II. ÚS 70/2017 — II. ÚS 70/2017 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 70/2017-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. februára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

,

zastúpeného obchodnou spoločnosťou VESTENICKÁ BD advokátska kancelária, s. r. o.,

Ševčenkova 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Júlia Vestenická, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy

Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. 5 Tdo 28/2016 a jeho uznesením z 26. mája 2016 a takto

ro zhodo l :

Sťažnosť odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodn en i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra

2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného obchodnou spoločnosťou VESTENICKÁ BD advokátska kancelária, s. r. o., Ševčenkova 5,

Bratislava, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Júlia Vestenická, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky

(ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 28/2016 a jeho uznesením z 26. mája 2016 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“). Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 23. decembra

2016.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu

Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 66/2011 z 18. mája 2012 uznaný za vinného

zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) s poukazom na § 138 písm. a) Trestného

zákona, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov

a 6 mesiacov (ďalej aj „odsudzujúci rozsudok okresného súdu“).

Odsudzujúci rozsudok okresného súdu napadol sťažovateľ odvolaním. Krajský súd

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 3 To 83/2012 z 25. septembra 2012

odvolanie sťažovateľa podľa § 319 Trestného poriadku zamietol. Označené uznesenie

krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i)

Trestného poriadku. O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

5 Tdo 28/2016 z 26. mája 2016 tak, že ho podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku

odmietol.

Sťažovateľ sťažnosťou napáda dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu, pričom je

toho názoru, že najvyšší súd sa nevysporiadal so „všetkými skutočnosťami relevantnými k

osobe sťažovateľa, ako aj skutku kladeného mu za vinu“. Najvyšší súd sa podľa názoru

sťažovateľa nezaoberal dôvodmi dovolania s náležitou starostlivosťou. Sťažovateľ tvrdí, že

najvyšší súd sa zbytočne rozsiahlo zaoberal otázkou včasnosti podaného dovolania.

Sťažovateľovi nie je zrejmé, „čo vnímal porušovateľ v posudzovanom prípade ako absenciu

podmienky v súlade s § 372 ods. 1 Trestného poriadku“.

2 K argumentácii najvyššieho súdu, že svoje dovolacie námietky neuplatnil v konaní

pred súdom prvého a druhého stupňa, sťažovateľ uvádza, že „Ak by predsa nedošlo

k predmetným porušeniam, potom by sťažovateľ neuplatňoval ani len opravný prostriedok,

čo znamená, že by nepodával odvolanie, ktoré mu bolo zamietnuté.

... Pokiaľ ide o tvrdenie Najvyššieho súdu, že som v prvostupňovom konaní, resp.

v odvolaní neuviedol namietané skutočnosti, je potrebné poukázať na dôvodnosť takéhoto

môjho postupu. Porušovateľ mi uvedené vytýka, čím zároveň tiež dôvodí svoj zamietavý

postoj, avšak nezaoberal sa skutočnosťou, že namietané skutočnosti mi v riadnom konaní

neboli známe, teda nemal som o nich vedomosť.“.

K argumentácii najvyššieho súdu o nemožnosti preskúmavania skutkových zistení

všeobecných súdov v dovolacom konaní v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku,

časť vety za bodkočiarkou, sťažovateľ dôvodí, že „ide o jeden z obligatórne zakotvených

dôvodov v trestnom poriadku v prípade dovolania. Ak by uvedené neprislúchalo

kompetencii Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, teda porušovateľa v danom prípade,

potom by písmeno i) z titulu dovolacieho dôvodu zákonodarca nezakotvil v ustanovení § 371

Trestného poriadku.“.

Sťažovateľ tiež nesúhlasí s argumentáciou najvyššieho súdu, že nie je akousi treťou

inštanciou, ktorá preskúmava skutkový stav veci. V skutočnosti ňou podľa názoru

sťažovateľa najvyšší súd ako súd dovolací je. „Vychádzajúc z hierarchickej štruktúry súdov,

je však nesporné, že mimoriadny opravný prostriedok, ktorým je nepochybne dovolanie, je

oprávnený a kompetentný riešiť výlučne Najvyšší súd Slovenskej republiky...

