I. ÚS 140/04 — I. ÚS 140/04 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 140/04-72

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 23. marca 2005 v senáte

zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť F. Š., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., Advokátska

kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na obhajobu podľa čl. 50

ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. 2 To 88/02 a 20. apríla 2005 takto

ro zhodo l :

Základné právo F. Š. podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa

čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 88/02 porušené

nebolo.

Odôvodn en i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

I. ÚS 140/04-23 z 10. augusta 2004 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť F. Š., B. (ďalej

len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c)

a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. 2 To 88/02 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1. 1. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Bratislava V zo 17. decembra 2001 sp. zn. 3 T 217/00 uznaný vinným zo

spáchania trestného činu vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 235 ods. 1 a 2

písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a bol mu

uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov. Proti tomuto rozsudku

podal sťažovateľ odvolanie, krajský súd však uznesením z 27. novembra 2002 sp. zn.

2 To 88/02 jeho odvolanie zamietol.

Sťažovateľ porušenie svojho práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa

čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru vidí najmä v tom, že napriek tomu, že jeho obhajcovi

nebolo umožnené v prípravnom konaní zúčastniť sa výsluchu svedkov Z. B. a Mgr. M. M.u,

títo svedkovia aj keď „obhajca sťažovateľa trval na prítomnosti týchto svedkov na

pojednávaní,“ sa osobne nezúčastnili na hlavnom pojednávaní, a tým bolo sťažovateľovi

znemožnené klásť týmto svedkom otázky. Podľa názoru sťažovateľa „značná závažnosť

tohto postupu súdu vyplýva z toho, že pečiatka v pase sťažovateľa je dôkazom, ktorý

potvrdzuje skutočnosť, že tento sa v čase spáchania trestného činu nenachádzal na území

SR. (...) Súd sa vôbec nevysporiadal so spôsobom, akým sa do pasu sťažovateľa mohol

dostať odtlačok pečiatky č. 30 (nesporne originálny), ktorá potvrdzuje jeho vycestovanie

z územia SR v čase spáchania trestného činu. Tento rozpor bolo možné odstrániť vypočutím

svedkov na hlavnom pojednávaní s tým, že právom sťažovateľa a jeho obhajcu bolo klásť im

otázky smerujúce k jednoznačnému záveru o spôsobe, akým sa odtlačok pečiatky dostal do

pasu sťažovateľa“. K porušeniu základného práva sťažovateľa na obhajobu malo dôjsť aj

tým, že prvostupňový súd nepripustil a nevykonal dôkazy navrhované sťažovateľom, ktoré

mali preukazovať jeho nevinu. Napr. nebol vykonaný dôkaz ohľadne videozáznamu, ktorý

podľa sťažovateľa „jednoznačne preukazuje, že z mesta B. je možné uskutočniť hovory

z mobilného telefónu operátora Globtel, a. s., a to aj bez tzv. roamingu.“

2 1. 2. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v konečnom

dôsledku vo vzťahu k prijatej časti sťažnosti vydal nález nasledovného znenia:

„1. Základné práva sťažovateľa, a to (...) právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3

Ústavy Slovenskej republiky; právo na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli (...) postupom Krajského súdu

v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 2 To 88/02 porušené.

2. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení,

Ústavný súd SR uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. 11. 2002, sp. zn. 2 To

88/02 zrušuje.

3. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii

Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný

súd vracia Krajskému súdu v Bratislave vec vedenú pod sp. zn. 2 To 88/02 na ďalšie

konanie.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: krajský súd, zastúpený JUDr. T. K., ktorý je poverený riadením krajského súdu,

listom zo 17. septembra 2004 sp. zn. Spr. 3800/04 a právny zástupca sťažovateľa

stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdu z 5. októbra 2004.

2. 1. Poverený predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že:

„V nadväznosti na Vašu výzvu zo dňa 30. augusta 2004, ktorou nás žiadate

o vyjadrenie sa k sťažnosti odsúdeného F. Š., ktorú podal na Ústavný súd SR, kde namieta

porušenie svojich práv na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a to postupom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. 2 To 88/02, si Vám dovoľujem oznámiť nasledovné:

Pokiaľ odsúdený F. Š. vytýka tunajšiemu súdu, že nepovažoval prebiehajúce trestné

stíhanie sudcu JUDr. Š. za dôvod nezákonnosti konania a nezrušil rozsudok ohľadne neho

uvádzam, že samotné trestné stíhanie sudcu nie je zákonným dôvodom pre zrušenie

rozsudku podľa § 258 Tr. por. Zároveň dávam do pozornosti skutočnosť, že ani v ostatných

veciach neboli zrušené rozsudky vyhlásené sudcom JUDr. I. Š. len preto, že tento je trestne

stíhaný.

