II. ÚS 522/2014 — II. ÚS 522/2014 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 522/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť A. S.,

zastúpeného AS Legal s. r. o., Hlučínska 1/11, Bratislava, konajúca prostredníctvom

advokáta a konateľa JUDr. Milana Šulvu, vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3

Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 T 46/2013 a jeho uznesením z 30. apríla 2014,

ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

6 Tost 15/2014 a jeho uznesením zo 14. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. S. o d m i e t a .

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2014

doručená sťažnosť A. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3

a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 T 46/2013 a jeho uznesením z 30. apríla 2014,

ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. 6 Tost 15/2014 a jeho uznesením zo 14. mája 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi a jeho otcovi bolo

15. apríla 2013 vznesené obvinenie za trestný čin podplácania spolupáchateľstvom podľa

§ 20 a § 333 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona. Toho istého dňa boli sťažovateľ a jeho

otec zadržaní. Sťažovateľ bol uznesením špecializovaného súdu sp. zn. Tp 27/13

zo 17. apríla 2013 prepustený zo zadržania. Proti tomuto uzneseniu podal prokurátor

sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd na verejnom zasadnutí 23. apríla 2013.

Bezprostredne pred začatím verejného zasadnutia bolo sťažovateľovi doručené uznesenie

o rozšírení jeho obvinenia za trestný čin podplácania spolupáchateľstvom podľa § 20

a § 333 ods. 1 a 2 písm. b), 3 Trestného zákona. Najvyšší súd uznesením sp. zn.

5 Tost 14/2013 z 23. apríla 2013 rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby „v trestnej veci

podľa § 20, § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona“ z dôvodov podľa § 71 ods. 1

písm. b) a c) Trestného poriadku. Sťažovateľ považuje obvinenie za „vyfabulované“

na základe tvrdení bývalého obchodného partnera jeho otca, ktorý sa usiloval

o diskreditáciu jeho otca.

Prokurátor podal na sťažovateľa a jeho otca 25. septembra 2013 obžalobu.

Uznesením sp. zn. 2 Tost 4/2014 z 18. marca 2014 najvyšší súd rozhodol, že naďalej trvá

dôvod väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Sťažovateľ podal 6. februára 2014 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorej

rozhodol špecializovaný súd uznesením sp. zn. PK-2T 46/2013 z 30. apríla 2014 tak,

že ju zamietol. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorú najvyšší súd

zamietol uznesením sp. zn. 6 Tost 15/2014 zo 14. mája 2014.

2 Sťažovateľ tvrdí, že o jeho sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu

„rozhodoval namiesto v minulosti náhodne prideleného druhého senátu šiesty senát

Najvyššieho súdu SR bez opory v zákone a rozvrhu práce, čím došlo k odňatiu zákonného

sudcu a neboli naplnené požiadavky zákonnej väzby sťažovateľov“.

V sťažnosti uvádza, že najvyšší súd rozhodol o jeho vzatí do väzby uznesením

z 23. apríla 2013 v trestnej veci prečinu podplácania spolupáchateľstvom podľa § 20 a § 333

ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona, z čoho vyplýva, že „pri rozhodovaní o vzatí do väzby

súdy rozhodovali výlučne o skutku kvalifikovanom ako prečin“. Podľa § 76 ods. 6 písm. a)

Trestného poriadku ak je trestné stíhanie vedené pre prečin, nesmie celková lehota väzby

v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom presiahnuť dvanásť mesiacov.

Väzba sťažovateľa trvá viac ako pätnásť mesiacov. Sťažovateľ namieta, že jeho väzba nemá

podklad v zákonnom rozhodnutí o vzatí do väzby, a preto je nezákonná.

Sťažovateľ namieta aj dĺžku doteraz vykonanej väzby, ktorú považuje

za neprimeranú. Poukazuje na to, že v konaní boli zadovážené všetky dôkazy, vypočutých

bolo takmer 30 svedkov, vyšetrovanie bolo ukončené 27. augusta 2013 a prokurátor podal

25. septembra 2013 obžalobu.

V súvislosti s uvedeným priebehom trestného konania s poukazom na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“; rozsudok vo veci Darvas proti

Maďarsku z 11. 1. 2011 a rozsudok vo veci Letellier proti Francúzsku z 26. 6. 1991)

namieta, že ďalšie trvanie kolúznej väzby nie je dôvodné, pretože v jeho veci boli

zhromaždené všetky dôkazy, podaná obžaloba a na hlavnom pojednávaní je možné čítať

výpovede svedkov z prípravného konania. Navyše poukazuje na to, že touto argumentáciou

sa špecializovaný súd ani najvyšší súd nezaoberal. Podľa sťažovateľa súdy nezvažovali

pri rozhodovaní dôkazy a tvrdenia svedčiace v jeho prospech. Poukazuje na výpovede

svedkov (K., J., G., zamestnancov pracujúcich v areáli C...), z ktorých vyplývajú opačné

tvrdenia ako z výpovedí, na ktoré poukázal špecializovaný súd, pričom v doterajších

rozhodnutiach o väzbe nie je odôvodnené, prečo súdy uprednostnili práve tieto výpovede

týchto svedkov a nevzali do úvahy protichodné výpovede. Napadnuté uznesenia nereagujú

