritórnom prejednaní veci porušenie práv sťažovateľa (obdobne napr. I. ÚS 13/00,

III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Keďže teda ústavný súd vylúčil možnosť vyslovenia

porušenia základného práva na súdnu ochranu alebo práva na spravodlivé súdne konanie

pri prípadnom meritórnom prejednaní sťažnosti, je sťažnosť v tejto časti zjavne

neopodstatnená a bolo potrebné ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už

pri predbežnom prerokovaní odmietnuť.

2.4 V sťažnostnom petite navrhol sťažovateľ ústavnému súdu vysloviť porušenie

jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141

ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy. Použité slovné spojenie „v spojení“ nedáva jednoznačnú

odpoveď na otázku, či sťažovateľ navrhol ústavnému súdu vysloviť v dôsledku porušenia

základného práva na súdnu ochranu aj porušenie ďalších uvedených ustanovení ústavy,

alebo takouto formuláciou sťažovateľ skôr mal za cieľ iba argumentovať, že k porušeniu

základného práva na súdnu ochranu došlo nerešpektovaním príkazov zakotvených

v súvisiacich ústavných normách.

Vyslovenie porušenia uvedených ústavných článkov neprichádzalo do úvahy nielen

z dôvodu vylúčenia konštatovania porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného

podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj na základe už judikovaného právneho názoru, podľa

ktorého v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o porušení

základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy, a nie aj o porušení tých

článkov ústavy, ktoré vytvárajú síce právny základ ochrany základných práv a slobôd

upravených v druhej hlave ústavy, ale o ich porušení je ústavný súd oprávnený rozhodovať

v iných druhoch konania pred ústavným súdom (uznesenie z 26. novembra 2003 o prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie vo veci sp. zn. II. ÚS 234/03). Článok 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,

čl. 141 ods. 1, ani čl. 144 ods. 1 ústavy pritom neformulujú žiadne základné právo ani

16 slobodu účastníka konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy

vysloviť porušenia označených ústavných článkov.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011

17