3 Odvolací senát, ktorý rozhodol v trestnej veci F. Š. vo svojom rozhodnutí podrobne

opísal, akými úvahami sa spravoval, keď dospel k záveru, že odvolanie F. Š. je nedôvodné

a z toho dôvodu ho zamietol v zmysle ustanovenia § 256 Tr. por.

Aj v konkrétnom prípade išlo o štandardný postup odvolacieho senátu a sme toho

názoru, že ústavnú sťažnosť podanú sťažovateľom F. Š., zastúpeného advokátom JUDr. S. J.

proti Krajskému súdu v Bratislave treba zamietnuť, lebo práva sťažovateľa podľa čl. 8

ods. 1 Dohovoru a čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, ods. 3, čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy SR neboli

porušené, preto mu neprináleží žiadne finančné zadosťučinenie.

Súčasne Vám oznamujem, že netrváme na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo

ústne pojednávanie podľa § 30 ods. 1, 2 Zákona o Ústavnom súde“.

2. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu

povereného predsedu krajského súdu uviedol nasledovné skutočnosti:

«Na základe výzvy Ústavného súdu zo dňa 21. 09. 2004 v právnej veci ústavná

sťažnosť F. Š. c/a SR v zastúpení Krajský súd v Bratislave Vám oznamujem, že v súlade so

zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov trvám na tom, aby vec bola prejednaná na ústnom pojednávaní.

Ústavný súd SR v uznesení zo dňa 10. 08. 2004, sp. zn. I. ÚS 140/04 konštatoval, že

cit. „závažné tvrdenia sťažovateľa v podstate v žiadnom štádiu napadnutého trestného

konania nemožno na prvý pohľad bez akejkoľvek pochybnosti považovať za zjavne

neopodstatnené a úsilie o preukázanie ich opodstatnenosti za zrejme bezúspešné. Neexistujú

ani procesné prekážky, ktoré by bránili prijatiu sťažnosti v časti porušenia práva na

obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 88/02“.

Podľa § 30 ods. 5 vyššie citovaného zákona o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky o verejnosti ústneho pojednávania platia primerane ustanovenia právnych

predpisov o konaní pred súdom. V zmysle daného zákonného ustanovenia navrhujeme na

ústnom pojednávaní vypočuť JUDr. Z. A., advokáta, so sídlom B., ktorý pôvodne zastupoval

4 sťažovateľa v trestnej veci, vedenej na Krajskom súde v Bratislave, pod sp. zn. 2 To 88/02

za účelom objasnenia právne relevantných skutočností.

Trovy právneho zastúpenia si uplatňujem (...).

Krajský súd v Bratislave vo vyjadrení zo dňa 17. 09. 2004 konštatuje, že v trestnej

veci vedenej pod sp. zn. 2 To 88/02 postupoval štandardne a neboli porušené práva

sťažovateľa. S názorom Krajského súdu v Bratislave sa nemôžem stotožniť a trvám na

podanej ústavnej sťažnosti, kde je konkrétne uvedené v čom boli porušené práva

sťažovateľa.»

3. Vzhľadom na to, že sťažovateľ nesúhlasil s upustením od ústneho pojednávania

v predmetnej veci, ústavný súd podľa § 30 ods. 1 zákona o ústavnom súde nariadil vo veci

verejné ústne pojednávanie, ktoré sa konalo 23. marca 2005. Na ústnom pojednávaní právny

zástupca zotrval na dôvodoch prijatej sťažnosti a navrhol vypočuť advokáta sťažovateľa

v konaní pred všeobecnými súdmi JUDr. Z. A. Menovaný advokát poukázal na dôležitosť

výpovede svedkov B. a M. z hľadiska obhajoby sťažovateľa a na význam nepremietnutého

videozáznamu pre sťažovateľa, ktorý preukazuje, že z mesta B. je možné uskutočniť hovory

z mobilného telefónu operátora Globtel, a. s., a to aj bez tzv. roamingu. JUDr. A. poukázal

taktiež na pochybnosti ohľadne predmetných odtlačkov prstov, pretože podľa neho

záhadným spôsobom sa na inkriminovanej vizitke zachoval iba odtlačok prsta sťažovateľa,

hoci túto malo v rukách viacero osôb a okrem toho vizitka sťažovateľa sa mohla dostať

k poškodenému aj cez obchodné styky, pretože z nej bolo „niekoľko stoviek kusov, ktoré

kolovali vo verejnosti“.

II.