3 na žiadnu zo skutočností, ktoré vyvracajú reálnosť obavy z kolúzneho správania

sťažovateľa. Osobitne sťažovateľ zdôrazňuje, že je neprijateľné, aby bola jeho väzba

odôvodnená rodinným pomerom s druhým obžalovaným, ku ktorému sa má podľa súdov

vzťahovať obava z kolúzneho konania. Nesúhlasí tiež s odôvodnením obavy z kolúzneho

správania poukazom na rozsudok v inej trestnej veci týkajúcej sa prečinu výtržníctva,

v ktorej sťažovateľ vykonal peňažný trest s účinkami zahladenia odsúdenia.

Sťažovateľ ďalej namieta, že konajúce súdy sa nezaoberali možnosťou nahradenia

jeho väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a neprijali v tejto súvislosti

žiadne rozhodnutie.

Za odňatie práva na súdnu ochranu sťažovateľ považuje to, že najvyšší súd

v napadnutom uznesením odkázal na svoje predošlé rozhodnutia v tejto veci a konštatoval,

že vzhľadom na podrobné odôvodnenie, čo zakladá dôvody väzby, sa nebude opätovne

zaoberať týmito skutočnosťami. Sťažovateľ namieta, že súdy rozhodujú o dôvodoch väzby

vždy podľa stavu v čase rozhodovania, a preto nemožno akceptovať postup najvyššieho

súdu, ktorý sa s odkazom na predošlé rozhodnutia odmietol zaoberať týmito skutočnosťami.

Sťažovateľ uvádza, že uznesenie špecializovaného súdu bolo doručené jeho

obhajcovi 7. augusta 2014 (zrejmý preklep, pozn.) a ten obratom odoslal podanie, ktoré bolo

doručené špecializovanému súdu 9. mája 2014, v ktorom oznámil, že odôvodnenie sťažnosti

doplní do piatich dní, vzhľadom na to, že 8., 10. a 11. mája 2014 boli dni pracovného

pokoja. Doplnenie odôvodnenia sťažnosti podal na poštovú prepravu 12. mája 2014.

Sťažovateľ namieta: „Dňa 14. 5. 2014 rozhodol Najvyšší súd SR bez toho, aby sa týmto

podaním zaoberal, čo odôvodnil tým, že do času rozhodovania mu podanie nebolo doručené

a dňa 16. 5. 2014 mal Špecializovaný trestný súd naplánované hlavné pojednávanie. Takéto

odôvodnenie nemožno akceptovať. Hlavné pojednávanie nijako nebráni rozhodovaniu

o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu o väzbe a prípadné technické problémy

pri doručovaní podania alebo spisu medzi Špecializovaným trestným súdom a Najvyšší

súdom SR nemôžu byť dôvodom pre odopretie prístupu k súdu.“

4 Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol,

že špecializovaný súd a najvyšší súd napadnutými rozhodnutiami porušili jeho základné

práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru, ktoré uviedol v petite. V nadväznosti

na to navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenia a prikázal prepustiť ho

neodkladne z väzby na slobodu. Sťažovateľ žiada aj o priznanie finančného zadosťučinenia

15 000 € a úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

5 orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu

zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a práv podľa

dohovoru uznesením špecializovaného súdu z 30. apríla 2014

Právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám

v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity a je

daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Preskúmanie uznesenia špecializovaného súdu, a tým aj poskytnutie ochrany právam,

ktoré označil sťažovateľ, patrilo do kompetencie najvyššieho súdu v rámci konania

o sťažnosti. Ústavný súd sa preto nemohol samostatne zaoberať námietkami sťažovateľa

vo vzťahu k uzneseniu špecializovanému súdu z 30. apríla 2014, a preto sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a práv podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu zo 14. mája 2014

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (mutatis mutandis

II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00). Ústavný súd preto v prípade namietaného

6 porušenia čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby

sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité

rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti

(čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený

slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie;

takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany

základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy

(I. ÚS 165/02).

