I. ÚS 511/2012 — I. ÚS 511/2012 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 511/2012-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka

a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti K. K., Ž., zastúpenej JUDr. A. K., Č., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie

jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.

8 C 456/2007 takto

rozhodol:

1. Základné právo K. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 456/2007 porušené bolo. 2. Okresnému súdu Žilina prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 456/2007

konal bez zbytočných prieťahov.

3. K. K. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré

je Okresný súd Žilina povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Okresný súd Žilina je povinný uhradiť K. K. trovy právneho zastúpenia v sume

323,52 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiatdva centov) na účet jej právneho zástupcu

JUDr. A. K., Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra

2012 doručená sťažnosť K. K., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom

JUDr. A. K., Č., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

8 C 456/2007.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Sťažovateľ podal na Okresný súd Žilina návrh

na zrušenie a vyporiadanie BSM, ktorá vec je vedená pod č. konania: 8C/456/2007.

Predmetom konania je zrušenie a vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva

sťažovateľa/navrhovateľa, K. K., rod. D. a odporcu, L. K. Predmetom konania je najmä

vysporiadanie a prevzatie splácania spotrebného úveru za osobné motorové vozidlo zn.

Honda Acord, Eč.:... vo výške 257 572,- Sk.

Do dnešného dňa konanie pred Okresným súdom v Žiline, sp. zn. 8C/456/2007

nie je vôbec skončené...

2 Sťažovateľ namieta postup Okresného súdu v Žiline, a to najmä vzniknuté prieťahy

v konaní, pretože prvé pojednávanie, ktoré bolo vo veci vytýčené a ktorého sa osobne

zúčastnil právny zástupca sťažovateľa JUDr. A. K., bolo dňa 14. 04. 2010. Pojednávanie

bolo odročené za účelom zisťovania u S. výšky spotrebného úveru a s tým súvisiace

okolnosti na vyporiadanie BSM.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 18. 08. 2011 podal

sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi Okresného súdu Žilina, ktorý listom zo dňa

20. 09. 2011 oznámil, že zákonný sudca vytýčil termín pojednávania dňa 08. 11. 2011.

Žiaden termín pojednávania právnemu zástupcovi navrhovateľky nebol zo strany OS Žilina

doručený. Právny zástupca sťažovateľky sa priebežne informoval v informačnej kancelárií

OS Žilina, aký je stav veci, pričom mu bolo oznámené, príslušnou pracovníčkou kancelárie,

že spis sa nachádza u zákonného sudcu JUDr. Ch. od 09. 11. 2011...

Právny zástupca sťažovateľa dňa 04. 06. 2012 opätovne žiadal vytýčenie termínu

pojednávania, čo ku dnešnému dňu sa nestalo...

Vzhľadom na vyššie uvedené má sťažovateľ za to, že nekonaním súdu v predmetnej

veci počas doby od podania návrhu v roku 2007 do súčasnej doby a keďže do dnešného dňa

nie je predpoklad právoplatného skončenia veci v najbližšom období, boli porušené jeho

základné práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy

SR ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Žilina, sp. zn.: 8C/456/2007.

Okrem iného sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia v sume

= 10 000,- €, ktoré odôvodňuje pocitom neistoty, márnosti, rozhorčenia, bezmocnosti

a nespravodlivosti, pričom tieto negatívne pocity vyvolané postupom súdu spôsobujú

sťažovateľovi stres, ohrozujú jeho zdravie a to z dôvodu, že napriek sťažovateľom

produkovanými dôkazmi v konaní pred prvostupňovým súdom 8C/456/2007 nepochopiteľne,

bez akéhokoľvek dôvodu spočívajúceho vo výskyte prekážky postupu konania nerozhodol

v samotnej veci...“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa K. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote

3 podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom

Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.: 8C/456/2007 porušené.