Z obsahu sťažnosti, z písomných vyjadrení účastníkov konania a z ich stanovísk,

ktoré zaujali na ústnom pojednávaní, a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu

ústavný súd zistil - vo vzťahu k prijatej sťažnosti - nasledovný priebeh a stav konania

vedeného na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 3 T 217/00 a na krajskom súde pod

sp. zn. 2 To 88/02:

1. Dňa 7. septembra 1999 uznesením sp. zn. ČVS: KUV-58/99Kk bolo proti

sťažovateľovi a M. R. z B. vznesené obvinenie „pre trestný čin vydierania

5 spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona k § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b),

písm. c) Tr. zákona v jednočinnom súbehu s trestným činom obmedzenia osobnej slobody

spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Tr. zákona k § 231 ods. 2 Tr. zákona, lebo zistené

skutočnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin a je dostatočne odôvodnený záver,

že dňa 12. 5. 1999 o 09.35 hod. v B., obvinený F. Š. spolu s ďalšími dvomi nestotožnenými

osobami, obmedzili na slobode poškodeného Ing. arch. J. K., bytom B., tým spôsobom, že

poškodeného pri nastupovaní do jeho súkromného mot. vozidla značky Rover vtiahli proti

jeho vôli do motorového vozidla, prinútili k presadnutiu na zadné sedadlo, odkiaľ ho

odviezli na hrádzu malého Dunaja, kde ho spútali, previazali oči a odviezli do doposiaľ

nezisteného objektu. V objekte pod hrozbou násilia alebo inej ťažkej ujmy za použitia

zbrane, ho prinútili k vydaniu 7.000,- USD a 25.000,- Sk, ktoré prevzal obvinený M. R. od

sekretárky firmy poškodeného a po odovzdaní finančnej hotovosti ho následne prinútili

k vydaniu 100.000.- Sk z bankového účtu vedenom v Ľudovej banke, ktoré prevzala doposiaľ

neustálená osoba zúčastnená na trestnom čine“.

2. Sťažovateľ sa ohľadom uvedeného obvinenia od začiatku predmetného trestného

konania obhajoval aj tým, že označil alibi, a to že v inkriminovaný deň sa zdržiaval

v Českej republike (ďalej len „ČR“), pričom orgánom činným v trestnom konaní predložil

svoj cestovný pas, v ktorom je odtlačok pečiatky (označenej č. 30) potvrdzujúci vstup na

územie ČR 11. mája 1999 o 23.00 h a odtlačok výstupnej pečiatky z 12. mája 1999

o 23.00 h.

Skutočnosť, že kritického dňa a v kritickom čase uskutočnil aj so spoluobvineným

M. R. viacero telefónnych hovorov napriek tomu, že nemal aktivovanú tzv. roaming službu,

vysvetľoval tým, že sa zdržiaval v okolí mesta B., kde ešte signál Globtel GSM presahuje aj

bez roamingu.

3. Dňa 13. októbra 1999 bol v H. v ČR na dožiadanie vypočutý svedok Z. B., ktorý

vo svojej výpovedi uviedol: „(...) jsem nastoupil do služby dne 12. 5. 1999 v 7.00 hodin, kdy

jsem si od vedouciho směny prevzál své razítko č. 30, službu jsem vykonával do 19.00 hodin

dne 12. 5. 1999, kdy v 19.00 hodin jsem razítko odevzdal vedoucímu směny (...)“. V ten istý

deň bol na dožiadanie vypočutý aj svedok M. M., ktorý vo svojej výpovedi okrem iného

uviedol, že pokiaľ ide o pečiatku hraničného priechodu v H., jej odtlačok sa dáva do pasu

6 slovenským štátnym príslušníkom, len ak o to požiadajú alebo v prípade, keď je vykonávaná

celková lustrácia osoby, a podľa jeho názoru odtlačok pečiatky č. 30 o vstupe a výstupe

nemal byť vôbec vyznačený v pase sťažovateľa, a preto k jeho vyznačeniu došlo

protizákonným spôsobom.

Výsluch oboch týchto svedkov sa uskutočnil bez prítomnosti sťažovateľa a bez

prítomnosti jeho obhajcu.

4. Dňa 7. mája 2001 sa uskutočnilo vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom bolo

rozhodnuté, že návrh sťažovateľa „za účelom zistenia či sa dá mobilom telefonovať zo

Slovenskej republiky na územie ČR do B., resp. do H., bez služby roaming, súd (...)

zamieta“.

5. Listom z 3. augusta 2001 predseda senátu zisťoval, či sa svedkovia Z. B. a M. M.

chcú zúčastniť výsluchu na hlavnom pojednávaní v trestnej veci sťažovateľa. Predseda

senátu v tomto liste poučil menovaných svedkov, že podľa čl. 8 Európskeho dohovoru

o vzájomnej pomoci v trestných veciach „nemôže byť podrobené žiadnej sankcii alebo

obmedzeniu“ to, ak sa výsluchu na hlavnom pojednávaní nezúčastnia.

6. Dňa 3. septembra 2001 bolo okresnému súdu doručené oznámenie, v ktorom

svedok Z. B. oznámil súdu, že sa v predmetnej veci nechce zúčastniť pojednávania v B.