Súčasťou práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy je aj právo obvineného

iniciovať konanie o preskúmanie zákonnosti jeho väzby. Aj z judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 4

dohovoru vyplýva, že súd nemusí odpovedať na každý argument v podaní obvineného,

ktorým sa domáha preskúmania rozhodnutia o väzbe, sudca sa však musí vysporiadať

s konkrétnymi skutočnosťami v ňom uvedenými, ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu

nevyhnutných podmienok na zákonné pozbavenie osobnej slobody. Pritom argumenty

súdu pre a proti väzbe nemôžu byť všeobecné a abstraktné, ale musia sa opierať

o konkrétne skutočnosti týkajúce sa danej osoby a veci (napr. Boicenco v. Moldavsko,

rozsudok z 11. 7. 2006, bod 142).

1.1 Sťažovateľ tvrdí, že o jeho sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu

rozhodoval senát, ktorému bola jeho vec pridelená, „bez opory v zákone a rozvrhu práce“.

Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojej sťažnosti

(ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný) označil,

že napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené aj jeho základné právo podľa

čl. 17 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, avšak v odôvodnení svojej sťažnosti

vo vzťahu k tejto námietke neuviedol žiadny ústavnoprávne relevantný argument.

Neuviedol, v rozpore s ktorým ustanovením zákona a rozvrhu práce najvyššieho súdu

je namietaný postup, ani ktorý senát najvyššieho súdu bol v súlade s rozvrhom práce podľa

jeho názoru príslušný na prerokovanie jeho sťažnosti. Zo skutočnosti, že o sťažnosti proti

7 predchádzajúcemu uzneseniu o väzbe rozhodoval senát najvyššieho súdu „2 Tost“,

nemožno robiť žiadne závery pre nasledujúce rozhodovanie v konaní o väzbe, sťažovateľ

neuviedol žiadne odôvodnenie ani na podporu tohto názoru a zo sťažnosti nevyplýva žiadny

iný jeho argument, a preto je nepochybné, že sťažnosť v tejto časti neobsahuje riadne

odôvodnenie (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd

uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.

o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone

advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva

a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony

právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne

spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú

na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom

(napr. II. ÚS 117/05).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť vo vzťahu k námietke sťažovateľa

o porušení jeho základného práva podľa čl. 17 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ neuviedol k tejto námietke žiadnu argumentáciu,

ktorá by mohla byť v príčinnej súvislosti s niektorým z označených práv, ústavný súd

ju posúdil aj ako zjavne neopodstatnenú.

1.2 Sťažovateľ namieta nezákonnosť väzby v súvislosti s uplynutím maximálnej

prípustnej doby väzby. Poukazuje na to, že „v návrhu na vzatie do väzby prokurátor Úradu

špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry SR zo dňa 16. 4. 2013 zn. VII/2 Gv 60/13-9

navrhuje vzatie sťažovateľa do väzby v trestnej veci prečinu podplácanie podľa § 333

8 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Sudca pre prípravné konanie Špecializovaného

trestného súdu v Pezinku, pracoviska v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. Tp 27/2013

zo dňa 17. 4. 2013 rozhodol v trestnej veci proti sťažovateľovi pre prečin podplácania

podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona tak, že návrhu prokurátora na vzatie

sťažovateľa do väzby nevyhovel a prepustil ho zo zadržania na slobodu. Proti uzneseniu

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracoviska v Banskej Bystrici uznesením sp. zn.

Tp 27/2013 zo dňa 17. 4. 2013 podal prokurátor sťažnosť na Najvyšší súd SR. Najvyšší súd

SR v trestnej veci sťažovateľa pre skutok kvalifikovaný ako spolupáchateľstvo prečinu

podplácania podľa § 20, § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona rozhodol uznesením

NS SR zo dňa 23. 4. 2013 sp. zn. 5 Tost 14/2013 tak, že sa sťažovateľ berie do väzby.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ bol vzatý do väzby za prečin podplácania

podľa § 20, § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona a pri rozhodovaní o vzatí

do väzby súdy rozhodovali výlučne o skutku kvalifikovanom ako prečin. V prípade prečinu

v zmysle ust. § 76 ods. 6 písm. a) Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom

konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť dvanásť mesiacov.

V súčasnosti sa sťažovateľ nachádza vo väzbe viac ako 15 mesiacov...“.

Najvyšší súd k tejto námietke v napadnutom uznesení uviedol:

„Obžalovaným S. S. a A. S. bolo vznesené obvinenie pre skutok, ktorý je predmetom

obžaloby 15. apríla 2013 s tým, že obžalovaní sa dopustili prečinu podplácania podľa § 333

ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák...

Uznesením z 22. apríla 2013 bolo opätovne vznesené obvinenie A. S. S. S. pre ten istý

skutok, ale už ako zločin podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 Tr. zák.

spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. A. S. uznesenie o zmene právnej

kvalifikácie odmietol prevziať. Uznesenie bolo obžalovanému doručované v deň

rozhodovania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o vzatí do väzby.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o vzatí obžalovaných do väzby uznesením

z 23. apríla 2014.

