II. ÚS 635/2017 — II. ÚS 635/2017 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 635/2017-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. októbra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody , vo veci namietaného

porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36

ods. 1 a 2 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní sp. zn. 4 Sžk 8/2017 a jeho uznesením zo 6. júna 2017 a takto

ro zhodo l :

Sťažnosť odmieta.

Odôvodn en i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna

2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len

„ústava“), čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní sp. zn. 4 Sžk 8/2017 a jeho uznesením zo 6. júna 2017 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou doručenou Krajskému súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sa sťažovateľ ako žalobca domáhal ochrany pred

nezákonným zásahom zo strany Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia

slobody (ďalej len „ústav“) ako žalovaného, ktorý mal spočívať v porušení práva

sťažovateľa na spravodlivý proces a na právnu pomoc v disciplinárnom konaní

prebiehajúcom pred žalovaným, dôsledky ktorého voči sťažovateľovi pretrvávali.

Sťažovateľ v podanej žalobe uviedol, že rozhodnutím žalovaného sp. zn. 314742-1/2015-

DT z 3. novembra 2015 bol uznaný za vinného z disciplinárneho previnenia podľa § 39

písm. a) a c) zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu odňatia

slobody“) a bol mu uložený disciplinárny trest pokarhaním. Na podklade včas podaného

odvolania bolo rozhodnutím odvolacieho orgánu z 11. novembra 2015 jeho odvolanie

zamietnuté a prvostupňové rozhodnutie potvrdené.

2.1 Krajský súd uznesením sp. zn. 11 S 54/2016 z 5. októbra 2016 (ďalej aj

„uznesenie krajského súdu“) konanie zastavil a vec postúpil Krajskej prokuratúre

v Trenčíne na tom základe, že „Zbor väzenskej a justičnej stráže je ozbrojený bezpečnostný

zbor, ktorý plní úlohy aj na úseku výkonu väzby, výkonu trestu odňatia slobody a v rámci

svojej pôsobnosti zabezpečuje výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody.

Pri zabezpečovaní výkonu trestu odňatia slobody zbor nie je orgánom verejnej správy

(orgánom verejnej moci), pretože nerozhoduje v oblasti verejnej správy, ale zabezpečuje

výkon trestu uloženého v trestnom konaní, a preto nemožno pri tejto jeho činnosti vidieť

zásah správneho orgánu, ktorý by bolo možné preskúmavať v správnom súdnictve.“.

2.2 Najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu odmietol

toto odvolanie sťažovateľa z dôvodu, že «žalobca sa domáhal preskúmania postupov, ktoré

nespĺňajú kritéria na to, aby ich bolo možné považovať za rozhodnutia orgánov verejnej

správy. Aj s prihliadnutím na nález Ústavného súdu SR vydaným pod sp. zn.

2 III.ÚS 247/2007 dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia v zmysle úpravy zákona

č. 475/2005 Z. z. patria do oblasti právnej úpravy verejného práva trestnoprávneho

charakteru a nie je ich možné považovať za rozhodnutie orgánu verejnej správy.

Rozhodnutia a postupy boli prijaté v rámci výlučnej právomoci týkajúcej sa realizácie

výkonu trestu odňatia slobody uloženého na základe právnej úpravy trestného zákona

a trestného poriadku, nemôžu byť teda predmetom súdneho prieskumu podľa SSP.

Na zabezpečenie ochrany práv žalobcu v prípade existencie iného príslušného orgánu

na konanie a rozhodnutie, aby bola vec postúpená orgánu na ďalšie konanie je v danom

prípade Krajská prokuratúra v Trenčíne. Právomoc iného orgánu je daná charakterom

rozhodnutia žalovaného, ktoré bolo vydané v zmysle zákona č. 475/2005 Z. z. nakoľko sa

jedná o právoplatné rozhodnutia žalovaného, ktorými bola predmetná vec vyriešená

s konečnou platnosťou a s prihliadnutím na obsah písomného podania žalobcu, označeného

ako „Ochrana pred nezákonným zásahom verejnej správy“, na konanie ktorej je príslušný

prokurátor.».

3. Podľa sťažovateľa zákon o výkone trestu odňatia slobody nie je predpisom

trestného práva, ale práva administratívneho. Disciplinárne rozhodnutie ústavu nie je podľa

názoru sťažovateľa vykonávacím predpisom k Trestnému poriadku, čo by v ňom muselo

byť aj výslovne uvedené. Sťažovateľ sa domnieva, že správa väzenstva vrátane konania

o uložení disciplinárneho trestu na základe administratívnoprávnych noriem, ktorými sú

ustanovenia zákona o výkone trestu odňatia slobody upravujúce konanie o disciplinárnych

previneniach, je nesporne výkonom verejnej správy. Pri ukladaní disciplinárnych trestov

za disciplinárne previnenia odsúdených vo výkone trestu príslušníci Zboru väzenskej

a justičnej stráže podľa mienky sťažovateľa nerozhodujú v postavení orgánov činných

v trestnom konaní, ale v postavení správneho orgánu.

3.1 Sťažovateľ poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

24 S 71/2016, z ktorého podľa sťažovateľa vyplýva, že všetky ústavy na výkon trestu

odňatia slobody aj ústavy na výkon väzby sú orgánmi verejnej správy, a teda aj správnymi

orgánmi, ktorých rozhodnutia sú preskúmateľné súdmi.