Rovnako aj svedok Mgr. M. M. oznámil súdu listom zo 4. septembra 2001, že sa nechce

zúčastniť súdneho pojednávania v B. v danej veci.

7. Dňa 17. septembra 2001 na hlavnom pojednávaní obhajca sťažovateľa okrem

iného uviedol: „Navrhujem dnes neprítomných svedkov B. a M. predvolať (...).“

Pojednávanie z uvedeného dňa bolo odročené na neurčito aj s tým, že „Obhajca

ďalej predloží súdu i zoznam otázok v súvislosti s výsluchom svedkov B. a M. Za účelom

postupu podľa § 10 Zmluvy o Európskom dohovore“.

8. Na hlavnom pojednávaní 14. novembra 2001 „S poukazom na návrh obhajcu zo

dňa 17. 9. 2001, na čl. 254 - 255, predseda senátu vyhlásil opatrenie - Podľa § 203 ods. 1, 2

Tr. por. s poukazom na ust. § 89 ods. 1 Tr. por. zamieta návrhy obhajoby, a to:

7 (...) vypočuť svedkov B. a M. a predvolať ich v zmysle Medzinárodnej zmluvy (...),

návrh na prehodnotenie vyjadrenia firmy Globtel ohľadne nemožnosti telefonovania bez

roamingu z Českej republiky“. Uvedené návrhy obhajcu sťažovateľa zamietol aj konajúci

trestný senát okresného súdu.

Podľa § 211 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku výpovede svedkov Z. B. a Mgr.

M. M. boli prečítané na tomto hlavnom pojednávaní.

9. Dňa 17. decembra 2001 sa konalo vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom bol

vyhlásený rozsudok, ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania trestného činu

vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 235 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného

zákona a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere štyroch rokov so

zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny.

10. Spoluobžalovaný sťažovateľa bol tiež uznaný za vinného z uvedeného trestného

činu a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov s podmienečným

odkladom na skúšobnú dobu v trvaní štyroch rokov. Keďže spoluobžalovaný sťažovateľa

odvolanie proti uvedenému rozsudku nepodal, vo vzťahu k nemu toto rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť 2. februára 2002.

11. Proti uvedenému rozsudku podal sťažovateľ po jeho vyhlásení odvolanie, pričom

okrem iného namietal, že „neboli preverené správy z Globtelu a tým nebola vyvrátená

skutočnosť, že netelefonoval z B. Pokiaľ ide o pečiatky, ktoré mu mali byť dané na

hraničnom prechode, tieto sa dávajú aj bez požiadania, pričom okolnosť, že prešiel

hraničným priechodom, mu vyvrátená nebola. (...) Obhajca obžalovaného na verejnom

zasadnutí odvolacieho súdu sa domáhal doplnenia dokazovania v tom smere, aby sa zistilo,

či mohol niekto z pracovníkov colnice použiť pečiatku colníka B., ktorý nemal v kritickú

dobu službu. V ďalšom žiadal doloženie videokazety, ktorú si vyrobil sám obžalovaný a na

ktorej je vidieť, že telefonické spojenie presahuje hranice Slovenska. Zaoberal sa aj

otázkou, že keď ráno o 9.58 hod. bolo telefonované z mobilu poškodeného K. na mobil obž.

Š., ktorý bol v B., obžalovaný nemohol byť teda prítomný na mieste činu. Domáhal sa preto,

aby krajský súd zrušil rozsudok súdu I. stupňa a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie

a rozhodnutie“.

8 12. Uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 88/02 z 27. novembra 2002 bolo

odvolanie sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo 17. decembra 2001

zamietnuté aj z týchto dôvodov:

«K odvolacím námietkam obžalovaného, že trestný čin nespáchal, pretože v dobe

skutku sa nachádzal v Českej republike, o čom svedčia aj pečiatky v pase, je potrebné

uviesť, že obžalovaný je usvedčovaný predovšetkým výpoveďou samotného poškodeného

Ing. arch. J. K., ktorý podrobne popísal spáchanie skutku. Vypovedal, že po zastavení jeho

osobného motorového vozidla si muž, ktorý riadil toto vozidlo, vyžiadal od neho mobilný

telefón, s ktorým telefonoval asi 30 sekúnd. Z jeho mobilného telefónu bolo telefonované aj

z objektu, do ktorého bol privezený. Poškodený uviedol, že jeden z páchateľov mu podal

pero a jeho vizitku, na ktorú musel napísať text, ktorý mu nadiktovali. Všimol si, že osoba,

ktorá od neho vizitku prevzala mala holé ruky, i keď do tváre jej nevidel. Následne na to,

táto osoba vyšla z miestnosti, v ktorej bol zadržiavaný. Na vizitke bol napísaný text pre

sekretárku J. G. v znení: „J., posielam po peniaze pána D. J.“. Predmetná vizitka bola daná