S poukazom na konštatované sa lehota trvania väzby u obžalovaného A. S. počíta

podľa ust. § 76 ods. 6 písm. b) Tr. por.

9 Podstatné pre počítanie lehoty trvania väzby u obžalovaného sú tie skutočnosti,

že v uznesení o vznesení obvinenia z 15. apríla 2013 a 22. apríla 2013 bola zachovaná

totožnosť skutku a že došlo k zmene právnej kvalifikácie konania obžalovaných, čo im bolo

známe, či sa to stalo postupom, ktorý zvolil vyšetrovateľ (vydaním ďalšieho uznesenia

o vznesení obvinenia) alebo upozornením na zmenu právnej kvalifikácie alebo návrhom

prokurátora na zmenu dôvodov väzby je jedno...“

Najvyšší súd v citovanej časti dostatočne podrobne a v súlade so zákonom reagoval

na námietku sťažovateľa a ústavný súd sa s týmto odôvodnením plne stotožňuje. Sťažovateľ

neuviedol žiadny argument, ktorý by spochybňoval názor najvyššieho súdu, že trestné

konanie proti sťažovateľovi je vedené od začiatku pre ten istý skutok bez ohľadu na jeho

právnu kvalifikáciu, ktorá sa v priebehu konania môže meniť. Vzhľadom na to, že trestné

konanie proti sťažovateľovi je vedené za zločin podplácania, za ktorý bola aj podaná

obžaloba, je maximálne prípustná doba 36 mesiacov. Ku dňu podania sťažnosti trvala väzba

sťažovateľa 15 mesiacov, a teda nepresiahla zákonom ustanovenú hranicu.

Ústavný súd preto hodnotí aj túto námietku ako zjavne neopodstatnenú.

1.3 Sťažovateľ namieta, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu neobsahuje

dostatočné odôvodnenie ďalšieho trvania kolúznej väzby a najvyšší súd sa v ňom

nevysporiadal s jeho podstatnými argumentmi proti väzbe. Za neprípustné považuje

aj odkaz na predošlé rozhodnutia o väzbe a konštatovanie najvyššieho súdu, že nepovažuje

za potrebné opakovať v napadnutom uznesení dôvody kolúznej väzby.

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia odkázal na odôvodnenie

svojho rozhodnutia o vzatí sťažovateľa do väzby, kde uviedol skutočnosti, ktoré zakladajú

dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Ďalej konštatoval:

«Vzhľadom k tomu, že v každom rozhodnutí, ktorým bola zamietnutá žiadosť

o prepustenie z väzby obžalovaného Špecializovaným trestným súdom alebo rozhodnutím

o sťažnosti obžalovaného proti citovaným uzneseniam sa súdy touto skutočnosťou zaoberali.

Najvyšší súd Slovenskej republiky odkazuje na odôvodnenia konajúcich súdov a dodáva:

10 že ustanovenie § 71 ods. 1 písm. b) nevymedzuje dôvody kolúznej väzby taxatívnym

výpočtom. Citované ustanovenie vyžaduje na naplnenie dôvodov väzby okrem skutočností

uvedených v odseku 1) pod písm. b) buď pôsobenie na svedkov, znalcov alebo

spoluobvinených alebo iné marenie objasňovania skutočností závažných pre trestné

stíhanie. Objasňovaním skutočností závažných pre trestné stíhanie je dokazovanie

skutočností uvedených v § 119 ods. 1 Tr. por. Tieto skutočnosti musia mať pre trestné

stíhanie podstatný význam.

Z konštatovaného vyplýva, že dôvodom kolúznej väzby nemusia byť len tie

skutočnosti, že obvinení pôsobili na konkrétnych svedkov v konkrétnej veci alebo môžu byť

nimi aj iné skutočnosti a iné marenia skutočností závažných pre trestné stíhanie. Priame

pôsobenie na svedkov počas prípravného konania nebolo zaregistrované. V tomto smere

je potrebné sa stotožniť s obhajobou. Určité náznaky sa vyskytujú vo výpovedi S. Zo znenia

skutku však vyplýva, ako obvinený pri páchaní trestnej činnosti ovplyvňoval pracovníkov

daňového úradu a manipuloval s nimi a vytváral „atmosféru“, na základe ktorých mu

pracovníci daňového úradu dávali informácie, ktoré žiadal. Tieto skutočnosti zakladajú

dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. Ako už bolo konštatované

v predchádzajúcej časti tohto konajúce súdy v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného

o prepustenie z väzby a súdy rozhodujúce o sťažnostiach obžalovaného podrobným

spôsobom rozvádzali, čo zakladá dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. a preto

najvyšší súd nebude opätovne sa týmto skutočnosťami zaoberať. Aj z tohto dôvodu,

že obžaloba bola podaná na Špecializovaný trestný súd 25. septembra 2013, odvtedy sa

nevykonali vo veci žiadne úkony, ktoré by mohli určitým spôsobom zmeniť postavenie

obžalovaných alebo vyvolať zmenu v dôvodoch väzby.»