Okresnému súdu Žilina sa prikazuje, aby v konaní pod sp. zn.: 8C/456/2007 konal

bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000,- €,

ktoré je Okresný súd Žilina povinný zaplatiť do 2 (dvoch) mesiacov od doručenia nálezu

Ústavného súdu SR.“

Sťažovateľka zároveň žiadala o priznanie náhrady trov konania na účet jej právneho

zástupcu za zastupovanie pred ústavným súdom v konaní o jej sťažnosti, a to v sume

323,60 €.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 511/2012-8 zo 17. októbra 2012 prijal podľa § 25

ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. 1 SprS 639/2012 zo 4. decembra 2012, v ktorom poukázal na stav súdnej agendy

a zaťaženosť súdu, ako aj súčasný stav posudzovaného konania.

Okresný súd vo vyjadrení zo 4. decembra 2012 a právny zástupca sťažovateľky

29. januára 2013 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil

od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

4 Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd

si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ

ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno

v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

5 postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť

pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť

len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,

IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci

prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom

konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom posudzovaného

konania vedeného okresným súdom je konanie o návrhu sťažovateľky doručenom

okresnému súdu 22. novembra 2007, ktorým sa domáha vyporiadania bezpodielového

spoluvlastníctva manželov po rozvode. Žaloby tohto typu tvoria štandardnú súčasť

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, a preto nie je možné hodnotiť posudzované

konania ako náročné po skutkovej či právnej stránke.

2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,

či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v posudzovanom konaní vedenom okresným

6 súdom nezistil žiadne okolnosti, ktorými by sťažovateľka mohla prispieť ku vzniku

prieťahov v posudzovanom konaní.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd sa oboznámil s doterajším priebehom konania vedeného okresným

súdom pod sp. zn. 8 C 456/2007 zo spisu okresného súdu a zistil, že konanie vo veci

sa začalo 22. novembra 2007 na základe žaloby podanej sťažovateľkou ako navrhovateľkou

smerujúcou proti bývalému manželovi ako odporcovi.

Okresný súd uznesením z 28. novembra 2007 vyzval sťažovateľku na odstránenie

vád jej návrhu a uznesením (vydaným vyšším súdnym úradníkom) zo 7. januára 2008

odmietol podanie sťažovateľky označené ako návrh na začatie konania; uvedené uznesenie

na odvolanie sťažovateľky doručené 29. januára 2008 okresný súd uznesením z 9. júla 2009

zrušil. Dňa 24. júla 2009 okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku

za návrh, ktorý bol uhradený 5. augusta 2009. Okresný súd 27. augusta 2009 vyzval

odporcu na vyjadrenie k návrhu a vyjadrenie bolo okresnému súdu doručené 25. septembra

2009. Dňa 14. apríla 2010 sa vo veci konalo prvé pojednávanie, ktoré bolo odročené

na neurčito. V nadväznosti na závery prvého pojednávania účastníci predložili dôkazy

a navrhli vykonanie dôkazov podaniami doručenými okresnému súdu 19. apríla 2010

a 29. apríla 2010. Ďalším a zároveň posledným úkonom okresného súdu bolo nariadenie

pojednávania na 16. január 2013.

Z uvedeného vyplýva, že posudzované konanie okresného súdu, ktoré trvá viac ako

päť rokov a nie je právoplatne skončené, sa ako celok vyznačuje neefektívnou činnosťou

okresného súdu. Pritom je zrejmá úplná nečinnosť okresného súdu v období dlhšom ako dva

a pol roka (apríl 2010 až december 2012). Ústavný súd preto uzatvára, že vzhľadom

na doterajšiu dĺžku konania, neefektívne úkony a dlhodobú nečinnosť okresného súdu

je namieste konštatovať, že v posudzovanom konaní došlo k porušeniu základného práva

7 sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom

súde a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného

zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

10 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu

neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom,

8 ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne

príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41

dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € sťažovateľke za primerané finančné

zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pri ustálení sumy finančného

zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na dobu posudzovaného súdneho konania a jeho

priebeh a na mieru zavinenia okresného súdu na vzniknutých prieťahoch v posudzovanom

konaní.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola

vo veci úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku

2012 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť). Vychádzal pritom z vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky odmena advokáta (základná

tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012

je 1/6 z výpočtového základu, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume

127,17 € a 7,63 € režijný paušál, teda za dva úkony 269,60 € spolu s 20 % daňou z pridanej

9 hodnoty v sume 53,92 €, spolu 323,52 €. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak,

ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013

10