Kriminalistickému a expertíznemu ústavu Policajnému zboru Bratislava na skúmanie,

pričom bolo zistené, že daktyloskopická stopa zaistená na vizitke, je zhodná s odtlačkom

prostredníka pravej ruky obžalovaného F. Š. Skúmanie vykonal kpt. M. B., ktorý na

hlavnom pojednávaní vysvetlil, že sa rozoznávajú tri skupiny stôp. Vhodné, ktoré majú

desať a viac znakov, využiteľné, ktoré majú šesť, sedem deväť znakov, nevhodné, ktoré majú

päť znakov a menej. Daktyloskopická stopa zaistená na vizitke, ktorú mal podať poškodený

páchateľovi trestného činu, má vyznačených 21 markantov a je nespochybniteľná,

jednoznačne išlo o stopu čerstvú. Ide o nezvratiteľný dôkaz svedčiaci o tom, že bol to práve

obžalovaný, ktorý prevzal vizitku od poškodeného a teda, že sa nachádzal na mieste činu.

Keďže zaistená daktyloskopická stopa bola podľa znalca čerstvá, nemožno pripustiť úvahu,

že s predmetnou vizitkou došiel obžalovaný do styku niekedy v minulosti. Ak sa obžalovaný

a poškodený nepoznajú a nikdy nedošli spolu do styku, znamená to, že poškodený v

minulosti nedal obžalovanému svoju vizitku. Ak by sa vizitka poškodeného dostala

obžalovanému od tretej osoby niekedy v minulosti, neboli by na nej zistené čerstvé stopy od

obžalovaného Š. Pokiaľ ide o pečiatky, ktoré sa mali nachádzať v jeho pase, a ktoré mali

potvrdzovať skutočnosť, že v inkriminovanom čase mal byť na Morave, odvolací súd

poukazuje na výpovede svedkov B. a M. Z výpovedí svedka B. vyplýva, že tento pracuje ako

policajný inšpektor na RCP H. Tento uviedol, že pokiaľ sa má vyjadriť k pečiatke č. 30,

9 jedná sa o razítko, ktoré mu bolo pridelené pri plnení služobných povinností. V kritickej

dobe od 23.00 hod. dňa 11. 5. 1999 do 22.00 hod. dňa 12. 5. 1999 nastúpil do služby dňa

12. 5. 1999 o 7.00 hod. a prevzal od vedúceho smeny svoje razítko. Službu vykonával do

19.00 hod. Obžalovaného vôbec nepozná. Po nahliadnutí na jeho fotografiu uviedol, že táto

osoba mu nič nehovorí, a že pečiatku do jeho pasu dňa 11. 5. 1999 ani 12. 5. 1999 nedával.

Pokiaľ ide o hraničný prechod v H., pečiatky do pasov slovenských štátnych príslušníkov sa

dávajú len na požiadanie. Keď sa v pase obžalovaného nachádza jeho razítko, toto tam

nemalo byť otisknuté, k otisknutiu došlo protizákonným spôsobom. Z výpovede svedka M.

M., ktorý je zamestnaný na cudzineckej polícii je zrejmé, že podľa jeho záznamov razítko č.

30 v dobe od 19.00 hod. dňa 11. 5. 1999 do 07.00 hod. dňa 12. 5. 1999 vydané nebolo a

nemohlo byť ani použité. Razítko bolo uložené v trezore u vedúceho smeny. Stopercentne

však vyslovil záver, že v pase obžalovaného ide o originálny otisk. Krajský súd je toho

názoru, že preverenie obhajoby obžalovaného, či mohol niekto z pracovníkov colnice použiť

predmetnú pečiatku, je dôkaz nevykonateľný a to vzhľadom na značný časový odstup, ktorý

uplynul od spáchania skutku. Taktiež preverenie signálu v sieti Globtel za hranice

Slovenska v čase spáchania skutku, nepovažoval odvolací súd za dôkaz právne relevantný,

už aj s ohľadom na vizitku, ktorú dal poškodený páchateľovi. Z výpovede svedka B. je totiž

zrejmé, že daktyloskopická stopa zaistená na predmetnej vizitke patrí práve obžalovanému

a teda bol to on, kto sa nachádzal na mieste činu. Išlo o vizitku, ktorú vydala príslušníkom

polície svedkyňa J. G. s príslušným textom, na základe ktorej vydala potom M. R. sumu

7.000,- USD a 25.000,- Sk. K zámene vizitky preto v žiadnom prípade nemohlo prísť. Pokiaľ

ide o ďalšie obhajobné tvrdenia obžalovaného, že z mobilu poškodeného K. bolo

telefonované na mobil Š., ktorý bol v B., táto skutočnosť nemá vplyv na uznanie viny

obžalovaného, pretože tento sa mohol nachádzať aj v inej miestnosti, prípadne vonku pred

objektom, kde bol držaný poškodený. Za tohto stavu námietky obžalovaného považoval

odvolací súd za právne irelevantné, rovnako, ako aj skutočnosť, že poškodený K. má

podlžnosti voči veriteľom vo výške najmenej 30.000.000,- Sk.»