... Pokiaľ k odstráneniu porušení v konaní nedošlo na súde druhého stupňa, ktorý je

kompetentný prejednať opravné prostriedky, je predsa logické, že takejto nápravy sa

sťažovateľ domáha na súde kompetentnom prejednať mimoriadne opravné prostriedky.

Ak by predsa nedošlo k predmetným porušeniam, potom by sťažovateľ neuplatňoval

ani len opravný prostriedok, čo znamená, že by nepodával odvolanie, ktoré mu bolo

zamietnuté.

3 ... Sťažovateľ pripomína, že žiadny právny predpis upravujúci postup ako aj

podmienky trestného konania, toto neohraničuje konaním na súde prvého a druhého

stupňa.“

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej

republiky postupom ako ja rozhodnutím a to Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. 5 Tdo/28/2016 zo dňa 26. mája 2016 ako porušovateľa porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Tdo/28/2016 zo dňa

26. mája 2016 sa zrušujú a prikazuje sa Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby vo veci

opätovne konal a rozhodol.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 5.000 €, ktoré je porušiteľ povinný uhradiť sťažovateľovi do 15 dní

odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia o výške 296,44 €, ktoré je povinný porušiteľ v II. rade zaplatiť do jedného

mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

4 súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľ na s. 11 sťažnosti uvádza: „... K tomuto uvádzam, že Uznesenie

Najvyššieho súdu SR zo dňa 5. 5. 2016 pod č. k.: 3 To 2/2016 sťažovateľovi bolo doručené

dňa 27. júla 2016 a teda bola v zmysle vyššie citovaného ustanovenia Zákona o ústavnom

súde zachovaná dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti.“

5 Keďže údaj uvedený sťažovateľom o dátume doručenia uznesenia najvyššieho súdu

bol zmätočný (iná spisová značka a iný dátum vydania rozhodnutia), ústavný súd si preveril

na okresnom súde, kedy bolo sťažovateľovi a jeho obhajkyni doručené uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 28/2016 z 26. mája 2016. Zo zistení ústavného súdu

vyplynulo, že sťažovateľovi bolo namietané uznesenie doručené 25. októbra 2016

a obhajkyni sťažovateľa 28. októbra 2016. Sťažnosť je preto podaná včas.

V úvodnej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd ako dovolací súd rekapituluje

obsah sťažovateľovho dovolania, pričom v tejto súvislosti okrem iného uvádza:

«... Úvodom svojho mimoriadneho opravného prostriedku namietal porušenie

základných procesných zásad trestného konania uvedených v ustanovení § 2 Tr. por.

pred súdmi oboch stupňov. Namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu, pretože ani

obžaloba ani súdy nezabezpečili relevantný a procesne spôsobilý dôkaz o výške spôsobenej

škody. Následne vyhodnocoval jednotlivé vykonané dôkazy a zaujímal k nim svoje

stanovisko. Vytýkal súdu, že vykonal dôkaz výsluchom svedka - vyšetrovateľa

, ktorý dôkaz považuje za nezákonný. Poukazoval na procesné nedostatky

v zápisnici o hlavnom pojednávaní pri poučovaní svedkov pred ich výsluchom,

spochybňoval výpoveď poškodenej a vytýkal súdu, že neuplatnil zásadu

„in dubio pro reo“. V závere svojho mimoriadneho opravného prostriedku navrhol vysloviť,

že napadnutým uznesením krajského súdu bol porušený zákon v jeho neprospech, požadoval

zrušiť napadnuté uznesenie, ako aj rozsudok okresného súdu a všetky ďalšie rozhodnutia

obsahovo na zrušené rozhodnutia nadväzujúce a vec vrátiť okresnému súdu, aby vec

v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol...

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) preto predbežne preskúmal

predložený spisový materiál, ako aj podané dovolanie a zistil, že dovolanie obvineného

je potrebné s použitím § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuť na neverejnom

zasadnutí, nakoľko nie sú splnené podmienky dovolania podľa § 372 ods. 1 Tr. por...»

