I. ÚS 300/06 — I. ÚS 300/06 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 300/06-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2006

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., P., právne zastúpenej

advokátom JUDr. M. M., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20,

čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. Obo 208/04 z 21. septembra 2004 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., odmieta pre nedostatok právomoci

Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra

2004 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“),

právne zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., ktorou namietala porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), porušenie práva

vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ústavy a základného práva pokojne užívať majetok

zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 208/04 z 21. septembra 2004

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a pripojených dokladov vyplýva, že sťažovateľka bola veriteľom

obchodnej spoločnosti B., s. r. o. v likvidácii, B. Ako navrhovateľka v 2. rade podala

5. decembra 2003 Krajskému súdu v Bratislave návrh na vyhlásenie konkurzu tejto

obchodnej spoločnosti. Krajský súd ako súd prvého stupňa však uznesením č. k. 5 K 68/03-

23 zo 4. mája 2004 rozhodol tak, že návrh na vyhlásenie konkurzu zamietol a o trovách

rozhodol tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov konania, predbežnému správcovi priznal

odmenu vo výške 10 000 Sk a navrhovateľom vrátil zvyšok preddavku na úhradu

predbežného správcu. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, ktorým

žiadala napadnuté uznesenie zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť súdu prvého stupňa,

eventuálne zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že sa vyhlási konkurz na majetok

dlžníka B., s. r. o., v likvidácii. Najvyšší súd ako odvolací súd rozhodol 21. septembra 2004

bez nariadenia pojednávania uznesením sp. zn. 5 Obo 208/04 tak, že napadnuté rozhodnutie

potvrdil a účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Stotožnil sa so závermi

prvostupňového súdu ako aj so závermi predbežného správcu ohľadom zisťovania majetku

potrebného na trovy konkurzného konania. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka

26. októbra 2004 dovolanie, avšak sťažovateľka v súlade „s ustanovením § 53 ods. 2 Zák.

č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov žiada Ústavný súd SR, aby sťažnosť (...)

neodmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR, nakoľko v danej veci existujú

dôvody hodné osobitného zreteľa. Prípustnosť dovolania v konkurzných veciach

vygenerovala judikatúra ústavného súdu, avšak vzhľadom na existenciu dvoch rozhodnutí

nemožno hovoriť o jej ustálenosti, a to aj z tohto dôvodu, že o prípustnosti dovolania pri

zamietnutí konkurzu pre nedostatok majetku ešte súd nerozhodoval. Ďalším dôvodom

hodným osobitného zreteľa je to, že z doterajšieho štádia dovolacieho konania nie je

zrejmé, či dovolací súd posúdi dovolanie ako prípustné, a preto navrhujeme, aby Ústavný

súd SR rozhodol o našej sťažnosti až po rozhodnutí dovolacieho súdu“.

2 Sťažovateľka porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, resp. na prístup

k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odôvodnila najmä tým, že „namietaným postupom súdu

všeobecných súdov nám bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko ako riadneho

účastníka konania nás súd prvého stupňa nevyzval na úhradu preddavku na trovy

konkurzného konania, a tak zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku

potrebného na trovy konkurzného konania. Máme za to, že týmto postupom nám bola

odňatá možnosť konať pred súdom, a to minimálne z toho dôvodu, že ako veriteľ dlžníka

nemôžeme odporovať právnym úkonom dlžníka z titulu odporovateľnosti osobitne upravenej

v ustanoveniach ZKV (...). Túto odporovateľnosť by sme mohli úspešne uplatniť len

v konkurznom konaní. Máme značne obmedzenú možnosť posúdiť dlžníkove právne úkony a

obchodné knihy z hľadiska vyvodenia prípadnej zodpovednosti za škodu“.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho považuje sťažovateľka

aj za arbitrárne. Podľa názoru sťažovateľky „je zrejmé, že odôvodnenie odvolacieho súdu

možno považovať za arbitrárne resp. za zjavne neodôvodnené, a to v časti, v ktorej odvolací

súd vyslovil právnu irelevantnosť námietok odvolateľa, ohľadom zloženia preddavku.

Súčasne boli týmto rozhodnutím porušené označené práva a slobody garantované Ústavou

SR a Dohovorom.