Ústavný súd pri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľa proti uzneseniu

najvyššieho súdu vzal do úvahy aj obsah uznesenia špecializovaného súdu z 30. apríla 2014,

vychádzajúc pritom zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho, resp. sťažnostného súdu nemožno

posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové

a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Uznesenie špecializovaného súdu z 30. apríla 2014 sťažovateľ k sťažnosti nepripojil

11 (hoci ho napadol sťažnosťou), ústavný súd však zistil, že je súčasťou sťažnosti vedenej pod

sp. zn. Rvp 10829/2014.

Špecializovaný súd v odôvodnení uznesenia z 30. apríla 2014 okrem iného uviedol:

„Všeobecne k dôvodom väzby A. S. Špecializovaný trestný súd v Pezinku odkazuje

na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Tost 4/2014 zo dňa

25. 02. 2014 a 2 Tost 4/2014 zo dňa 18. 03. 2014 z dôvodu, že skutkové ani právne okolnosti

posudzovania dôvodov väzby sa u obvineného A. S. v podstate nezmenili vo vzťahu

k dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por., naopak podľa názoru

Špecializovaného trestného súdu sa ešte zosilnili právoplatným rozhodnutím iného súdu

v inej trestnej veci obžalovaného, čo súd vysvetlí v nasledujúcej časti odôvodnenia...

Dôvody kolúznej väzby sa týkajú aj obžalovaného A. S. ako podľa obžaloby údajného

spolupáchateľa korupčnej trestnej činnosti, dôvodom ktorej malo byť práve finančné

pôsobenie na osobu svedkyne Z. vo funkcii riaditeľky Daňového úradu Šamorín za účelom

získania osobných, najmä informačných a finančných výhod, ako aj vykonštruovaných

skutočností týkajúcich sa uplatňovania nadmerných odpočtov DPH, ktoré však podľa

výpovedí viacerých svedkov (S., B., Z.) nemalo byť ojedinelou praktikou... Potreba vypočuť

spomenutých svedkov na hlavnom pojednávaní je zrejmá, lebo s poukazom na ustanovenie

§ 2 ods. 18 Tr. por. konanie pred súdom je ústne a podľa § 2 ods. 19 Tr. por. pri

rozhodovaní na hlavnom pojednávaní smie súd prihliadať len na tie dôkazy, ktoré boli

v tomto konaní vykonané, ak zákon nestanovuje inak. Je síce pravdou, že podľa § 264 ods. 1

Tr. por., ak sa svedok odchýli v podstatných bodoch od svojej skoršej výpovede, môže mu

byť na návrh prokurátora, obžalovaného alebo obhajcu zápisnica o jeho skoršej výpovedi

predložená na vysvetlenie rozporov v jeho výpovediach, ale ani po takomto postupe nie je

zaručené, že prípadné kolúzne aktivity obžalovaného nespôsobia také rozpory, ktoré by súd

v pochybnostiach musel vyhodnocovať v jeho prospech. Účelom kolúznej väzby je o. i.

takejto situácii pri dokazovaní na hlavnom pojednávaní zabrániť...

Pokiaľ sa obžalovaný dovoláva potreby individualizácie a špecifikácie dôvodov

kolúznej väzby pri rozhodovaní súdov vo vzťahu výhradne k jeho osobe... a poukazuje

na tzv. doktrínu zosílených dôvodov väzby, je potrebné si uvedomiť a prihliadnuť aj k tomu,

že v osobách spoluobžalovaných sa nejedná len o údajných spolupáchateľov, ale aj o osoby

12 v rodinnom pomere, čím sa obzvlášť zosiluje skutočnosť, že čo vo vedenom trestnom konaní

môže byť na prospech, či neprospech jednému z nich, bezprostredne sa dotýka aj druhého

spoluobžalovaného, pričom súd poukazuje aj na požadované uvedenie zosílených dôvodov

väzby v tom, že počas trvania väzby vyšlo práve relevantným spôsobom najavo,

že konkrétne A. S. sa mal v minulosti (14. 03. 2011) dopustiť násilného konania so zbraňou

vo vzťahu k osobe Ľ. S., ktorý mal S. S. vydierať pod hrozbou trestného stíhania. Ľ. S.

je v prejednávanej trestnej veci Špecializovaného trestného súdu v postavení svedka, ktorý

bez toho, aby súd hodnotil dôkazy, vypovedal v prípravnom konaní v neprospech

spoluobžalovaných a bol dokonca oznamovateľom ich údajnej trestnej činnosti. Obžalovaný