V ďalšej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd v súvislosti so všeobecnou

charakteristikou inštitútu dovolania najmä uvádza:

6 „Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňuje,

že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne

uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení súdov a predstavuje výnimočné

prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktorá zásada je

dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Táto výnimočnosť je

vyjadrená práve obmedzenými možnosťami pre podanie dovolania, aby sa širokým

uplatňovaním tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná

inštancia.

Dovolanie preto možno podať iba z dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení § 371

Tr. por., pričom dôvod dovolania sa musí v dovolaní vždy uviesť (§ 374 ods. 2 Tr. por.).

Dovolací súd je viazaný uplatnenými dôvodmi dovolania a ich odôvodnením (§ 385 ods. 1

Tr. por.) a nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy. Právne

fundovanú argumentáciu má zaistiť práve povinné zastúpenie obvineného obhajcom –

advokátom.

Zároveň je potrebné poukázať na ustanovenie § 371 ods. 4 Tr. por., v zmysle ktorého

dôvody podľa odseku 1 (§ 371 Tr. por.) písm. a/ až písm. g/ nemožno použiť, ak táto

okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju

najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister

spravodlivosti.“

Aplikujúc citované východiská na vec sťažovateľa, najvyšší súd v napadnutom

uznesení uvádza:

„V predmetnej veci, ako už bolo vyššie konštatované, obvinený v dôvodoch odvolania

proti rozsudku súdu prvého stupňa poukazoval, že vykonaným dokazovaním nebola jeho

vina preukázaná. O tom, že dôkazy pred súdom prvého stupňa neboli vykonané zákonným

spôsobom, resp. že zásadným spôsobom boli porušené práva na obhajobu, nie je v odvolaní

žiadna zmienka, na nezákonnosť dôkazov ani na porušenie práva na obhajobu, ktoré

spomenul v dovolaní v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/, g/ Tr. por.,

nepoukazoval ani v konaní pred súdom prvého stupňa. Dovolaciemu súdu tak v akceptovaní

dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/, g/ Tr. por. bráni vyššie citované

ustanovenie § 371 ods. 4 Tr. por.

7 Napriek tomu považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že námietky obvineného

vzťahujúce sa na dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c/, g/ Tr. por. nie sú

opodstatnené. Podľa zistenia dovolacieho súdu v predmetnej veci boli všetky dôkazy, či už

v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdmi, vykonané zákonným spôsobom a dovolací

súd v prerokúvanej veci nezistil ani žiadne závažné porušenia práva na obhajobu.

Obvinený ako posledný dovolací dôvod uplatnil dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/

Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom

právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať

a meniť.

V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu možno namietať, že

skutok, zistený súdom v pôvodnom konaní, bol nesprávne kvalifikovaný ako trestný čin, hoci

išlo o iný trestný čin alebo nešlo o žiadny trestný čin. Okrem týchto pochybení, ktoré sa

týkajú právneho posúdenia skutku, možno tiež vytýkať iné chybné hmotnoprávne posúdenie,

pod ktorým sa rozumie právne posúdenie inej skutkovej okolnosti, ktorá má význam

z hľadiska hmotného práva. Z dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že vo vzťahu k zistenému

skutku možno dovolaním namietať iba právne pochybenia. Dovolací súd nie je oprávnený

v dovolacom konaní preskúmavať postup súdov nižšieho stupňa pri dokazovaní a hodnotení

dôkazov, ale vychádza iba z konečných skutkových zistení, ktoré urobili súdy nižšieho

stupňa a v nadväznosti na tieto skutkové zistenia posudzuje správnosť aplikovaného

právneho posúdenia. Tieto skutkové zistenia nemôže meniť ani dopĺňať. Najvyšší súd

v dovolacom konaní nie je akousi treťou inštanciou, ktorá preskúmava skutkový stav veci,

pretože ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa, ktorého závery môže

doplňovať, prípadne korigovať iba odvolací súd v rámci konania o odvolaní na základe

riadnych opravných prostriedkov.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že východiskom pre existenciu dovolacieho dôvodu

podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. sú skutkové zistenia vyjadrené v popise skutku

v príslušnom výroku rozhodnutia vo veci samej, ktorá je právoplatne skončená.“

Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo

na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade

8 s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom právnom konaní.