III.

1. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa

čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

10 vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

minimálne právo obhajovať sa osobne alebo pomocou obhajcu podľa vlastného výberu (...).

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

minimálne právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe.

2. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom Krajského

súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 88/02 došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d)

dohovoru najmä tým, že svedkovia Z. B. a Mgr. M. M. sa osobne nezúčastnili na hlavnom

pojednávaní vo veci sťažovateľa napriek tomu, že „obhajca sťažovateľa trval na

prítomnosti týchto svedkov na pojednávaní,“ ako aj tým, že všeobecné súdy nevykonali

dôkaz navrhovaný sťažovateľom ohľadne videozáznamu, ktorý podľa sťažovateľa

„jednoznačne preukazuje, že z mesta B. je možné uskutočniť hovory z mobilného telefónu

operátora Globtel, a. s., a to aj bez tzv. roamingu“.

3. Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné predovšetkým posúdiť, či

došlo k porušeniu práva sťažovateľa garantovaného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru

- nepredvolaním a neuskutočnením výsluchu menovaných svedkov navrhnutých

obhajobou na hlavnom pojednávaní a

- prečítaním zápisnice o výsluchu svedkov na hlavnom pojednávaní z prípravného

konania, na ktorom sa nezúčastnil ani obvinený, ani jeho obhajca.

11 Z citovaného článku 6 ods. 3 písm. d) dohovoru vyplýva, že obvinený má jednak

právo byť prítomný a aktívne sa zapájať do výsluchu svedkov a jednak právo dosiahnuť,

aby sa zabezpečili výsluchy svedkov, ktorých výpovede by mali byť v prospech

obvineného. Ani jedno z týchto práv však nie je absolútne (Hopfinger v. Rakúsko).

3. 1. Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) obhajoba musí navrhovať predvolanie a výsluch svedka, inak sa nemôže sťažovať

na porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru (Cardot v. Francúzsko).

V danom prípade obhajca sťažovateľa na hlavnom pojednávaní 17. septembra 2001

navrhol výsluch svedkov Z. B. a Mgr. M. M. s trvalým pobytom v Českej republike;

prvostupňovému súdu však nikdy nepredložil zoznam otázok v súvislosti s výsluchom

týchto svedkov za účelom postupu podľa § 10 Zmluvy o Európskom dohovore o vzájomnej

pomoci v trestných veciach, hoci hlavné pojednávanie z uvedeného dňa bolo odročené aj za

týmto účelom.

3. 2. Z viacerých rozhodnutí ESĽP vyplýva, že právo dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech môže byť limitované vnútroštátnymi súdnymi orgánmi,

ak tieto nepovažujú ich výpovede za významné z pohľadu viny obvineného (napr. Pisano

v. Taliansko). Inak povedané, čítanie výpovede svedka, ktorý nebol nikdy vypočutý

kontradiktórne, samo osebe nemusí znamenať porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, ak

odsúdenie nie je výlučne ani v rozhodujúcej miere založené na tejto výpovedi.

Prvostupňový súd sa v danom prípade vo svojom odsudzujúcom rozsudku zaoberal

návrhom obhajoby vypočuť menovaných svedkov, ich výpovede však vôbec nepovažoval

za významné z aspektu uznania viny sťažovateľa. Podľa názoru prvostupňového súdu

žiadne dôkazy nevyvrátili výpoveď poškodeného a najmä „nespochybňujú daktyloskopickú

stopu“, a to „odtlačok prostredníka pravej ruky“ sťažovateľa, ktorú „obž. M. R. dal

svedkyni J. G. a to práve v deň 12. 5. 1999, kedy bol pošk. K. vydieraný“.

Za rozhodujúci dôkaz v danej veci považoval teda prvostupňový súd uvedenú

daktyloskopickú stopu na vizitke sťažovateľa, pretože podľa jeho konštatovania sťažovateľ

na „navštívenke zanechal nespochybniteľných 21 markantov“, a ako uviedol vo svojom

12 odôvodnení: «Znalecký posudok bol vypracovaný 10. 9. 1999, daktyloskopická stopa - ako

hovorí svedok je čerstvá. Nemohla byť teda urobená v presne nezistenej minulosti - pokiaľ

sa obžalovaný odvoláva na nejaký eventuálny „obchodný styk z minulosti“».