A. S. bol za uvedené konanie kvalifikované ako prečin výtržníctva, podľa § 364 ods. 1

písm. a), ods. 2 písm. b) Tr. zák. už aj právoplatne odsúdený...“

Posúdiac obsah napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z hľadiska námietok

sťažovateľa, je ústavný súd tohto názoru, že najvyšší súd sa ústavne prijateľným spôsobom

vysporiadal s jeho argumentáciou. Uznesenie najvyššieho súdu posudzované v spojitosti

s uznesením špecializovaného súdu obsahuje konkrétne, logické a presvedčivé

odôvodnenie o trvaní dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, a tým

aj na zamietnutie sťažnosti. Spôsob odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu odkazom

na preskúmavané rozhodnutie považuje ústavný súd z hľadiska jeho preskúmateľnosti

za prípustný, pretože sťažovateľ bol s obsahom rozhodnutia špecializovaného súdu

oboznámený (obdobne napr. IV. ÚS 614/2012).

Pokiaľ sťažovateľ hodnotí odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

v spojení s uznesením špecializovaného súdu ako opakovanie tých istých skutočností

bez prihliadnutia na jeho protiargumenty, ústavný súd uvádza, že v súlade s jeho stabilnou

judikatúrou takýto spôsob formulovania odôvodnenia rozhodnutia (odvolanie

sa na predchádzajúce rozhodnutia o väzbe sťažovateľa) možno z hľadiska jeho

preskúmateľnosti považovať za ústavne udržateľný (m. m. IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08,

IV. ÚS 314/08, IV. ÚS 364/2014).

13 Navyše však ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uvedených rozhodnutí

nemôže s týmto hodnotením sťažovateľa súhlasiť. V konaní o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby, ktoré bolo právoplatne skončené zamietnutím jeho sťažnosti, súdy

skúmali existenciu skutočností odôvodňujúcich jeho kolúznu väzbu a rozsiahlo odôvodnili

(berúc do úvahy konanie ako celok) konkrétnymi skutočnosťami vyplývajúcimi z dosiaľ

vykonaného trestného konania splnenie materiálnych podmienok jeho väzby. Podrobne

sa zaoberali posúdením, či trvá dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, a uviedli,

o ktoré dôkazné prostriedky svoj záver opierajú. Záver najvyššieho súdu o dôvodnosti

trestného stíhania aj dôvodnosti ďalšieho trvania kolúznej väzby považuje ústavný súd

za dostatočne odôvodnený.

Trestný poriadok, ústava a ani dohovor nepodmieňujú dlhšie trvajúcu väzbu

pristúpením ďalších nových skutočností odôvodňujúcich ten istý (od okamihu vzatia

do väzby existujúci), prípadné iný dôvod väzby. Nevyhnutnou podmienkou ďalšieho trvania

väzby v prípade nepristúpenia nových okolností je pretrvávanie tých skutočností, ktorými

súdy odôvodnili väzbu, ktorých existencia musí byť hodnotená v každom konaní o väzbe

samostatne v závislosti na postupe v konaní a vývoji dôkaznej situácie, ako aj v kontexte

špecifických okolností týkajúcich sa konkrétneho obvineného.

Ďalšie trvanie väzby sťažovateľa bolo v napadnutom konaní odôvodnené potrebou

eliminovať možné ovplyvnenie svedkov (Z., S., S., B.), obavu z ktorého najvyšší súd

odôvodnil zo spôsobu konania sťažovateľa a jeho otca, o ktorom vypovedali práve títo

svedkovia. Podstatné pritom je, že v čase rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby nemohli byť svedkovia ešte vypočutí v súdnom konaní, pretože termín hlavného

pojednávania bol špecializovaným súdom určený 14. apríla 2014 po tom, ako najvyšší súd

uznesením z 2. apríla 2014 zrušil jeho uznesenie o odmietnutí obžaloby z 10. januára 2014.

Tento postup teda nenasvedčuje prieťahom zo strany súdu konajúceho o veci samej.

Najvyšší súd hodnotil trvanie kolúznej väzby aj v spojení s novou skutočnosťou, ktorou

je odsúdenie sťažovateľa za skutok kvalifikovaný ako trestný čin výtržníctva, ktorého sa

dopustil so zbraňou, a vo vzťahu k osobe Ľ. S., ktorý nebol ešte v súdnom konaní vypočutý

ako svedok. Sťažovateľ namieta, že na túto okolnosť súdy nemohli prihliadať. Zohľadnenie

14 povahy inej trestnej činnosti obvineného v súvislosti s jeho väzbou v inom konaní je pritom

bežne súdmi akceptovanou a vo väzobných rozhodnutiach uvádzanou skutočnosťou

pri posúdení osoby obvineného v kontexte hodnotenia nebezpečenstva, že sa dopustí

konania, ktorému má väzba zabrániť. Okolnosť zahladenia odsúdenia totiž neznamená,