Arbitrárnosť spočíva najmä v tom, že kým odvolateľ výslovne vytýkal súdu prvého

stupňa, že ho ako účastníka konania nevyzval na úhradu trov konkurzného konania (...), tak

odvolací súd našu námietku posúdil v tom smere, že sme namietali nezaplatenie preddavku

na odmenu predbežného správcu (...) “.

Najvyššiemu súdu sťažovateľka vytýkala aj porušenie práva na spravodlivý súdny

proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru, „ktorý sa vôbec nevysporiadal s námietkou

nezloženia preddavku na trovy konkurzného konania, ako aj s námietkou odvolateľa, že

majetok postačuje minimálne na trovy konkurzného konania, porušenie práva

na kontradiktórne súdne konanie, nakoľko odvolací súd pred rozhodnutím vo veci

neoboznámil odvolateľa s dôvodmi, ktoré uvádzal dlžník, predbežný správca, a navrhovateľ

v I. rade a v podstate sa s nimi pri rozhodovaní o odvolaní stotožnil (v tejto súvislosti

namietame aj čl. 48 ods. 2 Ústavy SR), porušenie práva na verejné súdne konanie, nakoľko

aj keď v danej veci je prípustné, aby súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, podľa

nášho názoru, bolo v danej veci potrebné a vhodné nariadiť ústne pojednávanie“.

3 Porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ústavy a práva

na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľka odôvodnila

najmä tým, že «na základe uznesenia o zamietnutí konkurzu pre nedostatok majetku môže

dlžník požiadať o výmaz z obchodného registra, a to bez súhlasu správcu dane (...), čím

dôjde k zániku spoločnosti, a teda spoločnosť nebude spôsobilým subjektom práv a

povinností.

Navyše je potrebné poznamenať, že „uznesenie o zamietnutí konkurzu pre

nemajetnosť je „bránou k výmazu spoločnosti“, a tým aj k jej zániku, čoho dôsledkom je, že

zanikne spoločnosť bez právneho nástupcu, a tým dôjde aj k zániku našej pohľadávky, ktorú

ako veriteľ evidujeme voči dlžníkovi. Takýto postup nám znemožní účinne namietať aj

odporovateľnosť upravenú v ustanoveniach Občianskeho zákonníka, a to jednak z dôvodu

zániku obligácie, ako i z dôvodu toho, že voči dlžníkovi nebudeme mať možnosť získať

exekučný titul, ktorý je základným predpokladom pre vyslovenie odporovateľnosti právnych

úkonov (...)».

Na základe uvedených podstatných skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný

súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a následne vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa P. s. r. o. podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a

čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 5 Obo 208/2004 zo dňa

21. 09. 2004 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v plnom rozsahu Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

spis. č. 5 Obo 208/2004 zo dňa 21. 09. 2004 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi P. s. r. o. do

15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet advokáta JUDr. M. M., B.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

4 alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z petitu sťažnosti vyplýva, že predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 208/04 z 21. septembra 2004 bolo porušené jej

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu, resp. na prístup k súdu zaručené v čl. 46

ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, právo na

spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo vlastniť majetok zaručené

v čl. 20 ústavy a základné právo pokojne užívať majetok zaručené v čl. 1 dodatkového

protokolu.

Podstatou námietok sťažovateľky bolo, „že konaním Najvyššieho súdu SR bola

sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, a uplatňovať svoje práva v konkurznom

konaní, najmä právo odporovať právnym úkonom“.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

5 pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala proti uzneseniu najvyššieho

súdu sp. zn. 5 Obo 208/04 z 21. septembra 2004 včas dovolanie, pričom z procesnej

opatrnosti podala aj túto ústavnú sťažnosť pre prípad, že by jej dovolanie nebolo prípustné

a preto navrhla „aby Ústavný súd SR rozhodol o našej sťažnosti až po rozhodnutí

dovolacieho súdu“.

Podľa zistenia ústavného súdu najvyšší súd 25. mája 2006 rozsudkom sp. zn.

10 Obdo V 105/04 rozhodol v súvisiacom dovolacom konaní tak, že uznesenie sp. zn.

5 Obo 208/04 z 21. septembra 2004 zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

Vzhľadom na to, že predmetné dovolanie sťažovateľky posúdil najvyšší súd ako

prípustné a v dovolacom konaní poskytol ochranu označeným základným právam, ústavný

súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok

právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2006

6