Vzhľadom na uvedené rozhodujúce dôkazy vypočutie menovaných svedkov na

hlavnom pojednávaní prvostupňový súd už nepovažoval za významné, pretože: «Svedkovia

B. a M. boli vypočutí v prípravnom konaní. Ich výpovede sú jasné a zrozumiteľné. Ich

osobný výsluch na hlavnom pojednávaní by bol zbytočný. Napriek tomu súd týchto svedkov

o hlavnom pojednávaní upovedomoval (...). Títo v súlade s normami medzinárodného

práva, po poučení prehlásili, že sa nechcú zúčastniť pojednávania na území SR (...). Preto

súd ich výpovede z prípravného konania s poukazom na ust. § 211 ods. 2 písm. a) Tr. por.

prečítal (...). Z tohto dôvodu súd neakceptoval návrh obhajoby na výsluch uvedených

svedkov na hlavnom pojednávaní. Obžalovaní sú nielen jednoznačne usvedčovaní

„vizitkou“, ale aj ďalším listinným dôkazom - rozpisom hovorov operátora Globtel.»

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí taktiež vychádzal z toho, že v danom prípade

z hľadiska uznania viny bola rozhodujúca výpoveď poškodeného, pretože „obžalovaný je

usvedčovaný predovšetkým výpoveďou samotného poškodeného Ing. arch. J. K., ktorý

podrobne popísal spáchanie skutku“. Okrem toho aj krajský súd kládol rozhodujúci význam

z hľadiska uznania viny sťažovateľa jeho inkriminovanej daktyloskopickej stope, keď

okrem iného zdôvodnil: «„Poškodený uviedol, že jeden z páchateľov mu podal pero a jeho

vizitku, na ktorú musel napísať text, ktorý mu nadiktovali. Všimol si, že osoba, ktorá od

neho vizitku prevzala mala holé ruky, i keď do tváre jej nevidel. Následne na to, táto osoba

vyšla z miestnosti, v ktorej bol zadržiavaný. Na vizitke bol napísaný text pre sekretárku J. G.

v znení: „J., posielam po peniaze pána D. J.“. Predmetná vizitka bola daná

Kriminalistickému a expertíznemu ústavu Policajnému zboru Bratislava na skúmanie,

pričom bolo zistené, že daktyloskopická stopa zaistená na vizitke, je zhodná s odtlačkom

prostredníka pravej ruky obžalovaného F. Š.»

Obranu sťažovateľa, podľa ktorej inkriminovaná vizitka, na ktorej sa nachádzala

predmetná daktyloskopická stopa, sa mohla dostať k poškodenému aj pri obchodnom styku

z minulosti, všeobecné súdy nebrali do úvahy. Pokiaľ bývalý advokát sťažovateľa JUDr.

Z. A., ako aj právny zástupca sťažovateľa aj na verejnom pojednávaní pred ústavným

13 súdom poukázali na to, že takýchto vizitiek bolo v obehu možno pár stoviek, ani ústavný

súd nemohol ich argumentáciu akceptovať a prisvedčuje všeobecným súdom, že

inkriminovaná vizitka bola jedinečná a nebolo z nej „niekoľko stoviek kusov, ktoré kolovali

vo verejnosti“, pričom táto vizitka bola exkluzívnou pre jej nápis s textom napísaným

poškodeným „J., posielam po peniaze pána D. J.“. Takýto dôkaz bezpochyby mohol byť

rozhodujúcim dôkazom, tak ako to vyhodnotili všeobecné súdy. Vedľa tohto dôkazu

v spojení s výsluchom poškodeného potom výsluch svedkov Z. B. a Mgr. M. M.

opodstatnene mohli považovať všeobecné súdy za menej významný už aj preto, lebo ak sa

sťažovateľ mohol pri prekročení štátnej hranice preukázať cestovným pasom, ale aj

občianskym preukazom, nič mu nebránilo v tom, aby 11. mája 1999 o 23.00 h preukážuc sa

cestovným pasom vstúpil na územie Českej republiky, obratom sa vrátil na naše územie

preukážuc sa občianskym preukazom, neskôr preukážuc sa občianskym preukazom sa

znovu mohol vrátiť do Českej republiky a obratom preukážuc sa cestovným pasom vrátiť na

Slovensko 12. mája 1999 o 23.00 h. Časové ustálenia trestných činov, z ktorých bol

sťažovateľ uznaný za vinného, umožnili stanoviť, že sťažovateľ mal čas na spáchanie

trestného činu aj pri označení svojho alibi, a to že v inkriminovaný deň sa zdržiaval

v Českej republike, pričom orgánom činným v trestnom konaní predložil svoj cestovný pas,

v ktorom je odtlačok pečiatky (označenej č. 30) potvrdzujúcej vstup na územie Českej

republiky 11. mája 1999 o 23.00 h a výstupnej pečiatky z 12. mája 1999 o 23.00 h.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa všeobecným súdom mohli javiť menej

významnými aj „ďalšie obhajobné tvrdenia obžalovaného, že z mobilu poškodeného K.

bolo telefonované na mobil Š., ktorý bol v B., táto skutočnosť nemá vplyv na uznanie viny

obžalovaného, pretože tento sa mohol nachádzať aj v inej miestnosti, prípadne vonku pred

objektom, kde bol držaný poškodený“.