že sťažovateľ trestný čin nespáchal, ale že súdy nemôžu na túto okolnosť prihliadať

pri ukladaní trestu v inom konaní.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že najvyšší súd neakceptoval jeho argumenty proti väzbe

vyplývajúce taktiež z dôkazných prostriedkov zabezpečených v trestnom konaní, nemožno

z toho podľa názoru ústavného súdu dospieť k záveru, že súdy sa týmito argumentmi vôbec

nezaoberali. Naopak, najvyšší súd v napadnutom uznesení (v spojení s uznesením

špecializovaného súdu) hodnotil aj argumentáciu sťažovateľa, dospel však k záveru,

že v danom štádiu konania nespochybňuje tie zistenia, ktoré posúdil ako dôvod kolúznej

väzby.

Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

zo 14. mája 2014 nemožno považovať za arbitrárne a ani za zjavne neodôvodnené, a preto

nemá dôvod zasiahnuť do právnych záverov najvyššieho súdu. Z toho dôvodu posúdil

sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Rovnaký záver sa vzťahuje aj na námietku neprimeranej dĺžky trvania väzby, ktorej

posúdenie bezprostredne súvisí so záverom o ústavnej akceptovateľnosti uznesenia

o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa. Väzba sťažovateľa trvá od 23. apríla 2013

o 15.30 h s tým, že sa do jej trvania započítava doba od 15. apríla 2013 od 7.48 h

do 17. apríla 2013 do 22.40 h. Dôvodnosť väzby sťažovateľa je pravidelne podrobovaná

súdnej kontrole, pred napadnutým uznesením najvyššieho súdu bola ostatný

raz posudzovaná uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 4/2014 z 18. marca 2014.

Prieťahy v konaní o veci samej sťažovateľ v súvislosti s dobou väzby nenamieta. Ústavný

súd preto odmietol aj námietku neprimeranej doby dočasného pozbavenia osobnej slobody

sťažovateľa.

15 1.4 Sťažovateľ odôvodnil namietané porušenie svojich práv aj postupom

najvyššieho súdu, ktorý rozhodol o jeho sťažnosti skôr, ako mu bolo doručené jej písomné

odôvodnenie, pričom sťažovateľ včas oznámil termín doplnenia odôvodnenia

špecializovanému súdu.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:

„Proti uzneseniu prvostupňového súdu podal sťažnosť obžalovaný do zápisnice

o verejnom zasadnutí. 9. mája 2014 bolo Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku

doručené podanie obžalovaného, označené ako sťažnosť, v ktorom bolo uvedené, že dňa

30. apríla 2014 vydal príslušný súd uznesenie, č. k. PK-2 T 46/2013, ktorým zamietol

žiadosť o prepustenie z väzby. Proti vyššie uvedenému uzneseniu podáva obžalovaný

sťažnosť, ktorú bezodkladne v lehote 5 dní odôvodní. Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky bolo predmetné podanie doručené 9. mája 2014. Do dňa konania neverejného

zasadnutia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky nebolo doručené písomné odôvodnenie

sťažnosti. Zo strany obhajoby ide o uznesenie prieťahy v konaní. Obhajca, obžalovaný

si vypočuli rozhodnutie a odôvodnenie prvostupňového súdu. Do zápisnice zahlásil

sťažnosť. Po 7. dňoch od vyhlásenia rozhodnutia obhajca zaslal súdu prípis, ktorý

je citovaný v predchádzajúcom odseku a sám si určil lehotu na odôvodnenie sťažnosti, ktorá

mala uplynúť 1 deň pred konaním hlavného pojednávania. Takýto postup zo strany

obhajoby je v rozpore so zásadami činnosti advokáta. Pretože vedel o termíne konania

hlavného pojednávania a mal dosť času na odôvodnenie sťažnosti v primeranej lehote.

S poukazom na konštatované skutočnosti, vzhľadom na to, že ide o rozhodovanie

o väzbe, najvyšší súd sa v odôvodnení bude zaoberať skutočnosťami uvedenými v žiadosti

o prepustenie z väzby...“

Okresný súd oznámil sťažovateľovi a jeho obhajcovi uznesenie o zamietnutí žiadosti

o prepustenie z väzby v súlade s § 179 ods. 1 Trestného poriadku jeho vyhlásením v ich

prítomnosti 30. apríla 2014. Sťažovateľ podal proti uzneseniu sťažnosť bezprostredne

po jeho vyhlásení do zápisnice o verejnom zasadnutí. Uznesenie špecializovaného súdu bolo

doručené obhajcovi sťažovateľa 7. mája 2014. Obhajca sťažnosť odôvodnil a podal

ju na poštovú prepravu 12. mája 2014.