Takýmto predpisom v posudzovanej veci je zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok

v znení neskorších predpisov (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).

Základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

sa v trestnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,

za splnenia ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to

pre všetky štádiá konania pred trestným súdom.

V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa ústavný súd poukazuje

na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej, odkazujúc na svoje ústavné postavenie, opakovane

zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd sa meritórne dovolacími

námietkami sťažovateľa nezaoberal z dvoch dôvodov. Dovolacími námietkami

zakladajúcimi prípustnosť dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku sa

najvyšší súd nezaoberal, keďže ich sťažovateľ neuplatnil najneskôr v rámci odvolacieho

konania (§ 371 ods. 4 Trestného poriadku). Dovolacími námietkami zakladajúcimi

prípustnosť dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku sa najvyšší súd tiež

nezaoberal, keďže sťažovateľ nimi namietal nesprávnosť zisteného skutku, ktorú dovolací

9 súd nie je oprávnený skúmať s poukazom na § 371 ods. 1 písm. i), časť vety

za bodkočiarkou Trestného poriadku.

Sťažovateľ potvrdzuje, že ním uvedené námietky zakladajúce prípustnosť dovolania

podľa § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku v konaní pred súdom prvého a druhého

stupňa neuplatnil, avšak z dôvodu, že o týchto nevedel. S touto argumentáciou sťažovateľa

sa ústavný súd nemôže stotožniť. Naopak, zastáva názor, že je celkom nepochybné,

že okolnosti výsluchu svedka vyšetrovateľa , ako aj namietané ‒

procesné nedostatky v zápisnici o hlavnom pojednávaní pri poučovaní svedkov pred ich

výsluchom, museli byť sťažovateľovi známe už v konaní na okresnom súde.

Vzhľadom na dosiaľ uvedené zodpovedá záver najvyššieho súdu o tom, že nemôže

preskúmať námietky sťažovateľa zakladajúce prípustnosť dovolania podľa § 371 ods. 1

písm. c) a g) Trestného poriadku, tak zneniu zákona (§ 371 ods. 4 Trestného poriadku), ako

aj ustálenej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu, a preto je z ústavného hľadiska

akceptovateľný.

V podstate obdobne postupuje vo svojej rozhodovacej činnosti aj ústavný súd,

z ktorého judikatúry vyplýva, že ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv

a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť,

ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá

právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08, II. ÚS 399/2014).

Rovnako zákonu [§ 371 ods. 1 písm. i), časť vety za bodkočiarkou Trestného

poriadku] a rozhodovacej praxi najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho zodpovedá aj záver

o nemožnosti prieskumu skutkových zistení všeobecných súdov a z nich plynúceho

hodnotenia dôkazov v rámci dovolacieho konania.

Na tomto mieste ústavný súd považuje za vhodné pripomenúť, že sa trestnou vecou

sťažovateľa na základe jeho predchádzajúcej sťažnosti už zaoberal, a to v konaní vedenom

pod sp. zn. III. ÚS 356/2013, v ktorom sťažovateľ napádal rozhodnutie krajského súdu ako

10 odvolacieho súdu z 25. septembra 2012. Ústavný súd predchádzajúcu sťažnosť sťažovateľa

uznesením sp. zn. III. ÚS 356/2013 z 28. augusta 2013 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že práve v predchádzajúcej sťažnosti smerujúcej

proti odvolaciemu rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ mohol (a aj tak urobil) namietať

skutkové zistenia všeobecných súdov, pričom tieto jeho námietky boli III. senátom

ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 356/2013 posúdené ako zjavne

neopodstatnené.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2017

11