3 3.2 Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd svojím konaním v predmetnej veci

a napadnutým uznesením porušil označené základné práva a slobody sťažovateľa.

4. Sťažovateľ navrhol vydať takýto nález:

„Najvyšší súd SR, Župné námestie 13, 814 90 Bratislava v súdnom konaní sp. zn.:

4Sžk/8/2017 poruši1 základné právo sťažovateľa , , t. č.

v ÚVTOS a ÚVV , na súdnu a inú právnu ochranu podľa Článku 46 ods. (1) a Článku

36 ods. (1) Listiny základných práv a slobôd. Článku 46 ods. (2) Ústavy Slovenskej

republiky a Článku 36 ods. (2) Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý

proces podľa Článku 6 ods. (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v spojení s Článkom 1 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť

účastníkov konania podľa Článku 47 ods. (3) Ústavy Slovenskej republiky a Článku 37

ods. (3) Listiny základných práv a slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 06.06.2017, sp. zn.: 4Sžk/8/2017, doručené

dňa 24.07.2017, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

priznáva Ústavný súd SR primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 12.000,00 EUR (slovom: dvanásťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd SR, Župné

námestie 13, 814 90 Bratislava, povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd

4 návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porovnaj napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,

IV. ÚS 35/02)

III.

7. Ústavný súd k sťažnosti sťažovateľa v prvom rade uvádza, že rozhodovanie ústavu

o uložení disciplinárneho trestu odsúdenému nie je klasickým správnym (administratívnym)

trestaním ani správnym trestaním sui generis. Ústav na výkon trestu odňatia slobody pri

ukladaní disciplinárneho trestu odsúdenému nerozhoduje ako správny orgán, ktorý má

určenú pôsobnosť a právomoc v rámci konkrétnej oblasti verejnej správy zameranú na

konkrétne verejné dobrá (napr. ochrana prírody, krajiny, verejného zdravia, bezpečnosti

cestnej premávky a pod.).

5 7.1 Disciplinárne trestanie odsúdených v rámci výkonu trestu odňatia slobody má

ideový, logický a aj normatívny základ v trestnej oblasti (nie verejnej správe), v trestnom

práve (nie v správnom práve) a je len pokračovaním výkonu trestnej politiky štátu voči

osobám páchajúcim trestné činy, ktorá sa formalizovane prejavuje počnúc prípravným

konaním, pokračujúc konaním pred súdom, zavŕšením právoplatným odsudzujúcim

rozsudkom o dokázaní viny a uložení trestu odňatia slobody, ktorý sa za zákonom

ustanovených podmienok musí vykonať v ústave na výkon trestu odňatia slobody.

7.2 Podradiť disciplinárne trestanie odsúdených v rámci výkonu trestu odňatia

slobody pod správne právo a jeho preskúmavanie správnymi súdmi je z dogmatického

hľadiska nesprávne unifikovanie dvoch dichotomických právnych odvetví s rozličnými

právnymi zásadami a odlišným účelom, ktorý v spoločnosti plnia. Správnemu súdnictvu

neprináleží rozhodovacia právomoc v rámci agendy z oblasti trestného práva, ktorým

disciplinárne trestanie odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody bezpochyby je.

7.3 Ústavný súd zároveň svoje závery z predchádzajúcich bodov opiera nielen

o právnu dogmatiku, ale aj o platné a účinné právo, keďže podľa § 97n ods. 1 zákona

o výkone trestu odňatia slobody „rozhodnutie o uložení disciplinárnej odmeny

a rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu nie je preskúmateľné súdom“. Táto právna

úprava je účinná od 1. januára 2014.

7.4 Na základe uvedených záverov ústavný súd konštatuje, že krajský súd i najvyšší

súd ústavne bezchybne a správne rozhodli o zastavení konania o žalobe sťažovateľa

(krajský súd) a odmietnutí jeho kasačnej sťažnosti (najvyšší súd) v rámci správneho

súdnictva smerujúcej proti disciplinárnemu rozhodnutiu ústavu. Ústavný súd sa stotožňuje

so závermi najvyššieho súdu, teda právny názor najvyššieho súdu sa ničím nelíši od

právneho posúdenia spornej otázky ústavným súdom. Najvyšší súd aplikoval príslušné

právne predpisy v súlade s ich znením, účelom i duchom a postupu najvyššieho súdu a jeho

napadnutému uzneseniu nie je možné z ústavnoprávneho hľadiska nič vytknúť.

6 7.5 Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25

ods. 2 zákona ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

8. Nad rámec uvedeného ústavný súd k predmetnej sťažnosti poznamenáva, že

sťažovateľ k svojmu podaniu nepriložil splnomocnenie na zastupovanie svojej osoby pred

ústavným súdom advokátom (požiadavka plynúca z § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde)

a ani nepreukázal majetkové pomery pre účely rozhodnutia ústavného súdu o ďalšom

postupe v otázke ustanovenia advokáta ústavným súdom.

8.1 Na základe uvedeného ústavný súd mohol odmietnuť sťažnosť podľa § 25 ods. 2

zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí. V záujme

materiálneho prístupu k ochrane základných práv a slobôd však ústavný súd preskúmal

prítomnosť aj iných dôvodov, ktoré by odôvodňovali odmietnutie sťažnosti pri jej

predbežnom prerokovaní, resp. preskúmal neprítomnosť iných dôvodov odmietnutia

sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní, keď by bolo možné uvažovať o výzve

sťažovateľa na odstránenie už uvedeného nedostatku sťažnosti.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2017

7