16 Z uvedeného vyplýva, že obhajca sťažovateľa mal dostatok času na kvalifikované

odôvodnenie sťažnosti, ktoré mohol podať tak, aby ho mal najvyšší súd včas k dispozícii.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru týkajúcu sa prvotného

rozhodovania o vzatí do väzby, podľa ktorej Trestný poriadok v žiadnom svojom ustanovení

výslovne neukladá sudcovi pre prípravné konanie povinnosť pred predložením spisu

nadriadenému súdu vyčkať na doručenie písomného vyhotovenia uznesenia o vzatí

obvineného do väzby pre účel, aby umožnil obvinenému alebo jeho obhajcovi doplniť

dôvody podanej sťažnosti, pokiaľ takéto uznesenie bolo obvinenému a jeho obhajcovi

riadne oznámené v ich prítomnosti a obvinený využil svoje právo podať proti oznámenému

uzneseniu sťažnosť priamo do zápisnice o výsluchu (III. ÚS 101/2013). Nadväzujúc

na uvedené, nemožno považovať za dôvodnú námietku sťažovateľa, ktorý bol oboznámený

s obsahom predošlých rozhodnutí o jeho väzbe, a teda závery špecializovaného súdu

nemohli byť pre neho celkom neznáme a uznesenie o zamietnutí žiadosti mu bolo doručené

v časovom predstihu, ktorý mu umožňoval za pomoci obhajcu doplniť odôvodnenie

sťažnosti. V kontexte sťažnosti nie je pre posúdenie zachovania práva sťažovateľa predložiť

argumenty proti väzbe rozhodujúca schopnosť obvineného alebo jeho zvoleného obhajcu

podanú sťažnosť súčasne aj odôvodniť, ale podstatné je, či procesný postup súdu

umožňoval obvinenému tak urobiť za pomoci jeho obhajcu. Podľa názoru ústavného súdu

sťažovateľ mal túto možnosť zachovanú.

Ústavný súd navyše považoval za potrebné poukázať na to, že sťažovateľ nepredložil

v doplnení sťažnosti z 11. mája 2014 také argumenty, ktoré by mu neboli známe

už pri podaní sťažnosti a ktoré by boli podstatne odlišné od tých, ktoré uviedol v žiadosti

o prepustenie z väzby, ktorými sa najvyšší súd v konaní o sťažnosti zaoberal.

Z § 2 ods. 6 Trestného poriadku vyplýva požiadavka, aby orgány činné v trestnom

konaní a súdy vybavovali a rozhodovali väzobné veci prednostne a urýchlene. Táto

skutočnosť musí byť sťažovateľovi aj jeho obhajcovi známa. Vychádzajúc z uvedeného,

ústavný súd zároveň považuje za potrebné zdôrazniť, že nemožno účinne namietať

porušenie sťažovateľom označených práv takým postupom najvyššieho súdu, ktorým tento

v súlade s Trestným poriadkom a judikatúrou ústavného súdu rozhodol vo väzobnej

17 veci sťažovateľa prednostne a urýchlene (IV. ÚS 7/2013), majúc na zreteli aj nariadený

termín hlavného pojednávania.

Ústavný súd preto považuje aj túto časť sťažnosti za zjavne neopodstatnenú.

1.5 Sťažovateľ napokon namieta, že najvyšší súd sa nezaoberal možnosťou

nahradenia jeho väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a neprijal v tejto

súvislosti žiadne rozhodnutie.

Ústavný súd sa už vyjadril k tejto námietke vo svojich rozhodnutiach (I. ÚS 35/2014,

I. ÚS 314/2014) o predošlých sťažnostiach sťažovateľa, ktoré sa týkali v podstate rovnakej

skutkovej situácie, keď sťažovateľ nenavrhol v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby

nahradenie väzby sľubom, peňažnou zárukou alebo dohľadom probačného a mediačného

úradníka (§ 80 Trestného poriadku). Ústavný súd uviedol, že napriek tomu, že pri

rozhodovaní o väzbe sú súdy povinné zvážiť všetky možnosti nahradenia väzby

prostriedkami, ktoré poskytuje Trestný poriadok, v rámci odôvodnenia rozhodnutia,

je povinnosťou súdu vysporiadať sa len s rozhodnutím o tých prostriedkoch, ktorých

použitie v konaní bolo sťažovateľmi navrhnuté.

Pretože sťažovateľ v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby zo 6. februára 2014

vrátane konania pred najvyšším súdom nepredložil návrh na jej nahradenie dohľadom

probačného a mediačného úradníka, nemožno jeho námietku v tomto smere považovať

za dôvodnú.

Ústavný súd na základe sumarizácie svojich čiastkových záverov k sťažnosti

pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak,

ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014

18