3. 3. V prípade A. M. v. Taliansko ESĽP pripomenul, že prípustnosť dôkazov

podlieha v prvom rade pravidlám vnútroštátneho práva a že v zásade prislúcha

vnútroštátnym orgánom, aby posúdili dôkazy. Podľa § 211 ods. 2 písm. a) Trestného

poriadku namiesto výsluchu svedka na hlavnom pojednávaní možno čítať zápisnicu o jeho

výpovedi aj v takom prípade, ak bol výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim

ustanoveniam tohto zákona. Sťažovateľ ani pred všeobecnými súdmi, ale ani vo svojej

14 ústavnej sťažnosti nespochybnil, že by dožiadanie (teda výsluch uvedených svedkov)

nebolo vykonané „spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona“.

3. 4. Výsluch svedka zodpovedajúci čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru sa musí zásadne

uskutočniť na verejnom hlavnom pojednávaní za prítomnosti obvineného, ktorý teda musí

mať možnosť hodnotiť vierohodnosť svedka na základe priameho pozorovania chovania

a reakcií svedka. Význam zásady bezprostrednosti zdôraznil ESĽP napr. v rozsudku

Kostovski v. Holandsko. Ohľadne sekundárnej možnosti však aj ESĽP dodáva, že: „Použiť

výpoveď vykonanú vo fáze prípravného vyšetrovania samo osebe neodporuje čl. 6 ods. 3

písm. d) pod podmienkou, že bolo rešpektované právo obhajoby podľa čl. 6 ods. 3 písm. c)

dohovoru.“

Vo vzťahu k porušeniu práva obvineného na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy je

potrebné uviesť, že podľa judikatúry ústavného súdu sa týmto článkom ústavy všetkým

oprávneným osobám zaručuje, že budú mať čas na prípravu obhajoby, že budú mať

možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne

významným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie

práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu,

o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom tohto práva je poskytnutie príležitosti brániť

sa obvineniu zo spáchania trestného činu (napr. II. ÚS 8/96/).

Je nepochybné, že sťažovateľovi boli poskytnuté všetky záruky, ktoré tvoria obsah

práva na obhajobu. Súčasťou tohto práva je právo uvádzať všetky skutočnosti vo svoj

prospech, na druhej strane súd nemá povinnosť vykonávať všetky dôkazy, ktoré obvinený

uviedol na svoju obhajobu, pričom rozhodnutie o tom, ktoré dôkazy sa vykonajú a ktoré nie,

je ponechané na zváženie súdu. Návrh obhajoby na vykonanie výsluchu svedkov

v posudzovanom prípade zobral súd do úvahy, vyhodnotil ho a svoje rozhodnutie

nevykonať ho uviedol v odôvodnení rozsudku. Tento názor si osvojil aj odvolací súd, ktorý

ešte podrobnejšie a presvedčivejšie zdôvodnil rozhodnutie nevykonať niektoré dôkazy

navrhnuté sťažovateľom. Všeobecné súdy pritom odsúdenie sťažovateľa neopreli iba alebo

v rozhodujúcej miere o výpovede svedkov, ktorých ani v štádiu vyšetrovania, ani v priebehu

súdneho konania sťažovateľ nemal možnosť vypočuť alebo dať vypočuť.

15 Úlohou ústavného súdu nie je vysloviť sa k tomu, či výpovede svedkov boli

neoprávnene odmietnuté ako dôkazy, ale jeho úlohou je zaoberať sa tým, či napadnuté

konanie ako celok vrátane spôsobu vykonania dôkazov malo spravodlivý charakter (mutatis

mutandis Doorson v. Holandsko). Rozhodnutím všeobecných súdov nevypočuť ďalších

navrhovaných svedkov nebola narušená spravodlivosť konania, nemožno teda vyvodiť

záver, že by v danom prípade boli porušené práva obhajoby.

4. Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia označených základných práv žiadal, aby

ústavný súd svojím rozhodnutím zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde ak sa základné

právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie

alebo opatrenie zruší. Z uvedeného vyplýva, že výrok o zrušení napadnutého uznesenia je

viazaný na vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že

základné práva, ktorých porušenie sťažovateľ namietal, porušené neboli, uvedeným

návrhom sa pri svojom rozhodovaní podrobnejšie nezaoberal.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti

uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Keďže sťažovateľ v konaní neuspel, ústavný

súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ani jeho návrhom na náhradu trov konania.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo

výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2005

16